Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Mayské proroctvá

Mayské proroctvá

Mayské proroctvá

Inžinier v pralese
Všetko sa to začalo 12. septembra 1993, keď známi britskí bádatelia Robert Bauval a Adrian Gilbert diskutovali nad poslednými korektúrami svojej knihy „Tajomstvo Oriónu“, ktorá sa ešte ten rok stala prakticky za jedinú noc bestsellerom na trhu literatúry non-fiction. V jednej chvíli upútal pohľad Adriana Gilberta titulok nedeľných novín v lánku napísanom Michaelom Robothamom: nad fotografiou rozpadávajúceho sa paláca, pyramídy a hrôzostrašnej sochy akéhosi netopiereho boha bolo veľkými písmenami napísané: „rozlúštil tisícročné tajomstvo“. Pod prvou snímkou a nad ďalším záberom, na ktorom bol muž, ktorý sa ako Indiana Jones vynoril z džungle a držal smerom na objektív kamennú tabuľku, bol titulok na celú šírku novinovej stránky: „Muž ktorý dešifroval Mayské kódexy.“ Hneď ako sa Gilbert začítal do textu, ukázalo sa, že fotografia a palác patria do komplexu ruín starobylého mayského mesta Palenque na úpätí Tumbalských vrchov v severovýchodnej časti mexického štátu Chiapas. Napriek tomu, že potomkovia Mayov dodnes žijú a obrábajú svoje úbohé políčka na severných pahorkoch, mestá ich predkov zmizli pod baldachýnom popínavých rastlín a stromov tropickej džungle. Muž na fotografii bol inžinier Maurice Cotterel, odborný pracovník Cranfieldského technologického inštitútu, a kamenná tabuľka, ktorú držal, bola zmenšenou replikou náhrobnej dosky objavenej v roku 1952 pod pyramídou Chrámu nápisov. Ako je známe, tento reliéf z hrobovej komory mayského hodnostára Pacala z konca 7. stor. motivoval už dávnejšie švajčiarskeho spisovateľa Ericha von Dänikena a jeho nasledovníkov k technickej interpretácii v súvislosti s jeho teóriou o návšteve „bohov“ z vesmíru. Cotterel však pristúpil k dešifrácii reliéfu s inou premisou a to s prihliadnutím k mayskej mytológii a niektorým názorom týkajúcich sa periodicity slnečnej činnosti. Jeho objav poodkrýva nielen tajomstvo náhleho zániku fascinujúcej indiánskej civilizácie Strednej Ameriky, ale – ako sa zdá – vypovedá aj o osude ľudstva, ktorý by sa mal naplniť v prvom dvadsaťročí nadchádzajúceho storočia.

