Publikácie
Tajomstvá arabskej medicíny
Formovanie stredovekej medicíny rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila medicína arabská, ktorá v 12. storočí v Európe takmer úplne vytlačila grécku lekárskutradíciu a sprostredkovala i kontakty na poznatky orientálnej, menovite indickej vedy.V 16.storočí síce nastala reakcia proti arabskej medicíne, ale táto bola v povedomí vtedajšieho poznania natoľko zakotvená, že mnohé z arabských princípov sa v liečení udržali prakticky až dodnes.
Tento trend sa výrazne odzrkadlil predovšetkým vo vývine farmácie, ktorú vlastne vytvorili Arabi vytvorením inštitúcie deľby práce v lekárni, z ktorých prvá bola založená v Bagdade. Arabi zaviedli i skúšobné komisie pre prevereni schopností kandidátov lekárstva a v roku 1283 založili v Káhir prvé veľké nemocnice a kliniky.
Keď v 7. a 8. storočí Arabi opanovali južnú Európu a v dobe kedy sa ich ríša počas najväčšieho rozkvetu rozprestierala od Španielska až po juhovýchodnú Áziu tešila sa medicína u ich mudrcov mimoriadnej pozornosti, čo dokazuje okrem iného aj fakt, že prvá lekárska škola bola založená v roku 830 v Bagdade. V arabskom Španielsku existovalo v 11. storočí 17 vyšších škôl a 70 knižníc, pokiaľ v zvyšku európskeho kontinentu rozvíjali svoju činnosť iba dve univerzity – v Salerne a v Paríži. Arabská časť Iberského polostrova so svojimi univerzitami a významnými centrami bádania ako bola Cordóba a Mekka vtedajších mágov – Toledo, sa tak stala na dlhú dobu pozoruhodnou oázou vedy a kultúry. Tomuto vývoju, ako si všimli historici, napomáhal nielen kultúrny a vedecký potenciál, ktorý si so sebou Arabi priniesli, ale aj tolerancia prejavujúca sa v súžití niekoľkých náboženských vyznaní a kultúr, teda vec v tej dobe pre zvyšok Európy nepredstaviteľná.
Nepochybne najslávnejším arabským lekárom bol Ibn Sina, známy pod latinským menom Avicenna /asi 980–1036/, polyhistor s impozantnými prírodovednými znalosťami a autor traktátov s jasným a dôkladným výkladom dôležitých problémov liečiteľstva. Jeho spis v latinskom preklade známy ako „Canon medicinae“ predstavuje encyklopedické dielo o praktickom lekárstve a s popisom rozličných pôvodných pozorovaní. V druhom dieli Canonu sú zaznamenané prvé arabské popisy rastlín používaných v liečiteľstve, podobne ako aj iné terapeutiká, známe už antickým lekárom, ako aj mnohé iné, s orientálnym pôvodom. Zaujme i bohaté zastúpenie aróm, výťažkov z koreňov a živíc.
V desiatom storočí pôsobil ďalší pozoruhodný arabský lekár Ar – Rhazí, známy tiež ako Rhazes /asi 850–923/, autor prvej vedeckej monografie o kiahňach. Jeho najdôležitejšie dielo „El Hawi“ (Continens) bolo v stredoveku často používaným indexom liečivých rastlín, hoci ich popis tam chýbal.
Pre nomenklatúru liečivých rastlín je potrebné spomenúť bližšie neznámeho lekára Serapiona juniora, ktorý na území arabského Španielska alebo Maroka zostavil rukopis „Liber de medicamentis simplicibus“, ktorý predstavuje rozsiahly sumár grécko – arabských vedomostí o liečivých rastlinách.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 132