Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Zem vychádza na úsvite

Zem vychádza na úsvite

Cernan 02

Výročie pristátia na Mesiaci je aj jubileom Eugene Cernana (2)

Uprostred noci, keď bol mys Canaveral vybiehajúci z floridského pobrežia zahalený do takmer nepreniknuteľnej temnoty mohli mať tisícky ľudí pocit, že odrazu vyšlo slnko. Oslepujúce svetlo sa rozlialo krajinou ako žeravá príbojová vlna. Desať sekúnd nato raketa Saturn V, ktorej vrchol tvorila kozmická loď Apollo 17 dosiahla plný výkon a začala stúpať na ohnivej elipse z plameňa. Jeho farba sa postupne menila z oslepujúcej žltej na purpurovo červenú, aby sa z neho stal obrovský, nadprirodzený chochol svetla – tridsať metrov fialového kúzla, ktoré odnášalo trojicu odvážlivcov zo Zeme preč.

V kozmickej lodi „America“, pripomínajúcej v riadenom besnení vulkánu krehkú a predsa bezpečnú kovovú škrupinu, sa po jedinom nočnom štarte Saturnu V ocitli poslední pozemskí vyslanci na ďalekej ceste, ktorá mala uzavrieť veľké cesty lunárnych objavov. Veliteľom posádky pozostávajúcej z dvojice Ronald Evans a Harrison „Jack“ Schmitt, bol aj Eugene Andrew Cernan. Osud tak chcel, že vnuk slovenských vysťahovalcov z Vysokej nad Kysucou, ktorí v roku 1903 vstúpili na pôdu Nového sveta zanechal aj posledné stopy človeka na Mesiaci.

Posledná lunárna výprava
Po štarte 7. decembra 1972 prebieha let šiestej mesačnej expedície podľa nacvičenej rutiny. Posádku však znepokojuje poplašná signalizácia, ktorá sa zapína, aj keď sa nič nebezpečného nedeje. Nakoniec vychádza najavo, že to spôsobil uvoľnený kontakt v palubnej doske. Prvý večer podľa každodenného rituálu rozcvičoval Schmitt svoje telo natoľko dôkladne, že rozkolísal štyridsaťpäť ton vážiacu loď – astronauti vraj počuli špliechať aj palivo v nádržiach.

„Prestaň už blbnúť!“, napomínajú Schmitta zo Zeme. „Máš 140 tepov za minútu!“ Veliteľ Cernan má k napomenutiu príliš horlivého športovca ešte vážnejšie dôvody: „Hergot a teraz som prišiel na to, čo mi kazí navigáciu. To Jack mi s tým cvičením rozkýval loď do všetkých strán! Ručičky na umelom horizonte kmitajú sem a tam až o pol stupňa!“ „Tak si ich niečim prišpendli, Eugene!“, radí mu priateľsky pozemský operátor. A potom zo všetkou vážnosťou upozorňuje: *„To vaše cvičenie dokonale premiešalo kyslíkový tank číslo 3.“

V sobotu, 10. decembra bola kozmická loď o 20.48 navedená na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Pri dvanástom oblete Cernan so Schmittom preliezli do lunárneho modulu „Challenger“, aby pristáli v širokom údolí pohoria Taurus – keď sa pozeráme zo Zeme, je to vpravo hore na mesačnom disku. Prílet je však nesmierne náročnou operáciou, keďže sa astronauti musia trafiť do údolia medzi dvoma horami. Cernan, ktorý modul riadi, najskôr preletel asi dva a pol kilometra vysoké pohorie Taurus a potom sa spúšťa strmhlav nadol. „To je poriadne drsné“, komentuje Schmitt. „Dúfam, že to stačíš vybrať“. Cernan kývnutím hlavy prisviedča a sústredene sleduje členitý terén ubiehajúci pod nimi v snahe vyhnúť sa dvanástim menším kráterom.

