Publikácie

Leonardov tieň

Leonardov tieň

Miláno, rok 1497. Giacomo, pätnásťročný sluha renesančného génia Leonarda da Vinciho prežíva azda najťažšie obdobie svojho života. Jeho pán totiž pracuje na svojom najvýznamnejšom diele, Poslednej večeri, už takmer dva roky. Panovačný milánsky vojvoda Lodovico Sforza si žiada, aby maľba, ktorú si u majstra objednali dominikáni z kláštora Santa Maria delle Grazie bola dokončená do príchodu pápeža, ktorý mesto navštívi na Veľkú noc. Mladý Giacomo veľmi dobre vie, že ak majster Leonardo nebude postupovať pri svojej práci rýchlejším tempom, vojvoda pozve z Florencie jeho mladého a talentovaného rivala Michelangela, aby fresku domaľoval on. To by však znamenalo, že štyridsaťpäťročný umelec neuvidí od svojho mecenáša ani groš a veritelia proti nemu zakročia nemilosrdným spôsobom. Keďže sa Majster tvári, akoby sa ho vážnosť celej situácie vôbec netýkala, začne si nad problémom lámať hlavu Giacomo, aby našiel nejaké odvážne a zmysluplné riešenie. Otázne ostáva, že ak také skutočne nájde, či sa s ním stotožní aj veľký Leonardo?

Zo sluhu učeň

Britský autor Christopher Grey, ktorý je autorom tohto románu nie je – ako hovorí – „spisovateľom na plný úväzok“. Pracoval ako čašník, hotelový manažér, nemocničný zamestnanec, predavač džínsov, rockový muzikant, či turistický sprievodca. Možno aj vďaka tomu sa mu do príbehu podarilo vdýchnuť originálny humor, vtipom predchnuté repliky i dialógy, či úsmevné porozumenie pre zdanlivo malé a predsa hlboko ľudské veci v živote veľkého génia, nazeraného očami dospievajúceho mládenca. Hoci „Leonardov tieň“ predstavuje Greyov knižný debut, k napísaniu ktorého ho inšpirovala nielen slávna milánska freska, ale aj da Vinciho zápisníky, treba hneď na úvod poznamenať, že práca na románe sa mu nadmieru vydarila.

Po úvodnej kapitole, v ktorej poznávame Giacoma ako zlodejíčka na trhu, ktorý neváha ujsť pred rozhnevanými obchodníkmi až na strechu najvyššej veže katedrály, dostáva vtedy sedemročný chlapec novú životnú šancu ako sluha v dome Leonarda da Vinci. Ako najdúch si na svoje detstvo vôbec nepamätá, k minulosti ho viaže iba niekoľko drahocenných vecí, na ktorých pôvod si takisto nespomína – strieborný medailón s roztiahnutými krídlami, drevený krížik a masívny zlatý prsteň s červeným drahokamom. Tie zohrajú v jeho ďalšom živote dôležitú úlohu, keďže nie sú predmetom z jeho predošlých lupov, ako ho podozrieva jeho chlebodarca.

Giacomov osud, aj keď mu nadelil iba postavenie sluhu (zato sluhu u pána nie hocijakého!) v mnohom pripomína život typického renesančného furtáka. Už v tretej kapitole sa zapletie na sviatok svätého Michala do tradičnej bitky medzi sluhami a učňami, aby vzápätí zabudol na svoje povinnosti a opil sa v krčme U siedmych darebákov. Dostáva sa do konfliktu s povýšeneckými synkami bohatých milánskych rodín, ktorí chodia na hodinu maľovania k Leonardovi a pripravujú mu mnohé príkoria. Akoby to nestačilo, ešte aj pán ho začne trápiť s výchovnými lekciami, o čom Giacomo so sebe vlastným jazykom hovorí: „Majster najal učiteľa, otca Bernarda, ktorý mi po každom vyučovaní povedal : „Choď v mene Božom.“ Môj pán mu však tak dlho nezaplatil, že sa dobrý kňaz pobral v mene Božom sám a viac sa u nás neukázal.“

Zdá sa, že Giacomo to s maľovaním mieni úplne vážne, keď popri svojich každodenných povinnostiach nosí v hlave okrem myšlienok na priateľov, pouličných zážitkov a tajnej platonickej lásky k Emílii, mladučkej dcéry obchodníka s papierom Benedettiho aj túžbu naučiť sa Majstrovmu umeniu a preto sa cvičí v kreslení tým, že obkresľuje jeho skicáre. Potajomky chodieva tiež do lekárne Bartolomea Tombiho, ktorý vyrába aj farbivá pre Leonarda, aby sa naučil tajomstvu vzniku a miešania farieb.

