Publikácie

Ôsmy hriech

Osmy hriech

Najnovší román Philippa Vandenberga začína dramatickou jazdou auta uháňajúceho v nočnej hmle po diaľnici z Ríma na sever. Kardinál Philippo Gonzaga a jeho osobný tajomník Giancarlo Soffici sa tak ocitajú na tajnej a delikátnej misii, keď vyvážajú z Talianska starobylé plátno s nevyčísliteľnou hodnotou. V rovnakom čase cestuje mníchovský antikvár Lukas Malberg do Večného mesta, aby získal vzácnu zbierku kníh schudobnenej markízy Falkonierovej. Obchod sprostredkúva jeho bývalá spolužiačka Marlene Ammerová. Spočiatku bezproblémová cesta sa však čoskoro zmení na nočnú moru – Marlene na dohodnutú schôdzku nepríde a vzápätí jej mŕtve telo objavia vo vani jej bytu. Na písacom stole mala zapnutý počítač a na jeho obrazovke sa nachádzajú zvláštne poznámky v latinskom jazyku. Polícia prípad podozrivo rýchlo uzavrie ako samovraždu, Malberg však tuší, že tu niečo nesedí a začne s vlastným pátraním. Pomáha mu mladá, investigatívna reportérka Caterina Limová, s ktorou ho čoskoro nespája len záujem o tajuplný prípad, ale aj vzájomná príťažlivosť. Po čase dvojica s hrôzou zistí, že stopy vedú až do najvyšších kruhov Vatikánu. Tajomný hrad Layenfels v Porýní, bratstvo Fideles Fidei Flagrantes, odpadlícky kardinál Anicet sú len časťami rozsiahleho sprisahania, ktorého následky ohrozujú celý kresťanský svet.

Medzi Marxom a Švejkom
Dnes je už šesťdesiatosemročný Philipp Vandenberg úspešným nemeckým spisovateľom, ktorého meno je milovníkom historických a mysterióznych románov viac ako dostatočne známe. Vyštudoval dejiny umenia a germanistiku a v roku 1973 vyšiel jeho knižný debut „Kliatba faraónov“. Slovenskí čitatelia sa s týmto mimoriadne invenčným autorom mohli už zoznámiť prostredníctvom celého radu titulov ako je „Piate evanjelium“ (1999), „Pompejčan“ (2000), „Komplot faraónov“ (2000), „Sixtínske sprisahanie“ (2000), „Purpurové tiene“ (2001), „Koperníkova kliatba“ (2001), „Kráľ Luxoru“ 2003), „Gladiátor (2004), „Caesar a Kleopatra“ (2004), „Afroditina dcéra“ (2005) či „Prípad Golgota“ (2005). Podobne ako aj pri predchádzajúcich dielach charakterizuje Vandenbergovu poslednú knihu napínavý dej, kombinujúci obľúbené žánrové postupy mysterióznej literatúry s detailnou znalosťou dejepisných reálií. A pokiaľ sme vzdali chválu jeho nevšednej invencii, objavuje sa v „Ôsmom hriechu“ prekvapujúca kombinácia tém, mien a pojmov nanesená na pozadí vatikánskeho thrilleru, v ktorom sa život a dielo zakladateľa modernej genetiky Johanna Gregora Mendela prekvapujúco preplieta s osudmi jednej z najslávnejších relikvií kresťanstva a diplomatické vrenie za múrmi pápežskej kúrie spôsobujú najnovšie objavy cytológie a molekulárnej biológie. Aj keď v úvode Vandenbergovho príbehu nájdeme úplne inú scénu, ako vystrihnutú z filmovej verzie „Exorcistu“ Ira Levina, my začneme retrospektívou v podobe návštevy v sále aukčného domu Hartung & Hartung na mníchovskom Karolinenplatzi, kde nájdeme sedieť aj antikvára Lukasa Malberga, s ktorým sme sa už mali tú česť zoznámiť. Keď licitátor po takmer dvoch hodinách vyvolal katalógové číslo 398, v sále to len tak zašumelo. Kniha z polovice 19. storočia vďaka šikovným marketingovým ťahom aukcionára bola medzi milovníkmi starých tlačí dostatočne známa, ale zasa nie až natoľko, aby nepodnecovala špekulácie o dosiahnuteľnej cene, ale aj obsahu diela. „Zväzok s latinským názvom Peccatum Octavum, teda Ôsmy hriech, bol skutočne senzáciou“, dočítame sa v 53 kapitole Vandenbergovho románu. „Exemplár oficiálne vlastne ani nemal existovať, lebo pápež Pius IX. dielo zakázal. Na jeho príkaz v tom čase prehľadali všetky knižnice a objavené exempláre pred svedkami spálili. Autorom bol augustinián a prírodovedec Gregor Mendel, práve ten Mendel, podľa ktorého sú pomenované Mendelove zákony, a priekopník genetiky. Mendel pochádzal zo Sliezska, ktoré dnes patrí Česku, a tam sa exemplár od konca vojny nachádzal v istom antikvariáte v oddelení cudzojazyčnej literatúry medzi prvotlačami Karola Marxa a nemeckým prekladom Dobrého vojaka Švejka. Študent genetiky si knihu kúpil za dvadsať eur, lebo poznal autora. Kniha však bola, odhliadnúc od latinského názvu, napísaná zvláštnym nečitateľným jazykom, s ktorým si nevedel dať rady. Študent sa preto obrátil na aukčný dom a dostal informáciu, že ide o vzácnu bibliofíliu, ktorá môže na aukcii vyniesť až šesťmiestnu cenu.“ Aby sme pochopili význam tejto útlej knihy objavenej medzi Marxom a Haškom, nezaobídeme sa bez stručnej biografie života jej tvorcu – samotného Johanna Gregora Mendela.

