Dr. Miloš Jesenský

Ježišova dynastia

James D. Tabor je americký profesor biblickej histórie, ktorý je súčasne aj riaditeľom archeologického výskumu Univerzity Severná Karolína v Charlotte. Viac ako tri desaťročia študoval rané kresťanské pramene a zúčastňoval sa terénnych výskumov v Izraeli. Kniha, ktorá počas tohto dlhého obdobia vznikala na základe starostlivého bádania udalostí popísaných v evanjeliách v konfrontácii s vykopávkami na miestach, kde sa odohrávali a ktorým autori Nového zákona prepožičali gloriolu svätosti, je viac ako len netradičným príspevkom do mozaiky biblických štúdií. „Ježišova dynastia“; totiž ponúka takú alternatívu prvopočiatkov kresťanstva, že môže navždy zmeniť naše chápanie kľúčových historických momentov spojených s osobou samotného Ježiša Nazaretského.

Ježišov zákonný rodokmeň
„Ježišova dynastia predkladá originálnu verziu kresťanstva, dávno stratenú a zabudnutú, ale takú, ktorá sa dá spoľahlivo vysledovať až k jeho pôvodcovi, samému Ježišovi. Vplyv a závery tejto knihy sú ďalekosiahle a potencionálne revolučné“, píše v predhovore svojej knihy profesor Tabor a po jej prečítaní neostane väčšine z nás asi iná možnosť, ako s týmto konštatovaním súhlasiť, aj keď mnohé zistenia budú pre čitateľov zaiste bolestne prekvapujúce. Pritom táto štúdia nemá napriek konjuktúre témy takmer vôbec nič spoločné s odnedávna popularizovanými myšlienkami, že sa Ježiš oženil s Máriou Magdalénou a stal sa otcom jej dieťaťa. „Pokiaľ ide o beletriu, tento námet sa oddávna ukazuje ako veľmi atraktívny, no chabý v dôkazoch. Ako to už často býva, pravda je fantastickejšia ako výmysel, a prinajmenšom zarážajúca“, usudzuje americký autor.

V Taborovom podaní ide o nesmierne prekvapivý, kontroverzný a vzrušujúci príbeh. Ježiš bol podľa biblickej tradície synom Márie, mladej ženy, ktorá oťarchavela pred sobášom s mužom nazývaným Jozef. Evanjelisti nám podávajú svedectvo aj o tom, že Ježiš mal dvoch bratov a dve sestry, ktorých otec pravdepodobne nebol totožný s Ježišovým. Ježiš sa pripojil k mesianickému hnutiu, založeného jeho príbuzným Jánom Krstiteľom, ktorého pokladal za svojho učiteľa a veľkého proroka. Ján a Ježiš spoločne zohrávali úlohu Dvoch Mesiášov, očakávaných v tej dobe: Ján, kňažský potomok Árona a Ježiš, kráľovský potomok Dávida. Spolu kázali o nadchádzajúcom Božom kráľovstve a ich hnutie malo výrazný apokalyptický charakter.

Ján a Ježiš ohlasovali blízky príchod nového veku spravodlivosti, nastolenie práva a mieru pre celé ľudstvo, sústredené okolo obrodeného Izraela so slobodným Jeruzalemom, odkiaľ malo ako z nebeského mesta vyžarovať poznanie Boha a univerzálna morálka Tóry oslovujúca národy celého sveta.

Dvaja Mesiáši, nové odhalenia
„Ani Ján, ani Ježiš vôbec nepomýšľali na založenie nového náboženstva, obaja žili ako pravoverní Židia, riadili sa Tórou alebo židovským zákonom“, prízvukuje John Tabor. „Skôr než by bol zakladateľom novej viery, Ježiš bol uchádzačom o trón.“ Práve na základe svojho starostlivého bádania je Tabor, viac ako ktokoľvek iný presvedčený o tom, že Ježiš bol prvorodeným synom kráľovskej rodiny a skutočne vyhlásený za „kráľa Židov“ (rex judeorum) za čo ho Rimania nechali popraviť. Ježiš sa mal v tomto ponímaní usilovať predovšetkým o obnovenie kráľovskej dynastie predstavovanej jeho bratmi a bezprostrednými príbuznými. Podľa dávnych proroctiev mal totiž Mesiáš „výhonok Dávida“ pochádzať práve z tejto rodovej línie. Tento obraz umožňujú rekonštruovať aj ďalšie, nedávno publikované texty kumránskych zvitkov. Herodesov rod, práve tak ako rímski administrátori, ktorí krajinu spravovali, museli veľmi dobre vedieť o tejto línii kráľovskej krvi z Dávidovho rodokmeňa, ako aj jej radikálnom revolučnom potenciáli. Členov židovského kráľovského rodu teda nielen pozorne sledovali, ale aj stíhali a popravovali.

