Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie vydavateľstva IKAR  Stratené evanjelium Judáša Iškariotského

Stratené evanjelium Judáša Iškariotského

Stratené Evanjellium

V roku 2006 prestížny vedecký magazín National Geographic zverejnil reportáž o jednom z najdôležitejších biblických objavoch posledného desaťročia – o náleze Judášovho evanjelia. Bart Ehrman, autor knihy „Stratené evanjelium Judáša Iškariotského“ ponúka fascinujúce odhalenie, čo nám môže toto legendárne stratené evanjleium prezradiť o človeku, ktorý údajne zradil Ježiša.

Nový pohľad na zradcu a zradeného
Už na začiatku knihy je zrejmé, že Ehrmanovu najväčšiu devízu okrem vynikajúceho rozprávačského štýlu predstavuje predovšetkým nadšenie a erudícia, s akou sa pustil do rozpletania donedávna gordického uzla biblistiky. Keďže je profesorom náboženských štúdií na severokarolínskej univerzite v Chapel Hill a uznávaným expertom na rané kresťanstvo, Ježiša a Nový zákon, stal sa vo verejnosti známy vďaka takým bestsellerom ako „Misquoting Jesus, Peter, Paul and Mary Magdalene“, „Lost Christianities“, či „Truth and Fiction in The Da Vinci Code“. V tejto knihe sleduje všetky stopy vedúce k osobe historického Judáša a ponúka hĺbkový náhľad do toho, o čo sa usiloval, v čo veril a čoho sa dopustil, keď zradil svojho majstra.

Podstatou Ehrmanovej práce je práve „Judášovo evanjelium“ považované celé stáročia za stratené. Biblisti síce vedeli o jeho niekdajšej existencii zo spisov otcov ranej cirkvi, tieto staroveké záznamy však boli veľmi bizarné a ešte viac protrečivé. A tak sa vynorilo niekoľko zásadných otázok: Mohlo naozaj existovať evanjelium napísané z perspektívy Ježišovho zradcu? A mohol by takýto text vykresliť azda Judáša Iškariotského v priaznivom svetle na prvý pohľad kontroverzným tvrdením, že v skutočnosti to bol Ježišov najhorlivejší nasledovateľ a najbližší učeník? Spoločnosť „National Geographic“ teda profesora Ehrmana požiadala, aby sa zúčastnil overovania pravosti a etablovania historického významu tohto evanjelia. Nezdá sa, že by bol profesor váhal pridlho, keďže výsledok entuziazmu, s akým sa chopil svojej šance už poznáme v podobe jeho najnovšej knihy.

Stratené a znova objavené
„Väčšina evanjelií z obdobia raného kresťanstva je nenávratne stratená“ , vysvetľuje východiskovú situáciu svojho bádania Bart. D. Ehrman. * „Občas sa nejaké vynoria, ak ich nájdu špeciálni archeológovia, ktorí po nich pátrajú. Častejšie ich však objavia miestni roľníci, keď nečakane narazia na poklad, ktorý presahuje ich najdivokejšie sny. Pre vedca je vzácnou a nanajvýš celoživotnou skúsenosťou, ak sa mu naskytne príležitosť zúčastniť sa na prvom hodnotení, overovaní a publikovaní novoobjaveného evanjelia. “ * Ako sa ukázalo, autor týchto riadkov takéto šťastie mal. Evanjelium, ktoré sa tak znenazdajky zjavilo, našli v istej egyptskej hrobke asi pred tridsiatimi rokmi.

Počiatočnú históriu rukopisu zahaľuje tajomstvo, avšak jeho osud od roku 1983 sa podarilo zmapovať vcelku presne. Manuskript pozostával zo šesťdesiatich dvoch strán textu, napísaného na papyruse – išlo o rozsahom skromnú antológiu, obsahujúcu niekoľko apokryfov z kresťanského staroveku. Dva z nich už boli známe z egyptských nálezísk a to „List Petra Filipovi“ a „Prvá apokalypsa Jakubova“. Tretí, a v tom čase ešte neznámy text bol najviac dôležitý – podobne ako dva predošlé, išlo o koptský preklad ešte staršieho dokumentu. Ako sa nakoniec ukázalo, bol to dovtedy neznámy apokryf, o ktorom sa zmieňoval okolo roku 180 cirkevný otec Ireneus, známy prenasledovateľ kacírov, ktorý ako lyonský biskup bojoval proti gnosticizmu všetkými prostriedkami. V spise „Adversus haereses“ pomenoval tento gnostický text „Judášovým evanjeliom“.