Podivný opát z Brna
Biológia 19. storočia vyzdvihla na scénu dvojicu popstars vedeckého výskumu: Darwina a Mendela. Keby sa udalosti vyvíjali trochu inak, zažiarili by tieto hviezdy súčasne, keďže boli takmer vrstovníkmi. Darwin sa narodil v roku 1809, Mendel v roku 1882. Prvý zomrel v roku 1882, druhý o dva roky neskôr. Darwinove základné dielo „O pôvode druhov“ vyšlo v roku 1859, Mendelove „Pokusy s rastlinnými krížencami“ v roku 1866. Osud však rozhodol inak. Johann Mendel sa narodil 20. júla 1822 v rodine roľníkov na usadlosti, ktorá je dnes súčasťou obce Vražné neďaleko Nového Jičína. Po piaristickej škole v Lipníku nad Bečvou pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Opave a počas rokov 1840–1843 na Filozofickej fakulte v Olomouci. Z existenčných dôvodov vstúpil do augustiniánskeho rádu a prijal aj kňažské svätenie. Keďže ho pre chatrné zdravie oslobodili z pastoračnej činnosti, venoval sa pedagogike. Bol obľúbeným učiteľom, ale při pokuse zvýšiť si odbornosť prepadol pri kvalifikačnej skúške. Predstavení ho preto vyšlú do Viedne na štúdium matematiky a fyziky u známeho profesora Christiana Dopplera. Po návrate do Brna sa počas rokov 1856–1863 venoval experimentom na základe ktorých formuloval tri zákony o dedičnosti. O precíznosti jeho výskumov svedčí aj fakt, že jeho výsledky boli mnohokrát preverované, keďže sa kritikom zdali byť až príliš presné. Mendel bol však nepochybne poctivý a huževnatý bádateľ. Sledoval najnovšiu vedeckú literatúru, ktorá ho podnietila k systematickému štúdiu vzniku premenlivosti genetických znakov. Historici vedy sa dodnes nedokážu zhodnúť na tom, čo bolo priamym impulzom k experimentovaniu, aké mu neskôr vynieslo svetovú slávu. Začal s ním päť rokov pred vydaním Darwinovej monografie „O pôvode druhov“ a neskôr si nenechal ujsť žiadne z diel veľkého britského prírodovedca. Je zaujímavé, že sa spisy zachovali a návštevníci Mendelovho pamätníka v Brne si tak môžu prehliadnúť Mendelove poznámky v Darwinových knihách, ktoré nasvedčujú, že bol veľmi svedomitým čitateľom. Profesor geodézie a dlhoročný sekretár Prírodovedeckého spolku G. Niessl neskôr vysvetľoval, že Mendel chcel svojimi pokusmi zaplniť medzery v evolučnej teórii. A ako dôkaz predniesol Niessl Mendelov výrok při diskusii o Darvinovej teórii: „To ešte nie je všetko, niečo tu chýba.“ V roku 1868 bol zvolený opátom augustiniánskeho kláštora – k tejto funkcii sa postupne pridávali ďalšie, takže postupne pokusy čoraz viac obmedzoval. V roku 1883 vážne ochorel a keď 6. januára 1884 zomrel, bol pochovaný do rádovej hrobky na Ústrednom cintoríne v Brne.