Na oblohe Zem V nedeľu 11. decembra 5 minút pred deviatou večer „Challenger“ po zložitých manévroch napokon mäkko dosadá pri okraji krátera Littrow. Po pristátí sa Cernanovi evidentne uľavilo: „Dával som bacha na veľké kamene, aby som do nich nevrazil. Na nič iného som už nemal čas. Ale mohli sme sa ešte dosť dlho vznášať nad údolím a hľadať lepšie miesto k pristátiu.“ Aj keď geológ Schmitt nemá príliš v obľube veľké slová, pri vyhľade z okien kabíny sa začal rozplývať nad krásami lunárnej krajiny: „Je to ten najšťastnejší okamih môjho života … Pozri sa na ten balvan vonku, no nie je úžasný?! Eugene, daj mi teraz pokoj s odpočítavaním! … Houston, veď on mi nedovolí ani vyzrieť z okna!“, sťažuje sa do mikrofónu kozmickému stredisku.

Cernan má však veľmi dobré dôvody k opatrnosti. Je totiž železným pravidlom, že sa hneď po pristátí musí posádka pripraviť k náhlemu odletu. Kontrola prístrojov im zaberá dve hodiny a až potom si obaja môžu začať obliekať skafandre na prvý mesačný výlet. „Pristáli sme vo veľmi plytkej preliačine, ktorá vyzerá ako podnos na obed“, komentuje Cernan výzor okolitej krajiny. „To je tiež dôvod, prečo sme trochu nachýlení. Myslím, že tu nie je jediné miesto bez štvrťmetrového krátera.“ Prvá, viac ako sedem hodín trvajúca vychádzka začala 12. decembra o 1.05. Jedenásty a dvanásty pozemšťan odtláčajú stupaje do prašnej mesačnej pôdy.

„Tieto prvé kroky Apolla 17 patria tým, ktorí ich jeho posádke umožnili“, prednáša slávnostne Cernan, zatiaľčo jeho kolega nadšene volá: „Je tu nádherne, ľudia, a čo je tu minerálov. Pokiaľ niekde existuje geologický raj, tak je to práve na tomto mieste!“ Obaja si však nemôžu dovoliť, aby prepadli emóciám. Najprv musia z pristávacej časti vybrať a zložiť mesačné vozidlo Rover a inštalovať televíznu anténu. Až po hodine práce môžu teda diváci na Zemi sledovať ich dobrodružstvá. Nasleduje vztýčenie vlajky a potom znova do práce. Pri rozmiestňovaní vedeckej aparatúry v okolí ostáva Cernan odrazu stáť:

„Počkaj“, volá na svojho kolegu. „Venuj mi pol minútky a pozri sa na Južný masív! Uvidíš tam Zem!“ „Čože, Zem?“, neskrýva prekvapenie Schmitt. „Ale áno, len sa dobre pozri!“

A je to naozaj tak, obaja astronauti majú možnosť vychutnať si pohľad, aký sa bežným smrteľníkom sotva kedy naskytne – kotúč Zeme majestátne visiaci nad horizontom bledým svitom zaliatej mesačnej krajiny.

Prvý deň na Mesiaci
Po inštalácii prístrojov sa astronauti vydávajú na výlet po okolí. Ich elektromobil je všestranne vybaveným terénnym vozidlom, ktorý svojou konštrukciou ľahko zdoláva terénne prekážky. Jeho pneumatiky sú zdrôtované z oceľového pozinkovaného pletiva, ktoré má titánové výstupky pripomínajúce klince. Z trochou nadhľadu tak možno povedať, že mesačnú pôdu brázdili kolesá zmajstrované kozmickými inžiniermi na spôsob práce drotárov, z ktorých kraja pochádzal aj starý otec veliteľa poslednej mesačnej výpravy.

Cernan si Rover nevie vynachváliť, ale pri jazde musia byť nadmieru opatrní. Rozvážne kľučkuje medzi kameňmi a vždy sa snaží nájsť nejakú vyvýšeninu, aby mal prehľad o trase. V okolí krátera Steno nazbierajú 13 kilogramov vzoriek, kým sa môžu vrátiť a v kabíne vyzliecť zaprášené skafandre.

„Konečne doma!“, pochvaľuje si Cernan, ktorému vôňa mesačného prachu pripomína strelný a Schmitt konštatuje „Jeden usilovný deň je už za nami!“

Je to pravda, po náročnom pristátí sú už takmer dvadsaťštyri hodín na nohách. Z toho 7 hodín a 12 minút strávili vonku na Mesiaci pri práci v skafandroch, nachodili tam tri a pol kilometra, ďalších dva a pol najazdili. Niet divu, ak po skromnej večeri okamžite zaspali. Budia sa na tóny „Jazdy Valkýr“ z Wagnerovej opery „Prsteň Nibelungov“, ktorú im hrá pozemské stredisko ako pripomienku ďalšieho motorizovaného výletu.

