Doposiaľ nikto tak naliehavo nenastolil dilemu uzavretej a masovej kultúry ako práve Umberto Eco. Vo svojej práci stavia mienky skeptika voči názoru tešiteľa, teda dva navzájom antagonistické názory. Je kultúra záležitosťou aristokratickej, žiarlivo stráženej myšlienkovej intimity, obrátenej proti nekultúrnemu davu alebo naopak, televízia, noviny, rozhlas, film, komiksy, či Reader´s Digest dávajú kultúrne statky k dispozícii všetkým, práve tak ako uľahčujú a spríjemňujú ľuďom osvojenie pojmov a prijímanie informácií? Inými slovami dáva taliansky filozof odpoveď na základný problém našej civilizácie: Je tento svet iba pre nadľudí, alebo by to mohol byť aj svet pre človeka?
„Pokiaľ máme pracovať vo svete šitom na mieru človeka a pre tento svet, potom túto mieru neobjavíme, ak budeme človeka prispôsobovať faktickým podmienkam, ale jedine tak, že na každý pád z týchto faktických podmienok vyjdeme“, mieni Umberto Eco. „Svet masových komunikácií proste je, či chceme alebo nechceme, svetom našim, a pokiaľ sa tu vôbec dá hovoriť o hodnotách, potom sú objektívne podmienky ich komunikácie jednoducho tie, ktoré nám poskytujú noviny, rozhlas, televízia, reprodukovaná a reprodukovateľná hudba a nové formy vizuálnej a audiovizuálnej komunikácie. Tieto podmienky sa proste nedajú obísť a do informačného vesmíru musí vojsť aj ten, kto chce ostatných upozorniť na jeho neľudskosť, a málo záleží na tom, či k tomu používa stránky nejakého denníka, ktorý vychádza vo veľkom náklade, alebo cyklostyluje brožúrky a rozdáva ich na stanici.“
Bohato štruktúrovaný text „Skeptikov a tešiteľov“ možno rozdeliť do štyroch základných častí. Prvá z nich priniesla spektrum kritických stanovísk na tému kultúra a antikultúra, rozpracúva kritický nástroj, s ktorého pomocou by bolo možné dôjsť k štrukturálnej definícii estetickej hodnoty posolstva vytvoreného pre stredné publikum a ponúka priamu skúsenosť, ako sa dá pri analytickom čítaní komiksu vyťažiť sústava problémov, ktorá zahrnie celé spektrum masových prostriedkov a zároveň prináša i metodologické definície rôznych typov rešerší.
Druhá časť publikácie sa zaoberá „postavami“ ako modelmi správania, od mýtov s funkciou čisto projekčnou až po uvedomelejšie umelecké konštrukcie, ktoré tým, že čitateľovi umožňujú zaujať kritický postoj k nejakej postave, vytvoria niektoré z podmienok vzniku typizácie a umožnia ich skutočné a naozajstné estetické použitie.
Tretia časť obsahuje diskusné príspevky k problémom súvisiacim s vizuálnymi a akustickými prvkami našej civilizácie, ktorá podľa Eca nie je len civilizáciou vizuálnosti, ale aj hluku – náčrty jednotlivých prípadov, návrhy na skupinové rešerše, upresnenia a hypotézy v polohe výchovnej a politickej. Štvrtá časť kumuluje príležitostné poznámky, články publikované v periodickej tlači, v ktorých je protiklad medzi skeptikmi a tešiteľmi prenesený do roviny intuitívnej a polemickej a pokiaľ máme vyjadriť spoločnú myšlienku všetkých týchto príspevkov, mali by sme akceptovať Ecovu tézu o tom, že dnes už nie je možné vypracovať variáciu na „Theorie der Massenmedien“, čo by bolo totožné ako formulovať „teóriu budúceho týždňa“.
Ecovou doménou ostáva semiotika a problematika hľadania dokonalej reči. Nečudo, ak pri troche zveličenia môžeme tvrdiť, že ľudské dejiny predstavujú v podstate aj históriu nedorozumení a komunikačných skratov. Keďže sa minulosť len tak hemží pokusmi o zostavenie takého jazyka, ktorý by takéto nepochopenia vylúčil, stáva sa Umberto Eco v diele „Hľadanie dokonalého jazyka“ svojráznym kronikárom úsilia o nápravu neblahého stavu, na ktorý si sťažoval už Montaigne slovami: „Staráme sa už len o interpretácie interpretácií a nemáme čas venovať sa výkladom vecí samotných, najviac kníh bolo napísaných o iných knihách a vlastne sa už iba navzájom komentujeme.“
Eco sa podľa zvoleného kľúča snaží sledovať snahy o vytvorenie ideálneho jazyka od doby, kedy latinčina začína strácať svoje dominantné postavenie dorozumievacieho prostriedku a na jej miesto prichádzajú „ľudové“ jazyky. Kľúčový význam pripisuje predovšetkým spisu básnika Dante Alighieriho (1265–1321) „O ľudovej reči“ z roku 1305, čo je naozaj zaujímavé: Dante síce predpokladá existenciu univerzálneho jazyka, ktorým mal podľa biblie rozprávať Adam s Hospodinom, ale sleduje aj rozrôznenie románskych jazykov, čím sa bezpochyby stáva priekopníkom porovnávacej jazykovedy a objaviteľom problému jazykových univerzálií. Následne venuje pozornosť katalánskemu alchymistovi a polyhistorovi Raymundovi Lullovi ( 1232/33–1315/16), autorovi návrhu filozofického jazyka Ars magna pre účinnú konverziu neveriacich na kresťanské ideály matematicky exaktným spôsobom (Lullova machina analytica generujúca pravdivé výpovede sa spomína aj v Ecovom románe „Ostrov včerajšieho dňa“). Spomína i úvahy Mikuláša Kusánskeho (1401–1464) v ktorých nadhadzuje otázku, či sú mená božských osôb dobre zvolené a nebolo by potrebné previesť ich na filozofické termíny.