A podobne tak bolo s Jánom a Ježišom. Kázanie o spravodlivosti pre chudobných a utláčaných, ako aj o Božom hneve, aký čoskoro dopadne na mocných tohto sveta, ak nezavrhnú svoje nespravodlivé konanie vyprovokovalo galilejského vládcu Heroda Antipasa k tomu, aby dal Jána Krstiteľa uväzniť a popraviť. Po jeho smrti Ježiš pokračoval v úsilí, ktorému jeho spoločník obetoval život. Konštituoval radu Dvanástich, do ktorej patrila aj štvorica jeho bratov. Prisľúbil im vládu nad dvanástimi kmeňmi Izraela, ktorého slávu mienil opäť obnoviť. Začal vieroučnú kampaň, najskôr v Galileji, neskôr aj vo väčšine oblastí rímskej rovincie Palestíny. Keď si čoskoro získal povesť divotvorcu, liečiteľa, vyhláseného exorcistu, zanieteného kazateľa Božieho kráľovstva a učiteľa morálky obsiahnutej v Tóre, narazila jeho misijná činnosť na silnú opozíciu spomedzi Herodesovými stúpencami, farizejmi a saducejmi, teda tými, ktorým sa Rimania dovolili do určitej miery podieľať o moc v krajine.

Nahrávala tomu aj skutočnosť, že po brutálnej poprave Jána Krstiteľa Ježiš dospel k presvedčeniu vybrať do Jeruzalema, vstúpiť do chrámu a práve tu sa postaviť do priamej konfrotácie s náboženskými a politickými vodcami svojím posolstvom radikálnej reformy. A odtiaľ tiež nastúpil na krížovú cestu bolesti, ktorú korunoval krvavý výstup na Golgotu a útrpná smrť na kríži. Jeho smrť však však v žiadnom prípade nebola vôbec zbytočná – a to nielen v teologickom význame tejto udalosti, ale aj v priamych historicko-spoločenských súvislostiach.

„Choďte za Jakubom Spravodlivým“
„Krátko pred svojou smrťou Ježiš ustanovil predbežnú vládu s dvanástimi regionálnymi predstaviteľmi, každý nad jedným z dvanástich kmeňov, čiže jednou z oblastí Izraela“, postuluje James D. Tabor. „Svojho brata Jakuba určil za vodcu tejto vlády zloženej z mladej a ničím nezaťaženej generácie. Jakub sa teda stal nespochybniteľným vodcom ranokresťanského hnutia. Tento významný historický fakt bol takmer zabudnutý, alebo skôr zatajovaný. Ak si to správne domyslíme do konca, mení to všetko, čo vieme o Ježišovi, jeho poslaní, jeho dôkaze, alebo to, čo sme si o ňom mysleli. Každý z nás počul o Petrovi, Pavlovi a Jánovi – ale kľúčové postavenie Jakuba, milovaného učeníka a Ježišovho mladšieho brata, bolo z kresťanskej histórie prakticky vymazané.“

Prečo je to tak? „Či to nie je ten tesár, syn Márie a brat Jakubov, Jozefov, Júdov a Šimonov?“, sprostredkúva sugestívnu otázku niektorých Ježišových poslucháčov Evanjelium podľa Marka (6,3) a my sa musíme vysporiadať s dilemou, prečo vieme iba tak žalostne málo o jednom z Ježišových bratov, ktorý mal významnú úlohu v živote prvých kresťanských zborov a je považovaný aj za údajného autora Jakubovho listu, zaradeného v biblii ešte pred Prvý list apoštola Petra. Tento stav vecí určite nemožno pripísať na vrub náhode a Talbotova kniha vo svojej druhej polovici kriticky skúma, prečo a ako kresťania postupne stratili povedomie o tom, že Ježiš bol členom veľkej rodiny, ktorej členovia mali medzi medzi svojimi nasledovníkmi autoritu vodcov dynastie. Pre odpoveď sa však musíme vrátiť k dňom nasledujúcich po Ježišovom ukrižovaní a kombináciou najnovších archeologických objavov a prebádaním zabudnutých textov, po ktorom James Tabor predostiera novú perspektívu, z akej môžeme hľadieť na zrod kresťanstva:

„Tak ako jeho príbuzný Ján Krstiteľ, aj Ježiš umrel vo viere, že sa jeho ideál uskutoční. Jeho nasledovníci boli zdrvení a na nejaký čas sa vrátili do Galiley, zdesení a sklamaní. Ich viera prešla krutými skúškami – obaja Mesiáši boli mŕtvi. Pod vedením Jakuba, spoločne s Petrom a Jánom, ich pospolitosť opäť získala svoju vieru. Verili, že Ježiš, hoci mŕtvy, predsa len zvíťazil v boji za svoju ideu, a na konci dosiahne svoju pravdu, ako všetci spravodliví mučeníci za Božie kráľovstvo. Jakub, tiež potomok Dávidovho rodu, ktorého pokladali za Ježišovho nástupcu, bol na čele novovzniknutej mesiášskej „vlády“, založenej Ježišom – jeho rady Dvanástich.“

A práve v tomto momente americký biblista elegantne rieši jeden z najpálčivejších problémov v ranej histórii kresťanstva a to vzťah paulinizmu ku prvotnej podobe Ježišovho učenia. Zatiaľčo posolstvo, hlásané Pavlom, čiže obráteným Šavlom v rokoch 40 – 50 n.l. nebolo nijakým spôsobom odvodené od vierouky pôvodnej družiny Ježišových apoštolov v Jeruzaleme, poskytujú nám Jakub a jeho nástupcovia zrejme najspoľahlivejšie spojenie s Ježišovým historickým i teologickým odkazom, ktoré si výhradne môže nárokovať svoju autenticitu.

Kráľovstvo z tohto sveta
Ako to už býva, idea je vždy väčšia ako osoba. Ježišovou myšlienkou bolo a ostáva Božie kráľovstvo, tak ako to on sám dve tisícročia predtým formuloval. „Príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.“ Ako upozorňuje James Tabor druhá časť vety je len vyjadrením prvej: Príchod Božieho kráľovstva možno očakávať iba vtedy, keď sa Božia vôľa uskutoční na zemi, nie na nebi. „Kráľovstvo, ktoré Ježiš očakával, nebolo pozemské kráľovstvo, ale kráľovstvo na zemi. Zahŕňalo ľud a národy, politiku a moc, vládu a štruktúru správy. Je to v súlade s učeniami všetkých hebrejských prorokov, ktorí presadzovali víziu Božieho kráľovstva: zem bude naplnená poznaním Boha, ako vody pokrývajú more.“

Úplne na záver bude azda užitočné pripomenúť si teda nápis z knihy proroka Izaiáša, ktorý sa nachádza na podstavci monumentálneho súsošia pred budovou Spojených národov v New Yorku. „Z mečov si ukujú radlá, zo svojich kopijí vinárske nože. Národ proti národu nerpozdvihne meč a nebudú sa viac priúčať boju.“ Zmienený citát pochádzajúci z 2. kapitoly, predstavuje jednu z hlavných biblických pasáží, načrtávajúcej víziu Božieho kráľovstva. Práve tak nám aj odkaz Ježišovej dynastie pripomína, že kresťanstvo by nikdy nemalo unikať od problémov tohto sveta, ale zachovávať radikálne posolstvo svojho inšpirátora a zakladateľa proti všetkým formám bezprávia a útlaku a tak presadzovať ideál Božieho kráľovstva uskutočňovaného tu na zemi.

„Ježišova dynastia“ Jamesa Tabora, ktorého možno smelo označiť za „Kopernika modernej biblististiky“ tak nie je iba ďalšou zaujímavou knihou o netradičnom zvrate kresťanskej histórie, aká nám umožňuje rekonštruovať prázdne miesto v príbehu. Posolstvo jej autora, spájajúce hlbokú vieru so systematikou vedca, netradičné vysvetlenia a dokumentaristická presnosť s úctou k biblickej vede, ale nie voči jej predsudkom, ponúka na viac ako tristo stranách dych berúce čítanie a poskytuje nádej, že knihy, aká je táto nám raz doširoka otvoria bránu k obnoveniu pôvodného kresťanstva a jeho vitálneho posolstva pre našu dobu. Dúfajme, že na ne už nebudeme čakať pridlho.

Miloš Jesenský

(Tabor, James: Ježišova dynastia. Z anglického jazyka preložila Nora Valová, IKAR, Bratislava 2007, 348 strán)