Publikácie

Mozart, brat ohňa

Mozart – brat ohna

„Prisahám pred Bohom, že váš syn je najväčší skladateľ, akého poznám“, povedal jedného dňa Joseph Haydn Mozartovmu otcovi. Umelec, podporovaný svojim verným strážcom Thamosom sa i naďalej nadšene zúčastňuje tajných slobodomurárskych obradov a čerpá z nich inšpiráciu pre svoju tvorbu.

„Hviezda mudrcov zažiarila“
Šťastie v láske, narodenie syna, sľubne rozbehnutá karéra. Objednávky sa len tak hrnú, slávne speváčky zvonia pri jeho dverách a mladý Beethoven prejavuje záujem o učenie pri Mozartovi. To všetko však naruší politická situácia v monarchii i Európe. Vysokopostavení dvorania a tajná polícia sa obávajú vzrastajúcej moci slobodomurárstva. Útoky prichádzajú aj zo strany niektorých žiarlivých hudobníkov. Najmä neprajný Salieri sa snaží prekaziť Mozartove predstavenia a ovplyvňuje kritiku. Mozart sa však nevzdáva a horúčkovite pracuje na Figarovej svadbe a Donovi Giovannim, ktorými vyjadruje veľkosť rituálov Chírama Abího. Podarí sa mu ich však priviesť na scénu vo všetkom lesku, keď situácia kultúre príliš nepraje a Rakúsko ako spojenec Ruska mobilizuje svoje sily na vojnu proti Osmanskej ríši?

Mozart bol zasvätený 14. decembra 1784 vo viedenskej lóži „Dobročinnosť“ (Zur Wohltätigkeit). Pripomeňme však, že jeho kontakty so slobodomurármi a myšlienkami, ktoré prezentovali siahajú až do jeho detstva, keď už ako jedenásťročný chlapec skomponoval na želanie Wolfa von Olmütza skladbu „An die Freude“ (KV53). Podobne tak jeho styky so „zázračným doktorom“ Antonom Mesmerom, Tobiasom von Geblerom, alebo Ottom von Gemningenom vyvinuli veľký vplyv na tvorbu Wolganga Amadeusa: „Zmysly, dovtedy zmätené a nezosúladené, sa stali podporou nehmotných vnemov a vytvorili harmóniu v srdci vo vedomí neviditeľného“, píše Christian Jacq. „Wolfgang pocítil vôńu subtílneho bytia všetkých vecí, vychutnal podstatu, začul Slovo Orientu, dotkol sa živého kameňa a prežil intuitívnu víziu. Hviezda mudrcov zažiarila.“

Misionár nadpozemskej hudby
Mozat urobil neobvykle rýchly postup medzi novodobými nasledovníkmi Chirama Abího – 7. januára 1785 bol už povýšený do hodnosti tovariša a neskrýval svoje nadšenie z iniciácie. Slobodomurárska lóža sa nepodobala na kostol a Veľký architekt všetkých svetov nevyžadoval prísnu a asketickú pobožnosť. Každý z bratov mal podľa vlastného zámeru a talentu prispieť k stavbe veľkolepého chránu ducha podľa zákonov harmónie. Wolfgang Amadeus Mozart vytvorí k oslave Veľkého architekta vlastný hudobný jazyk hodný poslania, ktoré má tlmočiť. Táto úloha bude odteraz najdôležitejším motívom jeho myslenia a diela.

„Mozartovi pri Hľadaní pravdy pomáhalo náboženstvo a ešte viac slobodomurárstvo od jeho iniciácie v decembri 1784, čo bol najdôležitejší dátum v jeho vývoji“, tvrdí v biografii slávneho skladateľa JeanVictor Hocquard. „Nestačí povedať, že to vážne zapôsobilo na jeho hudobnú inšpiráciu: ale práve toto bolo centrálnym sídlom jeho myslenia.“ Zasvätenie bolo teda skutočne ústrednou myšlienkou Mozartovej tvorby a boli ňou inšpirované takmer všetky jeho diela. Práve preto ich aj Christian Jacq interpretuje vo svetle iniciačného učenia čo sa týka predovšetkým opier, považovaných za skutočné slobodomurárske rituály. Skladateľ ako svoju najbľúbenejšiu formu do ktorej vkladal svoje tajné posolstvo používal kvarteto, keďže čítame:

„Wolfgang svoje dojmy vložil do sláčikového kvarteta, použijúc tonalitu, ktorú využíval zriedka, ale ktorá predstavovala zaujímavú zvláštnosť: stupnica „a“ mu vskutku ponúkla tri posuvky krížiky, narážku na význam čísla Tri v prvom stupni slobodomurárskej hierarchie. Dve prvé časti, allegro a minuetto, pripomínali nadšenie a obdiv k chrámu, túžbu uvidieť, ako sa jeho brána konečne otvorí. Potom andante so šiestimi variácami pripomínajúce niekoľko chvíľ z rituálu: povinnosť krívať, nevyhnutná pomoc brata, čo stelesňovalo violončelo, potreba zohnúť sa, aby človek mohol vojsť do lóže, zaviazané oči. Neofyt musel potom vstať, aby podnikol tri nebezpečné cesty zodpovedajúce skúškam Vzduchom, Vodou a Ohňom, ktorým sa musel prispôsobiť tvorivý duch.“

Sláčikové kvarteto A dur (K 464) je tak Mozartovým prvým dielom, odkedy ho prijali za učňa, ktorým dosiahol prvé mystériá. Už teda nebol iba oným detským virtuózom obdivovaným na európskych panovníckych dvoroch, ani galantným štylistom zo Salzburgu, ale prekvapujúco originálnym autorom, jedným zo zasvätených ľudských architektov duchovného univerza.