Ehrman sa s ním zoznámil v ateliéri Florence Darbreovej, jednej z popredných odborníčok na reštaurovanie rukopisov, ktorá pracovala pre renomovanú nadáciu Martina Bodmera vo Švajčiarsku. Stretnutie s jednou z najvzácnejších biblických pamiatok nepostrádalo atmosféru konšpirácie a istého druhu neskutočna, keďže Darbreovej ateliér bol umiestnený na druhom poschodí mierne chátrajúcej budovy nad pizzeriou, v nenápadnom mestečku ďaleko od kultúrneho centra Ženevy. Práve tu sa profesor posadil k pracovnému stolu, aby si preštudoval niekoľko vekom zašlých hárkov, pre svoju krehkosť chránených medzi tabuľami plexiskla, pričom nedokázal potlačiť svoje vzrušenie:

*„Zopár vecí som videl vlastnými očami, predovšetkým veľmi dôležitý záver dokumentu“ *, píše Ehrman v prvej kapitole svojej knihy. * „Bol jasný ako slnko, zrozumiteľný aj pre niekoho s obmedzenými skúsenosťami v čítaní koptských rukopisov. Posledný riadok na poslednej strane oznamoval: „A dostal nejaké peniaze a odovzdal im ho“ A nasledovali slová peuaggelion Nioudas – „evanjelium Judáša“. Bolo to tu, ležal predo mnou, nad pizzeriou v malom švajčiarskom meste blízko Ženevského jazera: text, o ktorom diskutovali a odsudzovali ho otcovia ranej cirkvi, ktorý sa stratil na veľa storočí len preto, aby sa dnes objavil za neznámych okolností a zásluhou neznámych ľudí, stratené a teraz znovu nájdené evanjelium.“ *

Prirodzene toto všetko vyvoláva celú lavínu otázok vzťahujúcich sa k postave historického Judáša: Bol naozaj jedným z dvanástich apoštolov? Prečo ho volali Iškariotský? Existuje vôbec dôkaz o tom, že zradil Ježiša? A čo vlastne prezradil jeho budúcim väzniteľom: iba miesto Kristovho pobytu v Getsemanskej záhrade alebo aj niečo iné? Čo hovoria o Judášovi ostatné pramene okrem kanonických evanjelií? Čo vieme o evanjeliu v podaní Judáša? Prečo ho Ireneus považoval za také nebezpečné? Budú mať tieto odhalenia význam len pre úzky okruh biblistov a teológov, alebo aj pre širokú verejnosť, predovšetkým kresťanov?

A tu sa začína ďalšie hľadanie odpovedí.

**Qui bono, qui prodest? **
Ak budeme v súvislosti s Judášom skúmať kanonické evanjeliá, zistíme, že sa u Marka spomína iba trikrát, pričom je vyslovne menovaný iba na jednom mieste (Mk 14,10–11): * „Judáš Iškariotský, jeden z Dvanástich, odišiel k veľkňazom, aby im ho zradil. Tí sa potešili, keď to počuli, a sľúbili, že mu dajú peniaze.“ * Je prekvapujúce, že Marek neudáva žiadny motív Judášovej zrady (ako vidíme, peniaze neboli hlavným dôvodom jeho návštevy u veľkňazov) a preto môžeme podľa Barta D. Ehrmana uvažovať nad ďalšími možnosťami: 1)Judáš, podľa Marka, veril, že Ježiš je budúcim kráľom a súhlasil s tým, že ho odovzdá úradom, pretože už ho „unavovalo“ čakať na jeho verejné prehlásenie. 2)Judáš ako jediný z učeníkov pochopil, čo Ježiš neustále o sebe tvrdil: že nebude pomazaným kráľom, ale ukrižovaným mesiášom. Aby mu k tomu pomohol, splnil jeho vôľu a odovzdal ho na smrť. 3)Judáš v závere pochopil Ježišov úmysel nechať sa súdiť a popraviť. K zrade ho mohlo priviesť sklamanie z toho, že sa jeho majster naozaj nechce dostať na izraelský trón.

