V mystickom šere kráľovskej kaplnky turínskej katedrály, vysoko na oltári, chránené masívnymi mrežami, nepriestrelným sklom a elektronickým alarmom, odpočíva v relikviári pohrebné plátno, v ktorom sa zázračným spôsobom uchoval odtlačok Ježišovho tela, ako podivuhodné svedectvo o jeho smrti ukrižovaním. Iba málokedy pristupuje niekoľko z tých málo vyvolených k oltáru ozdobenému plastikami anjelov, aby vystavili drahocennú relikviu pred zrakmi veriacich. Už pred viac ako storočím prejavili bádatelia neodbytnú túžbu po tom, aby tento jeden z najposvätnejších predmetov kresťanstva opísali a začlenili do sveta vedeckých teórií, čísel a faktov.
Pravá verná ikona
Turínske plátno je dlhé štyri a široké jeden meter. Na jeho povrchu vidieť vyblednutý, žltohnedý odtlačok bosého, bradatého muža s tmavšími škvrnami okolo hlavy, zápästia, nôh a rebier, pri pohľade spredu a zozadu vyzerá, akoby bol ukrižovaný a na hlave mal tŕňovú korunu. Čo sa stalo v prvých storočiach po jeho objavení skupinou žien a apoštolov nevieme, ale je veľmi pravdepodobné, že ju kresťania uchovávali ako drahocennú pamiatku na Ježišov život a umučenie. Tradícia hovorí o tom, ako bol do Edessy spolu s Kristovým rubášom vyslaný apoštol Tomáš, aby tu založil cirkevnú obec. Tu sa tiež stretol s kráľom Abgarom, vyliečeným v blízkosti zázračného plátna z ťažkej choroby. Po dlhom období ukrývania bolo plátno prenesené do Konštantínopolu, kde bolo vystavené veriacim v rozvinutej podobe, čo je veľmi dôležitý detail – dovtedy bolo totiž uchovávané zložené, takže sa tradovalo, že na plátne je iba Ježišova hlava. Tak vznikla správa o tzv. Mandylione, ktorý nebol zrejme ničím iným, ako časťou zloženého Kristovho rubáša, známeho aj ako Veraikon, čo znamená pravá verná ikona. Nepochopením tohto názvu vznikla v západnej Európe legenda o ručníku sv. Veroniky, na ktorej je zachytená Kristova tvár počas jeho krížovej cesty.
Zázrakom zostalo nepoškodené
Z Konštantínopolu vyviezli plátno rytieri štvrtej križiackej výpravy,
ocitlo sa v majetku tajomného rytierskeho rádu templárov a jeho osudy boli
naozaj pohnuté. Po násilnom zrušení rádu a prenasledovaní templárov
rubáš, ktorý bol od 15. storočia majetkom savojských kniežat, umiestnili
v striebornej schránke v kaplnke Sainte Chapelle v Chambéry. Tu ho v roku
1532 postihla katastrofa: v noci z 3. na 4. decembra vypukol v sakristii
požiar a relikviár sa v plameňoch takmer začal taviť. S nasadením
života ho však zachránil kanonik Filibert Lambert, po celej dĺžke však
ostali dva zuhoľnatené pásy a naviac bolo premáčané vodou po hasení.
Stredná časť plátna s odtlačkami tela Ukrižovaného však zostala akoby
zázrakom nepoškodená, prepálené miesta zaplátali a odstránili i stopy po
ohni a vode. Vo februári 1536 bol rubáš prepravený pred postupujúcimi
francúzskymi armádami cez Turín do Nizzy a roku 1578 sa naposledy dostal cez
Alpy do Piemontu. Plátno nasledovne uložili v turínskej katedrále blízko
kráľovského sídla a tam zostalo po celý čas s výnimkou krátkeho obdobia
za druhej svetovej vojny, keď ho zniesli do pivnice. V roku 1983 odkázal
bývalý taliansky kráľ Umberto Savojský relikviu Vatikánu.
Nejde o maľbu
Prvé pokusy dokumentovať a analyzovať plátno sa uskutočnili v roku 1898,
kedy ho prvýkrát dokumentoval turínsky fotograf Secondo Pia. Po vyvolaní
platne sa na negatíve nezjavili hmlisté obrysy, ale dokonale tvarovaná
ľudská postava, keďže samotný rubáš bol akoby sám osebe fotografickým
negatívom. V roku 1973 začala nad relikviou pracovať vedecká komisia pod
vedením švajčiarskeho profesora súdneho lekárstva Maxa Freia a profesora
Gilberta Raesa, uznávaného odborníka na textilné materiály z Univerzity
v Gente. Dvojica expertov okrem iného konštatovala, že „obraz je len
povrchový, že sa dotýka iba najvrchnejšej vrstvy vlákien látky a ani pod
mikroskopom nevideť farbivo„. O päť rokov nato, 8. októbra 1978 vybrali
plátno z nádrže naplnenej dusíkom a preniesli do kráľovského paláca,
kde sa do analýz pustilo 36 vedcov za použitia najmodernejšej laboratórnej
technológie, aby vystavili verdikt, že obraz na plátne nie je maľbou
prostredníctvom farbív.
Z rany pod rebrami vytekala krv
Dôležité výsledky prinieslo aj vyhodnotenie krvavých stôp na plátne –
z ich tvaru a umiestnenia sa dalo jednoznačne usudzovať, že ich spôsobili
krvácajúce rany ukrižovaného tela. Napríklad stopy krvi z rany na
zápästiach siahajú od predlaktia po lakeť, ako by sa to stalo pri polohe
ukrižovania. Ďalšie vierohodné detaily: z rany pod rebrami vytekala krv
smerom nadol a potom sa nazbierala v panvovej časti, celý povrch tela bol
ďalej pokrytý paralelnými ranami od krku po členky, ako stopy po
korbáčovaní, ktoré zodpovedajú rímskej trestnej praxi. Navyše, ak si
opätovne pripomenieme, že na plátne je negatívny obraz, ktorý po
vyfotografovaní a vyvolaní snímky poskytuje na negatíve pozitívny obraz
majestátnej, oduševnenej tváre, je iba veľmi ťažko predstaviteľné, že
by umelec v minulej dobe dokázal vytvoriť dielo takýchto vlastností.
Dôkaz o zázraku
Neveriaci Tomáš, ktorý sa pre svoje pochybnosti potreboval presvedčiť
dotykom rán zmŕtvychvstaného Ježiša, priniesol v rozprávaní evanjelií
dôkaz o zázraku, ktorého bol sám svedkom. A túto úlohu plní Turínske
plátno dodnes, aby sme spolu s Tomášom mohli prevolávať oným biblickým:
„Hľa, Pán môj a Boh môj.„
Miloš Jesenský