Publikácie
Pôrodníctvo v starých kultúrach
Všeobecne sa verejnosti zakorenila mienka podľa ktorej sa pôrodníctvo sa vyvinulo až za posledné dve storočia moderných dejín. To však určite nie je správne, keďže praktické znalosti starých národov v tomto smere neboli malé, i keď zaťažené množstvom magických a náboženských predstáv. Počas rôznych dôb a v rôznych kultúrach nad životom tehotnej ženy a jej budúceho dieťaťa bdeli samotné bohyne – u Egypťanov Hekaté, Hathor a Sachmet, u Babylončanov Ištar, Grékov Eileitheia, Etruskov Cupra, Rimanov Lucina, Germánov Frigga a Slovanov Rojenica.
Staroegyptské umenie nám zanechalo viaceré svedectvá zobrazujúce gravidné, rodiace a dojčiace ženy. Počas pôrodu ženy kľačali alebo sedeli v podrepe na tehlách, ktoré sa používali ako svojrázne pôrodnícke kreslá. Slovný obrat „sedieť na tehlách“ sa tak stal synonymom slova rodiť. K vyvolaniu pôrodu sa používalo vykurovanie sušeným trusom hrocha a počas celého pôrodu sa zariekavalo a prevádzali rôzne magické obrady.
Zo zachovaných svedectiev sa dozvedáme, že žena v starom Egypte vyhľadala v chráme lekára počas tehotenstva, aby požiadala o radu ohľadom jeho normálneho priebehu a pôrodu. Predpovede, zariekania a požehnanie si žiadali od chrámových lekárov, zatiaľ čo praktickú asistenciu pri pôrode poskytovali pôrodné babice alebo iné skúsené ženy. Životná prognóza novorodenca sa stanovila podľa plaču a držania tela dieťaťa. „Zariekania pre matku a dieťa“ (Berlínsky papyrus 3027) sa zaoberá ťažkosťami novorodencov a kojencov, okrem troch racionálnych predpisov však obsahuje predovšetkým magické formulky, návody na zhotovenie ochranných amuletov, ktoré účinkujú pri detských chorobách a problémoch rodičky v popôrodnom období.
V starovekej Mezopotámii pomáhali ženám v „ťažkej hodinke“ pôrodné baby, ktoré už Sumeri nazývali „šáb-zu“, ako ženy „poznajúce materské lono“. Okrem toho sa chránili proti démonom amuletmi, modlitbami a čarovnými úkonmi. Ochrankyňou gravidných žien bola bohyňa Ištar a verilo sa, že bez jej pomoci sa pôrod predlžoval a dieťa sa mohlo narodiť mŕtve. Zvláštna moc sa pripisovala akémusi „medenému prachu“, ku ktorému rodička privoňala a malo sa jej „hneď uľaviť“. Keď pôrod neprebiehal hladko, babylonskí lekári odporúčali „rozdrviť koreň samčej rastliny namtar, zmiešať ho s olejom a niekoľkokrát ním natrieť pupočnú krajinu.“
Veľa úkonov malo chakrakter ochraných kúziel – k telu rodičky sa prikladali „byliny rodenia“, či „kamene rodenia“, do ktorých boli vyhĺbené dutiny pre obrázok, symbol plodu v matkinom tele. Aby urýchlili pôrod, natierali rodičku olejom zmiešaným z prachom ciest, „kadiaľ chodí najviac ľudí.“ Čo sa týka starostlivosti o deti, chudobní, ktorí ich nemohli uživiť, či kňažky, ktoré ich mať nesmeli, novorodencov odkladali. Zákonník kráľa Chammurapiho z druhej polovice 18. stor. pred n. l. potom určoval, za akých možností si bolo možné deti adoptovať. Matky alebo pestúnky dojčili deti tri roky, ak však dojka zavinila smrť dieťaťa, odrezali jej prsníky.
