Publikácie
Templári a tajná múdrosť islamu
Templársky rád je opradený mnohými tajomstvami. Jeho rytieri mali chrániť pútnické miesta vo Svätej zemi, neskôr získali veľký vplyv a na Blízkom východe spoznali mystériá islamských mystikov. Po zatknutí posledného veľmajstra a krvavom prenasledovaní v rokoch 1307–1314 prestala rehoľa rytierov pre cirkevné dejiny definitívne jestvovať. Podľa názoru viacerých historikov sa však mnoho jej príslušníkov stalo členmi nástupníckych tajných spoločností, čo je aj ústrednou témou pozoruhodnej knihy „Templári a tajná múdrosť islamu“.
Princ a mediamatik
Autori objavného, i keď v mnohých tvrdeniach kontroverzného diela
o skrytom vplyve islamu na ezoterické učenie templárov i dnešných
slobodomurárov predstavujú originálny tandem tvorcov, ktorí sú
zasvätenými sprievodcami po tajnej histórii stredoveku. Princ Michael
pôsobí ako veľmajster Templárskeho rádu sv. Antona a škótsky
slobodomurár. Už jeho prvá kniha – „Škótsko – zabudnutá
monarchia“ sa stala vo Veľkej Británii bestsellerom. V roku 1992 bol
zvolený za prezidenta Európskej rady princov a nedávno vymenovaný za člena
zastupiteľského zboru Maltézskych rytierov. Walid Amine Salhab zase v roku
1978 odcestoval do Škótska, kde získal vzdelanie v odbore informačných
technológií a v súčasnosti prednáša na Univerzite kráľovnej Margaret
v Edinburgu ako odbormík na kultúru a mediamatiku.
Michaelovo a Salhabove dielo s podtitulom „Neznáme dejiny slobodomurárstva“ je už pri zbežnom listovaní viac ako len knihou o templároch, aj keď bola v originálnom vydaní titulovaná len lakonickým názvom „The Knights Templar of the Middle East“:
„Či už sa nám to páči alebo nie, ak sa chce niekto dozvedieť niečo o templároch, skôr alebo neskôr podľahne kúzlu judaizmu, kresťanstva, islamu a nakoniec tajných spoločností. Bádateľ čoskoro zistí, že sa spolu s autormi vydal na cestu, ktorá vedie ku slobodomurárstvu … Čo je možné povedať o slobodomurárstve bez toho, aby sme kládli prehnané požiadavky, ktoré by mohli odmietnuť samotní slobodomurári, je skutočnosť, že sa vyvinulo z členov templárskeho rádu, ktorí sa usídlili v Škótsku potom, ako bol v roku 1307 rád rozpustený. Ako sa hnutie vyvíjalo a pretváralo, šírilo sa od roku 1688 zo Škótska po celom svete. Najstarší existujúci písomný záznam slobodomurárskej ústavy pochádza z roku 1598. Korene samotného templárstva a teda aj slobodomurártsva nie sú v skutočnosti pevne spojené s kresťanstvom, ale skôr s islamom. Považovať zakladateľa templárskeho rádu, ktorým bol Hugues de Payens za kresťana, znamená považovať históriu, propagandu a kresťanský status quo raz navždy za daný. Každá minca má však dve strany a druhou stranou kresťanskej mince je dedičstvo, ktoré Európa čerpala z islamu. Je potrebné mať na pamäti, že náboženstvo sa zakladá na viere, zatiaľčo história na faktoch. Ale napriek tomu, v závislosti od toho, kto má momentálne politickú moc, môže byť jedna táto veličina použitá k zvýšeniu prestíže tej druhej, hoci iba spätne – až potom, ako sa dejinné udalosti už odohrali. Históriu skrátka píšu víťazi a druhej strane neostáva nič iné, len o týchto veciach mlčať.“
K tomu, aby autori „Templárov a tajnej múdrosti islamu“ nemlčali a identifikovali pôvod templárskej a slobodomurárskej tradície, odvíjajú výklad od historických udalostí, odohrávajúcich sa v Európe a na Blízkom východe po páde Rímskej ríše a počas kresťanského stredoveku.
Utiahnite si pásy, bude to jazda!
Slová, ktorá parafrázujú slová istej dámy vo filme „All about Eve“
môže celkom dobre vystihovať exkurz do tej časti dejín, v ktorej Michael a
Salhab nachádzajú islamské zázemie vzniku templárskeho rádu. Rod jedného
zo zakladateľov a súčasne prvého veľmajstra Huguesa de Payens existoval vo
Francúzsku ešte v 18. storočí a disponoval grófskym titulom. Archív rodu
sa zachoval aj v búrlivých rokoch revolúcie a záznamy v ňom dokazujú,
že viacerí jeho členovia boli členmi slobodomurárskeho hnutia.
