Dr. Miloš Jesenský

Nebo

Na začiatku filmu sledujeme scénu, v ktorej zatiaľ neznáma mladá žena umiestni v odpadkovom koši jednej z kancelárií administratívnej budovy časovanú nálož. O pár minút sa táto žena policajtom predstaví do telefónu ako učiteľka Philippa Paccardová (Cate Blanchettová) a oznámi, že práve spáchala atentát na drogového baróna Veniceho, aby pomstila manžela a svojich maloletých žiakov zomrelých na následky predávkovania. Čo však netuší, je fakt, že zhodou okolností Venice unikne nástrahe a explózia usmrtí štyri úplne nevinné osoby. Keď do Philippinho bytu vtrhne policajné komando, nebráni sa a vedomá si svojej viny čaká na svoj trest. Vyšetrovateľ neverí, že nekonala z popudu teroristickej organizácie, polícia odstraňuje dôkazy o prepojení vlastných príslušníkov s podsvetím, iba mladý karabinier Filippo (Giovanni Ribisi) ovládnutý spontánnym záchvevom lásky k obvinenej, jej navrhne útek. Ona riskantný plán prijíma, aby na slobode mohla svoju pomstu dokončiť …

Genéza filmu „Heaven“ bola takmer rovnako ťažká, ako siahnuť si na nebesia. Samotný film vznikol podľa scenára poľských tvorcov Krzystofa Piesewicza a jedného z najuznávanejších režisérov európskeho formátu Krzystofa Kieslowského. Francúzska spoločnosť Noé Productions zakúpila práva na dovtedy nesfilmovanú trilógiu „Nebo“, „Peklo“ a „Očistec“, pričom práve prvý titul bol jedinou časťou, ktorú Kieslowski do svojho úmrtia v roku 1996 stihol dokončiť. Do koprodukčne veľkorysej spolupráce vstúpili aj filmové štúdiá z Nemecka (X filme), Spojených štátov (Miramax) a Veľkej Británie (Mirage Films). Keď výber režiséra padol na Toma Tykwera známeho snímkami „Lola beží o život“, „Zimní spáči“, či „Princezná a bojovník“, otvoril tento nemecký tvorca novú etapu svojej kariéry o čom vypovedá i vlastnými slovami: „Scenár a mnohé dôležité aspekty príbehu mi boli naozaj blízke, odohráva sa v Európe, je to veľký projekt, ale v žiadnom prípade nie prázdna šaráda plná špeciálnych efektov. Páčilo sa mi, že sme museli spájať viacero druhov energie, vo viacerých jazykoch. Už počas čítania mi prišla na um Cate Blanchettová do úlohy Philippy aj keď som bol naozaj prekvapený, že rolu tak rýchlo prijala.“

Zdá sa, že sympatie boli na obidvoch stranách, ako potvrdzuje Blanchettová: „Bolo to veľmi rýchle rozhodnutie. Je to neuveriteľný a zmysluplný príbeh, a keď sme sa po prvý raz stretli, veľmi dlho sme sa o ňom rozprávali. Jeho sila i hĺbka je v tom, že nás núti dávať si nezvyčajné, provokatívne otázky o našom duchovne, o láske, treste a odpúšťaní. O veciach, nad ktorými radšej nepremýšľame.“

Medzi hlavnými postavami vládne mystická afinita napriek tomu, že kultivovanú tridsaťdvaročnú učiteľku a horlivého dvadsaťjedenročného karabiniera zdanlivo markantne rozdeľuje vek, národnosť, kultúra, spoločenské postavenie a spočiatku aj čin, ktorý Philippa spáchala. Tá vyúsťuje v hlbokú lásku, do bytostne prežívaného úsilia o vykúpenie, zobrazeného zrejme nie náhodou v štýle tvorby Larsa von Triera presahujúcej do spirituálnych rozmerov a umocneného vierou v osudovosť ľudského života. Láska je tiež kľúčom podľa ktorého funguje Tykwerov vesmír založený na fatalizme, vzťah tu však nadobúda skôr alegorický význam ako telesné rozmery. Ako si povšimla kritika, film, ktorý začína ako thriller sa postupne mení na dramatický ľúbostný príbeh: „Krik vyšetrovateľov vystrieda napäté ticho úteku a stlmený šepot citu.“

