Dr. Miloš Jesenský

A. C. Doyle, známy - neznámy III.

Keď 7. 7. 1930 zomrel v sussexskom Crowborough sir A. C. Doyle, zanechal za sebou impozantné literárne dielo v podobe asi 60 kníh. Okrem nerozlučnej dvojice Holmes – Watson, vystupujúcej v štvorici už menovaných románov a 56 poviedkach sústredených v antológiách Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa (The Adventures of Sherlock Holmes) a Spomienky na Sherlocka Holmesa (The Memoirs of Sherlock Holmes) zaľudnili Doylov svet aj ďalšie nezabudnuteľné postavy prechádzajúce z jednej knihy do druhej ako bol, napríklad, hrdinský napoleonský dôstojník Étienne Gérard či nezabudnuteľný profesor Challenger, ktorým budeme venovať ďalšiu pozornosť.

Ťažko dnes hľadať dôvody, pre ktoré si Doyle zvolil v ďalšom historickom príbehu práve rámec napoleonských vojen a vytvoril sympatickú postavu brigadiera Étienna Gérarda cválajúceho pod cisárskou zástavou po celej Európe, aby „bojoval s mužmi a bozkával sa s dievčatami“. Tento vojak, telom a dušou oddaný Francúzsku, sa prvýkrát predstavil v knihe pod titulom Hrdinstvá brigadiera Gérarda (Exploits of Brigadier Gerard) a už v prvom odseku nás nenecháva na pochybách, s kým máme tú česť:

„Dobre robíte, priatelia moji, ak sa ku mne správate s istou úctou, lebo tým, že vzdávate česť mne, vzdávate česť aj Francúzsku a sebe. Človek, ktorého tu vidíte jesť omeletu či popíjať víno, nie je len starý dôstojník so šedivými fúzmi, ale aj kus histórie. Máte pred sebou jedného z posledných skvelých mužov, mužov, ktorí boli veteránmi, keď boli ešte chlapci, ktorí sa naučili narábať šabľou skôr ako britvou a ktorí v stovkách bitiek ani raz neukázali nepriateľovi farbu svojich torieb.“

Gérarda poznávame ako prostoduchého vojaka, ktorému sa napriek mnohým peripetiám podarí vyviaznuť so zdravou kožou z každého nebezpečenstva. Aj keď vo svojom bodrom rozprávaní určite netrpí nedostatkom sebavedomia, veríme vyrozprávaniu jeho hrdinských kúskov, keďže odvaha mu určite nechýba a svoje remeslo dokonale ovláda:

„Videl som veľa a veľa miest, priatelia moji. Ani by som sa vám neodvážil povedať, do koľkých som vstúpil ako dobyvateľ so svojimi osemsto diablami, čo rinčali šabľami a štrngali ostrohami za mojím chrbtom“, rozpráva starý brigadier v prológu druhého zväzku Gérardových dobrodružstiev (Adventures of Gerard) v úplnom vydaní Doylových The Complete Napoleonic Stories. Ako pravý Gaskonec sa vrhá hlavou do každého dobrodružstva a ani v beznádejných situáciách ho neopúšťa zmysel pre humor. Epizódy krvavej vojny nahliadanej očami prostorekého veterána sú mnohokrát nesmierne kruté, ale možno ešte častejšie zábavné, čo znamená, že ani bojový hurhaj neurobí z ľudí typu É. Gérarda barbarov. Aj keď krajiny poznáva ako vojak dobyvateľskej armády, zdá sa, že sa mu darí udržať v sebe ľudskosť, naivnú dobromyseľnosť a neodmysliteľné gavalierstvo.

Román Stratený svet (The Lost World) predstavoval ďalší významný míľnik v tvorbe A. C. Doyla, ktorým sa etabloval v žánri klasickej dobrodružnej literatúry medzi autormi formátu E. R. Burroughsa či sira H. R. Haggarda. Protagonistom knihy sa stal mladý a predovšetkým zaľúbený londýnsky novinár E. D. Malone, ktorý je odhodlaný podstúpiť akékoľvek riziko, podniknúť akékoľvek nebezpečné podujatie, len aby si získal srdce krásnej, ale neprístupnej Gladys. Preto sa ocitá v expedícii extravagantného profesora paleontológie Challengera skúmajúcej odľahlé miesta juhoamerického pralesa, aby pátral po tajomstve náhornej plošiny, celkom odrezanej od okolitého sveta a do dnešnej doby obývanej prehistorickou flórou a faunou. Na odvážnych účastníkov expedície čakajú naozaj nevídané dobrodružstvá: boje s dinosaurami, fascinujúce súboje s okrídlenými pterodaktylmi a inými pravekými potvorami, voči ktorým puška nie je príliš účinnou zbraňou, zajatie u kmeňa pravekých ľudí a fascinujúce pátranie po svete, kde sú druhohory realitou.

