Publikácie
Tajomný hrad v Karpatoch I.
NAVŠTÍVILI JULES VERNE A ABRAHAM STOKER SLOVENSKO? „Tento príbeh nie je fantastický, iba romantický. Vyplýva azda z jeho nepravdepodobnosti záver, že nie je pravdivý? To by bol omyl. Žijeme v dobe, v ktorej sa deje mnoho vecí. Môžeme dokonca povedať, že sa v nej udialo všetko. Ak nie je náš príbeh pravdepodobný dnes, bude pravdepodobný zajtra. Nikto sa ho potom neodváži zaradiť do ríše legiend.“
Týmito slovami začína román slávneho francúzskeho spisovateľa Julesa Verna (1828–1905) Tajomný hrad v Karpatoch, podľa ktorého bola v roku 1981 nakrútená parodujúca filmová verzia s Michalom Dočolomanským, Milošom Kopeckým a Rudolfom Hrušinským v hlavnej úlohe. Úvodný citát mi však poslúžil aj ako motto pri pátraní po inšpirácii autora v tomto menej známom a netradičnom Vernovom románe, ktoré ma zaviedlo ďalej, ako som si na počiatku svojho bádania predstavoval.
BARÓN GORTZ A GRÓF DRACULA
Samotný dej knihy začína predstavením v opere San Carlo v Neapoli, kde naposledy spieva skvelá herečka pod menom La Stilla, „žena neporovnateľnej krásy, s dlhými zlatistými vlasmi, hlbokými čiernymi očami, horiacimi plameňom, s postavou, ktorú by ani dláto Praxitelovo nevytesalo dokonalejšie.“ La Stilla má dvojicu vášnivých ctiteľov, mocného baróna Rudolfa Gortza a mladého grófa Františka Teleka, ktorí sedia v hľadisku, keď umelkyňa zomrie na scéne vo chvíli, kedy spieva: Innamorata, mio cuore tremante, voglio morire … Príbeh pokračuje v jednej transylvánskej dedine, kde bezcieľne blúdi nešťastný Telek. Na hrade v susedstve obce, ktorý patrí barónovi Gortzovi sa však dejú podivné úkazy. Pološialený vedec Orfanik postaví v službách baróna Gortza svojmu pánovi prístroj, ktorý prostredníctvom obrazu premietaného do bližšie nepopísanej „sústavy zrkadiel“ a záznamu Stillinho hlasu spievajúceho posledné takty záverečnej árie imitoval mysteriózne zjavenia prekrásnej speváčky na cimburí zdanlivo opusteného hradu uprostred karpatských lesov. Táto technológia je podrobne vysvetlená v záverečnej kapitole a hoci možno trochu násilne ruší kúzlo knihy, súčasne robí zo strašidelnej gotickej novely príbeh hodný pera francúzskeho vizionára.
Napriek tomu si Verneho dielo v predošlých kapitolách udržuje mysterióznu atmosféru hororu odohrávajúceho sa v stredovekých zrúcaninách a to dokonca do takej miery, že dr. Ludvík Souček formuloval svojho času hypotézu, podľa ktorej Verneho Tajomný hrad v Karpatoch z roku 1892 poslúžil Bramovi Stokerovi (1847–1912) ako predloha pre napísanie slávneho vampírskeho románu Dracula, ktorý vyšiel o päť rokov neskôr. „Vynára sa prvá otázka“, píše dr. Souček v štúdii Draculova rehabilitácia sa zamieta, „Je Stokerov Dracula iba výsledkom inšpirácie Vernovým dielom, v ktorom sa transylvánsky magnát Rudolf Gorc a sebecký vedec Orfanik zmenili na jedinú postavu atraktívnejšieho grófa-upíra, technické zázraky nášho storočia, Vernom predvídané, na strašidelné rekvizity, upadajúcemu čitateľskému vkusu bližšie a mladý statočný František z Teckov na nemenej mladého, i keď nie príliš hrdinského Draculovho soka Jonathana Harkera?“ Dejisko Vernovho románu bolo k Stokerovmu spracovaniu ako stvorené, ako sa dočítame hneď v druhej kapitole:
„Hrad bol opustený, zakliaty a strašilo v ňom. Živá a pestrá obrazotvornosť ľudu ho čoskoro zabývala prízrakmi. Objavovali sa tam strašidlá a v nočných hodinách tam vládli duchovia. Nikdy nebol žiaden hrad tak vhodným útočiskom hostí z rozprávok ako Karpatský hrad. Na osamelej a nedostupnej skale prístupnej iba zľava od Vulkánskeho priesmyku, musel nevyhnutne hostiť drakov, víly, poludnice a snáď aj nejaké strašidlá rodu Gortzovcov. Z toho pramenila neblahá povesť hradu, ostatne vraj celkom odôvodnená. Zájsť do hradu nikoho ani nenapadlo. Okolo neho sa šírila atmosféra hrôzy, ako sa okolo močiara šíri nákaza moru. Stačilo priblížiť sa na pol kilometra a už človek ohrozoval svoj život a svoju spásu.“ Podobne ani Bram Stoker neriskoval stretnutie s karpatskými upírmi, prízrakmi a záhadnými udalosťami, ktoré vo svojej knihe dôsledne popisuje. Je to niečo zvláštne, ak si uvedomíme, že cestu Jonathana Harkera z Mníchova od 1. do prelomu 5 a 6. mája, keď dorazil z hostinca „Zlatá koruna“ do Draculovho hradu v Borgoskom priesmyku opisuje autenticky krok za krokom.
