Publikácie
BJORK: Svetlo vo fjordoch ľudskej duše IV.
„Som posadnutá ľuďmi so vzrušujúcimi nápadmi. Je to moja slabosť. Nemám záujem pracovať s ľuďmi, ktorí robia to, čo im poviem. To môžem urobiť aj sama. Oveľa radšej pracujem s ľuďmi, ktorí sú silní ako ja a pokiaľ možno ešte silnejší.“
Zrejme z tohto dôvodu na albume Vespertine hosťuje aj experimentálne duo Matmos, ktoré sa u publika zapísalo predovšetkým remixom staršej pesničky Alarm Call . na Vespertine. Ich rukopis nájdeme napríklad v zvuku zošliapávaného snehu ako rytmický sprievod v skladbe „Aurora“ alebo delikátne šumy, čeriace príležitostne pokojnú hladinu hudby. Niet divu, že sa Björk zapáčili: „Symfonická hudba, Matmos, Oval. Deväťdesiat percent mojej obľúbenej hudby je vážne obskúrnych: Ako ten človek, čo robí hudbu s hmyzom, s piatimi exemplármi hmyzu, a na celom svete je len päť kópií tej nahrávky. Povedala by som, že mne samotnej bude vždy záležať na melódii, ale sama skoro nepočúvam hudbu, kde sa spieva.“
Ak nepočítame niekoľko vzácnych výnimiek, kedy sa ako spoluautori piesní podpísali aj niektorí hostia albumu, dotiahla Björk svoje predstavy do konca v obsahu, ako aj v atmosfére nového projektu . nový projekt je jednoznačne vyjadrením jej umeleckých kvalít a ambícií, k čomu ona samotná dodáva: „Od nejakých jedenástich rokov sa pohybujem v nahrávacích štúdiách, mnoho rokov hrám na rôzne hudobné nástroje a produkujem, hoci doteraz sa nájdu ľudia, ktorí sú prekvapení, keď v booklete vidia moje meno inde ako v kolónke speváčka.“
Pieseň „Sun in My Mouth“ prináša zásadnú novinku, čo sa týka textov. Táto pieseň (podobne tak aj dve ďalšie, ktoré vyšli na singli) vznikla totiž zhudobnením veršov amerického básnika Edwarda Estlina Cummingsa (1894–1962). Výber z jeho tvorby vyšiel pod názvom „Tulipány a komíny“ v roku 1970 aj v slovenskom jazyku a pri čítaní tejto zbierky pochopíme, prečo si ho Björk vybrala. Cummings bol veľkým experimentátorom, používal len malé písmená, často vynechával interpunkciu, syntakticky narúšal stavbu viet, z hľadiska obsahu prekvapuje predovšetkým voľnými asociáciami, motívmi podvedomia a . to predovšetkým . intenzitou spracovania citových zážitkov:
„Toto nahrávanie bolo pre mňa tak trochu spôsobom, ako osláviť hranice medzi sebou a svetom. Mám však pred sebou ešte dlhú cestu.“
Táto cesta za definitívnou podobou albumu bola pre Björk mimoriadne náročnou, podobne ako plavba moreplavca Pythea až na kraj sveta, Ultima Thule, pretože práve tam, v Grónsku, sa umelkyňa rozhodla hľadať svojich dvorných interpretov:
„Išla som na dovolenku do Grónska“, vysvetľovala v auguste 2001 na tlačovej konferencii krátko nato, ako dostala od francúzskeho ministra školstva rád za ocenenie jej prínosu pre populárnu hudbu. „Pôvodne som mala namierené do Antarktídy, ale bála som sa, že tam napríklad umriem a tak po dvoch dňoch som zistila, že nemôžem len tak odpočívať. Bola to moja druhá dovolenka v živote, nemám totiž dovolenky rada. Potrebovala som ženský zbor na turné k novému albumu Vespertine a tak som sa po ňom začala zháňať tam. Vyvesila som na miestne obchody tabuľky, že hľadám ženy do zboru a začala robiť konkurzy. Štyri hodiny denne sme potom skúšali. A tie ženy boli jednoducho dokonalé! Bola to akási intuícia, ktorá ma za nimi doviedla práve do Grónska. Nevedela som, čo ma vlastne ťahá práve tam, a teraz už mi to je jasné. Je to dokonalé pre celkové vyznenie albumu . Vespertine je viac antarktická ako islandská, takže Grónsko do toho krásne zapadlo.“
