Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva GRADA  Základná kniha germánskeho pohanstva

Základná kniha germánskeho pohanstva

Zakladna kniha

Diana L. Paxsonová je skúsenou autorkou s dlhoročnou praxou, ktorá nás v „Základnej knihe germánskeho pohanstva“ prevedie po kľukatej trase starogermánskej duchovnej cesty. Prehľadná publikácia zoznamuje nielen so súmračným svetom severských bohýň a bohov, históriou nordickej duchovnej kultúry, ale umožňuje aj vniknúť do tajomstiev rituálov národov Severu. „Táto kniha ponúka všetko, čo si zanietený bádateľ či náhodný hosť Deviatich svetov môže želať,“ píše v jej úvode Isaac Bonewits, zasvätený znalec paganskej tradície a autor originálneho knižného sprievodcu po čarodejníctve „Witchcraft: A Consise Guide“ spred desiatich rokov. „Jasnou rečou podáva históriu severských a germánskych náboženstiev vrátane ich obrodenia, vysvetľuje rozdiely medzi jednotlivými frakciami na scéne moderného pohanstva, odlišnosti mágie a divinačných techník v tradícii severnej Európy od porovnateľných systémov pochádzajúcich z indoeurópskeho kultúrneho okruhu.“

Návrat k starým zvykom
Paxsonovej kniha pripraví pre čitateľov mnohé prekvapenia, predovšetkým tam, kde láme paradigmu nášho poznania nordickej spirituality. Podobne ako pradávni Germáni a Škandinávci neboli iba krvilační barbarskí Vikingovia plieniaci európske pobrežia, obsahovalo ich náboženstvo omnoho viac ako vojnové božstvá Odina, Thora či Tyra. Dávni, a v rekonštruovanej tradícii dokonca aj súčasní stúpenci Ásatrov uctievajú duchov predkov, zeme, vodstva, nebies, ako aj celý rad ženských božstiev ako je Frigg, Freya, Idun, Skadi či Nerthus. Podobne ako pri iných rekonštrukciách predkresťanských vierovyznaní, môže pôsobiť prívlastok „pohanský“ v duchovných dejinách Európy ako časovaná bomba predsudkov a emotívne zafarbených poloprávd keďže až donedávna termín „pohan“ označoval doslova neznaboha, človeka bez vyznania či v lepšom prípade človeka neznalého kresťanstva. K tomu je potrebné upresniť, že samotní Germáni nepotrebovali žiadne špeciálne označenie pre svoje náboženské presvedčenie až do doby, kedy neboli nútení ohraničiť sa voči úsiliu misionárov. Keď v 19. storočí začali etnológovia a religionisti študovať pôvodné germánske zvykoslovie, označovali ho ako „troth“ či viera v božstvá Ásátrov. Obidva termíny, vrátane mnohých ďalších, ktoré autorka uvádza, od „Severskej cesty“ cez „germánske pohanstvo“, „paganizmus“, „irminizmus“, „Forn Sidhr“ či „Forn Sed“ („Staré zvyky“), „theodizmus“, „germánsky rekonštrukcio­nizmus“, „Elder Troth“ po „odinizmus“ alebo „wotanizmus“ sa používajú pre opis germánskeho náboženstva, ktoré dnes rekonštruujú nielen vedci, ale aj entuziasti z radov verejnosti. Označenie „pohan“ sa prvýkrát objavuje v Ulfilovom preklade do gótskeho jazyka, kde bol použitý ako tlmočenie slova „gentile“. Keďže termín „pagan“ odkazoval na vidiečanov (pagus), podľa totožnej logiky bol použitý pri interpretácii pojmu „heathen“ (pohan), pričom sa usudzovalo, že ide o obyvateľov vresovísk (zo staroanglického heath = pláň, vresovisko), ktorí pestovali pôvodné náboženstvo, zatiaľčo ľudia z ľudnatých oblastí konvertovali ku kresťanstvu. O správnosti tohto výkladu sa môžeme dohadovať, faktom však zostáva, že označenie „pohan“ (heathen) nachádzame nielen v angličtine, ale aj vo všetkých germánskych jazykoch. Diana L. Paxsonová používa v súvislosti s tradičnou nordickou vierou výraz „ásatrú“, ktorý má výhodu vlastného mena a je ľahko identifikovateľný dokonca aj v konfesnom prostredí modernej spoločnosti: „Pochádza zo starej škandinávčiny, v ktorej bola napísaná väčšina zachovanej germánskej náboženskej ľudovej tradície. Meno tiež odkazuje k jedinej známej pohanskej organizácii podporovanej štátom (v protiklade k organizácii štátom povolenej). Island, ako posledná krajina, kde boli Ásovia (severskí bohovia a bohyne) oficiálne uctievaní, bol tiež prvou krajinou, ktorá tradícii Ásatrú formálne priznala štatút moderného náboženstva.“

