Publikácie

Hitlerova kňažka

Hitlerova knazka

Strhujúca, znepokojivá a objavná kniha známeho historika „okultného podzemia“ nacizmu Nicholasa Goodricka-Clarka na základe dlhoročného výskumu popisuje životný príbeh Maximine Portasovej alias Sávitrí Dévi, ktorá sa stala známou ako „kňažka ezoterického hitlerizmu“. Tak ako v predošlých knihách, s ktorými sa mohli naši čitatelia v preklade zoznámiť, ako boli „Okultné korene nacizmus“ či „Čierne slnko“ nastavuje dejinám nacistickej ideológie magické zrkadlo, aby sme mohli spoločne nahliadnúť do temných kútov dejín 20. storočia.

Príbeh extrémneho fanatizmu
Je to takmer neuveriteľný príbeh. Maximine Portasová, „prorokyňa árijskej obnovy“ a neskôr „nacistická pútnička“ po rozvalinách Tretej ríše sa narodila v roku 1905 vo francúzskom Lyone, vyštudovala prírodné vedy a filozofiu na tamojšej univerzite, aby v tridsiatych rokoch minulého storočia odcestovala do Indie, ktorá ju úplne okúzlila. Tam úplne prepadla árijskému mýtu, pričom vytvorila vlastný myšlienkový konglomerát nacizmu a hinduizmu. Cesta obdivu Hitlerovho militantného režimu ju zaviedla ďaleko – dokonca až ku špionáži pre tajné služby Osi a medzinárodnej propagácii nacizmu aj dávno po skončení vojny až do svojej smrti v roku 1982.

„Kniha N. Goodricka-Clarka nepatrí do tej triedy lacného rozprávania vymyslených príbehov alebo prácne sofistikovaných fikcií,“ upozorňuje zasvätený znalec dejín západnej ezoteriky, profesor Milan Nakonečný. „Hovorí o skutočnom príbehu ženy, ktorá bola fanatickou obdivovateľkou nacizmu, obhajkyňou nacistických vojnových zločincov a nacistických pohlavárov v čele s Adolfom Hitlerom. Po druhej svetovej vojne sa túlala troskami Mníchova a Norimbergu, aby v hlbokom sústredení meditovala nad neslávnymi, v tej dobe už značne zničenými „pomínikmi“ nacistického hnutia, kde sa konali prvé pokusy nacistov o uchopenie moci a neskôr mohutné zjazdy nacistickej strany s fakľovými sprievodmi a celou ostatnou pompou nacistického pseudomysticizmu. Navštívila rodisko Adolfa Hitlera, aj vtedy už zničené horské sídlo v Obersalzbergu. Rozdávala tisíce vlastnoručne vyrobených letákov, v ktorých vyzývala porazené Nemecko, ktoré ešte stále stotožovala s nacizmom, k odvahe a viere v renesanciu nacistickej ideológie a vlády. Američania ju za to vyhostili z vtedajšieho Západného Nemecka, ale vrátila sa, skrývala v ilegalite a šírila ďalej svoju pronacistickú ideológiu. Popierala zločiny nacistov a pokiaľ to už nebolo možné, pokúšala sa ich ospravedlňovať.“

Nech to znie akokoľvek neuveriteľne, žena, ktorá tak veľmi obdivovala hinduistickú kultúru a vášnivo bránila práva zvierat si obhajobu nacizmu a jeho zločinov vybrala za svoje celoživotné poslanie.

Pozoruhodné nie je obdivuhodné
Pokiaľ Nicholas Goodrick-Clarke nazval Maximine Portasovú „Hitlerovou kňažkou“, mal k tomu veľmi dobré a prepracované dôvody. Svoju „celoživotnú odysseu za árijskou rasovou filozofiou“ začala v Grécku a dlhší čas strávila v Egypte štúdiom Achnatonovho slnečného kultu, kým sa definitívne neusadila v Indii. Práve tu prijala meno Sávitrí Deví na počesť ženského slnečného božstva. Od záľuby v indoeurópskej a árijskej mytológii hraničiacej takmer s posadnutosťou sa prepracovala k fanatickému obdivu nacizmu, pričom Hitlera považovala za vteleného avatára, inkarnovaného boha Višnu. „Patrila k najinteligen­tnejším mozgom a najprenikavejším duchom, ktorí sa kedy na stranu nacizmu priklonili,“ dočítame sa na prebale „Hitlerovej kňažky“ a toto tvrdenie potvrdzuje aureolu intelektuálky, do ktorej sa Sávitrí Déví halila. Ovládala sedem jazykov, viedla rozsiahlu korešpondenciu s dobovými vedcami a svoje názory propagovala vo viacerých knihách vydaných v Dillí či Kalkate. Spomedzi nich možno spomenúť napríklad „Pilgrimage“ (1958) o putovaní po „pamiatkach“ nacistického hnutia a hľadaní relikvií ňou toľko obdivovaného führera, knihu politicko-ideologických esejí „The Lightning and the Sun“ (1958) či posmrtne vydaný titul „Souvenirs et réflections d´ine Aryenne“ (1976) o jej osobnej skúsenosti s mýtom árijstva.