Pôrodníctvo má dlhú tradíciu aj v kultúre starovekej Indie, kde bola starostlivosť o tehotnú ženu na vysokej úrovni. Rodičky z vyšších kást odchádzali v deviatom mesiaci za zložitých náboženských rituálov do zvláštnych pôrodnych chyží. K pôrodu ich pripravovali kúpeľmi a natieraním masťami a okrem toho museli konzumovať veľké množstvo kyslej ovsenej polievky, čím sa malo podporovať vypudzovanie plodu. Pri pôrode pomáhali štyri ženy a dodržiavali sa prísne magické predpisy. Pupočná šnúra sa podväzovala vo vzdialenosti ôsmych prstov od podbruška, po pôrode boli matka i dieťa umyté. Bohatí rodičia kúpali novorodenca vo vode, v ktorej sa predtým vyvarilo zlato a striebro.
V prvých dňoch života dostával novorodenec iba rozpustené maslo s medom, ku dojčeniu ho priložili až tretí deň. Matka mohla vstať až v desiaty deň po pôrode, keď jej dieťa dostávalo meno, ale ešte šesť týždňov musela dodržiavať prísnu diétu.
Starostlivosť o dieťa bola dovedená takmer k dokonalosti – všetky aktivity, ako výživa, spánok, hranie, či pobyt na čerstvom vzduchu boli presne zadelené a dieťa sa nachádzalo pod neustálym dozorom, aby ho chránili pred nečistými silami. Pokiaľ malo dieťa dojku, lekár ju musel najprv vyšetriť a podľa jeho inštrukcií upravila svoju životosprávu. Dieťa bolo odstavené ako polročné, potom jeho strava pozostávala z ryže, kravského a kozieho mlieka. Pokiaľ kojenec ochorel, boli matke alebo dojke podané lieky, alebo nimi natierali ich prsia. Malé deti dostávali lieky v dávkovaní prísne určenom podľa veku dieťaťa.
Na rozdiel od Indie pôrodníctvo, podobne ako aj chirurgiu v Číne brzdil nedostatok korektných anatomických a fyziologických znalostí. Lekári sa ním zaoberali iba vo výnimočných prpadoch, komplikované a mnohokrát účelné mechanické zákroky pri vybavovaní pôrodu prenechávali babiciam. Pokiaľ bol k rodičke povolaný lekár, jeho pomoc sa spravidla obmedzila iba na predpísanie vnútorných liekov k ovplyvneniu pôrodných kŕčov, či dokonca k zlepšeniu polohy plodu v maternici. Okrem dokázateľne účinných výťažkov z námeľa sa užívali aj diskutabilné, obvykle podľa magických receptúr zostavené liečivá ako netopierí trus zmiešaný s detským močom.
Zo záväzných pravidiel určujúcich životosprávu gravidných žien možno uviesť požiadavku na požívanie chladných a olej obsahujúcich pokrmov. Ženy sa v predzvesti pôrodných bolestí mali prechádzať po miestnosti, aby sa plod dostal do polohy hlavičkou dole. Počas samotného pôrodu musela matka stáť v predklone a dieťa bolo zachytené do podloženej drevenej vaničky.
Krátko nato dostala rodička k pitiu džbán moča trojročného dieťaťa, čím sa mal uľahčiť odtok „nedobrej krvi“. Pri anémii jedla sušenú placentu , tri dni musela stráviť v posteli, kedy dostávala iba proso a ryžový odvar a dva týždne sa nesmela umývať, ani česať. Dieťa sa kojilo podobne ako v Mezopotámii po dobu troch rokov.
Správy o pôrodníctve predkolumbovských kultúr Strednej Ameriky sú najpodrobnejšie v prípade Aztékov u ktorých sa pôrodné baby tešili veľkej úcte a pre svoje schopnosti sa kládli na úroveň lekárov. Pôrodná baba bola tiež jednou zo štyroch starien, ktoré sprevádzali nevestu medzi štrnástym a šestnástym rokom veku k svadobnému obradu. Akonáhle sa zistilo tehotenstvo, zišla sa celá rodina a pôrodná baba k dlhému rozhovoru, pri ktorej všetci vyjadrili svoju radosť a úctu k nastávajúcej matke.
Od tej chvíle bola gravidná žena v opatere pôrodnej baby a okrem obvyklých hygienických kúpeľov absolvovala dve rituálne procedúry v parnom kúpeli – prvú štyri a druhú sedem mesiacov po počatí. Pri tomto druhom kúpeli zistila babica polohu vonkajším vyšetrením brucha a pokiaľ to bolo potrebné, previedla vonkajšími hmatmi obrat plodu, aby zaručila pôrod normálnym spôsobom.