„Rekonštruovaná viera“ Severu
Podľa D. Paxsonovej predstavuje jeden z najvýznamnejších prameňov rekonštrukcie nordickej viery „Edda“, teda islandská zbierka veršovaných mýtických príbehov zapísaná v 12. storočí, aj keď samotné príbehy vznikali omnoho skoršie. Samotné slovo „Edda“ použil islandský historik a básnik Snorri Sturluson (1178–1179) pre názov svojej knihy, čo sa odvodzuje od skomoleného názvu „Oddi“, teda usadlosti, kde vyrastal, či slova „óðr“ (básnictvo), ktorému sa po celý život vášnivo venoval. Pôvodný rukopis sa síce nezachoval, ale ostali z neho tri opisy, z ktorých bol „Codex regius“ zhotovený podľa staršej predlohy okolo roku 1270, neskôr bol stratený a znovuobjavený až v roku 1645 Biskupom Brynjólfurom Sveissonom. Ten rukopis považoval za ešte staršie dielo, z kterého Sturlusson vychádzal pri zostavovaní svojej zbierky a jeho autorstvo nesprávne pripísal islandskému učencovi Saemundovi Múdremu (1056–1133). Objavený text odpísal a v roku 1662 poslal do knižnice dánskeho kráľa Frederika III. Nie je známe, kedy a kde súčasti „Eddy“ presne vznikli a to hlavne preto, že sa pohanská slovesnosť na Islande vďaka jeho izolovanosti ústne šírila až do konca 12. storočia a až potom bola zaznamenané na pergamen – paradoxne vďaka vzmáhajúcej sa kresťanskej písomnej kultúre. Je však možné konštatovať, že jadro eddických textov vzniklo v škandinávskych krajinách v priebehu 9. a 10. storočia a že Islanďania si ich priviezli z Nórska po víťazstve Haralda Krásnovlasého. Medzi ďalšími zdrojmi pre štúdium nordického náboženstva môžeme menovať známy epos o Beowulfovi, ktorý v súčasnej literatúre spopularizoval predovšetkým Michael Crichton románom „Požierači mŕtvych“ ( u nás skôr známym pod názvom „Netvori z hmiel“) a režisér John McTiernan vizualizoval vo filme „Vikingovia“, ale aj ukážky ranej literatúry európskeho kontinentu. Patria tu ságy – akési „mnohogeneračné romány“ o prvých Islanďanoch vrátane fascinujúcich odkazov k praktikám pohanskej mágie, historické diela dejepiscov stredoveku, ako boli – okrem Sturlussona – napríklad Saxo Grammaticus alebo Jordanes. A upozorniť treba aj na pokladnice ľudovej kultury – dielo Jacoba a Wilhelma Grimmovcov, ako i mnohých ďalších.

