Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Zlatá Sindibádova cesta

Zlatá Sindibádova cesta

Zlatá Sindibádova cesta

Sindibád je typom mýtického hrdinu prekonávajúci značný kus cesty, aby sa postupne zo sveta arabských legiend presunul aj do celuloidového sveta filmov z ktorých jeden z roku 1973 prepožičal názov i tomuto článku. Príbeh jeho siedmych fantastických ciest patrí medzi perly z Rozprávok Tisíc a jednej noci, keďže pochádza z dôb, kedy sa ešte ani nikomu ani len nezdalo o horiacich vrtných vežiach a krajinu medzi Eufratom a Tigrisom neorali výbuchy delostreleckých granátov.

Sindibádova púť začína vcelku prozaicky. Akonáhle budúci mornár premrhá otcovské dedičstvo, financuje zo zvyškov peňazí obchodnú výpravu do zámoria. Vypláva z irackého prístavu Basra a jeho loď brázdi vlny Perzského zálivu smerom k Hormuzskému prielivu. Navštevuje „ostrov za ostrovom a zem za zemou“ až sa dostáva do Ománskeho zálivu. Niekde uprostred vodnej pláne Arabského mora vystúpi Sindibádova posádka na nádhernom ostrove a ten sa začne potápať. Čoskoro sa totiž zistí, že vôbec nešlo o skutočný kus súše, ale o obrovskú veľrybu, ktorá sa tak dlho neponorila, že sa na nej usadila zemina a vyrástlo rastlinstvo. Neskôr sa náš odvážny námorník ocitá pri pobreží ostrovnej ríše pod nadvládou kráľa Mihrdžína, čo je zrejme skomolený titul indických vládcov maharádža. Môžeme sa len domnievať, že išlo o súostrovie Lakadivy, prípadne Maledivy, ktoré boli v prvom tisícročí osídlené z indického subkontinentu. V roku 1153 tu bol založený jeden z ďalších islamských sultanátov, takže Sindibád tu musel pobudnúť ešte pred touto časovou hranicou. V príbehu sa jeden z ostrovov volá Kásil(či Kábil) známy predovšetkým nočnými slávnosťami bubnov. Sindibád tu nejaký čas pobudne a potom sa šťastne vráti domov do Bagdadu, kde sa ostatne začína i končí každé jeho putovanie.

Pri svojej druhej ceste Sindibád vystúpi na neznámom ostrove v Indickom oceáne a keď zmorený únavou zaspí na pobreží, posádka odpláva bez neho. Situácia začne byť o chvíľu dramatická, keďže tu hniezdi obrovský vták Ruch, kŕmiaci svoje mláďatá slonmi. Náš hrdina sa však šikovne priviaže k nohám ozrutného operenca a ten ho odnesie letom -svetom do Diamantového údolia, odkiaľ sa nie je možné vlastnými silami vyšplhať. Zachráni sa skutočne kurióznym spôsobom. Obyvatelia miestneho kraja totiž hádžu do údolia podrezané zvieratá a keď sa na ich lepkavé telá nabalia diamanty, vynášajú ich hore orly. A tak sa zo zradnej rokliny dostáva i Sindibád.

Diamantové údolie spomína i stredoveká legenda o hrdinských činoch Alexandra Veľkého a podľa nej by sa mala nachádzať niekde v severovýchodnom Iráne, blízko dnešných hraníc Afganistanu. Tu síce nachádzame mohutné horské masívy, ako uvádza legenda, ale nie nosorožce známe autorovi Rozprávok Tisíc a jednej noci, ktoré v jeho predstavách slúžili ako potrava vtáka Rucha. Miestopisné žonglovanie s topografiou dokončuje nie celkom jasný epilóg, v ktorom sa mal Sindibád postupne po súši vrátiť až do Bagdadu.

Na tretej plavbe Sindibádovu loď prepadnú pri pobreží s Horou chlpáčov podivné, človeku podobné tvory, ktorých veľkosť, čiernobiela farba, čierne tváre a žlté oči zodpovedajú nadmerne mohutným lemurom. Námorníci sa však obávajú na nich zaútočiť, keďže ešte po stáročia trvala povera, že lemuri dokážu hodený oštep obrátiť proti človeku. Sindibád teda podľa všetkého plával pozdĺž východného pobrežia Afriky a dostal sa možno až na Madagaskar. Opice plavidlo ťažko poškodia, Sindibád stroskotá na ostrove s obrom ľudožrútom, toho sa ale podarí oslepiť a on sám na vlastnoručne urobenej plti uniká spolu s dvoma námorníkmi na ostrov as-Saláhita v Indickom oceáne, odkiaľ sa mu neskôr podarí vrátiť domov.