Strava v tehotenstve sa riadila kvalitou a stráviteľnosťou – budúca rodička sa mala vyvarovať chuťovo nezvyčajných a ostrých jedál, ku ktorým v tej dobe pociťuje chuť. Rovano bolo tehotným ženám zakázané namáhavo pracovať, dvíhať bremená a behať.
V posledných dňoch pred pôrodom žila babica s nastávajúcou rodičkou v jednej miestnosti, aby mohla poskytnúť pomoc ihneď ako nastanú pôrodné bolesti. Aztécke ženy rodili v podrepe a bolesti ovplyvňovali pomocou parných kúpeľov alebo podávaním bylinných extraktov.
Narodenie dieťaťa ohlásila pôrodná baba vojnovým pokrikom, keďže rodička sa tešila rovnakej vážnosti ako bojovník, ktorý zajal nepriateľa. Potom prerezala pupočnú šnúru a v prípade, že sa narodil chlapec, odovzdala sa placenta otcovi, aby ju pochoval na bojisku. Ak sa narodilo dievča, placentu pochovali v zemi pri domácom ohnisku. Po vykúpaní matky a dieťaťa prizvaný veštec vypracoval horoskop a babica sa postarala o slávnosť udelenia mena na štvrtý deň po pôrode, obvykle podľa názvu dňa narodenia. Hostia pritom natierali končatiny a kĺby dieťaťa popolom, aby malo silnú kostru.
Deti sa kojili viac ako tri roky, avšak pri posúdení tejto doby musíme mať na pamäti, že Aztékovia nechovali žiadne dojné zvieratá.
V období rozkvetu antickej civilizácie Grécka a Ríma vykonávali svoje povolanie aj liečiteľky. Pôrodné babice, v Ríme nazývané „meretrix“ museli byť ženy, ktoré už samy rodili, ale nesmeli byť v plodnom veku. Rozhodovali, či vôbec ide o tehotenstvo, či sa pôrod blíži a asistovali pri vybavení dieťaťa. Lekár bol prizvaný iba k obzvlášť komplikovanému pôrodu, v rámci dodržiavania prísnej zásady nachádzajúcej svoj výraz vo výroku „Haec ars viros dedecet“ (Toto umenie neprislúcha mužom). Alexandrijský lekár Soranos z Efezu (98 – 138 n.l.) v tridsiatych rokoch 2. stor. oceňoval vedomosti a zručnosti pôrodných asistentiek v klasickom diele gynekológie a pôrodníctva známemu v latinskom preklade „De arte obstetrica morbisque mulierum“. Grécky autor v ňom píše o praktických problémoch ženského lekárstva, a aj keď jeho anatomické znalosti neboli v mnohých ohľadoch korektné, praktické rady aké udeľoval pri pôrode mali skutočne veľký význam. K uľahčeniu pôrodu odporúčal pohodlnú pôrodnú stoličku s oporami pre chrbát a ruky, ktorej sedadlo malo polkruhový výrez a k vnútornému vyšetreniu používal dômyselné „speculum“ s viacdielnymi zrkadlovými plôškami. Soranos hľadal príčinu pôrodných ťažkostí v obraze celkového zdravotného stavu rodičky, v abnormálnom tvarovaní panvy, či v nevýhodnej polohe dieťaťa. V poslednom menovanom prípade sa snažil obrátiť dieťa prostredníctvom príslušných hmatov na nohy – tento spôsob však na viac ako tisícdvesto rokov upadol do zabudnutia, pokým sa ho úspešne nepokúsil zopakovať profesor florentskej univerzity Antonio Benivieni (1440 – 1502)
V roku 1513 vyšla tlačou praktická učebnica pôrodníctva pod názvom „Ružová záhrada pre tehotné a pôrodné babice“, ktorej autorom je Eucharius Roesslin. Tento mestský lekár z Wormsu sa inšpiroval predovšetkým latinským vydaním spomínaného diela Sorana z Efezu prepracovaným začiatkom 6. stor. stredovekým učencom Musciom a prehľadne rozobral jednotlivé oblasti pôrodníctva i starostlivosti o matku a dieťa. Z vlastnej skúsenosti popísal aj „obrat na nôžku“ pri priečnej polohe plodu v maternici. Babica mala podľa jeho odporúčaní zistiť pozíciu dieťaťa v „matkinom bruchu“ a potom mu primeranými spôsobmi napomôcť, „aby mohlo pohodlne vyjsť.“ Autor ďalej popísal konštrukciu pôrodnej stoličky, nástroje na vybavenie pôrodu, prostriedky tlmiace bolesť, techniku cisárskeho rezu a dojčenie.