Útekom z väzenia, zo sivej šedi mestskej zástavby Turína, nesúceho prekliatie Philippinho činu sa dvojica presúva vlakom, ktorý kamera Tykwerovho dvorného kameramana Franka Griebeho sleduje na jeho ceste tunelom: plátno sa úplne zatemní až na stále sa zväčšujúce svetlo lejúceho sa z druhého portálu: z iného sveta, z pestrofarebnej, krásami nasýtenej krajiny Toskánska. Ide o nesmierne silnú symboliku, akú si môže divák precítiť intenzívnym spôsobom. Letecké zábery stiesňujúcej perspektívy akoby špinavého veľkomesta ustúpia nádhernej panoráme, pričom dominujú pohľady do širokého priestoru a hĺbky nebies nad hlavou.

„Cesta nikam“ má výrazné posolstvo katarzie a parúzie, akoby sa obaja protagonisti postupne pripravovali na únik zo sveta živých ľudí martýriom symbolickým i skutočným navzájom: rovnaké oblečenie a účes odsúdencov, posledná večera, prvé a súčasne i posledné milovanie ako prostriedok transcendentácie.

Epilóg, zámerne štylizovaná scéna úniku vrtuľníkom, uzatvára rozprávanie na ktorého začiatku bola počítačová simulácia letu helikoptéry – muž a žena odlietajú k nebesiam, kam ich nikto nemôže prenasledovať a všetko sa uzatvára.

Výrazové prostriedky filmu priťahujú mágiou vizuálnosti a symboliky premietnutej do každej scény, každého slova dialógu, či do mlčania a ticha, aké v tomto filme spoločne s hudbou Arvo Pärta dôsledne budujú atmosféru. Tykwer je čarodejom úspornosti, ktorej efekt je nespochybniteľný. Na vykreslenie Philippinho zatknutia mu stačí sotva desať sekúnd, na zobrazenie desivosti atentátu záblesk explózie za dverami výťahu. Filippovu lásku prezradí spôsob akým sa dotýka rúk svojej femme fatale, to ako sa Philippa dozvie o tejto láske ukáže ako sa otvára pár očí a jedna veta. Nemožnosť ich vzťahu v tomto svete predostiera v troch krátkych a predsa tak obsažných sentenciách:

„Milujem Ťa.“

„Viem. Len chcem, aby bol už rýchlo koniec.“

Okúzlení posolstvom tohto filmu a brilantným výkonom Cate Blanchettovej sa na záver môžeme len a len stotožniť so slovami producenta Antonyho Minghella (Anglický pacient), ktorý na margo tohto projektu uzatvára : „Nebo je skôr haiku ako kvetnatá gotická báseň. Je to tichý, neuveriteľne silný príbeh, ktorý bol náročný na tvorcov, a je náročný aj na divákov. Oslovuje tak srdce, ako aj myseľ. Keď však stvárňujete témy ako vina, osud, odplata, či boj o lásku a vykúpenie, inak to ani nejde.“

Hodnotenie: 100%

Heaven (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, USA), 2002, 96. min. Réžia: Tom Tykwer. Scenár: Krzysztof Piesiewicz. Kamera: Frank Griebe. Hudba: Arvo Pärt. Hrajú: Cate Blanchettová (Philippa Pacccardová), Giovanni Ribisi (Filippo), Remo Girone (Filippov otec), Stefania Roccaová (Regina), Mattia Sbragia (major Pini), Stefano Santospago (Vendice), Alberto Di Stasio (prokurátor), Giovanni Vettorazzo (inšpektor), Gianfranco Barra (poručík), Vincent Riotta (veliteľ), Mauro Marino (lekár) a i.