Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva GRADA  Po stopách tajomných umelcov a záhadných pokladov

Po stopách tajomných umelcov a záhadných pokladov

Po stopách tajomných umelcov a záhadných pokladov

Ste pripravení hľadať pirátske poklady na odľahlých ostrovoch? Odhaliť tajomstvá nacistických agentov ukladajúcich tajné dokumenty a nakradnuté cennosti do podzemných štôl a jaskýň? Pátrať po zašifrovaných odkazoch okultných bratstiev, záhadných kultov a tajných spoločností stredoveku, ktorý nebol vonkoncom tak temným obdobím, ako sa nám môže na prvý pohľad zdať? Cestovať, hľadať, pátrať v zaprášených foliantoch, starých obrazoch a mapách po tajnom poznaní? To všetko môžete s knihou Jity Splítkovej „Po stopách tajomných umelcov a záhadných pokladov“, ktorú v edícii Brány poznania vydala Grada Publishing

„Ludvík Souček v sukni“
„Fandomová prvá dáma hi-tech sa pustila do vôd populárno-náučnej literatúry a ponúkla na domáce pomery skutočne skušný kopec záhad a tajomstiev, o ktorých máme iba hmlisté predstavy,“ napísal o autorke publicista Jan Pechanec a zatiaľčo jeho kolega Jiří Wagner hovorí o „dôstojnej nástupkyni Ludvíka Součka“, Václav Vlk sa vzhľadom k invenčnosti a tvorivosti obdivne zmieňuje o „Součkovi v sukni“. Ako to už býva, pravda sa zrejme nachádza v prieniku týchto výrokov: v každom prípade je však jasné, že po úspechu publikácie „Mýty v zrkadle vedy a fantázie“ si autorka značný čitateľský ohlas vydobyla aj aktuálnym knižným titulom. Spolu s ňou sa teda môžeme vydať na málo preskúmané pomedzie záhad a poznania. „Součkovský koncept sa jej drží aj v knižnej tvorbe – záhadologická literatúra faktu striedaná autorskými rekonštrukciami, alias poviedkami voľne sa týkajúcich témy, “ píše o Splítkovej štýle zase Jaromír Kopeček. Součkova tvorivá metóda založená na koncepcii priečneho poznania a nezabudnuteľnom štýle našla teda nádejnú reminiscenciu aj v tvorbe mladej autorky: „Stopy“ sa nesú v duchu mierneho odklonu od rigidnej štruktúry smerom ku koncepčne uvedenej zbierke poviedok.“ Ak sa bližšie prizrieme obsahu zistíme, že názov knihy je vlastne opačne – najskôr prídu na rad záhadné poklady a až potom tajomní umelci. Prológ tak patrí napínavému príbehu o hľadačoch pokladu na legendárnom ostrove Oak, čím sa dostávame k prvému „Tajomstvu mamonu“.