Analýzy reliéfu v Palenque
V máji 1994 navštívil Adrian Gilbert Maurice Cotterella v jeho starobylom vidieckom dome v Cornwalle. Počas tohto stretnutia vysvetľoval Cotterell svojmu spoločníkovi takmer šesť hodín podstatu svojej teórie, kreslil na papier fixkami, hovoril, občas rozprestrel graf, ktorý vyliezol z tlačiarne počítača, alebo svoju myšlienku demonštroval na trojrozmernom modeli. „Zdalo sa mi, že sa čas zastavil, hoci ubiehala hodina za hodinou, také zaujímavé a neobvyklé boli skutočnosti, aké predo mnou predstieral“, priznal sa neskôr Adrian Gilbert. „Ako divák vtiahnutý do deja filmu som chcel počuť viac a viac a pritom som bol celý bez seba od netrpezlivosti nad tým, ako to dopadne. Chvíľami sa náš rozhovor stával príliš odborným, a ja som sa rozpačito škrabal na hlave v snahe rozpomätať sa na to, čo som sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi naučil o parciálnych deriváciách a vlnovej mechanike. Chvíľami sme sa zase pohrávali s acetátovými kópiami náhrobnej dosky z Palenque, ktoré sme kládli jednu cez druhú a vytvárali tak bizarné obrazy bohov a drakov“. Tento rozhovor, ako sa čoskoro ukázalo, vyústil do ďalšej spolupráce, ktorú korunovala spoločná kniha „The Mayan Prophecies“, vydaná v roku 1995 v londýnskom vydavateľstve Element Books. Týmto spôsobom sa zrodila kontroverzná, fascinujúca, senzačná, vo svojich záveroch až šokujúca publikácia, ktorú charakterizuje každý z uvedených prívlastkov. Jej autori sa pokúšajú objaviť mnohé tajomstvá a záhady civilizácie Mayov: odpovedať na otázku, odkiaľ sa predkovia Mayov dostali do Strednej Ameriky a prečo ich veľkolepá kultúra zažiarila na civilizačnom zenite, aby náhle a tragicky pohasla ako kométa. Jednu z ústredných tém práce predstavuje – ako sme sa už zmienili – analýza náhrobnej dosky Pacalovho sarkofágu. Zložitými metódami predstavenými v knihe Maurice Cotterell nanovo odhalil posolstvo hieroglyfov v Chráme nápisov, aby sa pokúsil objasniť mystériá komplikovaného, ale veľmi presného mayského kalendára.Toto čítanie si však vyžaduje naozaj otvorenú myseľ bez predsudkov, keďže iba neľahko sa dokážeme postupne vyrovnať s predstavou, že kedysi, pred niekoľkými tisíckami rokov, žil v pralesoch Yucatánu, nížinách a hornatinách Guatemaly národ, ktorý bez pomoci počítačov a výkonných teleskopov dokázal prevádzať precízne astronomické pozorovania, ako aj zložité výpočty a ktorého kňazi dokázali predvídať ďalšie etapy vývoja života na Zemi. „Koniec piateho sveta“
Podľa výskumu oboch britských bádateľov Mayovia spozorovali v dejinách sveta opakujúcu sa pravidelnosť katastrof, a to po dovŕšení časovej jednotky 1 366 560 dní /počet tzolkinov 260×5256 podľa mayskej časomiery v „Drážďanskom kódexe“/, ktoré je podľa Cotterellovej analýzy blízke číslu popisujúcemu cyklus slnečných škvŕn – 1 366 040 dní. Z uvedeného môže vyplývať, že osud ľudstva závisí v budúcnosti od charakteru slnečnej činnosti. Táto budúcnosť však nie je až taká vzdialená, aby sme si mohli dovoliť s vedomím tohto poznania pokojne spávať. Vráťme sa však do histórie. Podľa mytológie obsiahnutej v mayskom rukopise „Popol Vuh“ bolo udstvo v prvej epoche, ktorej vládla bohyňa vôd Chalchiuhtlicue zničené obrovskou potopou. Zachránila sa iba hŕstka ľudí, ktorá založila ľudstvo druhej epochy, trvajúcej zhruba 4000 rokov pod vládou boha vetra Ehecatla. Svet tohto „zlatého veku“ bol vo svojom finále zničený prudkými vetrami a hurikánmi, pričom podľa legendy boli ľudia, ktorí sa zachránili premenení na opice, aby mohli šplhať v konároch stromov a tak zápasiť s vetrom. V tretej epoche ovládanej bohom slnka Tonatiuhom v časovom rozpätí 7000 – 3100 pred n.l. vyšli ľudia, ktorí prežili druhú skazu spod ochrany hustých lesov a pustili sa do obnovenia zničeného sveta, ktorý existoval, až kým ho nepohltil gigantický požiar. V roku 3114 pred n.l., kedy začína mayský kalendár, vznikol štvrtý vek, ktorý dospel ku svojmu koncu okolo roku 750 n.l. Tejto epoche vládol Tlalok – desivý boh dažďa a nebeského ohňa. Jeho éra skončila ohnivým dažďom a lávou, pričom boli niektorí ľudia premenení na vtákov, aby aspoň časť z nich prežila ničivú katastrofu. Legenda tak metaforicky vyjadruje stav, kedy následkom obmedzenia počtu slnečných škvŕn a zvýšenia priameho slnečného žiarenia došlo k drastickému obmedzeniu plodnosti. Nepriaznivý demografický vývoj umocnilo ešte dlhotrvajúce sucho, aké malo za následok hladomor. V súčasnosti podľa učenia starých Mayov žijeme v piatej epoche, ktorá sa chýli ku svojmu záveru. Po 1 366 560 dňoch by mal byť ukončený cyklus slnečných škvŕn a fertilita ľudstva poklesnúť. Podľa mayských proroctiev sa budú rodiť iba mŕtve deti. Pretože sa zmení magnetické pole slnka, dôjde aj ku zmenám magnetického poľa našej planéty. Svet zanikne pri zemetraseniach, záplavách, požiaroch a hurikánoch. Indiánske pamiatky ukazujú apokalyptický obraz skazy. Na mnohých reliéfoch vidíme zostupovať mŕtve deti do Tomoanchanu. Vidíme tiež slnečného boha Tonatiahua, ako požiera ľudí. V roztvorených ústach má ponechaných už len niekoľko zubov na znamenie, že „požieranie ľudstva skončilo“. To bude koniec našej doby. Začne sa epocha nová.

„Epilóg“
Napriek všetkým týmto pochmúrnym proroctvám nenarazíme v knihe Adriana Gilberta a Maurice Cotterella na jednoduchú a jasnú odpoveď týkajúcu sa našej blízkej budúcnosti. Takúto odpoveď sme zatiaľ nenašli, keďže rôzne predpovede pochádzajúce z rozličných kultúr a rozmanitých časov sa do tejto chvíle nesplnili, alebo si posluhujú kódmi, či symbolmi, ktorým úplne nerozumieme. Jedno je však isté. Vacinatio ex eventu, „Predpoveď podľa výsledku“, ako hovorili starí Rimania. Prekročením hranice nového tisícročia by sme nemali ignorovať otázky a poučenia, ktoré zo starých proroctiev vyplývajú.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 16.01.2017 | počet zobrazení: 397

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37