„Môj čas príde!“
Keď z perspektívy dneška hodnotíme Mendelove výskumy zisťujeme, že ku svojmu šťastiu i nešťastiu zároveň tento priekopník modernej genetiky doďaleka predbehol svoju dobu. Základy vlastného učenia koncipoval 23 rokov predtým, ako sa vôbec objavil termín „chromozóm“, 22 rokov predtým, ako bolo popísané redukčné delenie a 31 rokov pred prvou zmienkou o chromozómovej teórii dedičnosti. Po ľudskej stránke mal však bezpochyby smolu – zomrel ako úplne neznámy vedec a až po 35 rokoch bolo jeho prvenstvo uznané trojicou nezávisle pracujúcich genetikov – Hugom de Vriesom, Carlom Corrensom a Erichom von Tchermakom. „Zmŕtvychvstanie“ Mendelovej teórie, o ktoré sa zaslúžil predovšetkým W. Bateson vydaním jeho práce v angličtine malo naozaj nedozierny význam. Ako napísal jeden zo súčasných komentátorov, „od tejto chvíle nachádzali evolucionisti, genetici, cytológovia a vôbec všetci biológovia vo všetkých svojich starších i novších objavoch v Mendelovi najbezpečnejšiu oporu. V mnohých teóriách sa počas storočia od roku 1865 ukázali väčšie alebo menšie chyby, v Mendelovej teórii sa však po celých 139 rokov nepodarilo zistiť ani jedinú najmenšiu chybičku.“ Zrejme práve preto sa popredný darwinista Fischer vyslovil o Mendelovom géniovi oveľa výstižnejšie, ako ktokoľvek iný, keď napísal : „Každé pokolenie biológov nachádza v Mendelovej teórii to, čo hľadá.“ Je to naozaj zvláštne: teraz nám totiž nejde iba o to, že tento zvláštny augustiniánsky mních položil základy experimentálnej genetiky či ako jeden z prvých použil ku svojej práci bioštatistické metódy, ako tajomstvo, ktoré chránil, keď už sedemnásť rokov pred svojou smrťou prehlasoval: „Môj čas príde!“ A ten čas prišiel a pokiaľ máme veriť invencii Philippa Vandenberga, ide o opätovné nájdenie Mendelovho „Peccatum Octavum“, knihy, ktorá bola na základe pápežovho príkazu takmer do posledného exemplára zničená: „Je len veľmi málo bibliofilov a expertov, ktorí vedia o tejto knihe Gregora Mendela. A pritom ide pravdepodobne o jeho najvýznamnejšie dielo. Ale pretože sa pokladalo za stratené a navyše bolo zapísané zašifrovaným jazykom, upadlo do zabudnutia. Nečudo, že kniha a jej obsah viedli k dobrodružným špekuláciám.“ A možno ešte dobrodružnejším, ako si myslíme.

