Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Filmové recenzie  Čierny jastrab zostrelený

Čierny jastrab zostrelený

Čierny jastrab zostrelený 1
Čierny jastrab zostrelený 2
Čierny jastrab zostrelený 3

…Traja muži boli vo vnútri vraku, keď náhle spŕška guliek prenikla stenou vrtuľníka. Mabry a Wilkinson nútene tancovali v ostrej salve. Kúsky kovu, plastu, papieru a tkanín lietali okolo nich ako v chumelici. Potom to prestalo. Wilkinson si nespomínal na nič, vedel iba to, že je ešte nažive. Potom sa začal prezerať. Bol zasiahnutý do tváre a do ruky. Cítil sa, akoby mu niekto dal poriadny úder do brady. Nikto sa nevyhol zásahu. Mabry to dostal do ruky, Dowdy stratil končeky dvoch prstov a palubný strelec zízal na svoju krvavú ruku. Wilkinson zdvihol krvavé kúsky prstov a povedal: „Oukej, spadli sem!“

Úryvok z knihy vojnového reportéra Marka Bowdena je len jednou z krvavých epizód románu „Čierny jastrab zostrelený“, ktorý nás strhne do preplnenej tržnice v čiernom srdci somálskeho Mogadiša spolu so špeciálnymi jednotkami americkej armády a vtiahne nás priamo doprostred najkrutejšieho boja amerických vojakov od kontroverzného vietnamského konfliktu.

„Doslova na mňa dýchol pocit hrôzy a zúfalstva“, dal sa po prečítaní Bowdenovej knihy počuť producent Jerry Bruckheimer, ktorý si takmer okamžite zaistil filmové práva na tento bestseller a nemal problém získať pre projekt skúseného režiséra Ridleyho Scotta: „Fascinovala ma predstava vreckovej vojny, rutinnej misie, ktorá sa zvrtne v pätnásťhodinový boj o život.“

Kniha a po nej i film nás privádza do finále nevídaného hospodárskeho úpadku v Somálsku, kde v roku 1992 každodenne zomierala tisícka ľudí následkom hladomoru. Keďže zásoby zasielané v rámci potravinovej pomoci rekvirovali zdrogované bandy „generála“ Mohameda Farraha Aidida, rozhodol po masakre dvadsiatich štyroch pakistanských príslušníkov „modrých prilieb“ prezident Clinton o nasadení elitných síl americkej armády – Delta Force a Army Rangers. Pri pokuse o Aididove zatknutie dňa 3. októbra 1993 sa však vojaci mieriaci do centra v hlavnom meste Mogadišo stretli s nečakaným odporom. Fanatizmus protivníka a súhra nešťastných náhod spôsobila, že v krátkom čase padli k zemi dva útočné vrtuľníky a po akcii, ktorá mala pôvodne trvať ani nie tridsať minút, zostalo po viac ako poldňovom urputnom zápase ležať na opačných stranách barikád osemnásť mŕtvych vojakov a takmer tisícka Somálcov.

Poučení úskaliami prevodu literárnych obrazov do filmovej reči venovali tvorcovia patričnú pozornosť príprave samotného scenára. Jeho prvú verziu vypracoval samotný autor predlohy, po ňom rukopis prevzal debutujúci Ken Nolan s výrazným podielom Stephena Gaghana, scenáristu filmu „Krvavá voľba“, popisujúcim fiktívnu občiansku vojnu v Jemene, či Steve Zaillana, ktorý je jedným z autorov Scottovho „Hannibala“.

So svedomitým autorským „cvičením“ sa dá v tomto ohľade porovnať aj príprava samotných hercov formou výcvikových kampaní, ktorých tradíciu zaviedol už Steven Spielberg pri nakrúcaní vojnového opusu „Zachráňte vojaka Ryana“ – herci doslova narukovali na vojenské základne v Kentucky, Georgii a Severnej Karolíne, kde pred viac ako desaťročím slúžili dnešní veteráni bojov v Mogadiši. Výcvik hercov bol skutočne všestranný; počínajúc nosením bojovej uniformy či povinným salutovaním, cez používanie spojovacej techniky, leteckých simulátorov až po streľbu zo zbraní a odpaľovanie výbušnín. Výsledok, ktorý táto prax priniesla, sa na filmovom plátne dotiahol takmer k dokonalosti, k čomu po premiére jeden zo somálskych veteránov, seržant Jeff McLauglin, poznamenal: „Bolo to neuveriteľne autentické. V niektorých chvíľach mi hrôzou vstávali vlasy na hlave.“

Vierohodnosti a intenzívnej výpovedi filmového príbehu založenému (a na to by sme nemali zabúdať) na skutočných udalostiach sa Ridley Scott zmocnil predovšetkým vďaka originálnemu režijnému prístupu. Horúčkovitý chvat vojakov presúvajúcich sa v krížovej paľbe od jednej budove k druhej, nevypočítateľnosť protivníka, momenty úzkosti i odhodlania, presvedčenie o zmysle rozkazu, či naopak váhanie o jeho správnosti – to všetko sa zlieva do rôznorodej mozaiky neprehľadnej situácie, kedy o živote častejšie rozhoduje náhoda, či skôr nehoda, ako výcvik, inštinkty a kevlarové chrániče vojakov.