Tajomstvo Dubového ostrova
Oak Island, ako už samotný názov napovedá, je ostrovček pri pobreží kanadskej provincie Nové Škótsko, zalesnený mohutnými červenými dubmi, ktoré mu v minulosti aj dali meno. Práve pod jedným z nich našiel v roku 1796 farmársky synček Daniel McGinnis záhadnú priehlbinu. Odretý pahýľ konára, ktorý z neho trčal mu prezradil, že na ňom viselo niečo veľmi ťažké. McGinnis usúdil, že priehlbina je pozostatkom zasypanej jamy, v ktorej je určite pirátsky poklad. Už na druhý deň sa preto na tomto mieste oháňal krompáčom spoločne s dvojicou priateľov. Mladíci v tej chvíli určite netušili, na akú veľkú záhadu narazili. O mnoho rokov neskôr toto miesto vďaka úsiliu mnohých hľadačov dostane mnohosľubnú prezývku Money Pit, „Jama pokladov“. Počas dvoch ďalších storočí okolie prekopali rozmanití dobrodruhovia a nadšenci, pričom v samotnej jame postupne odkryli viacero prepážok z dubového dreva, pod ktorými sa mali skrývať bedne s pokladom. Výkopy neustále komplikovala pritekajúca spodná voda, až kým sa nezistilo, že ide o rafinovaný spôsob zabezpečenia. Podzemné kanály spájajú „Jamu pokladov“ s niekoľkými miestami na pobreží, odkiaľ do nej dômyselnou sieťou drenážnych kanálikov priteká voda z mora. Kanál sa nikdy nepodarilo úplne upchať alebo prerušiť. Čo sa však na Oak Islande od konca 18. storočia v skutočnosti našlo? Ide o vcelku bizarnú kolekciu, ako môžeme spoločne posúdiť: kameň s nápisom „o 10 stôp nižšie sú ukryté dva milióny libier“, drobný útržok pergamenu s písmenami „vi“, „ui“, „wi“, kovová píšťalka, porcelánové črepiny a hromada kameninových fľašiek. Ďalej najrôznejšie kusy dreva, cementu, dreveného uhlia a mosadze, množstvo rohoží z kokosových vlákien, ručne kovaný klinec, staré topánky, hrdzavé nožnice alebo zvláštny kameň srdcového tvaru. Z cenností sa objavilo len zopár zlatých článkov z retiazky a jediná minca, zlatý španielsky dublón z roku 1713. Rádiouhlíková analýza časti vzácneho tropického dreva, získaného z vrtu v roku 1967 preukázala, že sa ocitlo v zemi niekedy medzi rokmi 1490 – 1660. V roku 1971 bola zase v sedemdesiat­metrovej hĺbke objavená zatopená kaverna, do ktorej výskumníci spustili televíznu kameru a tá im údajne sprostredkovala pohľad na tri truhlice ukryté v drevom vyloženej komore. Systém podzemných kanálov na Oak Islande je nepochybne dielom schopného inžiniera a jeho budovanie trvalo iste veľmi dlho. Mohli niečo podobného postaviť piráti? Jita Splítková neostáva len pri preferovaní jednej hypotézy, keďže ponúka jedenásť možných riešení. Nepriame dôkazy vraj poukazujú na piráta Williama Kidda, ktorý však toľko času na jej vybudovanie určite nemal. Domnieva sa tiež, že by „Jama pokladov“ mohla byť akýmsi „korzárskym trezorom", alebo že je vojnovou korisťou britských vojakov po vyplienení Havany v roku 1762. Podľa iného názoru zakopali na ostrove cennosti námorníci poblúdenej španielskej galeóny. Autorka však nezabúda ani na ešte dobrodružnejšie domnienky, podľa ktorých je tu uložené bohatstvo Vikingov, Inkov alebo Mayov, pripadne zlato legendárneho rytierskeho radu templárov.