Hriech, ktorý nemožno odpustiť
Už len samotný názov knihy je záhadou. Morálna teológia pozná sedem hlavných hriechov ako je pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, obžerstvo a lenivosť. V dvanástej kapitole Evanjelia podľa Matúša Ježiš hovorí: Ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie. No potom evanjelista spomína ďalší, ôsmy hriech a to proti Duchu Svätému. A tento hriech, vraví Ježiš, sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom. Teológovia sa celé stáročia dohadovali, čo znamená hriech proti Duchu Svätému a ako sa zdá, Mendel práve v tejto knihe odpovedal na túto pálčivú otázku. „Pokiaľ viem, Duch Svätý v biblii predstavuje vedenie a poznanie“, hovorí vo Vandenbergovej knihe Lukas Malberg. „Znamenalo by to, že Mendel prišiel na niečo, čo radšej nemal objaviť. Naznačuje to skutočnosť, že pápež jeho knihu zakázal. Tento Gregor Mendel bol zvláštny človek, nemyslíte?“. Nuž, presne to si naozaj myslíme a poruke máme odpoveď bývalého vysokého činiteľa Vatikánu, ktorý Malberga zatiahol v aukčnej sieni do tejto debaty: „Zaiste, ale jeho zvláštnosť mala hlbší dôvod. Ako viete, Mendela počas života neuznali ako objaviteľa základných zákonov dedičnosti. Až roky po jeho smrti vedci nanovo objavili základy modernej evolučnej biológie a ľudské zákonitosti dedičnosti. Mendel sa cítil zneuznaný, čo ho viedlo k tomu, že svoj najväčší objav dlho tajil a chcel ho v knižnej podobe sprostredkovať len malému zasvätenému okruhu ľudí.“ Poďme teraz spoločne pátrať po tomto objave. Vodítkom nám bude rukopis Mendelovho rehoľného spolubrata Friedricha Franza, ktorý v ňom poukazuje na Mendelovu techniku šifrovania a našepkáva, prečo je obsah knihy opáta Gregora taký závažný. Dostávame sa tak do chvíle, kedy Malberg sedí v knižnici porýnskeho hradu Layenfels patriacemu tajomnému bratstvu Fideles Fidei Flagrantes a pozerá na Mendelovu knihu, akoby to bol trezor so vzácnym obsahom: „Bolo potrebné objaviť kľúč, strčiť ho do zámky a preskúmať tajuplný obsah.“ Malbergove úsilie o prelomenie Mendelovej šifry popísal nemecký spisovateľ azda až priveľmi dôkladne: „Podľa pokynov Mendelovho spolubrata Franza si vzal hárok papiera a napísal naň do dvoch radov latinskú abecedu. Písmená J a Q vynechal, ziostalo mu teda dvadsaťštyri písmen. Presne toľko má grécka abeceda. Nad jednotlivé písmená zapísal grécku abecedu, nad a prišla alfa, nad b gama, a tak ďalej, končiac omegou. Prvé dve písmená latinskej aj gréckej abecedy sú sice rovnaké, ale ďalšie sa odlišujú. V latinke za b nasleduje c, v gréckej abecede za b ide g. Grécka abeceda nemá j, preto ho Mendel vynechal aj v latinke, takisto aj q. A pretože v gréčtine nie je ani w, opísal ho Mendel písmenom f.“ A tak sa dostal Malberg ku kľúču, ktorý mu umožnil prečítať prvú stranu Mendelovej knihy začínajúcej slovami: „Fenn die satrand iape yxllende rind…“

