Cotton Malone bol jeden zo špičkových agentov Magellanovej divízie na americkom ministerstve spravodlivosti, až kým sa po dlhej dobe aktívnej služby nerozhodol urobiť hrubú čiaru nielen za svojím doterajším zamestnaním, ale aj manželstvom, ktorého kríza sa s plynúcimi rokmi iba prehlbovala. Presťahoval sa do Kodane, kde začal viesť pokojný život milovníka starých tlačí a majiteľa renomovaného antikvariátu. Zdá sa, že urobil všetko, aby ho okrem občasných telefonátov od bývalej manželky nič z minulosti nezastihlo, čo sa mu darilo až do chvíle, kedy prevzal telefonát od svojej bývalej nadriadenej Stephanie Nelleovej. Dohovoria si spolu schôdzku, ale udalosti naberú nečakaný spád, keď sa jej neznámy muž pokúsi ukradnúť kabelku a keď je Cottonom zahnaný do úzkych spácha pred jeho očami demonštratívnym spôsobom samovraždu.
Honba za pokladom templárov
Postupne sa ukáže, že objektom zlodejovho záujmu sa stal predovšetkým tajuplný denník Stephaninho zomrelého manžela Larsa, ktorý skrýva šifrovaný návod k odhaleniu legendárneho pokladu rádu templárov. Stephanie je s Malonovou pomocou odhodlaná poskladať mozaiku indícií ukazujúcich k dedičstvu po zničení rádu neprístupného i pre pokračovateľov dávnych veľmajstrov, ale čoskoro sa presvedčí, že v odhodlaní naplniť odkaz svojho manžela už nie je sama. Kto je ten tajomný muž, ktorý je pre viac ako sedem storočí staré dokumenty ochotný vraždiť a pripravuje pochybný plán pomsty, ktorý by mal predchádzať obnove moci templárov, zradených pápežom i kráľmi? S každým rozlušteným rébusom je dvojici stále viac a viac jasné, že na konci ich pátrania čaká zistenie, ktoré by mohlo otriasť celým civilizovaných svetom. Otázkou ostáva, čo by s týmto poznaním urobil ich tajomný a nevyspytateľný nepriateľ.
Se non è vero è bene trovato: „Ak to nie je pravdivé, je to dobre vymyslené“ Za viac ako dvadsať rokov (a teda skôr ako som absolvoval prvé rande vo svojom živote), ktoré ma delia od prvého čitateľského zážitku s knihou francúzskeho autora Roberta Charrouxa „Trésors du monde : enterrés, emmurés, engloutis“ (Poklady sveta. V podzemí, v múroch a hlbinách) sa toho odohralo naozaj všeličo, základná línia príbehu však prešla do diel iných autorov ako svojrázny rozprávačský kánon iba s minimálnymi zmenami.
Ako uvádza dnešná verzia legendy, všetko sa začalo v roku 1885, kedy sa zemitý, ale inteligentný abbé Bérenger Sauniére, nezhodol so svojou vrchnosťou a za trest bol preložený za kňaza do zapadnutej dedinky Rennes-Le-Château vysoko nad riekou Audou v juhozápadnej časti Francúzska. Nezdalo sa, že by mu to priveľmi prekážalo, abbé žil v skromnosti z almužien, lovil a rybárčil, až kým sa v roku 1891 nepodujal reštaurovať starý kostol zasvätený Márii Magdaléne vybudovaný v roku 1059 na vizigótskych základoch zo 6. storočia.
V dutom stĺpe oltára našiel štyri pergameny v zapečatených drevených tubusoch. Dva z nich obsahovali heraldické rodostromy z rokov 1244 a 1644. Ďalšie dva, pochádzajúce zrejme od abbého Bigoua, Sauniérovho predchodcu z osemdesiatych rokov 18. storočia, vyzerali ako šifrované texty. Časť z nich sa mladému kňazovi postupne podarilo rozlúštiť včítane prekvapujúceho a veľavravného posolstva: DAGOBERT II ROI ET SION EST CE TRÉSOR ET IL EST LA MORT , čo vo voľnom preklade znamená : „Tento poklad patrí kráľovi Dagobertovi II i Sionu a on tam leží mŕtvy“. Svoj nález ukázal biskupovi v Carcassone a nato bol okamžite vyslaný za cirkevným klérom do Paríža, kde sa počas necelého mesiaca vyšvihol odrazu do vysokej spoločnosti. Nech už našiel čokoľvek, prekonávalo to všetky obvyklé cesty k bohatstvu a moci, čo od Sauniérovej smrti v roku 1917 nenecháva spávať bádateľom a hľadačom templárskych pokladov, vďaka Charrouxovej knihe aj mojej maličkosti už od pätnástich rokov.
Odkaz je aj kód
„Neviem si predstaviť čo sa stane, až tieto knihy preložia u nás“, povedal jeden z mojich priateľov zhruba pred šiestimi rokmi, keď sa vrátil z Londýna a doniesol si anglické vydania bestsellerov napísaných renomovanými „lovcami tajomstiev“, ktorým vojvodila kniha Michaela Baigenta, Richarda Leigha a Henryho Lincolna „The Holy Blood and The Holy Grail“ v paperbackovom vydaní od Corgiho z roku 1983. Mýlili sme sa – pár rokov od českého a neskôr i slovenského vydania sa – okrem úzkeho okruhu zasvätených – takmer nič nedialo, mediálna bomba takmer nečakane vybuchla až s vydaním „Da Vinciho Kódu“ Dana Browna, ktorý „Svätú krv a svätý grál“ použil k napísaniu svojho románu.