„Sávitrí Déví, cudzinka, ktorá dokonca ani nemala priame skúsenosti so životom v národne-socialistickom režime, vytvorila nový náboženský kult zmiznutého Vodcu a medzinárodný výklad nacisticko-árijskej ideológie, prekračujúcej úzke hranice nemeckého nacionalizmu a antisemitizmu Tretej ríše. Porazení a ponížení Nemci, ktorí nedokázali pochopiť zneuctenie svojej krajiny ani prijať démonizáciu zbožňovaného vodcu, našli útechu v jej nadšenom súhlase. Zatuchnutým protagonistom nacistického teroru a prenasledovania lichotila jej náuka o univerzálnej árijskej misii. Prozaické a hrozné aspekty nacistickej vlády i roky tyranie bledli pred mytologickým scenárom, v ktorom bol Hitler povýšený na božstvo a v ktorom sa jeho režim zahalil do nového náboženského významu,“ komentuje Nicolas Goodrick-Clarke.

Od roku 1948 Sávitrí Déví prevádzala v spojeneckej okupačnej zóne Nemecka pronacistickú propagandu za čo bola uväznená v cele, obývanej jednou z „belsenských beštií“, niekdajšou sadistickou dozorkyňou koncentračného tábora, ktorej poskytovala „duchovnú útechu“. V roku 1971 sa vrátila do Indie a o jedenásť rokov neskôr zomrela v Anglicku, kde sa zastavila u priateľky pri svojej ceste do USA. „Hitlerova kňažka“ žila svoj život hekticky, v skromných podmeinkach, pričom sa sama prehlásila za „árijskú pohanku“ a ľutovala „konverziu Európy ku kresťanstvu“. Pokiaľ Goodrick-Clarke označil jej dielo ua „pozoruhodnú syntézu hinduizmu a severskej rasovej ideológie“ musíme jeho výrok správne chápať v tom, že pojem „pozoruhodný“ neznamená tiež „obdivuhodný“, na čo upozorňuje už citovaný profesor Nakonečný: „Pozoruhodné sú aj veci morálne úplne zlé, znamenajúce pre ľudstvo hrozbu. Pozoruhodné sú aj v tomto zmysle zločinci, ktorí však nie sú obdivuhodní. Pozoruhodné je dielo Sávitrí Déví okrem iného preto, že znova prináša posolstvo rasovej nenávisti a zmaru, posolstvo, ktoré v dobe duchovnej a politickej krízy, v ktorej sa Západ nachádza, môže znamenať návrat k extrémizmom všetkého druhu.“

Aj z tohto hľadiska teda autor „Hitlerovej kňažky“ dvíha výstražne ukazovák.

Nie ľudia, ale zvieratá
Už koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa tragická dejinná skúsenosť s nacizmom začala prepadať do zabudnutia v minulosti. Aj vďaka populárnej literatúre a filmom sa nacizmus stával mýtickou, fantastickou a tvárnou témou, ku ktorej sa objavili popkultúrne asociácie a dostával nové významy. Predtým nemysliteľné spojenie medzi neonacizmom a ezoterikou sa stalo atraktívnym námetom celej subkultúry. Je zrejmé, že knihy Sávitrí Deví, ktorá vnímala prírodu v indickom štýle ako „násilné divadlo tvorenia a ničenia“ padli v tomto smere na zlovestne kyprú pôdu v suteréne ľudskej imaginácie. Je pritom zvláštne, ak nie priam nepochopiteľné, ako môže v tomto smere únavne sentimentálna láska Sávitrí Deví k zvieratám kontrastovať s jej mizantropickým postojom ku „slabým a neistým“.