Majster Mozart
Vo februári 1785 sa Mozart zúčastnil na uvedení Franza Josefa Haydna do svojej materskej lóže a krátko nato sa už musel vypracovať až na tretí stupeň zasvätenia (podľa Philippa A. Autexiera sa tak stalo 13. januára 1785), keďže je známe, že sa 22. apríla zúčastňoval na aktivitách členov lóže už na úrovni majstra. Tento rýchly vzostup Mozartovej slobodomurárskej kariéry je možné vysvetliť predovšetkým faktom, že diela, ktoré skomponoval v prvom kvartáli 1785 boli vytvorené na objednávku spolubratov. Skladateľove ambície v oblasti hermetizmu sa prejavili nielen v jeho tvorbe, ale aj pri uvedení svojho otca Leopolda do „Lóže dobročinnosti“ 6. apríla 1785. Keď v závere roku 1785 cisár Jozef II. nariadil reorganizáciu lóží na území svojej monarchie, vstúpil Mozart medzi členov „Korunovanej nádeje“ (Zur gekrönten Hoffnung), ale zúčastňoval sa čulej činnosti aj na iných miestach. Zachovali sa dokonca zmienky o tom, že premýšľal o založení vlastnej lóže „Die Grotte“.

Okrem nadšenej práce mezi svojimi spolubratmi však Mozart predovšetkým komponoval. Zoznam jeho slobodomurárskych skladieb obsahuje pätnásť diel, okrem iných aj „Adagio F-dur a B-dur“ (KV 410 a 411), „Maurerische Trauermusik c-mol“ (KV 477), slobodomurárske piesne a kantáty ako „Die Maurerfreude“ (KV 471), „Laut verkünde unsere Freude“ (KV 623), hudobnú drámu Thamos (KV 345) ako aj naslávnejšie dielo „Čarovná flauta“ (KV 620). „Die Maurerfreude“ bola napísaná k pocte všestranného prírodovedca, alchymistu a slobodomurára Ignáca Borna hosťujúceho i na území Slovenska a je rituálnym opusom, ktorý prvýkrát odoznel na stretnutí lóže 24. apríla 1785. Pre bližšie zoznámenie sa s touto časťou Mozartovej tvorby je vhodné siahnuť predovšetkým po dvoch nahrávkach. Prvú z nich v prevedení Londýnskeho symfonického orchestra dirigovaného Istvanom Kerteszom vydala Decca a s výnimkou „Thamosa“ a „Čarovnej flauty“ obsahuje úplný súbor Mozartových slobodomurárskych diel. Druhou jej 22. diel skladateľového zobraného diela vydaného u Phillipsa pod taktovkou sira Neville Marrinera.

Ctiteľ jediného Boha
Chóry a antrakty do heroickej drámy „Thamos, König in Agypten“ na libreto baróna Tobiasa Filipa von Geblera vznikli už v roku 1773, o tri roky nato Mozart kompozíciu prepracoval, keď ju doplnil aj tretím chórom. Zaujímavá je aj „Symfónia Es-dur“ (KV 184), ktorá je nepochybne jedným z najlepších skladateľových diel raného obdobia. Možno tiež povedať, že „Thamos“ je akýmsi prvotným vzorom „Čarovnej flauty“, o čom svedčí v oboch dielach použitá symbolika svetla a temnoty, ako aj postava kňaza (Thamos) tak blízka osobnosti Sarastra (Čarovná flauta).

Pri tejto príležitosti si môžeme položiť otázku, do akej miery možno oddeliť Mozartove diela venované slobodomurárskym lóžam od tých, ktoré boli vytvorené na cirkevnú objednávku. Bez toho, aby sme zabiehali do muzikologickej analýzy, môžeme sa pokúsiť o pocitové zhodnotenie ezoterického rozmeru Mozartovej hudby tvrdením, že hranice medzi oboma pólmi skladateľovej kreativity nemožno vôbec presne stanoviť. Jeho slobodomurárske kantáty znejú pod kostolnými klenbami ako náboženské, pasáže z Thamosa môžu byť pokojne súčasťami hudobnej liturgie, podobnej napríklad na „Omšu c-moll“ (KV 427).

„Diela skladateľa Mozarta sú posolstvom Mozarta ako človeka“, hovorí muzikológ Ryszard Peryt. „Nie je dôležité, či výrazom tohto posolstva je tvorba slobodomurárska alebo náboženská. Veľký skladateľ sa z dôvodov, ktoré boli veľmi zložité odklonil od katolicizmu a jeho obradnosti smerom ku „bratom v zásterách“, ale to nezmenilo formu jeho duchovnosti, pretože ostal ctiteľom toho istého Boha bez ohľadu na to, ako sa nazýva.“

Vrcholom Mozartovej slobodomurárskej tvorby je nepochybne „Čarovná flauta“, zatiaľčo jeho poslednou kompozíciou tohto typu je kantáta „Laut verkünde unsere Freude“, aj keď dodnes pretrvávajú spory o skladbu, ktorý by sme mohli označiť za Mozartov hudobný testament. Zatiaľčo sa niektorí snažia upozorniť, že „Rekviem“ predstavuje doklad o autorovom návrate ku princípom kresťanstva a katolíckej cirvi, iní ostávajú pri tvrdení, že kantáta KV 623 je posledným vyznaním Mozarta ako slobodomurára.

Miloš Jesenský

 

(Christian Jacq: Mozart, brat ohňa. Z francúzskeho originálu preložila Zora Sadloňová, Ikar, Bratislava 2007, 292 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 252

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37