Tieto nie príliš uspokojivé hypotézy môžeme doplniť čítaním evanjelia podľa Matúša. Podľa neho je celá záležitosť transparentná: urobil to pre peniaze (Mt 26, 14–16): * „Vtedy jeden z Dvanástich – volal sa Judáš Iškariotský – odišiel k veľkňazom a vyzvedal sa: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?“ Oni mu určili tridsať strieborných. “ * V rozpore s Matúšom však v Lukášovom evanjeliu zase Judáš prichádza k veľkňazom, aby sa s nimi dohodol vo veci Ježišovej zrady a títo súhlasia s vyplatením peňazí. Jeho motívom však nebola chamtivosť, ale úklady samotného diabla (Lk 22,3): * „Tu vošiel Satan do Judáša, ktorý sa volal Iškariotský a bol jedný z dvanástich, i išiel a dohovoril sa s veľkńazmi a veliteľmi stráže, ako im ho vydá.“ *

Judáš literárny a historický
Analýzou postavy Judáša v najstarších troch evanjeliách sa profesor Ehrman snaží poukázať na spôsob, akým literárna a historická agenda jednotlivých autorov ovplyvnila príbeh Judáša a jeho zrady. Z tohto výkladu možno vyvodiť dva druhy záverov – literárny a historický.

Literárny záver hovorí o tom, že čo platí v prípade rozprávania o Ježišovi, platí aj o Judášovi: * „Každé zobrazenie Judáša je iné a robíme zlú službu jednému autorovi, ak predstierame, že hovorí to isté, čo druhý. Ak Matúš chce povedať, že Judáša k zrade priviedla chamtivosť, ale Lukáš prehlasuje, že ho k tomu donútil diabol, nie je naozaj poctivé tvrdiť, že obaja majú na mysli to isté. Ak takto uvažujeme, berieme vlastne to, čo hovorí Matúš, spájame to s tým, čo hovorí Lukáš, a vytvárame akési megaevanjelium. Takéto evanjelium nenájdeme nikde v Novom zákone, ale iba v našich hlavách. Píšeme tak vlastne svoje vlastné evanjelium ako náhradu za evanjeliá Nového zákona. Z môjho pohľadu, ako literárneho a historického bádateľa, to nie je najlepší spôsob, ako zaobchádzať s najstaršími podaniami o živote Ježiša alebo Judáša.“ *

Podľa profesora Ehrmana je historický záver potom taký, že existujú rozmanité podania od rôznych autorov, tvoriacich v rôznych časoch pre rôznych čitateľov a z rôznych dôvodov: „Ak vezmeme do úvahy odlišnosť týchto podaní, budeme ich chcieť zrejme preveriť, aby sme zistili, či je možné dospieť k určitým historickým záverom o tom, čo sa naozaj stalo. V niektorých prípadoch sa rozdiely medzi jednotlivými verziami ukážu ako nezmieriteľné, čo uvidíme, keď sa pozrieme na zobrazenie Judášovej smrti v Skutkoch apoštolov, ktoré má niektoré zaujímavé podobnosti s rozprávaním v Matúšovom evanjeliu (sú to jediné dve knihy, ktoré spomínajú Judášovu smrť), ale zároveň aj dôležité nezrovnalosti. Ak dve verzie obsahujú nezrovnalosti, nemôžu byť historicky presné.“

Okrem doteraz spomínaných zdrojov Bart D. Ehrman zozbieral množstvo zaujímavých odkazov na Judáša v neskorších evanjelických tradíciách, či už ide o kanonické spisy („Skutky apoštolov“, „Jánovo evanjelium“), cirkevných autorov raných storočí – Papiasov „Výklad kázní Pána“, „Nikodémove evanjelium“, „Arabské evanjelium detstva“ alebo stredovekú „Zlatú legendu“.

A tak sa dostávame k zásadnej otázke, čo vlastne môžeme s určitosťou povedať o Judášovom živote – čo urobil a prečo to urobil – na základe novobjaveného apokryfu, knihy s originálnym portrétom toho, kto vlastne zradil Ježiša.