Zdá sa, že po hudobnej stránke bola pre Björk táto voľba mimoriadne dôležitá: „Potrebovala som zbory, ktoré by boli akoby blízko ucha . túto úlohu mali na albume Homogenic a nasledujúcom turné sláčiky . točilo a koncertovalo so mnou vtedy Islandské sláčikové kvarteto. Viete, zbory rôznych krajín majú rôzne renomé, pre mňa až príliš zažité. Pod pojmom ruský, bulharský, japonský alebo juhoamerický zbor si človek niečo konkrétne predstaví, ale pojem grónsky zbor, ten žiadny obsah nemá. Takže som si ho zostavila a vzala tie ženy so sebou na turné. Väčšina z nich nikdy neopustila svoje rodné mestečko, takže je to dosť úžasné.“
Keď Björk popisovala zvuk novej platne, používala prirovnania ako: „Má to byť hudba, ktorú by pani domu púšťala v salóne dámam“ alebo „Taká hudba, ako keď vonku sneží, vy sedíte doma, pijete kakao a všetko je magické, ste nadšení, ale nehovoríte, pretože jednoducho hovoriť nechcete.“ Každý to môže vnímať inak, ale počúvať tento album znamená vychutnávať drobné radosti života. Podobne ako pohľad cez okno, po ktorom stekajú kvapky dažďa, obloha s pomaly plávajúcimi oblakmi, drobný okruhliak, po ktorý ste sa zohli a vložili do vrecka počas výletu ku rieke, drobná žilnatina na javorovom liste, vloženom minulú jeseň medzi stránky knihy, či niekoľko kryštálikov cukru, ktoré ste pri šálke kávy prstom pozbierali na stole.
„Na Homogenic boli všetky zvuky zosilnené na maximum, a tak som potom chcela urobiť pravý opak“, vysvetľuje Björk. „Možno, že najdokonalejšie miesto na svete nie je sála, kde je s tebou päťtisíc ľudí, ale tvoja izba. Touto platňou som chcela osláviť domov . nie je to nudné miesto, môže to tam byť aj veľmi vzrušujúce. Vespertine je teda o šepkaní, a tiež o každodennom živote, o tom, ako sa rozprávaš s priateľmi, alebo si čítaš.“
Hudba na mieste, kde sa iba šepká
Björk sa prihovára pomalými, tichými a zasnenými piesňami. Vyrovnané prepojenie akustických nástrojov a digitálneho matrixu, uvoľnené melódie, mnohovrstevnaté hudobné arabesky . to všetko sa vám dostane do hlavy až po viacnásobnom počúvaní . odmenou je skutočne poetický zážitok. Piesne sa podobne ako vlny prelievajú jedna do druhej vo fjordoch duše, môžete sa do nich ponoriť, nechať sa nimi unášať a otvoriť svoju myseľ. Zastretý hlas Björk je snímaný aj so šelestom dychu, čo spolu s pokojnými, tlmenými beatmi dodáva albumu mimoriadnu intimitu.
Pôvodne sa nový album mal nazývať „Domestica“ (Domáci). Napriek zmene názvu v ňom atmosféra osobnej lyriky pretrvala a pravdou je aj to, že inde ako doma sa Vespertine počúvať nedá . na ulici nebudete v slúchadlách počuť takmer nič. No v tichu a pokoji sa vo vašej izbe rozozvučí malý orchester, budete počuť harfu, celestu či hraciu skrinku s ticho pradúcim mechanickým súkolesím, ktorého hru sa ani Björk neodvažuje prerušiť svojím hlasom, prekvapia vás sláčikové pasáže, ako aj pozoruhodne zaranžované zbory.