Základy germánskej mytológie
Premisou autorkinej odbornej práce sa stala myšlienka, že ak bola kultúra Stredomoria založená na grécko-rímskej literatúre, severská stojí na základoch germánskej mytológie, dokonca aj tamojšie kresťanstvo – či už si to priznáme alebo nie – nasiaklo pálivou pohanskou príchuťou. Ako príklad môžeme uviesť portály kostolov na ktorých sa nachádzajú reliéfy Sigurda (Siegfrieda) zabíjajúceho draka, krucifix z ostrova Isle of Man zase zobrazuje Ódina požieraného vlkom Fenrim. Saská verzia evanjelií „Heliand“ spodobňuje Ježiša ako kráľa a apoštolov ako jeho bojovníkov – scenéria priam vystrihnutá z vikingských čias. Staré tradície prežili až do súčasnosti aj keď sa v mnohom zmenili, ich pôvodný význam môžeme stále dešifrovať. Napríklad príbeh o divokom hone sa objavuje vo všetkých krajinách od Nemecka až po Nórsko – mali ho viesť historické postavy ako Dietrich z Bernu, Gudrun či Sigurd, ktorý je napriek prezývke Sigurd Swain („Sigurd Mladý“) opísaný ako poloslepý starec. Folklór pripisoval rôzne druhy počasia bohom Thorovi či Lokimu ešte v 19. storočí. „Za prežitie takéhoto množstva mytológie vďačíme Snorri Sturlusonovi, ktorý staré báje dve storočia po konverzii ku kresťanstvu zorganizoval do rukoväte pre básnikov,“ pripomína Diana L. Paxsonová. „Veľké množstvo informácií o viere a praktikách sa rovnako nachádza v islandských ságach. Islandské rodiny navyše strážili vlastné zbierky starého folklóru. To v podstate platí až dodnes – jeden umelec, ktorého poznám, v šesťdesiatych rokoch financoval svoju cestu na Island tým, že na farmách, kde býval, ilustroval kópie ság.“ Pre doplnenie upresnime, že ak stredoveký škandinávsky katolicizmus nemohol úplne ignorovať nordické tradície potom ich absorboval a zmenil ku svojmu obrazu. Hoci protestantská reformácia priniesla ešte prísnejšiu vieru, vznik národných cirkví urýchlil záujem elity spoločnosti o národné dedičstvo. Tak bol napríklad boj Armínia proti Rimanom známy z Tacitovho diela „Germania“, vytlačeného prvýkrát v roku 1472, vnímaný ako predobraz zápasov nemeckých protestantov s Rímom.

Okúzlenie minulosťou
Učenci a romantici z celej Európy začali už pred viac ako troma storočiami študovať bohatstvo severskej tradície, ktorej nositeľov prestali jednostranne vnímať ako krvilačných barbarov. „V určitom zmysle sa na starých bohov nikdy nezabudlo,“ zdôrazňuje Diana L. Paxsonová. „V krajinách, kde boli uctievaní, ich mená a príbehy prežili, hoci aj skomolené a rozdrobené. Avšak v sedemnástom a osemnástom storočí pracovala európska inteligencia na vytvorení jednotnej, „osvietenej“ kultúry podobne, ako sa stredovekí myslitelia snažili zo všetkých krajín vytvoriť súčasti zjednoteného kresťanstva. Veci sa však začali meniť až v devätnástom storočí. Starý systém bol nútený čeliť novým spoločenským ideálom. Jednotlivci sa snažili získať podporu v úsilí dosiahnuť slobodu medzi ostatnými ľuďmi, ktorí zdieľajú ich vlastnú kultúru. Boj za ľudské práva sa stal bojom za práva národov a znovu sa objavujúce národy sa snažili objaviť identitu vo vlastnej idealizovanej minulosti.“ A tak sa stalo, že v germánskych krajinách sa odklonili od stredomorskej kultúry smerom k autochtónnym tradíciam. Švédska učená spoločnosť Gotiska Förbund sa venovala štúdiu dávnej škandinávskej literatúry, Jacob a Wilhelm Grimmovci zostavili zase objemnú nemeckú antológiu rozprávok. Jacob okrem toho v roku 1844 dokončil monumentálne štvorzväzkové dielo „Nemecká mytológia“, ktoré mapovalo spoločné témy škandinávskej mytológie a ľudových tradícií v nemecky hovoriacich krajinách. Vo Veľkej Británii sa záujem o škandinávske dedičstvo objavil v čase prvého prekladu „Eddy“ a starých balád. Historik Edward Gibson písal s obdivom o Germánoch bojujúcich proti nadvláde rímskeho impéria, podobne tak Thomas Carlyle vo svojich historických prácach vyzdvihol hrdinské cnosti Severanov. Ako upozorňuje autorka „Základnej knihy germánskeho pohanstva“ pozadu neostali ani umelci, aj keď príchod Germánov na umeleckú scénu sa v mnohom podobal ich niekdajšiemu vpádu na javisko európskych dejín: „Príbeh o Siegfriedovi už v devätnástom storočí spracovalo niekoľko nemeckých básnikov a dramatikov, avšak opere v dobe, kedy Richard Wagner v roku 1876 predstavil svoju monolitickú hudobnú drámu, stále kraľovala talianska tradícia. Niektorí boli jeho novou hudbou šokovaní, iní sa stali zarytými „wagnerovcami“. Wagner, ktorý čerpal primárne z príbehu rozprávaného v Ságe o Wälsungoch, vytvoril novú verziu tejto legendy, v ktorej vyjadril svoje vlastné predstavy o spoločnosti, živote a láske. Prsteň, ktorý je v pôvodnom predobraze iba nepodstatným prvkom, sa vo Wagnerovej vízii stal talizmanom obdarujúcim jeho držiteľa neobmedzenou mocou.“

