Dr. Miloš Jesenský

Príchod čiernej smrti

Jedna z prvých správ o epidémii, ktorá sa pravdepodobne vzťahuje na mor, je z roku 558. Išlo o Justiniánov mor, nazvaný podľa byzantského cisára, počas ktorého vlády prepukol. Pri epidémii prišlo o život niekoľko miliónov ľudí a len v samotnom Konštantínopoli ich denne zomieralo 5 až 10 tisíc.

Morové epidémie sa šírili do strednej Európy predovšetkým z Orientu, hlavne z oblasti Sýrie a prechádzali Stredomorím obvykle po trasách námorných liniek. nečakane zasahovali ľudnaté mestá, v prvom rade prístavy a centrá obchodného diania, potom pokračovali cez strednú Európu a končili až v severných oblastiach Ruska a Škandinávii.

V druhej polovici 14. storočia nastal na našom kontinente zlom v populačnom vývoji. Jedenáste až trináste storočia boli pomerne teplé a politicky stabilné, čo sa prejavilo zvýšením počtu Európanov z 25 na 75 miliónov. Okolo roku 1300 všakdochádza k významnému poklesu teplôt a v oblastiach s miernym podnebím sa začína objavovať neúroda a hladomor. Okamžite nasleduje hromadný exodus vidieckeho obyvateľstva do miest a zvýšenie koncentrácie ľudí v mestách so všetkými negatívnymi dôsledkami.

Vtedy prichádza na javisko dejín morové štrnáste storočie, ťažko poznamenané častými návštevami „čiernej smrti“, pri ktorejpostihnutý zomieral na celkovú sepsu, prejavujúcu sa sčernením celého povrhu tela. Epidémiu zavliekli janovské obchodné lode z Čierneho do Stredozemného mora a do roku 1352 sa prevalila prakticky celou Európou. Pandémia spôsobila pre nízku imunituobyvateľstva obrovské straty. Európa sa doslova stala „morovým kontinentom“, kde po štyri storočia popri hlade prepukliepidémie s množstvom repríz. Následky na duchu boli rovnako zdrvujúce. Európa sa stala i kontinentom s „morovou mentalitou“, so stálym pocitom ohrozenia nebezpečím. Následky pandémie boli aj na kultúrny a sociálny vývoj naozaj strašné, keďže v nej zomrela tretina európskeho obyvateľstva, oslabeného z predchádzajúcich rokov neúrodou.

V roku 1348 sa spojili dva druhy moru: čierny (hľuzový) a pľúcny. Prvý z nich sa prejavil čiernymi opuchmi na slabinách av podpazuší a chorý zomrel do dvoch dní. Pľúcna forma bola ešte nebezpečnejšia, keďže spôsobila náhlu smrť bez predošlých príznakov. Poznatky stredovekej medicíny ani zďaleka nepostačovali na zdolanie nákazy. Po prvých besneniach epidémie niektorí lekári zachvátení hrôzou utekali spolu s bohatými mešťanmi zo zamorených miest, iní však zostávali a pokúšali sa spolu s rehoľníkmi zabezpečiť normálny chod špitálov.

Všade sa opakovali výjavy hrôzy – hromady rakiev, telá ležiace na uliciach a spoločné hroby, ktoré sa rýchlo napĺňalimŕtvolami. Mor vyvolával beznádej a šialenstvo. V mnohých mestách zmasakrovali žobrákov a Židov, obvinených z otráveniastudní. Epidémia tak pripomínala ošiaľ príšerných radovánok a plesov, tance umrlcov, na ktorých odsúdení živí tancujú skostrami, ako to vidíme na dobových zobrazeniach. V roku 1350 epidémia konečne ustala, avšak až do konca storočia sa vracala každých desať rokov.

Miloš Jesenský