Toto dielo totiž ukazuje, že aj boj, povýšený stratégiou na umenie či eufemizmom na „misiu“, zostáva vo svojej podstate špinavým, nemilosrdným a neistým remeslom, k čomu generál Garrison pripája lapidárny, ale úprimný komentár: „Ak si si vybral cestu sily a lesti v nebezpečnom svete, sranie v lese, život v špine, ťažké podmienky, neustále problémy a riziká, môžeš a niekedy aj musíš zabíjať. Je to hnusná práca, čím však nie je povedané, že istých mužov neteší pre ňu žiť.“

Dynamická kamera Slavomíra Idziaka nám prostredníctvom farebných filtrov priam hmatateľne sprostredkúva atmosféru bojiska a neľahkého umierania: v jednej chvíli na nás dýchne atramentový chlad znášajúci sa na mesto pri večernej modlitbe z minaretov, v inej nasávame chvejúcu sa páľavu prašných ulíc pokrytých hromadami odpadkov, trosiek a hrdzavejúcich harabúrd z vyhorených áut, prašné koridory smrti medzi zvyškami múrov s vyblednutými stopami žltej, ružovej a šedej, medzi ktorými chradne život z doby pred občianskou vojnou. Majestátne pohľady na oceán s vrtuľníkmi letiacimi nad bielymi hrebeňmi vĺn v ústrety svojmu osudu, zábery bojachtivých vojakov nenútene hompáľajúcich nohami z otvorených dverí každej helikoptéry čoskoro nahradia obrazy Mogadiša, pekla na zemi: pneumatiky horiace na barikádach, hromady ruín poznačených strelami a granátmi, chatrče zlepené z hliny, odpadkov a hrdzavého plechu, telefónne stĺpy so zvyškami drôtov naklonené v zlovestnom uhle ako totemy voodoo ozdobené pletencami vlasov. Čas, v ktorom sa na zranenia skutočne zomiera, operuje nožom a prstami, miesto, kde sa napriek výstroji zúfalo nedostáva munície, vody a palebnej podpory…

Film nemá žiadneho hlavného hrdinu, v čom výrazne exponuje pomerne zriedkavé postupy žánru, ako sme to, napríklad, videli v subtílnejšie ladenej snímke „Tenká červená čiara“. Tomuto zámeru sa tvorcovia priblížili už samotným výberom hercov s nie príliš známou vizážou. Nájdeme tu „neopozeraného“ Orlanda Blooma, Williama Fichtnera či Rona Eldara. Ak sa aj vo filme vyskytujú ich známejší kolegovia ako Ewan McGregor, Josh Hartnett alebo Tom Sizemore, sú ich krvavé a špinavé tváre pod prilbami takmer k nepoznaniu.

Sledujeme niekoľko rovnocenných a navzájom sa prekrývajúcich dejových línií: osud posádok zostrelených vrtuľníkov, pouličné boje pechoty či krvavý postup záchranného konvoja smerujúceho k miestu katastrofy. Dojem z pôsobivosti takéhoto prístupu umocňuje nielen frenetický strih, ale aj panoráma pohľadov na krvavé udalosti nazeraná očami vojakov v prvej línii, veliaceho generála Garrisona v bezpečí operačného centra vojenskej základne či prostredníctvom kamier leteckých prieskumníkov pokúšajúcich sa z bezpečnej výšky inštruovať svojich obkľúčených a dezorientovaných spolubojovníkov. Vizuálna stránka jednoznačne dominuje nad dialógmi – umná skladačka širokej vojnovej panorámy s majstrovským zmyslom pre krátky, ale obsažný detail účinkuje v spojení so zvukovou alchýmiou reálu a všadeprítomnej hudobnej zložky autorstva Hannsa Zimmera takmer dokonale.

Okrem cesty, ktorou prešiel počas piatich rokov režisér Ridley Scott od filmu „G.I. Jane“ (1997), ukazuje jeho spracovanie tragickej americkej skúsenosti zo Somálska z počiatku deväťdesiatych rokov oproti Bowdenovej pôvodine aj svoje aktuálne konotácie, nad ktorými sa určite oplatí zamyslieť.

Black Hawk Down, USA 2001, 144 min. Réžia: Ridley Scott. Scenár: Ken Nolan (podľa knihy Marka Bowdena). Kamera: Slawomir Idziak. Hudba: Hans Zimmer. Hrajú: Josh Hartnett (Matt Eversmann), Ewan MacGregor (John Grimes), Tom Sizemore (Danny McKnight), Eric Bana (Norm Hooten), Sam Shepar (gen. William Garrison) a i.

aktualizácia: 17.01.2017 | počet zobrazení: 282

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9