Kanadský historik a lingvista Boria Sax, autor pozoruhodnej knihy „Zvieratá v tretej ríši“ by sa s nami mohol pri tejto príležitosti podeliť s údivom, ako nacistickí pohlavári dokázali spájať hlboké sympatie k zvieratám s plánmi na genocídu „nehodnej“ časti ľudstva. Nech už to znie akokoľvek prekvapujúco či poburujúco, je napríklad väčšina dnešných ekologických myšlienok odvodená od konceptov nacistickej éry a to vďaka celému radu priamych či nepriamych pokračovateľov. Napríklad jeden zo svetoznámych amerických ochrancov prírody Aldo Leopold študoval na nemeckých univerzitách v tridsiatych rokoch minulého storočia. Rovnako tak by sme pri všetkom obdive ku dielu etológa Konrada Lorenza nemali zabudnúť na fakt, že sa angažoval v NSDAP a pôsobil v smutne preslávených rasových komisách. „Jeho i Leopoldova láska k voľnej, divokej prírode má často omnoho temnejšie pozadie, ako si pripúšťame,“ píše v tejto súvislosti Karel Stibral.

V roku 1991 americké nakladateľstvo Noontide Press vydalo reedíciu knihy Sávitrí Déví „Obžaloba človeka“ v ktorej odmieta „antropocentrickú vieru“ judaizmu a kresťanstva. Práve tu, ako píše Nicolas Gooodrick-Clarke sa „brutalita sociálneho darwinizmu stretáva s ekologickým kultom prírody, ako aj s antisociálnymi excesmi aktivistov za práva zvierat. Amorálne uctievanie krásy a sily obsiahnutej v nacistickom myslení tu opätovne nachádza nové spojenie s hinduizmom, kultom Šivu a hlbinnou ekológiou, radikálnym prúdom ekologického myslenia, ktorý odsudzuje moderného človeka ako pustošiteľa prírody.“

Pre podporu tejto predstavy nemusíme chodiť v nacistickej ideológii ďaleko. Vzhľadom ku dôležitosti, akú v nej príroda zohrávala, premietli sa tieto snahy do praxe do takej miery, že podľa zistení Boria Saxa „nacistické zákonodarstvo bolo a v zásade i dodnes je k ochrane prírody jedno z najústretovej­ších“. Z predstáv preferujúcich hodnotu „divokosti“ vyvierala snaha chrániť ju v pôvodnom stave. Predovšetkým v lesnom hospodárstve sa nacisti usilovali vytvoriť enklávy pôvodného, „germánskeho“ pralesa. To bolo dôvodom zakladania nových rezervácií a chránených území dokonca aj v okupovaných krajinách. Hitler údajne plánoval vysídliť časť Ukrajiny a zriadiť tu mimo obrábaných plôch obrovskú rezerváciu s pôvodnou prírodou.

V „Obžalobe človeka“, písanej v rokoch 1945–1946 počas každodennej konfrontácie s víťazným svetom Spojencov sa však so slovami „Hitler“ či „nacizmus“ vôbec nestretneme: Je dokonca možné, že ešte aj dnes pri čítaní tejto útlej knihy by sme nenašli nič neprístojného na obhajobe dažďových pralesov, obavách z erózie pôdy, preľudnenia či ničenia planéty, ako to jej autorka podáva. To všetko je zdanlivo bez výhrad prijateľné pri enviromentalis­tickom spôsobe uvažovania, snáď s výnimkou mizantropie, ktorá z týchto názorov priam vyžaruje. Nádych nacizmu však nemožno prehliadnúť, keďže knihu uvádza jeden z výrokov Alfreda Rosenberga počas jeho norimberského procesu: „Budeš milovať Boha vo všetkých živých tvoroch, zvieratách a rastlinách.“ Pantheizmus v kombinácii s odmietnutím kresťanského univerzalizmu – presne toto vytváralo teológiu Sávitrí Déví spájajúcej kult násilia so sentimentalitou.

Führer ako avatár?
Sávitrí Déví bola na základe hinduistickej koncepcie časových cyklov hlboko presvedčená, že „ľudské dejiny nie sú ani zďaleka pomalým postupom od horšieho k lepšiemu, naopak, ide o stále beznádejnejší proces mrzačenia, kastrácie a demoralizácie ľudstva, o jeho neúprosný pád.“ Na pozadí pochmúrnej kozmológie Kalijugy vytvorila učenie o ľuďoch v čase, ľuďoch nad časom a ľuďoch proti času.