O úspechu „Ružovej záhrady“ svedčí okrem iného aj skutočnosť, že vyšla v sto vydaniach a piatich jazykoch ako prvá tlačená učebnica pre pôrodné babice, ktorá nemala obdobu od traktátu salernskej liečiteľky Trotty z 11. storočia. Aj keď sa o jej skutočnej existencii vyslovili pochybnosti, neplatí to pre medicínsku hodnotu jej diela „O bolestiach ženy pred, pri a po pôrode“, ktoré sa ako jediné zachovalo. V rukopise sa opisujú nielen pôrodné a popôrodné komplikácie, ale aj detské choroby a poskytujú kozmetické rady .
V nemeckej knihe ženského lekárstva „O povahe žien a ich chorobách" z 15. storočia sa príznaky gravidity popisujú nasledovnými slovami: „Prvým znamením je: keď žena otehotnela, začne veľmi kýchať, jej boky schudnú, a je veľmi uzimená, lebo sa horúčava z vonkajších telesných údov zhromažďuje do plodu a ohrieva ho, takže žena už nemá žiadnu vonkajšiu horúčavu. Druhým znamením je, že sa otvor maternice uzavrie. Tretím znamením je: ženy nemajú mesačný tok v obvyklý čas, ako to bolo predtým. Keď však tok krvi vnútri ženského tela bol zadržaný až do pôrodu, vytečie z nej zvyšok, ktorý sa nepremenil na mlieko. Štvrtým znamením je, že ženy nedokážu zjesť niektoré jedlá, ktoré predtým rady jedli, a bažia po zvláštnych veciach.“ Rovnako tak, sa v tomto diele pripisuje mimoriadna pozornosť výžive a samotnej príprave na pôrod: „Ktorá žena má úzku panvu, a preto obrovské obavy z pôrodu, tá má v mesiaci pred pôrodom jesť ľahké jedlá, ako mladé holuby, mäkké vajcia alebo mäkké slepačie mäso a ťelacie nožičky. A často by sa mala kúpať vo vode, v ktorej sa predtým varila šalvia. A po kúpeli by si mala natrieť svoje telo ružovou vodou.“
Prvá škola pre pôrodné babice bola zriadená v roku 1589 v Mníchove a neskôr v roku 1630 spolu s pôrodníckým oddelením v jednom z najstarších francúzskych špitálov, parížskom Hôtel-Dieu. V jednom dobovom texte sa o tom pochvalne písalo: „Ani v jednom meste kráľovstva nie sú lepšie babice ako v paríži, pretože v Hôtel-Dieu, kde sa vyučili, odvádzajú nespočetné množstvo pôrodov. Strávia tam tri mesiace. Prvých šesť týždňov sledujú pôrody, ktoré odvádzajú tie poslucháčky, ktoré prišli pred nimi a zvyšných šesť týždňov samy vedú vetky pôrody, ktoré sa v tom čase vyskytnú, a to pod dohľadom hlavnej babice, ktorú vyberajú spomedzi tých najlepších.“
Takmer po celé obdobie stredoveku ostalo poskytovanie pomoci pri pôrode v kompetencii žien, pričom viaceré z nich dosiahli pri výkone svojho povolania pozoruhodné výsledky ako napríklad napríklad Louise Bouergois, Margarite Du Tertre, Marie Lousie LaChapelle vo Francúzsku, či Justine Siegemundin v Prusku. Spoločne s ránhojičmi, ktorí sa zaoberali chirurgickými výkonmi a ošetrovaním zranení sa združovali do jedného cechu a svojimi skúsenosťami prispeli podstatnou mierou k prehĺbeniu pôrodníckych znalostí v mnohom aktuálnych až dodnes.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 213