Dr. Miloš Jesenský

Údolie tieňov

Azda s výnimkou občianskej vojny Severu proti Juhu nevyvolala žiadna vojenská epizóda v amerických dejinách takú intenzívnu traumu, ako vojna vo Vietname. Pamätníci tvrdia, že iba málo súčasníkov ju vtedy chápalo a my zase môžeme vcelku zodpovedne povedať, že iba zanedbateľný počet ľudí jej rozumie dnes.

To, čo ostalo po rokoch sú zrejme pálčivé otázky. Stála táto vojna za to? Malo v nej význam pokračovať, keď boli spochybnené hodnoty, v mene ktorých bola vedená? Akú úlohu v nej zohrali vojaci a akú politici? Stáli za protivojnovým hnutím v Amerike veľkorysé pohnútky intelektuálov alebo iba dobre maskované zištné záujmy?

Na tieto a ďalšie podobné dilemy sa už filmoví tvorcovia pokúšali mnohokrát nájsť príslušnú odpoveď. Z dlhej série snímkov si pripomeňme aspoň niektoré ako bola napríklad „Apokalypsa“ Francisa F. Coppolu (1979), „Lovec jeleňov“ Michaela Cimina (1978), „Čata“ Olivera Stonea (1986), „Olovená vesta“ Stanleyho Kubricka ( 1987 ), či „Dobré ráno, Vietnam“ Barryho Levinsona (1987) .

Najnovším a treba povedať i vydareným príspevkom do celuloidovej panorámy vietnamského bojiska je film Randalla Wallacea „Údolie tieňov“, natočený podľa spomienkovej knihy Josepha L. Gallowaya a Harolda G. Moorea „We were soldiers once … and young.“

Jeho námetom sa stala tri dni trvajúca krvavá potýčka medzi piatimi stovkami elitných výsadkárov podplukovníka Moorea a dvoma tisíckami príslušníkov Vietkongu v údolí La Drang. Film veľkoryso vzdáva poctu skutočnosti, ktorá sa naozaj odohrala. Deje sa tak formou sugestívnej koláže záberov vojnových kameramanov aranžovaných akoby do Goyových kompozícií, v pološere a temných tónoch nočného boja nápadne pripomínajúcich majstrovskú hru svetla a tmy na plátnach holandských majstrov 18. storočia, prerušovanej ostrými zábleskami výstrelov, či plameňmi napalmových bômb meniacich hustý porast džungle na vyprahnuté údolie smrti, kam sa chodí už len dlho a bolestne zomierať.

Aj keď tvorcovia nestratili zo zreteľa svoju métu ponúknuť divákom „anatómiu vojny“ v jej bezprostrednej nahote, urobili tak formou silného príbehu (pretože o príbeh ide v tomto filme predovšetkým) o mužoch v uniformách, ktorí idú do vojny a sú pripravení prinášať najvyššie obete, pretože bolesť a smrť sú súčasťou ich práce, ako aj o ženách, ktoré v trýzni osamelosti čakajú na ich návrat, keďže vo vojne je práve toto ich neľahkým údelom.

Ústrednou postavou deja je podplukovník Harold G. Moore presvedčivo stvárnený charizmatickým Melom Gibsonom. Na vierohodnosti jeho výkonu sa zrejme podpísala snaha predstaviť „obyčajných ľudí v mimoriadnych situáciách“, ako sa o tom vyjadril v jednom interview: „Fascinuje ma to kvôli obnaženiu ľudskej povahy.“ Postava podplukovníka Moorea nesie v sebe neprehliadnuteľnú pečať úprimnej religiozity umožňujúcej udržať si ľudské hodnoty na bojisku v momente, kedy by ich iný stratil: „Hovorí sa, že v zákopoch neexistujú ateisti. Neviem ako vy, ale ja by som v takú chvíľu vzýval niekoho tam hore.“

Mooreova dilema zodpovedne rozhodovať o životoch svojich mužov prestupuje film ako reťazec osudových znamení. Fotografie evokujúce desivú porážku francúzskych výsadkárov pri Dien Bien Phu, duševné úsilie úporne skúmajúce možnosti ako zabrániť ďalšej masakre a konečne paralely s osudným bojom legendárneho generála Custera veliaceho jednotke s tým istým názvom deväťdesiat rokov predtým proti desaťnásobnej presile Siouxov pri rieke Little Big Horn, temne rezonujú s dušou diváka a kladú nesmierne ťažkú otázku, či je možné a do akej miery zmeniť predurčenie. Tento film je plný odkazov. Dokonca aj vtedy keď Moore ústami Mela Gibsona prednáša onen pamätný prísľub, ktorý možno mnohým v kine vyznieval pateticky: „Budem prvý, kto vkročí na bojisko, a posledný, ktorý z neho odídem.“ Pretože táto sentencia pôvodne vyslovená antickým historikom Titom Liviom na adresu Hannibala nie je len tak obyčajnou vetou, ale predovšetkým záväzkom veliteľa voči mužom na ktorých dôvere závisia v boji všetky životy. Rozhoduje o osudoch, tých ktorí padnú, aby ostalo čo najviac tých, ktorí ich budú počítať. A to mi rozhodne nepripadá patetické.

Pozoruhodné sú aj výkony ďalších hereckých predstaviteľov, ako napríklad Sama Elliota v úlohe starého veterána Plumleyho a osobitne i Madeleine Stoweovej výborne stvárňujúcej Mooreovu manželku Julianu s neľahkou úlohou znášať s ostatnými ženami neistotu a strach o svojich mužov bojujúcich kdesi ďaleko vo vojne, ktorú nepoznali, ale napriek tomu im priniesla rôzny diel z neľahkého bremena utrpenia. Ukázať to na filmovom plátne nebolo zrejme ľahké, ale tvorcovia „Údolia tieňov“ túto ambíciu naplnili podľa môjho názoru takmer dokonale.

Hodnotenie: 90%

We were soldiers, USA 2002, 138 min. Scenár a réžia: Randall Wallace na motívy knihyH.G. Moorea a J.L. Gallowaya „We were soldiers once … and young“. Kamera: Dean Semier. Hudba: Nick Glenne-Smith, Hrajú: Mel Gibson (podplk. Hal Moore), Madeleine Stoweová (Julia Mooreová), Greg Kinnear (Bruce Crandall), Sam Elliot (Basil Plumley), Chris Klein (Jack Geoghegan), Barry Pepper (Joseph Galloway), Keri Russelová (Barbara Geogheganová) a i.