Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Dejiny medicíny  Počiatky kláštornej medicíny

Počiatky kláštornej medicíny

Počiatky kláštornej medicíny

Po úpadku antickej kultúry v Stredomorí upadla aj medicína. Zostupná tendencia sa prejavila už za rímskych čias, kedy však ešte grécki lekári udržiavali a zachovávali Hippokratove dedičstvo v podobe vedomostí i praktických zručností.

Z prvých storočí kresťanstva sa zachovalo iba veľmi málo mien, ktorých nositelia sa zúfalo snažili zachrániť pokladylekárskej vedy staroveku. V znovuzrodení ľudtsva z prachu a bolesti v prvých storočiach po páde Západorímskej ríše, zdramatického súboja svetla temna a tmy v oblasti zmierňovania telesného utrpenia pacientov sa vynárajú dnes takmer neznáme osobnosti ako bol Oribasius, Aetius, Alexander Tralleský, Pavol Aigínsky, Beda Venerabilis, či Hrabanus Maurus.

Liečenie, práve tak ako vyučovanie bolo v tých časoch sústredené v kláštorných komunitách a v rukách rehoľníkov, kedže sa v tom čase väčšina obyvateľstva v prípade choroby, i poranenia mohla sotva dovolávať inej pomoci, ako svojho kňaza.

Pod arabským vplyvom sa situácia s lekárskym vzdelávaním zlepšila, zdokonalili sa terapeutické prostriedky, pribúdal i laickí lekári: v roku 1130 dokonca synodálne rozhodnutie obmedzovalo kňazov a rehoľníkov vo výkone liečiteľskej činnosti, keďže sa vo svojom samaritánskom úsilí nezľakli ani chirurgických, a teda krvavých zákrokov.

Prvý, kto arabskú medicínu importoval do oblastí neovládanými Arabmi bol Constantinus Africanus, ktorý zomrel ako rehoľník na Monte Cassino okolo roku 1100. Veľa putoval po krajinách Európy a Ázie, kde sa venoval štúdiu tajomných orientálnych náuk, medzi inými aj medicíny. Z ciest sa najskôr vrátil do Kartága a potom odišiel do Salerna, južne do Neapola, kde vznikla prvá lekárska škola niekedy už v 8. storočí. Constantius Africanus preložil do latinčiny rôzne spisy arabských autorov a zaviedol užívanie mnohých arabských drog. V jeho úsilí pokračoval žiak Majster bartolomej, ktorého rukopis pod názvom „Practica Bartolomaei Salernitati“ bol v priebehu 12. a 13. storočia preložený do mnohých jazykov a stal sa prameňom pre nemecké stredoveké herbáre.

Constantius ako i ďalšie generácie lekárov salernskej školy verili v liečivú silu prírody a v dôležitosť skúsenosti. Mnohé z ich receptúr si tak udržali svoju efektívnosť i v súčasnosti, čo by mohlo podnietiť moderných farmaceutov k serióznemu historickému výskumu. V ich terapii boola na poprednom mieste takisto i diéta a fyzikálne spôsoby liečby. Z analýzy krásne iluminovaných lekárskych rukopisov sa dozvedáme, že v tomto čase bola intenzívne rozvíjaná i chirurgia, najmä za účinkovania Rogera Frugardiho a jeho žiakov, zatiaľčo medzi internistami vynikol rod Plateariovcov. „Mulieres Salernitae“ , teda „salernské ženy“ boli prvé známe zdravotnícke pracovníčky v dejinách, (lekárky, pôrodníčky, ošetrovateľky), ktorých mená poznáme: Abella, Trotula a i.

Vrcholným obdobím salernskej školy bolo 12. a 13. storočie. Cisár Fridrich II. z nej dokonca urobil univerzitu a lekárskučinnosť v nemecko-rímskej ríši viazal práve na salernský diplom. Výuka bola perfektne organizovaná – anatómiu, biológiu, diagnostiku vyučovali na klinikách rozdelených podľa odborov. O preniknutí arabskej medicíny do salernskej školy svedčí rukopisMateja Platearia I. z pol. 12. storočia „Circa instans“, kde sa spomínajú i mnohé perzské a indické lieky, ktoré Grékom neboli známe.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 245

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1