Podľa Eca medzi vzdelancami dlho pretrvávala predstava, že pôvodným jazykom ľudstva bola hebrejčina. Horlivým propagátorom tejto koncepcie bol predovšetkým náboženský vizionár a filozof Guillaume Postel (1510–1581) vychádzajúci z nasledovnej premisy: ak je hebrejčina prvobytným jazykom, potom musí obsahovať aj prvotnú dokonalosť, ktorá nie je v našom svete zrejmá (keďže nielen babylónske zmätenie jazykov, ale už hriech biblických prarodičov zatemnil naše vnímanie sveta), ale možno ju čítať z jazyka samého. Tak sa zrodili kabalistické špekulácie motivované hľadaním reči, ktorá zároveň aj tvorí. Časť mysliteľov na sklonku stredoveku sa však venovala aj hľadaniu predhebrejského jazyka. Renesancia, ako píše Eco, obrátila svoj pohľad k egyptským hieroglyfom, ako aj čínskym znakom a pripomína aj rosenkruciánske nadšenie v 17. storočí, kedy dochádza ku „kríze európskeho vedomia“, tak ako to definoval historik Paul Hazard. Európska spoločnosť si totiž uvedomila existenciu kultúr omnoho starších a s odlišnými jazykmi. To dalo nové podnety k hľadaniu „prajazyka“, pôvodnej matrice všetkých jazykov, akú možno odokryť etymologickým a iným rozborom jazykov existujúcich.
Súčasne so snahami o vypátranie prajazyka Eco študuje snahy o vytvorenie takého dorozumievacieho systému, ktorý by pomohol odstrániť predsudky brzdiace ľudstvo v jeho vývoji. Umelo vytvorené jazyky, zrodené rozumom, ktorý sa snažil opraviť prírodu však vytvoril iba nepraktické semiologické chiméry – príkladom môže ísť George Dalgarno (1626–1687) popisujúci v diele „Ars signorum“ (1661) systém natoľko komplikovaný, že v ňom aj on samotný robí chyby.
Veľkoryso koncipované jazykové projekty Johna Wilkinsa (1614 – 1672) a Francisa Lodwicka Eco interpretuje ako predzvesť neskoršej štruktúry hypertextu. Zmenu pozoruje až v období osvietenectva, ktoré sa predovšetkým pokúšalo o „terapiu“ existujúcich jazykov a nezabúda ani na 20. storočie, kedy vzniklo esperanto. To sa síce nestalo medzinárodným jazykom, aký by nahradil všetky doterajšie, ale svojím duchovným obsahom vytvorilo vlastné komunity a inštitúcie. V tejto súvislosti nie je azda od veci pripomenúť, že takýto jazyk sa prirodzene vymaňuje spod mocenskej kontroly – preto totalitné režimy patrili medzi vášnivých odporcov esperanta, včítane diktátorov typu Hitlera („je to nástroj židovstva“, uvádza „Mein Kampf“), či Stalina („esperanto je nebezpečný jazyk“).
V rámci tejto široko ponímanej diskusie, ktorú skôr ako do oblasti jazykovedy možno zaradiť k elegantným filozofickým debatám „kráľovnej vied“, nám Eco nenásilne ilustruje ako túžba po dokonalom jazyku preniká do ideálu matematickej prírodovedy, výkladu sveta v rámci „geometrických princípov“, či do niektorých vyhranených prejavov „štrukturálneho“ myslenia.
„Zdá sa, že sen a bdenie sa neustále oživujú navzájom“, napísal v recenzii českého prekladu „Hľadania dokonalého jazyka“ filozof Miroslav Petříček. „Keby Umberto Eco neurobil viac než to, že by usporiadal tento miestami bizarný a miestami až dojemný materiál istého sna o dokonalosti, už to by bola nedoceniteľná práca. Ale Umberto Eco je autor zložitejší, a snáď aj ľstivejší, ako sa na prvý pohľad zdá. Sen, akokoľvek utopický, je niečo, čo si zasluhuje úctu, pretože je verným sprievodcom vedy. A kto iný môže plne oceniť tento sen, ako ten, kto žije v takzvanej postmodernej dobe, ktorá vyznáva rôznorodosť?“
Vo svojich esejach venovaných otázkam interpretácie a „nadinterpretácie“, problémom výkladu, či rozlíšenia správnej a nesprávnej interpretácie formuloval Eco skutočne pozoruhodný názor, že postmoderný dôraz na nekonečné množstvo interpretácií má svoj pôvod v hermetickej a gnostickej tradícii. Všetkým romantikom musí pripadať ako zjavenie na ktoré tak dlho čakali téza, že nie je zakázané využívať texty ku snívaniu. V jeho knihe o hľadaní dokonalého jazyka tak môžeme medzi riadkami objaviť odkaz, že veda nie je nič iné, ako len vedľajší produkt snívania.
Miloš Jesenský