To, čo však zamestnáva jeho myseľ najviac, sú hrozivé úvery majstra Leonarda, ktoré sa deň odo dňa zvyšujú, pretože mu milánsky vojvoda napriek sľubom zostal dlžníkom a páter Vicenzo má zase šnúrku na mešci zaviazanú na pevnejší uzol ako kat slučku, pokým nebude dokončená freska, ktorá má byť najlepšou maľbou v krajine. Posledná večera, ako jedno z najslávnejších Vinciho obrazov sa tak v Greyovom románe objavuje spôsobom, ktorý možno aj napriek záplave doterajšej literatúry označiť za naozaj originálny, vtipný a invenčný zároveň.

Najväčší zo všetkých darebákov

„Čo robil môj pán po celé dva roky? Nesedel doma, to vám môžem potvrdiť“, ubezpečuje Giacomo v úvode siedmej kapitoly. „Keby vojvoda vedel, koľko skicárov zakreslil štúdiami Poslednej večere, nemohol by sa sťažovať, že Leonardo da Vinci si neplní povinnosti. Nebol to jeden skicár, ani päť, nie – devätnásť zošitov po okraj zaplnených kresbami učeníkov vo všetkých možných pózach, aké si fantázia dokázala predstaviť. Ale vojvodu nezujímajú skice, chce vidieť hotovú maľbu. Všetko ostatné považuje za meškanie. A s maľbou, to je pravda, môj pán skutočne a poriadne mešká.“

Leonardo skutočne tvoril Poslednú večeru tri alebo štyri roky. Každé gesto, úklon hlavy, či pohľad očí sediacich za stolom starostlivo premyslel, dokonca akoby priamo matematicky prepočítal – všetko do seba dokonale zapadá, všetko sa harmonicky vyvažuje, všetkých trinásť postáv je navzájom prepojených v jednote.Zdĺhavý spôsob maľovania však rozčuľoval opáta kláštora, ktorý bol príliš dlho rušený lešením a farbami postriekanou podlahou vo svojej jedálni. O jeho roztrpčenosti nám zanechal svedectvo slávny renesančný novelista Matteo Bandello, ktorý mal to šťastie, že ako mladý novic kláštora Santa Maria delle Grazie videl na vlastné oči pracovať Leonarda na Poslednej večeri:

„Hovorí sa, že opát kláštora Leonarda veľmi dotieravým spôsobom poháňal, aby obraz dokončil, pretože mu pripadalo divné, keď maliara občas videl aj polovicu dňa stáť zabratého do úvah. Bol by chcel, aby sa Leonardo neustále oháňal štetcom, tak ako nádenníci na záhrade motykou, a keďže mu to poháňanie nestačilo, sťažoval si dokonca u vojvodu a tak dlho na neho naliehal, až vojvodovi neostalo nič iné ako pre Leonarda poslať … Ten potom vojvodovi dlho rozprával o umení a ukázal mu, že veľkí duchovia často tým viac tvoria, čím menej pracujú, pretože v takej chvíli vynachádzdzajú a vytvárajú dokonalé postavy, a až potom, keď ich vytvoria v mysli, môžu ich vyjadriť a vytvoriť rukami. Na to dodal, že má urobiť ešte dve hlavy, predovšetkým Kristovu, ktorú nechce hľadať na zemi a ktorú si netrúfa vymyslieť. A potom mu vraj chýba hlava Judášova, ktorá mu rovnako robí starosti, pretože si nedokáže predstaviť, akú podobu by mala mať tvár toho, kto mohol byť po toľkom dobrodení taký ukrutný, že dokázal zradiť svojho Pána a Stvoriteľa sveta. Napriek tomu ju však bude hľadať, ale koniec-koncov, keby nenašiel nikoho lepšieho, uspokojil by sa s tvárou toho dotieravého a otravného opáta.“