Sugestívnou zvláštnosťou tohto diela prispievajúcou k celkovému dojmu autenticity je mapa, pripojená k originálnemu vydaniu, zachytávajúca topografiu záhadnej vysočiny, pričom však autor nezabudol poznamenať, že polohopis zámerne skreslil, aby tajomnú horu neobjavil nikto nepovolaný. Prekvapujúca pointa celej histórie spočíva v tom, že zmienená vysočina pod súčasným názvom Kurupira skutočne existuje a v okolí žijúci Indiáni kmeňa Waika si naozaj rozprávajú o podivných zvieratách, ktoré tu je možné čas od času vidieť. Nie je známe, odkiaľ čerpal sir Arthur motiváciu k napísaniu tohto diela, aj keď možno predpokladať, že sa tak stalo na základe jeho priateľstva s plukovníkom Percy Fawcettom, kartografom Kráľovskej geografickej spoločnosti a legendárnym cestovateľom pátrajúcom po súmračných tajomstvách amazonského pralesa, zmiznutého bez stôp v poriečí Rio Xingú v roku 1925.

Originálnou figúrou Doylovho nového románu sa stal zamračený profesor G. E. Challenger, ktorý výrazne ovplyvnil typológiu podivných učencov ako literárnych postáv dobrodružnej literatúry a moment, kedy nám ho autor prvýkrát na stránkach predstaví, stojí určite za citovanie:

„Pri pohľade na neho mi vyrazilo dych“, so zveličením popisuje Edward Mallone stretnutie s kontroverzným učencom. „Bol som pripravený, že uvidím niečo podivné, ale takú neodolateľnú osobnosť som nečakal. Najväčšmi ohromovalo, aký je statný a impozantný… Obličajom a bujnou bradou mi pripomínal asýrskych býkov. Tvár mal plnú a rumennú, čierna brada s modrastým nádychom mu splývala až na prsia. Zvláštne mal aj vlasy, vpredu boli hladko sčesané a na mohutnom čele tvorili dlhý kučeravý chumáč. Jasné modrosivé oči pod huňatým čiernym obočím hľadeli kriticky a panovačne. Nad stolom bolo ešte vidieť širočizné plecia, hruď ako sud a dve ozrutné ruky pokryté dlhými čiernymi chlpmi. K tomu všetkému sa družil hrmotný hlas duniaci ako hrom – možno si teda predstaviť, ako na mňa prvý raz zapôsobil povestný profesor Challenger.“

Zatiaľ čo sa v encyklopédiách ako s poslednou alebo predposlednou vetou Doylovho medailónu stretneme s výrokom, že sa „neskôr zaoberal mysticizmom“, pravdou ostáva, že rozsah jeho diela venovaného mysterióznym príbehom s prvkami nadprirodzena, ba dokonca klasickej okultistickej literatúre, ďaleko prekračuje toto skromné konštatovanie. Autorov záujem o javy prekračujúce rámec súčasného ľudského poznania začal niekedy okolo roku 1891 – o rok neskôr sa stal dokonca riadnym členom Spoločnosti pre psychický výskum (Society for Psychical Research), založenej v roku 1882 F. W. H. Myerom, W. F. Barretom, H. Sidgwickom a E. Gurneyom. Náplň činnosti tejto ctihodnej inštitúcie bola pomerne rôznorodá – od špiritistických seáns, na ktorých sa Doyle pravidelne zúčastňoval, až po pátranie v strašidelných domoch. Spisovateľ sa tak vďaka okruhu zainteresovaných osôb dostal k zaujímavým námetom, ktoré bohato inšpirovali jeho neskoršiu literárnu tvorbu. Príkladom môžu byť aj krátke poviedky obsiahnuté v antológii Tajuplné príbehy (Round the Fire Stories) – aspoň exemplárne spomeňme niektoré z týchto majstrovských literárnych miniatúr: Zberateľ chrobákov, Lakovaná skrinka, Čierny doktor, Zapečatená izba, Väzeň číslo B24 a i.