„Vždy som chcela všetko veľmi reálne a silné. Týmto albumom si utváram zámotok, do ktorého sa dá skryť“, priznáva sa Björk. Podľa nej je platňa svetská a úniková, ale zároveň aj plná protikladov: na jednej strane dosiahnutie strácajúceho sa raja našej duše, ktorý však na strane druhej úzko súvisí so svetskou každodennosťou. Od čias „Strateného raja“ tento motív okrem Björk zrejme nikto neuchopil s takou citovou naliehavosťou . John Milton by mal určite radosť.
Neobyčajnú harmóniu, do akej dokázala Björk sceliť svoju schopnosť hlbokej umeleckej výpovede a vášeň pre nové technológie, osobnú lyriku s industriálnou mágiou, umožňujú tušiť už dokumentárne zábery, na ktorých sa severská víla prechádza samotná s laptopom po islandskom pobreží, v blízkosti gejzírov, ľadovcov a lávových polí či kdekoľvek inde, aby jediným pohybom myšou vyčarovala celý orchester alebo upravila svoj hlas:
„Máte osem stôp, sto zvukov a môžete robiť toľko piesní, koľko len chcete. Mnohé moje skladby z posledných štyroch rokov som napísala na ňom. Je to neuveriteľne pohodlné. Vložíte dnu batérie, môžete ho zobrať so sebou, môžete na ňom písať v lietadle alebo u priateľov, na vrchole sopky, v klube alebo v metre.“
Inokedy sú to zase pohľady na nahrávacie štúdio pri mori v Španielsku, kde vysvetľuje sláčikovým hráčom svoje predstavy medzi celou batériou elektronických zariadení pripomínajúcich skôr interiér riadiaceho strediska kozmických letov ako miesto, kde tvorí umelec výsostne pracujúci s podvedomím a pocitmi. Björk to vysvetľuje svojím blízkym vzťahom k technike: „Šachy som vydržala hrať celé hodiny, rovnako riešiť matematické rovnice. Zrejme preto som dnes najradšej v štúdiu, to jediné vo svojej hudobníckej profesii skutočne milujem. Pokojne strávim v štúdiu tri alebo štyri dni, dokážem vôbec nespať a hrať si tam s mašinkami . v tej chvíli som dokonale šťastná, to je to, čo ma na hudbe baví.“
Björk predvádza, ako sa dajú technológiou črtať metafory . pozbierať z vinylovej platne praskot, nie je to ako nakresliť jazvy a vrásky bez tváre, do ktorej ich vyryl čas? „Robím to rada. Zvuky reálneho života pridávajú efekty k môjmu hlasu.“
V jej myšlienkovom svete i tvorivej metóde sa viac ako kdekoľvek inde prelína mágia surrealistického a reálneho sveta, ktorý nás obklopuje: „Som toho názoru, že obyčajné piesne, ktoré majú ľuďom pomôcť prečkať všedný deň, by mali mať v sebe niečo, s čím sa normálne nestretávame, nejaké tie ukulele a trochu čarovania. Ale keď chcem používať aj každodenné zvuky z mobilu, internetu, faxu, nie je to tým, že chcem byť za každú cenu uletená alebo avantgardná.“
Inšpirácia zohráva v živote Björk nepochybne mimoriadne dôležitú úlohu. Tam, kde by niekto iný hovoril o obligátnych múzach, ona s odzbrojujúcim úsmevom vykladá: „V noci kráčajú priamo nad mojou posteľou po napnutom lane moja matka a môj syn“ a zdôveruje sa s pocitom, podľa ktorého pri plnom speve prehĺta žeravé svetlá, čím sa priamo odvoláva na text Cummingsovej básne „So slnkom v ústach“.
Magickú príťažlivosť ľadovej kráľovnej Björk Gudmundsdóttir asi najlepšie vystihuje názov jednej z piesní jej posledného albumu . Pohanská poézia. Predpokladať, ktorým smerom sa vydá jej tvorba v budúcnosti, je ako veštenie, kam sa vydá kŕdeľ vtákov počas letu: nech už nám však posolstvo v podobe ďalšej kúzelnej syntézy poézie a technológie prinesie čokoľvek, prijmeme to s vďačnosťou, pretože bez nej by bol náš svet chudobnejší o všetko to, čo v sebe nesie jedno jediné meno . Björk.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 68