Opis Harkerovej cesty rozhodne nevznikol v Stokerovej fantázii, či podľa turistických sprievodcov, rovnako ako ho nemôže plne vysvetliť spisovateľovo priateľstvo s budapeštianskym orientalistom a historikom Arminiom Vamberym. Hoci atmosféra autenticky vystihuje genius loci, Draculov hrad v Borgoskom priesmyku, ani na jeho okolí nikdy nebol. Na stopu ďalšieho bádania však narazíme vo chvíli, keď si zopakujeme, že Stoker použil rovnaký materiál ako Verne, alebo priamo čerpal z jeho „karpatského“ románu.
JULES VERNE NA SLOVENSKU
Hoci sa väčšina bádateľov domnieva, že Gortzov hrad je potrebné hľadať na mieste dejiska knihy – v Rumunsku, snažím sa už niekoľko rokov o prezentáciu hypotézy, podľa ktorej Verne dokončil svoj román po návšteve Prešporka (teda dnešnej Bratislavy) ako aj ďalšieho územia Slovenska v roku 1892, čo je fakt, ktorý dodnes nedošiel zaslúženého ohlasu. Práve Verneho zážitky na Slovensku inšpirovali Stokera k obsadeniu Slovákov do „komparzu“ svojho slávneho románu, kde v Harkerovom diári zo dňa 3. mája čítame: „Slováci pôsobia barbarskejšie ako ostatní: nosia veľké pastierske klobúky, širokánske voľné špinavobiele nohavice, biele ľanové košele a obrovské kožené opasky, takmer na piaď široké a vybíjané mosadznými klincami. Na nohách majú vysoké čižmy, na hlave dlhé čierne vlasy a pod nosom husté čierne fúzy.“
Verne sa na územie Slovenska dostal počas študijnej cesty po rakúsko-uhorskej monarchii, ktorej podrobnosti zverejnil istý dánsky novinár po interwiev so samotným spisovateľom. „Keď som navštívil obe sídla monarchie“, rozprával Verne, „odišiel som do značne menšieho, ale veľmi starého mesta Prešporka: tam som sa mal stretnúť s istým maďarským spisovateľom, ktorý ma mal sprevádzať do karpatských vrchov. Pre rodinnú udalosť spisovateľ nemohol do Prešporka prísť, a tak som sa ocitol v hoteli celkom sám.“ Dnes vieme, že ubytovanie mal Verne zabezpečené pravdepodobne pod iným menom v Palugyayho hoteli „Pri troch zelených stromoch“, terajšom Carltone a hoci sa jeho cesta na Slovensku nezačala práve najjednoduchšie, riešenie sa čoskoro našlo. Citujme podľa dánskeho publicistu:
„Všetci okolo mňa hovorili po nemecky, maďarsky a slovensky a ja som nerozumel ani slova. Márne som prosil vrátnika, aby mi zaopatril nejakého sprievodcu. Také niečo tam nemali. Ale v jednej kaviarni som si všimol istého mladíka, ktorý čítal francúzske noviny. Oslovil som ho a prosil, aby ma za primeraný honorár sprevádzal na cestách. Prijal môj návrh. Bol to Slovák, študent teológie. Volal sa Ján, ale jeho priatelia ho volali Janko. Rozprával mi, že je to zdrobnené meno, a ja som si pomyslel, že keby som bol Slovákom, moji priatelia by ma volali Julko.“
A kam sa vybral Verne na Slovensku? „Náš prvý výlet patril mestečku v blízkosti Prešporka. Musím poznamenať, že som si nezapamätal mená všetkých slovenských a maďarských miest, ale meno Devín mi predsa len ostalo v pamäti, lebo toto slovo má trochu grécky zvuk. Mestečko leží na úpätí niekoľkých vysokých brál, v onom ostrom uhle, kde sa rieka Morava vlieva do Dunaja. Od prvej chvíle som bol nesmierne očarený. Tichá, krotká, tak pokojne plynúca Morava a okolo niekoľkých brál prudko prúdiaci Dunaj! Tam tichý, od sveta utiahnutý život a len o niekoľko metrov ďalej mohutná rieka, ktorá dolu i hore vedie do šíreho, hlučného sveta.“ Pohľad na jeden z najslávnejších slovenských hradov musel na Verneho fantáziu silne zapôsobiť a jeho obdiv k Dunaju ho akiste na sklonku života inšpiroval k napísaniu románu Dunajský lodivod, ktorý čitatelia dostali do rúk až štyri roky po spisovateľovej smrti.