„Tieto tri typy dejinných aktérov predstavujú tri úplne odlišné odpovede na podrobenie času, ako sa chápe v cykle vekov. Z týchto troch typov sú ľudia v čase základnými a najaktívnejšími protagonistami Kalijugy. Ich správanie a ciele stelesňujú vek temna a všetky jeho premeny. Skutočný domov ľudí nad časom je v dokonalosti Satjajugy čiže Zlatého veku a ľudia proti času sa snažia obnoviť podmienky Satjajugy a ukončiť Kalijugu za použitia nemilosrdného násilia. Násilnými prostriedkami sa títo vojnoví hrdinovia snažia spasiť svet z područia temného veku a začať nový časový cyklus.“

A takýmto „človekom nad časom“ bol podľa Sávitrí Deví práve Adolf Hitler. Spôsobom, ktorý pripomína zbožnosť „bhakti“ často cituje verše Bhagavadgíty v spojitosti s „vyvoleným vodcom árijského sveta Západu.“ Zdá sa, že skutočne verila tomu, že Hitler predstavuje západného árijského pendanta Rámu a Krišnu východných, indických Árijcov. Počas svojej cesty po Nemecku v roku 1953 navštívila aj Linz a Leonding v tom istom nadšení, ktoré ju v tridsiatych rokoch priviedlo do Ajódhe, kde vládol Ráma a do Vrndávanu, kde strávil mládenecké roky Krišna. Obaja avatári pre ňu stelesňovali bojovnú múdrosť a územnú rozpínavosť árijskej rasy, ako pripomína Nicolas Goodrick-Clarke: „Tak, ako Ráma a Krišna boli avatármi Jugy, mohla podobným spôsobom vzývať Hitlera, spasiteľa rasy, ako večného avatára z Bhagavadgíty. Zatiaľčo sedela v záhrade bývalého Hitlerovho spolužiaka v Leondingu, predstavovala si, ako sa milované rysy jej Vodcu zničohonič spájajú s neosobnou esenciou premenlivého Jedného, ktorý hovoril Krišnovými ústami k Ardžúnovi. Bola si istá, že ho hľadala po stáročia, v ďalších a ďalších životoch, pokiaľ nezistila, že v skutočnosti je ním zakladateľ Tretej ríše.“

Aj keď Sávitrí Déví neovplyvnila vývoj nacizmu, stala sa stúpenkyňou kozmológie násilia a moci sveta, ktorý vytvoril, aby sa po jeho porážke prehrabávala v chladnúcich pahrebách požiaru, ktorý hrozil spáliť ľudskú civilizovanosť na uhoľ. Jej náboženský rasizmus pritom zlovestne predčil učenie jej majstrov, čo je ešte znepokojivejšie tvrdenie, ak zvážime, do akej miery si tieto predstavy ďalej nachádzali vyznavačov, tak ako to v doslove „Hitlerovej kňažky“ zhrnul politológ Martin Bastl“

„Déví samotná snáď ani nebola obyvateľkou súmračného sveta jaskyní a tieňov, ktorý na neopatrných či odvážnych chodcov čaká, keď zídu z vyznačenej a jasne osvetlenej cestičky vyšľapanej realitou všedných dní. Bola však oddanou pútničkou po svätyniach, z ktorých niektoré boli aj tomuto svetu zasvätené. Dôslednejšia, než boli nacisti samotní, zapálenejšia ako mnohí z nich, odvážnejšia v prepojení teológie a politiky, prorokyňa politického náboženstva spájajúceho hinduizmus, nacionálny socializmus, kulty slnka, aktivizmus, sociálny darwinizmus a enviromentálnu dikciu.“

Biografia Hitlerovej „kňažky“ je tak nielen zaujímavou analýzou fanatizmu, ale aj výstražnou konfrontáciou minulosti a súčasnosti, mementom, ktoré je poučením i výstrahou zároveň.

Miloš Jesenský

Goodrick-Clarke, N.: Hitlerova kněžka.Z anglického jazyka preložila Zuzana Marie Kostičová, Grada Publishing, Praha 2011, 274 strán.

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 167

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9