Tento úspešný recept s pôsobivou mixtúrou využil v kompozícii svojho diela Steve Berry pod titulom „Odkaz templárskych rytierov“. Brownov americký kolega známy už viac, či menej úspešnými titulmi ako „Jantárová komnata“ (The Amber Room), „Proroctvo Romanovcov“ (The Romanov Prophecy), či „Tretie tajomstvo“ (The Third Secret), na ktorých preklad si budeme musieť ešte počkať, využil z tématiky to, čo Dan Brown ponechal bokom, keď ponúka vlastnú verziu udalostí prestrihaných v mozaike zahŕňajúcej viaceré krajiny i stáročia vo veľkorysej perspektíve. Od úvodnej scény v mučiarni bývalej parížskej pevnosti templárov v jedno januárové ráno 1308, až po súčasnosť s dejom odohrávajúcich sa v Amerike, Dánsku a južnom Francúzsku autor skladá do seba jednotlivé udalosti s dôkladnosťou bývalého právnika. Podľa tejto knihy raz môže byť natočený naozaj spektakulárny film – stredoveké šifrované pergameny, tajomná smrť zberateľov starých kníh, prestrelka v roskildskej katedrále, dramatická naháňačka autami na diaľnici, práve tak ako aj záhadné náhrobné kamene, či listiny z tajného pápežského archívu a záhadné bratstvo z (vymysleného) opátstva Des Fontaines v jednom z pyrenejských horských údolí – to všetko dáva predpoklady nielen k čitateľskému, ale neskôr i vizuálnemu zážitku.
Tento mýtus nám dobre slúži,
„Prečítal som množstvo prameňov, niektoré hraničili s bizarnosťou, iné boli komické“, hovorí o svojej inšpirácii samotný autor a východiská jeho diela v dokumentačnej rovine predstavujú naozaj slušnú prípravu. Okrem zmieneného diela Baigenta, Leigha a Lincolna, rozpoznáme v texte kreatívnym spôsobom rozvinuté závery Christophera Knighta a Roberta Lomasa publikované v ich knihe „Druhý Mesiáš“, ďalej „Poklad v Rennes-le-Château“ Billa Putnama a Johna E. Wooda, či vynikajúcu štúdiu Johna S. Sponga „Zmŕtvychvstanie, mýtus alebo skutočnosť“, ktorá sa stala Berryho alternatívnou koncepciou záhady Ježišovho zmŕtvychvstania.
Takmer dve tretiny knihy Steve Berry situuje do Languedocu, na juhu Francúzska. Je to pochopiteľné, ak zvážime, že tento kraj, nasýtený krvou katarských heretikov preliatej počas nepredstaviteľne krutých vojen albigénskych a s ozvenou spevu stredovekých trubadúrov dodnes mocne rezonuje záhadami. Krajina vraj tvorí svojrázny pozemný chrám pod šírym nebom, vytvorený na ploche viac ako štyridsiatich štvorcových kilometrov podľa zásad posvätnej geometrie, s ktorou sme sa mali možnosť stretnúť aj v románe Javiera Sierru „Templárske brány“. Každý dôležitý bod je vyznačený kostolom, zámkom, horou alebo pútnickým miestom, pričom Rennes-Le-Château ležiace na západnej hranici tohto kraja predstavuje nepochybne kľúč k mystériám tejto krajiny a hovoriaci k zasvätencom iba vo veľmi opatrných symboloch. Dejové kulisy – pre mentalitu pôvodného, amerického čitateľa – ozvláštnené viac ako pre tú našu, sú tak viac ako len prehliadkou pôsobivých lokácií v údolí rieky Rhôny, nevynímajúc samotný „druhý Rím“, teda stredoveké mesto Avignon s pápežským palácom, sídlom svätých otcov rímskokatolíckej cirkvi počínajúc od roku 1309 Klimentom V. až po rok 1376, kedy Gregor XI. preniesol svoje sídlo opäť k Tiberu, čo zohráva aj Berryho románe nie celkom nepodstatnú úlohu.
Podobne ako iní autori, aj Steve Berry rozvíja vo svojej knihe myšlienku, že v Rennes-Le-Château čaká na svoje objavenie ešte stále mnoho tajomstiev, napriek tomu, že sa od verejnej publicity tohto miesta stalo centrom čulého turistického ruchu. „Slúži nám dobre tento mýtus o Kristovi.“ Pokiaľ pominieme údajný výrok renesančného pápeža Leva X. (1513–1521) z rodu Medicejovcov, snáď až priveľmi exponovaný ešte pred prológom knihy, podstata Sauniérovho tajomstva, ktoré postupne odhaľuje dvojica Berryho hrdinov nemusí mať – na rozdiel od epigonov predsa už dosť ošúchaných nápadov v štýle „Da Vinciho kódu“ – nič spoločného s Máriou Magdalénou, dokonca ani s najlepšie strážených tajomstvami kresťanstva, ale – podľa amerického autora – v odkaze ešte ťažšie dostupnom, v odkaze samotných templárskych rytierov.
Preto nečudo, že sa stal nielen hlavnou témou Berryho knihy, ale našiel si cestu aj do jej titulu. Satisfakciu z jeho rozlúštenia v závere románu možno úplne nedostanete, ale napriek tomu vám ho spoločne s autorovou záverečnou poznámkou vrele odporúčam k čítaniu.
Miloš Jesenský
(Steve Berry: Odkaz templárskych rytierov. Z anglického jazyka preložil Henrich Chládek, Ikar, Bratislava 2007, 423 strán)