Príbeh o moci Prsteňa
Ak vám je tento motív povedomý, nemýlite sa, pretože John Ronald Reuel Tolkien (1892–1973), profesor starej anglickej literatúry si získal nesmrteľnosť hlavne vďaka slávnej trilógii „Pán prsteňov“, ktorú v roku 1999 zákazníci internetového kníhkupectva Amazon.com v hlasovaní vybrali ako najvýznamnejšiu knihu tisícročia. Tolkien bol profesionálnym jazykovedcom, naslovovzatým znalcom starej angličtiny a nórčiny. Tradície, ktoré študoval, priamo ovplyvňovali jeho tvorbu. Napríklad mená trpaslíkov v „Hobitovi“ boli prevzaté zo severskej mytológie z básne „Völuspa“, časti už zmieneného eposu „Edda“. Naproti tomu niektoré zápletky (napráklad zlodej, ktorý ukradne pohár z dračieho pokladu) prevzal zo staroanglickej epickej básne o Beowulfovi. „Je paradoxné, že anglicky hovoriaci svet sa voči volaniu Severu otvoril vďaka dielu kresťana J.R.R.Tolkiena,“ upozorňuje Diana L. Paxsonová. „Tolkien bol oddaný rímsky katolík, ale zároveň i profesor filológie špecializovaný na germánske jazyky. Táto znalosť germánstva potom prestúpila legendy, ktoré pre potešenie sveta vytvoril. Boli to práve knihy ako „Hobit“ alebo „Pán prsteňov“, kde sa celý rad ľudí prvýkrát stretol s runami. Zo škandinávskej mytológie vyťažil Tolkien mená ako Gandalf („Wand-Elf“, teda alf s čarovnou paličkou), tvorov ako trpaslíkov, trollov a orkov, anglosaskú kultúru Rohanu i dejové prvky, ako bolo ukradnutie pohára drakovi.“ Tolkien však nebol jediným invenčným spisovateľom, ktorý našiel inšpiráciu v germánskej mytológii. Už v mladom veku sa do nej doslova zamiloval Tolkienov literárny súputnik z klubu Inklings („Atramentovci“), jeden z najúspešnejších tvorcov fantasy, írsky spisovateľ Clive Staples Lewis (1898–1963) a mnohé škandinávske motívy zapracoval do svojej sedemzväzkovej „Kroniky Narnie“, ktorú napísal v rokoch 1949–1954. Americký spisovateľ Robert E. Howard (1906–1936) v tridsiatych rokoch predstavil svojho Conana a do literatúry uviedol celý rad bojovníkov, ktorí boli inšpirovaní ideálom germánskych hrdinov. Spomedzi moderných autorov fantasy systematicky čerpajúcich z klenotnice Valhally patril aj dánsko-americký spisovateľ Poul William Anderson (1926–2001), ktorého knihy škandinávskeho cyklu ako napríklad „Sága o Hrolfovi Krakim“, „Mermanove deti“, „Posledný Viking“, „Vojna bohov“ či „Matka kráľov“ patria ku klenotom žánru. Ako však uzatvára autorka „Základnej knihy germánskeho pohanstva“, ohlas Tolkienovho diela je dodnes smerodajný: „Pán prsteňov sa stal celosvetovým bestsellerom v šesťdesiatych rokoch, v období spoločenského a umeleckého kvasu počas ktorého si svet uvedomil možnosť zmeny. Jednou zo zmien bolo uvedomenie, že potrebujeme niektoré veci, ktoré boli prevalcované dejinami, ale ktoré by nielen mali byť, ale tiež mohli byť obnovené.“ A práve o tom je kniha Diany L. Paxsonovej – výnimočná, originálna a zasvätená sprievodkyňa po severskej mytológii a tradíciach, ktorá tu už veľmi dlhú dobu chýbala.

Miloš Jesenský

**Diana L. Paxsonová: Základná kniha germánského pohanství. Na duchovní cestě Ásatrú, Grada Publishing, Praha 2011, 164 strán. **#8222;Eddy

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 116

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1