V ďalších dňoch Vernovho pobytu na Slovensku výlety do okolia naďalej pokračovali: „Môj milý mladý priateľ Janko zaopatril dobre perovaný kočiar. Obidva kone boli mocné a bystré. Každý deň okolo dvanástej som čakal na Janka pred skromnou budovou jeho teologickej univerzity. Potom sme robili výlety do blízkeho i vzdialenejšieho okolia Prešporka. Chodili sme nielen po vrchoch, ale na Jankovo odporúčanie aj po dolinách. Nemusel som ľutovať – moje dojmy boli silné.“
Vo Verneho výpovedi nájdeme i dojímavé slová o slovenskej prírode: „Tie žitné polia, ktoré by naši francúzski farmári museli závidieť slovenským sedliakom ! Žltkavé more dozrievajúceho žita bolo také krásne, že mi zvlhli oči, ako to vždy býva, keď vidím krásu prírody. Janko zbadal moje slzy a povedal: C´est la Slovaquie, monsieur ! A sýte farby zrelého ovocia ! C´est la Slovaquie, monsieur ! opakoval Janko. Tu i tam sme zasa pili pod holým nebom, v tôni prastarých stromov skvelé víno, a môj sprievodca zasa povedal: C´est la Slovaquie, monsieur ! Jeho láska k vlasti bola ozajstná a vnútorná, nikdy nemal v úmysle nejako ovplyvniť mňa, cudzinca …“
Šesťdesiatštyriročného spisovateľa nadchlo i rázovité obyvateľstvo na vidieku: „Prirodzene, že som sa zaujímal aj o slovenských sedliakov. V nejednej dedinke, kde sme s Jankom oddychovali, zadíval som sa do očí slovenským roľníkom a veľmi sa mi vryli do pamäti vetrom ošľahané tváre slovenských sedliackych žien. Rád by som zavolal všetkých našich maliarov: Cestujte na Slovensko, tam nájdete najkrajšie modely pre svoje obrazy madon! Väčšina z nich by mi to neuverila, ale u nás nepoznajú ani tú krajinku, ani tento národ. Aj v našich lexikónoch im venovali iba niekoľko riadkov.“ Verne svoje interwiev s dánskym novinárom zakončil:
„Na svojich študijných cestách zvyčajne zapisujem do knihy v hoteli nepravé meno. Až keď som sa vrátil do Amiensu, poslal som mladému študentovi Jankovi niekoľko svojich kníh s krátkym venovaním.“
Toho istého roku vyšiel v Hetzelovom nakladateľstve román Tajomný hrad v Karpatoch. Aj keď je známe, že spisovateľ pracoval na tomto diele po dobu asi šiestich rokov, považoval ho za hotové až po návšteve Slovenska v roku 1892. Dej knihy sa síce neodohráva na slovenskom Devíne na sútoku Dunaja a Moravy, ale zato na mysterióznom hrade a v Karpatoch. Jedno z možných riešení otázky skutočného situovania príbehu podáva pre čitateľov rozhovor s bádateľom záhad slovenskej minulosti inžinierom Jánom Ducárom
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 28