Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva IKAR  Alžbeta, zvláštna žena

Alžbeta, zvláštna žena

Alzbeta, zvlastna zena

Životná púť rakúskej cisárovnej Alžbety, ktorú všetci poznajú ako Sissi v stvárnení Romy Schneiderovej z populárnej filmovej trilógie Ernsta Marischku, sa začala ako okúzľujúca rozprávka a skončila ako temná tragédia. Jej osud už takmer poldruha storočia priťahuje a nastoľuje rozmanité otázky, čo neprekvapuje v prípade bezstarostnej bavorskej princeznej, ktorá sa po boku Františka Jozefa stala cisárovnou veľkej ríše, ocitajúcej sa na prahu zániku. Pritom ide naozaj o niečo viac, ako o biografiu večne zasnívanej ženy, ktorá sa stala štvornásobnou matkou, musela sa zmieriť so záhadnou samovraždou svojho jediného syna Rudolfa a pred tvrdou realitou sa nakoniec zatvorila do svojho vlastného sveta. Pestovala si telo, starala sa o svoju povestnú krásu, holdovala športu a hekticky cestovala až do svojej tragickej smrti roku 1898 na brehu Ženevského jazera. Aura tajuplnosti a výstrednosti, ktorá túto „zvláštnu ženu“ obklopovala, dodnes nestratila na svojej príťažlivosti, čo dokazuje aj jej životopis od významného rakúskeho historika Egona Caesara Conte Cortiho (1886–1953), ktorej slovenský preklad sa po takmer sedemdesiatich piatich rokoch dostáva k našim čitateľom a pritom nestratil nič zo svojho pôvabu a aktuálnosti. Corti napísal svoju neobyčajnú knihu podľa cisárovninej písomnej pozostalosti, denníkov jej dcéry Valérie, ako aj iných neuverejnených denníkov a dokumentov, pričom sa mu v nej podaril vykresliť historicky korektný, sympatie čitateľov si zasluhujúci panovníčkin obraz. S citom i napätím rozpráva o fascinujúcom osude očarujúcej ženy, ktorá sa už za svojho života stala legendou.

Cortiho kniha ako fenomén
Nie, rozhodne nebudeme preháňať, ak povieme, že sotva mal nejaký iný dejepisec 20. storočia so svojimi knihami taký úspech ako práve Corti a sotva nejaká iná kniha z jeho pera bola rozšírenejšia ako práve biografia cisárovnej Alžbety. Traduje sa, že keď jej rukopis ponúkol v istom lipskom vydavateľstve, odmietli ho napriek tomu, že bol v tom čase známym a dobre zavedeným autorom s poukazom na to, že toto dielo si nenájde dostatok čitateľov. Kniha napokon vyšla v roku 1935 v salzburgskom nakladateľstve Antona Pusteta a odvtedy sa iba v nemeckom jazyku dočkala viac ako 42 reedícií, pričom sa predalo vyše 300 000 výtlačkov, nerátajúc zahraničné preklady, čo je náklad, o akom môže väčšina odborných historikov iba snívať v zhode so slovami Karla Vocelku: „Bestseller napísal outsider Conte Corti, ktorý bol síce vyštudovaný historik, ale nebol zakotvený v nijakej z inštitúcií, v ktorých vznikajú zvyčajné historické odborné knihy – univerzita, akadémia alebo archív. Corti bol akýmsi slobodným podnikateľom, ktorý žil z príjmov svojej knižnej produkcie – medzi historikmi výnimočný jav.“

Keďže sa už viacerí autori snažili nájsť vysvetlenie, prečo Cortiho knihy a špeciálne táto o Sissi vďačia za úspech, nebudeme sa príliš hrať na originalitu, keď potvrdíme, že vynikajúci štýl a dobrá čitateľnosť patria k jeho neodmysliteľným predpokladom. Okrem toho si autor predsavzal naplniť dve náročné požiadavky: na jednej strane svoje diela nekoncipoval ako romány, aj keď sa zakladajú na poctivej práci s prameňmi, vďaka čomu ich striktne označoval „historické biografie“, na strane druhej upustil od formálneho vedeckého aparátu, čím sa priblížil širokému okruhu čitateľov, k čomu Heinrich Benedikt, univerzitný profesor historických vied dodáva: „Vo všetkých svojich prácach, ktoré slúžili výskumu, ponúka prvotnú hmotu v ľahko čitateľnej, každému pochopiteľnej podobe. Vždy zostáva vedcom, vždy napĺňa tok rozprávania z novo objavených prameňov, akoby čarovným prútikom, ktorým nikto nevedel narábať ako on.“

Pokiaľ ide o faktografickú presnosť bol Conti horlivcom vedeckého chápania histórie v zmysle pozitivizmu charakteristickému pre jeho dobu, čo deklaroval aj výrokom „Nenapíšem vetu, ktorá by neobsahovala výpovede podložené dokumentmi.“

Desaťročia, ktoré ubehli od prvého vydania „Alžbety, zvláštnej ženy“, dávajú tomu za pravdu.