A tak sa veľmi dlho medzi renesančnými umelcami s obľubou tradovalo, ako sa Leonardo pomstil netrpezlivému pátrovi. Bandellova historka si tak našla cestu aj do knihy Christophera Greya, kedy Majster – napriek očividnej podobe – odmieta obvinenia otca Vicenza, že ho spodobnil na obraze ako Judáša a so skrytou iróniou vysvetľuje rozčúlenému, hanbou rozpálenému opátovi, koho to vlastne namaľoval:

„Darebáka, najväčšieho zo všetkých darebákov, ktorého meno chráni pred slučkou, ale ktorý by si zaslúžil visieť rovnako ako všetci vrahovia, pretože chcel zabiť umelecké dielo jeho predčasným pôrodom, a tiež preto, že sa staral do vecí, ktorým vôbec nerozumie.“

Tajomstvo Majstrových apoštolov

Pokiaľ si Leonardo vybral tvár nešťastníka opáta na podobizeň Judáša, tajomstvom ostáva identita ďalších jedenástich učeníkov, sediacich za stolom s mužom, ktorý bude ukrižovaný zajtra. „Apoštoli boli vybraní svojim maliarom z talianskej krajiny, sú jej rodnými synmi: preto sú plní vášne, prekypujú vzrušením a neudržia svoje gestá, všetko sa na nich búri“, dočítame sa v komentári k obrazu u jedného zo zasvätených Leonardových životopiscov. „Nech nikto neodsudzuje túto vzrušenú hru rúk z pátosu a nadmernej gestikulácie. Toto je Taliansko. A predsa tí muži zastupujú nás všetkých.“

Môžeme súhlasiť, ale napriek tomu ostáva pre nás identita učeníkov na freske skrytá. O to viac oceníme úsmevný a invenčný nápad Christophera Greya, ktorý popisuje famóznu myšlienku zrodenú vo hlave Majstrovho vynaliezavého sluhu Giacoma. Ten prišiel na spôsob, akým sa môže Majster zbaviť svojich veriteľov – obchodníkov, ktorým pre svoje chatrné financie nedokázal už po dlhé mesiace zaplatiť. Za pánovým chrbátom im prefíkaný Giacomo ponúkne miesto na obraze výmenou za stornovanie úverov a poplatok desať dukátov. Zoznam záujemcov tak vyjadruje pragmatizmus, s akým mládenec pristúpil k vyrovnávaniu Leonardových dlhov:

Bernardo Maggio. Tesár. Majstrova posteľ, bielizník, lešenie na Poslednú večeru. Lorenzo Delitto. Zlatník. Majstrova retiazka s krížikom. Vittorio Veroli. Obuvník. Majstrove topánky a čižmy (rôzne druhy). Gregorio Rinnucci. Výroba sediel pre kone. Sedlo pre majstrovho koňa so striebornými strmeňmi. Cesare Cabrera. Výrobca mečov. Majstrov meč so zdobenou rukoväťou. Girolamo Martino. Krajčír. Majstrov čierny plášť, dva krátke kabáty, päť spodných košieľ. Paolo Vecchio. Krajčír. Ďalší Majstrov plášť (červený), dvojdielne vrchné oblečenie, štyri páry pančúch. Pierfrancesco Festa. Kníhkupec. Majstrove knihy: zoznam dlhší ako jedna strana.

Po dražbe zvyšných miest na obraze a niekoľkých korbeľoch vína, ktorými aktéri zmluvy za chrbátom nič netušiaceho Leonarda uzavreli U siedmych darebákov sa Giacomovi predsa len podarí svojho pána presvedčiť o elegantnosti tohto riešenia. Ak teda pristúpime na Greyovu tvorivú hru, budeme vidieť postavy na slávnom obraze úplne inými očami.

