Publikácie

Stratený

Strateny

Čo by ste robili, keby ste disponovali nezvratným dôkazom, ktorý podkope vieru slúžiacu dvetisíc rokov ako duchovná opora pre milióny ľudí, dokument, po ktorom by sa kresťanský svet zo dňa na deň ocitol v neopísateľnom chaose? Zničili by ste tento kontroverzný dôkaz alebo naopak, zničil by strach z neho samého práve vás?

Zničiť alebo zverejniť?
Práve táto dilema zmení Guya „Coffeeho“ Danielsa – nadaného študenta starovekých jazykov Kolumbijskej univerzity – na výčitkami sužovaného bezdomovca a pijana túžiaceho po smrti onedlho nato, ako ho Pia Ceciliová, príťažlivá, ale bigotná členka organizácie Opus Dei poverí prekladom dovtedy neznámeho zvitku od Mŕtveho mora. Daniels v ňom po dôkladnom štúdiu objavuje nové evanjelium napísané samotným Ježišom … a tajomstvá, ktoré môžu otriasť vierou kresťanov na celom svete. Keď Coffee zmizne aj s unikátnym dokumentom, rozhodne sa ho Pia vypátrať za použitia všetkých prostriedkov. Dokáže sa však oddaná katolíčka vyrovnať s faktmi, ktoré odhaľuje text tohto apokryfu?

„Už dlhý čas som mal pocit, že potrebujeme seriózne preštudovať všetky biblické texty, ktoré máme a porovnať ich navzájom, ako sa to robilo so synoptickými evanjeliami“, hovorí jedna z významných postáv románu, páter Oscar Hart z newyorského kostola Svätého Jakuba. „Môžeme naozaj povedať, že tie ostatné sa nepočítajú, pretože ich odmietli ľudia prináležiaci k inej ideovej škole? Teraz to vychádza na povrch. Tvrdenia tohto evanjelia sú výbušné a znepokojujúce, ale kto môže povedať, čo je pravda? Každý človek v konečnom dôsledku hľadá vlastnú pravdu. Otcovia cirkvi sa pokúsili zničiť všetky iné stanoviská, pravda však vždy vyjde na povrch, aj keď to trvá tisícosemsto rokov. Máme niečo, čo svet nemal od smrti dvanástich apoštolov: rozprávanie o Ježišových skutkoch v prvej osobe. Toto evanjelium sa nerozprávalo, neprerozprávalo a nezapísalo stovky rokov po skutočnej udalosti. Boh hovorí jeho prostredníctvom priamo k nám.“

V príbehu zúfalého hľadania, slepých ciest, bolestivých až tragických omylov, ale aj priateľstva, pochopenia a odpúšťania sa Coffee aj Pia snažia prelomiť bezvýchodiskovosť svojich životov, opätovne nájsť vnútornú silu a vlastnú vieru, poslanie i prosté čaro života.

Paralelná história Michelle Hancockovej
„Históriu kumránskych zvitkov poznáme vo viacerých, hodne okorenených, melodramatickcýh verziách“, píše Leo Deuel v jednom zo svojich archeologických betsellerov. „Hoci je už sama osebe strhujúca, odohrávala sa zväčša na pozadí ozajstnej vojny vo svätom meste Jeruzaleme. Bolo to skoro ako inscenácia apokalyptickej vojny detí tmy s deťmi svetla, opisovanej v jednom zo zvitkov. Ibaže si človek nie je celkom istý, ktorí sú ktorí.“

Ak nadviažeme na predošlý citát autora „Odkazu vekov“, román Michelle Hancockovej vo svojom dejovom rámci v podstate vytvára paralelu k histórii objavenia kumránskych rukopisov, keď na scénu uvádza egyptského obchodníka so starožitnosťami Gahiju Oba, ktorý spolu s Abdom al Azzamom v júli 1947 ilegálne vykopal a vyviezol niekoľko rukopisov z jaskyne na brehu Mŕtveho mora. Z pohľadu „oficiálnej“ histórie potom v auguste toho istého roku oslovil istý egyptský obchodník zástupcu americkej CIA v Jeruzaleme. Priniesol so sebou starobylo vyzerajúci zvitok. Agent súhlasil, že rukopis odfotografuje a pokúsi sa zariadiť jeho preklad. Dokument rozvinuli na plochej streche budovy, a kým sa urobili nejaké snímky, veľkú časť zvitku navždy odniesol vietor. Obchodník nechal rukopis u agenta a nikdy sa poň nevrátil. Fotografie a zvyšné kusy zvitku zmizli, ale panuje presvedčenie, že išlo o kópiu Knihy Danielovej zo Starého zákona.