Štvrtá plavba nezačína bohvieako šťastne. Loď na šírom mori rozbije búrka a Sindibáda odnesie na troskách morský prúd k ostrovu, kde vládnu prapodivné obyčaje. Jeho obyvatelia podávajú svojim zajatcom potravu spolu s výťažkami rastliny po ktorej sa okrem straty vlastnej identity dostaví neukojiteľný hlad, až sa nakoniec takto postihnutí neboráci pasú na tráve ako zvieratá. Osud nešťastníkov nie je ťažké predvídať – akonáhle sú dostatočne vykŕmení, domorodci ich podrežú, aby si z nich pripravili delikatesu. Sindibád zase unikne a zachránia ho zberači korenia. Tento zdanlivo bezvýznamný fakt však naznačuje, že nie celkom dobrovoľne pobudol niekde na Malabarskom pobreží v juhozápadnej Indii. Nasledujú obvyklé peripetie a potom predsa len zdarný návrat domov.

Na svojej piatej obchodnej plavbe nemienil Sindibád ponechať nič náhode. Kúpil si vlastnú loď a jedného dňa doplával k ľudoprázdnemu ostrovu. Tu spolu s lodníkmi objavil obrovské vajce vtáka Rucha a keďže boli hladní, dlho sa nerozpakovali, škrupinu nemúdro rozbili a vtáča rozporcovali nad oheň. Tak dopadla ďalší raz krutá rana osudu – monštruózny vtáčí pár sa strmhlav spustil na loď a roztrieskal ju na márne kúsky, takže náš kapitán pokračoval v plavbe iba na polámanej doske. Po ďalších dobrodružstvách sa objavuje priateľská loď na obzore a Sindibád na jej palube zavíta do Opičieho mesta. To k svojmu bizarnému názvu prišlo hlavne vďaka nemilému faktu, že noc čo noc do jeho ulíc zostupovali tlupy agresívnych opíc a plienili ho. To by mohla byť hoci slabá, ale predsa len indícia námorníkovho pobytu. Opičie mesto sa podľa arabského podania nachádzalo v najvzdialenejšej krajine černochov, pravdepodobne v Sudáne nazývanom arabsky Bílád as-Súdán. Keďže však Opičie mesto malo ležať na pobreží a dnešný Sudán je vnútrozemský štát, mohlo by sa jednať o niektoré južnejšie pobrežie východnej Afriky.

Nová plavba priviedla neohrozeného arabského kapitána na ďalší ostrov oplývajúci korením a škoricou, možno teda na dnešný Cejlón. Odtiaľ sa plavil okolo najjužnejšieho výbežku Indie, Kumarského mysu späť do Basry a Bagdadu. Pri šiestej plavbe Sindibádov koráb stroskotal na pobreží Jantárovej hory a jeho samotného na vraku odnieslo k ostrovu obývanom Etiópčanmi a Indmi. Po audiencii u miestneho kráľa a vylíčení svojich dobrodružstiev odpláva s družinou kupcov domov.

Siedma a rovnako i posledná plavba začína vyplávaním z Basry. Istý čas išlo všetko ako po masle a Sindibád poznáva mesto as-Sín. Aj keď o jeho polohe nevieme z Rozprávok tisíc a jednej noci nič bližšieho aj keď sa dá názov voľne preložiť ako Čínske mesto. To by však nebolo dobrodružstvo bez nešťastia. Víchrica zaženie koráb do smrtonostnej oblasti známej ako „Posledné more“. Tu sa loď odoberie ku dnu po útoku trojice obrovských rýb, Sindibád však prežije a na ostrove, ktorý sa ocitne v dráhe jeho improvizovaného plavidla ho tamojší obyvatelia štedro obdarujú za jeho trápenia. Tu sa ožení, na dlhých sedemadvadsať rokov usadí a neskôr sa s manželkou vráti do Bagdádu, kde už teraz pokojne zostarne.

V čom spočíva sila Sindibádovho odkazu ? Je možné, že posolstvo príbehov Tisíc a jednej noci skrýva pre nás ponaučenie, aké sa v situácii, kedy namiesto felúk odvážnych arabských námorníkov brázdia vody Perzského zálivu lietadlové lode a raketové krížniky, môže stať i aktuálnym varovaním. Vďaka arabským rozprávkam vieme, že je neradnom vypúšťať príslovečného džina z fľaše, práve tak, ako že zlého obra treba oslepiť, do tmavých labyrintov vstupovať s klbkom nite a že nie je vhodné podliehať chamtivosti v jaskyniach plných drahocenností ako z Alibabovho legendárneho pokladu. Čas ukáže, či by azda nebolo lepšie nechať sa unášať nad Bagdadom radšej na čarovnom koberci fantázie, ktorá kedysi mohla byť aj skutočnosťou …

Miloš Jesenský

aktualizácia: 16.01.2017 | počet zobrazení: 257

počet prístupov od 10.02.2007: 432592
počet prístupov dnes: 57