Prečo zvláštna žena
Princezná Alžbeta, ktorú milióny ľudí poznajú ako cisárovnú Sissi sa narodila v roku 1837 v rodine bavorského vojvodu Maximiliána a sestry bavorského kráľa, princezny Ludoviky. Alžbeta a jej sedem súrodencov vyrastali na rodnom sídle Possenhoffene v uvoľnenej atmosfére, ktorá nemala obdobu v iných sídlach vysokej šľachty.

Ludovikina sestra, arcivojvodkyňa Žofia, riadila v tom čase panovanie svojho syna Františka Jozefa, ktorému v roku 1848 dopomohla k trónu. A keďže neostala len pri ovplyvňovaní štátnej politiky, rozhodla sa Františkovi vybrať manželku sama a podľa vlastného výberu. Novou cisárovnou sa po taktnom odmietnutí saskej princezny Sidónie, či pruskej princezny Anny mala stať jej neter Helena, Ažbetina staršia sestra, familiárne menovaná ako Nené. Stretnutie, na ktorom sa mal dvadsaťtriročný cisár konečne vysloviť, bolo pripravené na leto 1853 do Ischku, kde dvor trávil prázdniny. František Jozef mal však svoju hlavu a na všeobecné prekvapenie začal dvoriť Heleninej sestre Sissi. 16. augusta došlo k prvej schôdzke Františka s Alžbetou a už o deň neskôr navštívil panovník svoju matku, aby jej oznámil, že o ruku požiada Sissi namiesto Heleny, keďže mu jej oči doslova učarovali. Napriek prehováraniu si inak poslušný syn nenechal hovoriť do svojho rozhodnutia a nástojil na okamžitom zasnúbení.

Táto udalosť je pri tradičnej váhavosti a opatrnosti habsburského cisárskeho domu zaiste niečím neslýchaným – k zásnubám dôjde totiž už 48 hodín nato, ako cisár uvidel túto veselú, bezstarostnú a hravú dievčinu, ktorá bola krásna ako princezná z rozprávky. Vzhľadom k rýchlosti príprav bol dokonca Sissin otec nútený vyjadriť súhlas telegraficky a podobným spôsobom požehnal dvojici aj rímsky pápež a bavorský kráľ Maximilián II. O viac ako pol roka neskôr, 24. apríla 1854 slávila Viedeň veľkolepú svatbu. Po týžni svatobného veselia Alžbeta zisťuje, že cisársky palác Hoffburg iba veľmi málo pripomína jej domov v Possenhoffene. Bola stále na očiach, pod dohľadom cisárovej matky Žofie, ktorá mala na dvore vždy hlavné slovo. Neskôr zasahovala aj do výchovy nevestiných detí, ba dokonca znemožňovala, aby sa s nimi Alžbeta voľne stýkala. Okrem toho slobodomilovnú Sissi beznádejne zošnurovali prísne zákony archaického španielskeho ceremoniálu, ku ktorému sa po búrlivom roku 1848 rozhodol habsbrurský dvor vrátiť, aby tak ilustroval svoje pevné postavenie vládcov národov. Niet preto divu, ak sa mladá žena vyrastajúca v detstve bez akéhokoľvek obmedzovania cítila v Hoffburgu stiesnene. Ako dvadsaťtriročná sa po pôrode dcéry Žofie (zomrela ako dvojročná), Gizely a následníka trónu princa Rudolfa už nedokáže pretvarovať a na doporučenie lekárov sa vydáva na svoju prvú cestu na Madeiru, Korfu a dostáva sa do Benátok.

Jedna z jej ciest v šeťdesiatych rokoch smerovala do Uhorska, kde sa zblížila s grófom Júliusom Andrássym, odsúdeným a neskôr omilosteným za účasť na povstaní v roku 1848. V Uhorsku sa Sissi úplne oddala jednej zo svojich veľkých vášní, ktorou bola jazda na koni. Cisárovná strávila celé hodiny v sedle nielen kvôli radosti z jazdy, ale predovšetkým v snahe zachovať si štíhlu postavu, čo sa jej aj veľmi dobre darilo. Traduje sa, že britská kráľovná Viktória I. (1819–1901), ktorá nastúpila na trón v roku 1837 a o 39 rokov nato prijala titul indickej cisárovnej, nemala Alžbetu v láske práve pre jej štíhlosť a krásu, teda pre prednosti, ktorými sama neoplývala. Naproti tomu Sissi pri výške 172 centimetrov nikdy nevážila viac ako päťdesiat kilogramov a celý život trápila svoje telo radikálnymi diétami.