Napravo od postavy Ježiša sedí obchodník so syrom Peroni v úlohe pochybujúceho Tomáša, ktorý neveriaco ukazuje na nebesá, akoby nechcel uveriť, že Leonardo vyrovná svoje dlhy. Koniar Fazio je zasa Jakubom, ktorý od zdesenia rozhadzuje rukami (tak ako vždy, keď mu Majster povedal, že nemá peniaze). Zeleninár Rossi hrá úlohu Filipa, ktorý sa nakláňa, aby počul, čo im chce Ježiš povedať, tak ako to pre problémy so sluchom robieval v skutočnom živote. Majster ďalej zveril úlohu mýtnika Matúša, ktorý sa vzdal svojho bohatstva a postavenia, aby mohol nasledovať Ježiša, zlatníkovi Delittovi, čím znázornil muža, ktorý žije zo zlata, ako vyberača daní. Po jeho pravici sedí sivovlasý kníhkupec Festa ako Júda Tadeáš, ktorý rád o všetkom premýšľal a nechával si myšlienky pre seba (ako zatvorená kniha, ktorá ukrýva múdrosť vo svojom vnútri).

Na konci stola šedí Šimon, učeník zvaný Horlivec s tvárou obuvníka Veroliho. Šimon je známy tým, že putoval mnoho a mnoho dní, aby hlásal evanjelium (a preto potreboval mnoho párov obuvi).

Na druhej strane stola, najďalej od Ježiša sedí pekár Bagliotti, v úlohe Bartolomeja, učeníka, o ktorom hovorili (rovnako ako aj o pekárovi), že v ňom „niet ľsti“, napravo od neho je Jakub, Zebedejov syn, ktorý dostal podobu tesára Maggia, keďže sa Jakub obvykle zobrazuje s pílkou. Vpravo od neho je obchodník s papierom Benedetti spodobnený ako Ondrej, ktorý bol Ježišovým prvým učeníkom (ako Benedetti, ktorý získal ako prvý miesto na maľbe) a vedľa neho v úlohe Petra mečiar Cabrera. Zatiaľčo pred Petrom sedí netrpezlivý páter Vicenzo vtelený do postavy Judáša, tvár Jána, najmilšieho z učeníkov patri dôvtipnému Giacomovi a Ježišova podobizeň znázorňuje tvár Leonardovho dávneho, ale v tom čase už zomrelého priateľa Fioravanteho di Domenica.

Osem rokov s Leonardom

Kniha Christophera Greya zachytáva okolnosti Leonardovho milánskeho pobytu očami jeho sluhu od roku 1489, pričom sa sústreďuje predovšetkým na roky zhotovenia a dokončenia Poslednej večere 1495–1498. Pred da Vinciho odchodom do Benátok a Florencie tak máme možnosť poznať okázalú a márnomyseľnú slávu na dvore Lodovica Mora, éterickú krásu „dámy s hranostajom“ Cecilie Galleraniovej i zmyselnú príťažlivosť Lucrezie Crivelliovej, ktorou vojvoda nahradil svoju predošlú milenku. Spolu s autorom budeme sledovať prvé Leonardove pokusy s lietajúcim strojom, pilotovaným Giacomom, dozvieme sa viac aj tajomnej misii alchymistu Ottavia Assantiho , ako aj o okolnostiach atentátu na pápeža, ktorý mal byť spáchaný počas jeho prehliadky Poslednej večere.

Zápletka i kulisy tohto príbehu ponúkajú vďačné témy na rozprávanie podané s ľahkosťou a vtipom pätnásťročného mládenca. Aj vďaka „Leonardovmu tieňu“ sa ukazuje, že je ešte stále možno uchopiť tému nepoznaných kapitol renesančného génia novátorským spôsobom a to i napriek vydavateľskej konjunktúre po vydaní „Da Vinciho kódu“. Keďže vzniku knihy predchádzala starostlivá príprava bol si jej autor nepochybne dobre vedomý myšlienky, ktorá sa nachádza na jednej zo stránok Leonardovho denníka: „Netrpezlivosť, matka hlúposti, obdivuje rýchlosť.“ S uspokojením tak môžeme konštatovať, že prvotina Christophera Greya netrpí ani jednou z uvedených nectností.

Miloš Jesenský

 

(Grey, Christopher: Leonardov tieň, Ikar, Bratislava 2007, 304 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 257

počet prístupov od 10.02.2007: 433019
počet prístupov dnes: 7