Najvýznamnejším zistením je však genealogické prepojenie na Merovejcov,
staré byzantské cisárske rody, dokonca – podľa autorov – i rodinu
proroka Mohameda.
Templársky rád sa formoval od roku 1094 z iniciatívy Huguesa de Payens, ktorého väčšina historikov jednoducho vníma iba ako križiackeho rytiera, ktorý sprevádzal Gottfrieda z Boullonu do Jeruzalema, kde ustanovil rád rytierov Šalamúnovho chrámu, teda templárov. Pravdou však ostáva, že sprevádzal Raymonda z Toulouse, neskoršie grófa z Tripolisu a v Jeruzaleme sa usadil, aby tu obhajoval Raymondove záujmy. Bez de Payensových kontaktov a financií, ktorými disponoval by zrejme nevzniklo ani portugalské kráľovstvo ako nezávislý štát s vlastnou panovníckou dynastiou. Práve Hugues de Payens v roku 1094 pomohol Henrichovi Burgunskému, ktorý sa stal kniežaťom Portugalska prostredníctvom svadby s Teréziou Portugalskou (jej otcom bol Alfonz IV., vládca Kastílie a Leónu a matkou princezna Zajda, dcéra Muhammada III. al-Mu´tamida, emira zo Sevilly) zjednotiť krajinu pod svoju vládu, čo však podľa našich autorov nebolo tak celkom zadarmo:
„Cena, ktorú tento pár musel Huguesovi de Payens zaplatiť, bolo uzavretie dohody, ktorá umožňovala moslimskej populácii žiť v mieri a vyznávať vieru v súlade so svojim svedomím. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že demarkačná línia, ktorú v Španielsku Hugues de Payens vytvoril, zastavila aragónsku, navarskú a kastílsku expanziu do islamského Španielska. Upevnili sa tak územia, ktoré španielske katolícke frakcie získali po páde Umájjovcov a zároveň vytvoril nárazník, ktorý poskytol Maurom úľavu, aby ich štát a kultúra prežili ďalšie tri storočia. Hugues de Payens preto vytvoril pre svojho bratranca suverénne grófstvo, ktoré sa v roku 1239 zmenilo na regulérne kráľovstvo. V roku 1139 sa síce o Alfonzovi I., hovorí ako o portugalskom kráľovi, avšak pápež uzná existenciu kráľovstva až v roku 1179. Za doby Alfonsa III. (1248–1279) krajina konečne získala územie, ktoré sa kryje s hranicami, ako ich poznáme dnes.“
Tým sa to ale nekončí.
Od princezninej lásky k islamu
Najzaujímavejším je totiž zistenie, že práve rodokmeň Huguesovej rodiny
dokazuje príbuzenskú väzbu jeho starého otca s Maurami do tej miery, že
bol známy ako „Thibault de Payens, le Maure de Gardille“ (Thibault, Maur
z Gardille). Je pravdou, že sa volal Theobaldo, pochádzal zo Španielska,
jeho otcom bol Abdurrahmán an-Násir (známy pod prezývkou „malý Sancho“)
a starým otcom cordobský emir Muhammad al-Mansúr. Predkov posledne
zmieneného je možné vystopovať až do Mohamedovho rodu prostredníctvom
idrísovskej kráľovskej dynastie vládnucej v severoafrickom Fezskom
kráľovstve. Pokiaľ teda vezmeme do úvahy maurskú vetvu Huguesovho
rodokmeňa, nemalo by nás až tak prekvapovať, že sa mu podarilo zjednotiť
územie, z ktorého sa postupne sformuje Portugalské kráľovstvo. Ak si to
zrekapitulujeme, Hugues bol teda príbuzným Terezy Portugalskej, byzantského
cisára Alexia I. a mnohých ďalších prominentov. A to bol aj jeden
z dôvodov, prečo portugalský kráľ odkázal v testamente svoju ríšu
templárom.
Starý otec Huguesa de Payens bol poslaný na dvor východného cisára Jána Duku, aby tam zastupoval posledných Umájjovcov z Córdoby. Práve tu sa zamiloval do Jánovej sestry Angeliky, s ktorou sa oženil podľa pravoslávneho obradu. V skutočnosti sa Theobaldo oženil dvakrát – už ako vdovec si zobral za druhú manželku katolícku šľachtičnú Leotardu de Bagarris, s ktorou mal dvoch synov. Theobaldov najstarší syn z prvého manželstva, Thibault, sa usadil v Champagne a oženil sa s Heliou de Montbardovou, tetou neskoršieho opáta cisterciánskeho rádu, slávneho Bernarda z Clairvaux. „Hoci sa narodil ako kresťan, boli Huguesove korene natoľko rôznorodé, že bol schopný využiť pre dobro mnoho svojich príbuzných, či už to boli kresťania oboch hlavných denominácií (katolíckej i pravoslávnej), alebo tých, ktorí nasledovali islamskú vieru,“ tvrdia autori „Templárov a tajnej múdrosti islamu.“
To nie je až také nepravdepodobné, ak zvážime, že medzi španielskymi šľachtickými rodinami a maurskou kráľovskou dynastiou existovali pokrvné zväzky. Španielski panovníci sa sobášili s umájjovskými princeznami, obchodné i vojenské zmluvy medzi kráľmi a kalifmi boli tak spečaťované zmiešanými kresťansko-islamskými manželstvami.