Gold, oro, surum …
Napriek záhadnej a ľubozvučnej dikcii to nie je žiadne zaklínadlo, aj keď nepochybne rôznojazyčné názvy pre zlato mali a dodnes majú nad ľuďmi kúzelnú moc. A nejde len o zlaté rudy, nuggety či ligotavé ingoty, plastiky a šperky – reč bude o bájnych krajinách, oplývajúcich neslýchaným bohastvom a lákajúcich odvážlivcov, ktorí sa za ním odvážia vypraviť za ďaleký horizont. „Okrem pokladov hľadalo mnoho snílkov a ziskuchtivcov hneď celé krajiny zlata. Existovali?“ pýta sa Jita Splítková v časti „Tajomstvo zlata“. „Isteže áno. Informačný šum a ľudské želania z nich urobili niečo úžasné, obrovské, celozlaté. V skutočnosti išlo o rôzne lokality, kde sa jednoducho zlato ťažilo. Neveríte?“ Nuž, veríme, odpovedáme autorke, keďže v tejto súvislosti pripomína biblickú krajinu Ofir, ktorá zostáva dodnes záhadou a pokusy o jej lokalizáciu sa vyznačujú veľmi rozmanitými prístupmi. Židovský historik Josephus Flavius (37–95 n.l.) sa vo svojich grécky písaných „Dejinách Židov“ domnieval, že sa Ofir nachádzal v Indii, odkiaľ sa do oblasti Stredomoria dovážali obrovské zásoby drahých kovov. Okrem toho, že Flavius zrejme precenil zemepisný obzor ľudí žijúcich tisíc rokov pred n.l., ťažko predpokladať, že Indovia, príslušníci dobre vyzbrojených a početných národov svetadielu pod Himalájami dovolili, aby sa hŕstka fenických a izraelských dobrodruhov beztrestne obohacovala v ich vlastnej krajine. Problém Ofiru je súčasne aj problémom lokalizácie tajomnej krajiny Punt, ležiacej niekde v juhovýchodnej Afrike. Táto „krajina bohov“ mala pre Egypťanov mimoriadny pôvab, pretože verili, že odtiaľ pochádzali ich predkovia. Po celé stáročia sa učenci usilovali o zistenie polohy tejto zeme. Dnes sa vedci prikláňajú k názoru, že Punt ležal niekde na somálskom pobreží pri Červenom mori. Uvažuje sa však aj o iných územiach. Hieroglyfické chrámové nápisy hovoria o Punte ako o zemi ležiacej „na oboch brehoch mora“. Z toho možno usúdiť, že môže ísť o miesto, kde sa Červené more zužuje do tridsať kilometrov širokého kanála medzi východným pobrežím Afriky a dnešným Jemenom. Naša autorka však ponúka aj ďalšie možné rozlúštenie tejto záhady, hneď potom, ako kladie zásadnú otázku: „Nachádzala sa na území dnešného Zimbabwe tá Egypťanmi ospevovaná „divotvorná ríša Punt“ a bolo Zimbabwe jej hlavným mestom?“ V tomto prípade ide o oprášenie dilemy, ktorá vyvoláva polemiku vedcov už od roku 1871, kedy nemecký bádateľ Karl Mauch uskutočnil objav pútajúci pozornosť celého sveta. Bol to práve Mauch, ktorý bol skalopevne presvedčený o tom, že zničené kamenné mesto Veľké Zimbabwe v južnej Afrike bolo miestom bájnych baní kráľa Šalamúna a hlavným mestom ríše kráľovnej zo Sáby. Táto zvláštna metropola, ktorej meno si za názov svojho štátu zvolili dnešní obyvatelia Zimbabwe stále vyzerá, ako za Mauchových čias. Tvoria ju dva stavebné komplexy: takmer nedobytná budova, známa ako Akropola, z ktorej potom vidieť na areál rozsiahleho elipsovitého opevnenia Veľkej ohrady. Opevnenie – na miestne pomery veľmi netradičné – pozostáva z rozsiahleho labyrintu kamenných múrov tvoriacich úzke chodby, tri vnútorné priestory a mnoho oddelených priestorov. Múry sú postavené zo žulových blokov kladených na seba bez použitia malty. Najzáhadnejšou časťou je nepochybne deväť metrov vysoká kónická, celkom uzavretá veža s doteraz neznámym účelom. Záhady ďalej pretrvávajú, ale podľa autorky je isté, že „každé nálezisko zlata môže byť Ofirom či Puntom, Eldorádom – jednoducho predobrazom pre bájnu krajinu plnú len a len zlata, ktorá reálne na Zemi neexistuje.“ A tak aj toto tajomstvo stále čaká na svoje odhalenie… Tajomstvá stále nekončia Tretia čas knihy „Tajomstvo umelcov“ patrí Hieronymovi Boschovi (1450–1516) a Leonardovi da Vincimu (1452–1519). Zatiaľčo u Boscha, „maliara, ktorý klonoval bytosti“ a „stvoriteľa fantastična“ nájdeme priam teratologickú zbierku stvorení vyvolávajúcich zvedavé otázky („Je Bosch originálny, alebo sa nechal niečim inšpirovať? Kto pred ním, kto z jeho súčasníkov a kto po ňom si dokázal toľko vymyslieť toľko podivných bytostí? Sú všetky tie príšerky zapĺňajúce jeho plátna len a len výtvorom bujnej fantázie?“), u Leonarda zase prekvapí fakt, že sa hlavne považoval za inžiniera, technika či konštruktéra: „Je celkom nespravodlivé, že sa svet zaoberá úsmevom namaľovanej krásky a pritom sa jeho zošitom, do ktorých zrkadlovo zaznamenával svoje originálne myšlienky nevenuje ani zďaleka toľko času ako Mone Lise,“ píše Jita Splítková. „To sú to tie správne záhady! Kým všetkým tento človek bol, čo všetko vedel a ovládal. To je hodné popisu a obdivu. Bol maliar, sochár, architekt, konštruktér, astronóm, geológ, optik, anatóm, zaoberal sa medicínou, hydrológiou a stavbou vodných diel, vojnovými, lietajúcimi a podvodnými strojmi … Bol aj literát, futurológ … ruka mi na klávesnici zamdlieva a ja musím žasnúť.“ Zo zástupu geniálnych tvorcov a prorokov budúcnosti sa v autorkinej knihe našlo miesto aj pre udivujúce vízie Rogera Bacona (1214–1294), Jonathana Swifta (1667–1745) či Julesa Verna (1828–1905) – tí predbehli myšlienkami svoju dobu natoľko, že pri ohliadnutí do minulosti pôsobia skôr ako cestovatelia v čase, ktorí v minulých storočiach nechali pôsobivý odkaz pre budúce generácie. Záver knihy patrí „Tajomstvu lásky“, teda „hormonálne a technolologicky podfarbenému nariekaniu nad šedou pustinou vzťahov“, povedané slovami jedného z komentátorov, aby sme sa v epilógu dopracovali k zisteniu, že tajomstvá stále nekončia a knihy v štýle Ludvíka Součka majú stále vďačných čitateľov a renomovaných autorov, ku ktorým Jita Splítková určite právom patrí.

Dr. Miloš Jesenský

Splítková, Jita: Po stopách tajemných umělců a záhadných pokladů, Grada Publishing, Praha 2009, 220 strán

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 150

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9