Dejinný význam Judášovho evanjelia
Judášovo evanjelium je významnou rukopisnou pamiatkou, ktorá musela vzniknúť v polovici 2. storočia, načo ju niekoľkokrát opisovali, preložili do gréčtiny a opäť opisovali. „Zo širokého uhla pohľadu nám tento text dáva ďalší presvedčivý dôkaz o tom, že kresťanstvo bolo v prvých storočiach svojej cirkvi pozoruhodne rôznorodé“, píše profesor Ehrman. „Existovalo veľa foriem kresťanstva a hranice medzi jednotlivými kresťanskými skupinami neboli nepriedušné. Naopak, rôzne skupiny a názory, ktoré predstavovali, sa navzájom výrazne ovplyvňovali a veľa hraníc bolo priepustných.“

Aj keď podáva istú formu gnostického vierovyznania potlačeného víťaznou kresťanskou skupinou na prelome 3. a 4. storočia, objavujú sa v ňom pozoruhodné paralely nielen s Tomášovým evanjeliom, či koptskou Petrovou apokalypsou, ale aj mimognostickými formami kresťanstva, ako sú marcionizmus alebo židovsko-apokalyptické kresťanstvo.Ešte väčší záujem však vyvoláva teologická koncepcia objaveného apokryfu:

*„Podľa tohto evanjelia sú niektorí z nás uväznení v materiálnych telách. Potrebujeme sa dozvedieť, ako sme sa sem dostali, kto naozaj sme a ako môžeme odtiaľ uniknúť a vrátiť sa do nášho nebeského domova. Judáš je ten, kto nás bude viesť. Je „trinástym“, lebo stojí mimo počtu dvanástich Ježišových učeníkov, ktorí vôbec nepochopili jeho učenie a nikdy si neuvedomili, že ich uctievanie boha-stvoriteľa je pomýlené. Iba Judáš uzrel pravdu. A preto iba jemu odhalil Ježiš všetko, čo je potrebné vedieť. Na oplátku, Judáš mu urobil tú najväčšiu predstaviteľnú službu. Jeho skutok nebola zrada spoločnej veci. Bol to láskavý čin, vykonaný pre dobro jeho Pána. Vydal Ježiša vládnej moci, aby mohol byť zabitý a mohol tak uniknúť z väzenia svojho tela. Tým sa Judáš stal najväčším z apoštolov. Potvrdzuje to aj Ježiš vo svojom impozantnom výroku: Prekonáš ich všetkých, lebo obetuješ človeka, do ktorého som odetý.“ *

Výnimočná Ehrmanova kniha
Keď sme sa pred pár rokmi pohrávali s priateľom, historikom Pavlom Matulom so zámerom vytvoriť akúsi stredovekú detektívku, v ktorej je objav latinského odpisu Judášovho evanjelia podnetom pre záhadné udalosti odohrávajúce sa v kartuziánskom Červenom Kláštore na poľsko-slovenskom pomedzí, námet o „objave“ ikonoklastického evanjelia, písaného z perspektívy Judáša bol v tom čase síce veľmi zriedkavým, ale nie už úplne novým motívom. Zatiaľ čo naša myšlienka z hľadiska vydavateľského zámeru dodnes neprekročila rozsah prvých troch kapitol, čitatelia si určite spomenú na kontroverzný román poľského autora Henryka Panasa „Podľa Judáša“.

Kniha vydaná v Poľsku v roku 1985 a päť rokov nato preložená do slovenčiny, je dodnes v porovnaní so svetovými autormi zaujímavá. Panasov Judáš, účastník a kronikár pohnutých udalostí Ježišovho života spomína na ne v starobe, po dlhom časovom odstupe: Ak v mladosti bezvýhradne veril Ježišovmu učeniu, je po rokoch kritický a skeptický. Pôsobivý príbeh dopĺňa štrnásťstránkový autorov epilóg, v ktorom faktograficky podopiera dejovú líniu príbehu vrátane citácií raných kresťanských autorov o Judášovom evanjeliu – Irenea, Theodoreta a Epifana a to aj v latinských origináloch.

Okrem Henryka Panasa sa motívu Judášovho apokryfu chopili ďalší autori „evanjelických napínavých románov“, napríklad Peter van Greenway s titulom „The Judas Gospel“ z roku 1972 a novšie Simon Mawer, ktorý napísal „The Gospel of Judas“ vydaný v roku 2001. Zatiaľčo si tieto knihy ešte nenašli cestu k naším čitateľom, ostáva konštatovať, že „Stratené evanjelium Judáša Iškariotského“ od Barta D. Ehrmana je odvážnosťou výpovede, farbistými opismi osudov donedávna strateného rukopisu a jeho dosahom mimoriadne napínavým čítaním, v ktorom faktografia prekonáva aj tú najsmelšiu fikciu.

Miloš Jesenský

 

(Christian Jacq: Mozart. Esetin Miláčik. Z francúzštiny preložila Zora Sadloňová, IKAR, Bratislava 2007, 279 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 518

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9