Napriek svojmu pôvabnému zjavu sa z veselej princeznej stala vďaka uštedreným ranám osudu smutná cisárovná: po smrti dcérky Žofie ťažko znáša odcudzenie vlastného manžela, ktorý udržiava milenecký vzťah s viedenskou herečkou Katarínou Schrattovou. Potom nasleduje samovražda následníka trónu Rudolfa, ktorého nájdu mŕtveho v jednej z komnát loveckého zámočku v Mayerlingu vedľa tela barónky Vetserovej, ktorú zastrelil skôr, ako sa usmrtil aj sám. V tej chvíli ju už vo Viedni nedokáže nikto a nič zadržať a od roku 1889 žije neustále na cestách: Egypt, Tunisko, Malta, Lisabon, Gibraltár, Sicília, Španielsko a tak ďalej. V prestávkach medzi jednotlivými cestami sa nevracia do Hoffburgu, ale do prepychového letného sídla na ostrove Korfu. Poväčšinou cestuje pod cudzím menom, používa prenajatú jachtu, poznáva krajiny alebo šplhá po horách sprevádzaná mladými mužmi, ktorí jej predčítavajú z diel antických autorov. Keď zistí, že trpí anémiou, odchádza na cestu do Švajčiarska, ktorá je tou poslednou. Práve tu prijíma svoju smrť z ruky atentátnika na ženevskom nábreží Quai du Mont Blanc 10. septembra 1898 za mysterióznych okolností, ktoré nás oprávňuje tvrdiť, že tento zločin bol iba jednou z epizód dávneho zápasu sily Dobra a Zla, v období prechádzajúcom desivým zrážkam okultných planetárnych síl vrcholiacich v dvoch ničivých konfliktoch 20. storočia. Vzhľadom k rozsahu tohto textu však záujemcov o magické aspekty Alžbetinej biografie môžem už len odporučiť štúdiu „Magické oči cisárovnej Sissi“, ktorú som vydal v antológii „Záhady XIX. storočia“, kde čitatelia nájdu ďalšie podrobnosti.

Ak knihy nečítate, dajte pozor, hryzú!
Priaznivo reagovala nielen široká čitateľská verejnosť, ale aj recenzenti v tlači, hoci skepticizmus, ktorý sám Corti vyjadril v texte pod titulom „Pohľad do mojej knižnice“ bol predsa len do istej miery oprávnený:

„V poslednom čase som konečne poctivo zozbieral všetky knihy, ktoré som napísal, aj cudzojazyčné vydania. Všetky dosiahnuteľné recenzie o jednotlivých dielach boli boli starostlivo vlepené do veľkých zväzkov, nie z márnomyseľnosti, ale aby som sa z nich a kritík poučil pre ďalšiu prácu. Ale je to sklamanie. Medzi tisíckami recenzií je asi iba zo päť takých, z ktorých sa naozaj možno niečo naučiť. Väčšina si vyberá z knihy iba nejaký mimoriadne zaujímavý kúsok alebo sa zmieni, že kniha vyšla. Najväčšmi však nenávidím tých kritikov, čo knihu, o ktorej hovoria, nanajvýš videli, aj keď ju možno dokonca vlastnia. Takých je veľa: nech si teda dotyční páni nemyslia, že už z druhej vety nevidieť, že knihu, o ktorej hovoria, vôbec nečítali. Inak varujem každého, komu jednu zo svojich prác venujem: Ak ste moje knihy nečítali, dajte si pozor, ony hryzú!“

V tomto ostáva moje svedomie rozhodne čisté. Knihu som si nielen prečítal, ale urobil tak s veľkou chuťou a potešením, ktoré mi priniesla. Na rozdiel od napríklad najnovšieho titulu Gabriely Praschlovej-Bichlerovej „Cisárovná Alžbeta. Mýtus a skutočnosť“, ktorá vnáša do historiografickej látky síce zaujímavé, ale v mnohom predsa len násilné a bizarné psychoanalytické aspekty so záverom, že Sissi bola „víziou androgýnnej ženy prelomu storočia“ získala Cortiho kniha moje vrelé sympatie a hlboké presvedčenie, že sa nám do rúk dostáva kniha, ktorá je z historiografie cisárovnej Alžbety pre skvelý štýl a faktografickú vernosť skutočne neodmysliteľnou.

Dr. Miloš Jesenský

(Egon C.C.Corti: Alžbeta, zvláštna žena. Z nemeckého originálu preložila Mária Vilikovská, Ikar, Bratislava 2008, 405 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 216

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37