Významným vkladom do tejto oblasti písomníctva sa stali aj jeho teoretické diela s tematikou nadprirodzených javov ako Nové zjavenie (The New Revelation), Živý odkaz (The Vital Message), Prípad parapsychologickej fotografie (The Case for Psychic Photography) či Potulky špiritistu (Wanderings of a Spiritualist). Asi 2 desaťročia potom, ako sa Doyle začal zaujímať o fenomény parapsychológie, v roku 1916 verejne deklaroval, že je neochvejne presvedčený o existencii posmrtného života. Doylov dramatický obrat v živote totiž nastal vo chvíli, keď sa dozvedel o smrti svojho najmladšieho syna Kingsleyho, dôstojníka britskej armády, ktorý zomrel na zápal pľúc v I. svetovej vojne. Od tej chvíle Doyle venoval všetko svoje úsilie hľadaniu dôkazov o posmrtnej existencii duše. Vo svojom monumentálnom diele História špiritizmu (History of Spiritualism) sa vyznal zo svojho nové záujmu nasledovnými slovami: „Pohľad na svet, ktorý je skľúčený žiaľom a úpenlivo prosí o pomoc a vedomosti, ma nepochybne ovplyvnil a umožnil mi pochopiť, že výskumy psyché, ktoré už tak dlho vykonávam, mali nesmierne praktický význam a rozhodne ich nepokladajte za číru intelektuálnu záľubu alebo iba fascinujúce hľadanie románopisca.“ Spisovateľ sa vydal na prednáškové turné nielen po Británii, ale zavítal aj do Austrálie, USA, Južnej Afriky, na Nový Zéland a inde. Sály boli nabité dychtivými poslucháčmi slávneho literáta a aj keď sa téma netýkala práve Sherlocka Holmesa ako jeho najslávnejšej postavy, ľudia ostávali, počúvali i diskutovali. Sir Arthur si ich získaval svojím úprimným entuziazmom i presvedčivosťou. Nikdy nepopieral skutočnosť, že v radoch médií a parapsychologických liečiteľov existuje množstvo podvodníkov, ale rozhodne trval na tvrdení, že sú oveľa zriedkavejším javom, ako sa všeobecne predpokladá. Hoci mal vážne výhrady k niektorým cirkevným dogmám, prechovával priam bytostný rešpekt k princípom kresťanstva, práve tak ako aj k islamu a budhizmu.

Vari najznámejším Doylovým angažovaním sa v problematike záhad a tajomna ostáva príbeh tzv. cottingleyských víl, ktorý vyústil do napísania knihy Príchod víl (The Coming of the Fairies). Táto kauza je navyše aj príkladom toho, do akej miery bol Doylov záujem o tajomné javy hlboký. V úsilí za každú cenu získať dôkaz o nadprirodzených silách sa mu táto stala doslova osudnou. Reťazec udalostí spustila fotografia zhotovená 16 ročnou Elsie Wrightovou v júni 1917, na ktorej vidíme jej 10 ročnú priateľku Frances Griffithsovú, pred ktorou tancujú na listoch krovia 4 malé ženské postavičky s motýlími krídlami. O mesiac neskôr bola zase zvečnená Elsie s údajným škriatkom. Vďaka zhode okolností poveril The Strand Magazine svojho renomovaného autora sira Artura napísaním článku o vílach a škriatkoch v dobe, kedy sa spisovateľ prvýkrát dopočul o fotografiách, o ktorých pravosti sa čoskoro nechal presvedčiť. Doylov text sprevádzaný párom fotografií skutočne vyšiel v decembri 1921 pod palcovým titulom: „Fotografie víl – epochálna udalosť popísaná A. C. Doylom.“ Sir Arthur sa v príspevku doslova vyjadril nasledovnými slovami: „Keby snáď tu popísané príhody a pripojené fotografie obstáli v boji s kritikou, ktorú vyvolajú, potom možno bez zveličenia tvrdiť, že budú znamenať začiatok novej epochy v ľudskom myslení.“

Príspevok mal veľký úspech, preto v marci 1921 nasledovalo ďalšie pokračovanie a v roku 1922 už spomínaná knižná verzia pod titulom Príchod víl. V nej sa už všetky pochybnosti, ktoré snáď niekedy Doyle vyslovil, úplne vytratili. Napriek názoru kritikov bol starnúci spisovateľ pevne presvedčený o pravosti snímok rovnako ako celý rad profesionálnych fotografov, aj keď dnes už môžeme snímky údajných víl odsunúť medzi mystifikácie. Táto história však oživila pozoruhodný príbeh posledných rokov Doylovho života naplneného hľadaním tajomného a zázračného, čo už naposledy predurčilo záujmy duchovného otca Sherlocka Holmesa na konci jeho pozemskej púte.

V epilógu je vari vhodné azda poznamenať, že dielo a život sira A. C. Doyla obsahuje veľmi mnoho pozoruhodných momentov, ktoré nemožno na takomto obmedzenom priestore ani len menovať. Isté je, že naozaj existujú a väčšina z nich už bude asi navždy patriť k záhadám inšpirácie a motivácie ľudského ducha bez možnosti dopátrať sa ich skutočného významu. Jediný, kto by mohol byť v tomto spletitom prípade nápomocný, je azda iba geniálny detektív Sherlock Holmes. Ak sa však obrátite na londýnske sídlo jeho spoločnosti listom na adresu domu Baker Street 221 B, dostane sa vám zdvorilej, ale stručnej odpovede, že Sherlock Holmes sa už „riešením kriminálnych prípadov ani záhad nezaoberá, odobral sa na odpočinok a chová na vidieku včely“.

Miloš Jesenský