Tajomstvo Božieho génu
Už na základe prvej vety musíme pochopiť, aká syzifovská práca tu každého bádateľa očakáva, keďže musí zmeniť každé jednotlivé písmeno podľa systému Mendelovho spolubrata. Ak zvážime, že každý riadok v knihe obsahuje približne pol stovky písmen a každá strana tridsať riadkov, prídeme k počtu tisícpästo znakov na každú stránku. Mendelova kniha s dvestoštyrid­siatimi stranami obsahuje teda viac ako štyristotisíc písmen, čo je úloha pri ktorej je potrebné použiť počítačový softvér. Napriek tomu Malberg po štvrťhodine rozlúštil tajomstvo prvej vety: „Wenn die tausen Jahre vollendet sind…“, čiže siedmy verš dvadsiatej kapitoly Apokalypsy uvádzajúci hrôzy konca sveta slovami: „Až sa dovŕši tisíc rokov, bude Satan uvoľnený zo svojho väzenia.“ A ako sa ukazuje, mal zakladateľ genetiky o príchode Satana na svet veľmi konkrétne predstavy, keď do svojej práce zašifroval obavy zo zneužitia Božieho génu: „Augustiniánsky mních Gregor Mendel tušil, že ak by mal človek vštiepenú vieru v Boha, jedného dňa by malo byť možné vymazať tento fenomén z jeho pamäti.“ „Pokúsim sa vám to vysvetliť jednoduchými slovami“, hovorí v knihe biochemik doktor Dulazek komentujúci objav takzvaného Božieho génu, ktorý Philipp Vandenberg prisúdil profesorovi Richardovi Murathovi. „Po tisícročia, vlastne od počiatku dejín ľudstva verí človek v bohov alebo v jedného Boha, či už ho nazval Zeus, Jupiter, Ježiš, Buddha alebo Allah. Je to zarážajúce. Začiatkom deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, keď molekulárna biológia zažívala boom, vedci prvý raz vyslovili myšlienku, že vieru možno vyvoláva ľudský gén. Ale izolovať spomedzi tridsaťtisíc génov práve ten, ktorý zodpovedá za to, že sa ľudia klaňajú drevenej soche alebo si v mešite šúchajú hlavu o koberec, znamenalo nájsť ihlu v kope sena. Dosiaľ nikto netuší, ako sa Murathovi podarilo nájsť tento gén. Všetky náznaky však poukazujú na to, že Murath z deoxyribonu­kleovej kyseliny, z takzvanej DNA, izoloval gén, ktorý zodpovedá za vieru.“ Skúsme si predstaviť, aké následky by takýto objav priniesol. Určenie génu zodpovedného za to, že sa človek narodí ako veriaci, je spojené s obrovským rizikom, keďže existujú spôsoby ako informáciu kódovanú v sekvenciách DNA cielene manipulovať. To by mohlo viesť k zničeniu viery v Boha už v samotnom zárodku tak, že v priebehu niekoľkých generácií by sa naplnil sen radikálnych marxistov – zabudnúť na Boha. O nejakých dvesto rokov by boli chrámy, kostoly, mešity a synagógy už len múzeami z čias, kedy ešte ľudia nepoznali Boží gén. Uskutočniť tento vskutku diabolský plán, na ktorý tak pasuje citovaný verš Apokalypsy o uvoľnení Satana z jeho väzenia, teda manipulovanie Božieho génu, je však nemožné bez vzorky DNA, ktorá tento gén neobsahuje. „A to je najzložitejšia časť úlohy“, vysvetľuje doktor Dulazek. „Lebo za predpokladu, že je jeho hypotéza správna, má podľa Mendelových zákonov o dedičnosti každý človek Boží gén. Zostáva teda iba turínske plátno so zvyškami krvi Ježiša Nazaretského.“ Do hry teda vstupuje jedna z najznámejších relikvií kresťanstva, ktorú vo víre dramatických okolností tajne odváža kardinál Gonzaga v sprievode monsignora Sofficiho z Talianska do Nemecka, čím sa retrospektívne dostávame na začiatok Vandenbergovho románu, ktorý možno odporučiť všetkým čitateľom mysterióznych thrillerov.

Dr. Miloš Jesenský

Philipp Vandenberg: Ôsmy hriech, Z nemeckého jazyka preložila Elena Diamantová, IKAR, Bratislava 2008, 343 strán.

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 186

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37