Prechádzky v šestinovej gravitácii
13. decembra astronauti sedia už tridsaťpäť minút po polnoci opäť v elektromobile, aby dosiahli okraj krátera Nansen. Je to trasa dlhá viac ako deväť kilometrov a v sedadlách Roveru ju prekonajú za sedemdesiat minút. Po príchode na miesto sa opatrne brodia prachom do dvíhajúceho sa kopca, pričom sa im šmýka, akoby kráčali o ľadovci.

„Zobrali ste zo sebou hrabličky na odber vzoriek?“, zaznie v ich prilbách otázka z Houstonu. V tej chvíli sú už obidve postavičky v skafandroch na televíznej obrazovke úplne maličké. Cernan si ťažko povzdychne a Schmitt ho za zábudlivosť častuje takými výrazmi, že ich redaktor prepisov dialógov v tlačovom stredisku radšej vybodkuje ako nezrozumiteľné. Astronauti zbierajú teda vzorky rukou a geológovi sa nálada vylepší natoľko, že si cestu nadol skracuje veľkými, „klokaními“ skokmi. Pri ceste späť ešte niekoľkokrát zbierali vzorky, pričom došlo ku komickej historke – pri kráteri Laura stratil Schmitt pri šmátraní po hornine rovnováhu a keď padal, odrazil sa oboma rukami od pôdy. Chvíľu trvalo, kým opäť nadobudol rovnováhu, načo sa zo Zeme ozvalo: „Haló, boli by sme radi, keby si to nechal. Máš nové angažmá, práve volali z Houstonskej baletnej spoločnosti, že ťa okamžite vezmú.“

Posledná vychádzka začala vo štvrtok 14. decembra o 0.16 a Roverom si to namierili k úpätiu Severného masívu asi tri a pol kilometra od miesta pristátia. Zo svahu pohoria sa im otvoril nádherný panoramatický výhľad na okolie kráterov Lara a Shorty. Napriek tréningu obaja muži očarení krásou cudzieho sveta pred sebou zabudnú na svoje úlohy, ale potom sa už vrátia k povinnostiam, keď vozidlo stočia do oblasti tzv. Zvrásnených útvarov. „Vyzerajú ako tvár storočného človeka“, komentuje Cernan.

Po návrate k mesačnému modulu odhalil Eugene Cernan plaketu upevnenú na podvozku pristávacej časti. Tí, ktorí sa tam jedného dňa dostanú, si tak budú môcť prečítať jej text: „Na tomto mieste skončil prvý prieskum Mesiaca človekom v decembri 1972. Nech sa mier, v ktorom sme tu prišli, prejaví aj v spolužití národov Zeme“.

Dlhá cesta domov
Potom to išlo rýchlo. Po ukončení práce Cernan zaparkoval Rover v neveľkej vzdialenosti od modulu, aby jeho televízna kamera mohla sledovať štart. Ten hladko prebehol po 75 hodinách na Mesiaci 14.decembra o 23.56 a na tretí pokus sa lunárna sekcia spojila s veliteľskou, kedy si celá trojica mohla opäť podať ruky. Po odhodení nepotrebného modulu počas doby, kedy leteli za Mesiacom zapli astronauti motor, ktorý uviedol kozmickú loď na spiatočnú dráhu. Cesta domov od ktorého ich delí priepasť 400 000 kilometrov im zaberie tri dni, kým 19. decembra Apollo 17 predpisovo nešpľachne na hladinu Tichého oceánu asi 650 kilometrov juhovýchodne od Samojských ostrovov. Po vystúpení na palubu lietadlovej lode „Ticonderoga“ na záver úspešnej trinásťdennej výpravy na najbližšie nebeské teleso Eugene E. Cernan prehlásil: „Boli sme na Mesiaci možno poslední, ale nepochybne sme mužstvom číslo jedna.“

Keď sa teda budete dívať na nočnú oblohu s Mesiacom, kam už viac ľudská noha nevkročila, skúste si na slová jedného z najslávnejších hviezdnych kapitánov, ktorý sa hlási k našim rodákom spomenúť.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 16.01.2017 | počet zobrazení: 218

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57