Na stráži Východu i Západu
James Wassermann v knihe „Templári a assasini“ priniesol množstvo
presvedčivých svedectiev o tom, že vzájomné pôsobenie templárov a
assasínov vo Svätej zemi premenilo elitu križiackeho rytierstva
z pápežovej súkromnej armády na skutočnú tajnú spoločnosť, ktorá
pripravila cestu renesancii a záujmu o tajné náuky a mystériá Východu.
Michael z Albany a Walid Salhab doďaleka prekračujú hranice Wassermannovho
bádania, keď sa snažia ďalej zdôvodniť predstavu o úzkych kontaktoch
templárov a moslimov:
„Väčšine západných historikov nie je známe, že arabské kroniky sa o Huguesovi de Payens a jeho rytieroch zmieňujú už v roku 1097. Predstavme si situáciu, kedy sa Hugues stretne s egyptským vezírom a obaja uzatvoria dohodu, na základe ktorej si doslova rozdelia Blízky východ medzi seba. Samotná myšlienka, aby moslim dovolil kresťanovi prevziať a ovládať akúkoľvek časť moslimského územia, je úplne neslýchaná, ibaže by takzvaný kresťan nebol vôbec kresťanom. Egyptský vezír al-Adžál išiel dokonca tak ďaleko, že o svojich plánoch a novom rozvoji píše cisárovi Alexiovi Komménovi do Konštantínopolu – a ten nič nenamieta! Križiacka franská hierarchia sa bohužiaľ o pláne dozvedela a Huguesovi bolo prikázané od plánu ustúpiť. Táto zmluva však zdôrazňuje otázku, aké boli rané väzby templárskeho rádu na islam.“
Obávaní asasínovia v časoch križiackych výprav predstavovali hlboko mystickú tajnú spoločnosť, ktorá v mnohom zmenila politickú realitu svojej doby, rozšírila náboženské učenie a upevnila vlastnú nezávislosť v nepriateľskom prostredí. Templári voči tomuto trendu neostali nevšímaví. Koncepcia odovzdaná rádu z rúk svätého Bernarda z Clairvaux, vplyv východnej mystiky, s ktorej rozmanitými formami sa stretli vo Svätej zemi zrejme vytvorili v rámci rehole užšie zoskupenie zasvätencov, ktorí vyvinuli alternatívne doktríny duchovného zdokonalenia, do istej miery nezávislých od konzervatívneho katolíckeho učenia. „Keď sa takáto tajná templárska elita dostala do sféry vplyvu mystických princípov asasínov, mohla v nich objaviť duchovné bohatstvo, zasluhujúce si pozornosť,“ citujme Jamesa Wassermanna. A prostredníctvom nami skúmaných autorov môžeme potom v elite templárov identifikovať mystických prostredníkov, ktorými gnosticko-izmailské dedičstvo prešlo do európskej ezoterickej tradície a naďalej ju ovplyvňovalo.
Kniha „Templári a tajná múdrosť islamu“ je fascinujúcim pohľadom do ezoterickej roviny histórie, rozprávaním o tom, aké tajomstvá si templári rozhodli uchovať pre seba a koľko z nich spoločne zdieľali s moslimskými zasvätencami Blízkeho východu. A práve preto kladie a zodpovedá otázky, ktoré nás nemôžu nechať ľahostajnými: „Tušia vôbec dnešné organizácie, ktoré sa hlásia k templárskemu pôvodu o tajomstvách, ktoré si rytierski bratia odniesli do hrobu? Môžu historické fakty pomôcť vrátiť vieru späť ku pôvodným koreňom a zbaviť ju dogmatických nánosov?“ Nech už sú jej čitatelia kýmkoľvek, určená je v prvom rade tým, ktorí majú myseľ otvorenú k invenčnej interpretácii dejín a nie dogmatikom s ich smutnými výkladmi viery a histórie plných predsudkov.
Miloš Jesenský
Michael z Albany – Walid Amine Salhab: Templáři a tajná moudrost islámu, Grada Publishing, Praha 2010, 245 strán.
počet prístupov dnes: 274