11. apríla 1948 bolo tlači ponúknuté na zverejnenie prvé vydanie „najstarších známych biblických rukopisov“ a na ďalší deň boli nálezy beduínov v izraelskej púšti prvýkrát publikované v novinách. V tej dobe bolo známych celkovo sedem manuskriptov: štyri boli vo vlastníctve Mara Athanasia Jeshuu Samuela, metropolitu sýrskeho ortodoxného Kláštora svätého Marka v Jeruzaleme, a tri uchovávala Hebrejská univerzita v starostlivosti profesora E.J. Sukennika. Po prvých nálezoch na lokalite, pomenovanej medzitým Jaskyňa č.1 sa rozpútala značná polemika v otázke pravosti rukopisov. Niektorí bádatelia odmietali kumránske rukopisy ako podvrhy, iní chceli robiť vykopávky priamo na mieste, ďalší zase s napätím očakávali, čo vyplavia spodné prúdy nelegálneho trhu so starožitnosťami. V máji 1948 však Izrael vyhlásil nezávislosť a terénny výskum sa na deväť mesiacov prerušil.

Počas prvotného výskumu vedcov do istej miery odrádzal fakt, že miesto bolo predtým vyrabované. Objavili tam porozhadzované útržky rukopisov, úlomky rozbitých nádob, cigaretové ohorky a iný odpad. Napriek tomu bolo medzi februárom 1949 a rokom 1955, ktorý priniesol prvú monografiu obsahujúcu prepis a preklad textov objavených ďalších deväť jaskýň. Útržky ranokresťanských textov objavených medzi útesmi na severozápadnom brehu Mŕtveho mora je tak dodnes skladaným a najzložitejším puzzle, aký biblistika pozná a s touto úlohou sa vedci pasujú prakticky dodnes. V januári 1949 Mar Athanasius Samuel prepašoval štvoricu zvitkov do USA a uložil ich do pancierovej schránky v podzemnom trezore istej newyorskej banky. Predať ich však nebolo vonkoncom jednoduché a opatrnosť bola namieste: najväčším problémom bola ich vierohodnosť, neskôr aj spôsob, akým boli odvezené z Izraela. V júni 1954 sa odhodlal umiestniť inzerát do Wall Street Journal a Hebrejská univerzita v obave, aby sa rukopisy nestratili u nejakého súkromného zberateľa, zaplatila za ne štvrť milióna dolárov zozbieraných zo sponzorských darov. Chúlostivú transakciu úspešne riadil syn profesora Sukenika a tak sa stalo, že všetkých sedem zvitkov, ktoré pôvodne objavili beduíni, bolo starostlivo preložených a vystavených vo Svätyni Písma v Jeruzaleme.

A tu nadväzuje na históriu autorka bestselleru rozprávaním, ktoré je vlastne alternatívou k skutočným udalostiam, keď prináša na scénu zvitky od Mŕtveho mora objavené Gahijom Obom.

(Ne)existujúce zvitky od Mŕtveho mora
„Po fiasku so zvitkom, o ktorom si Gahiji Oba myslel, že ide o Danielov zvitok, sedel na svojom náleze z júla 1947 ďalších sedem rokov“, rozvíja svoj príbeh Michelle Hancocková. „Prvý zvitok bol síce v žalostnom stave, no ak to naozaj bola Kniha Danielova, bol by mu vyniesol plnú náruč peňazí. Keď skontaktoval Američana, neuvedomil si, že pracoval pre CIA. Obidva zostávajúce zvitky okamžite previezol do Bejrútu. Potom odovzdal vlastníctvo obchodu bratovi Maxatovi a v marci 1948 sa presťahoval do New Yorku, kde zvitky uložil do trezoru. Tam aj zostali, zatiaľ čo Gahiji išiel pracovať do obchodu svojho strýka Fadila v Soho a prečkal mnohé polemiky, ktoré vyvolali zverejnené zvitky.“

Oba ostražito sledoval v tlači všetky správy o každom novom objave – ukázalo sa, že čakať sa naozaj oplatilo. Záujem verejnosti o kumránske zvitky neustále silnel a jeho vlastníctvo získavalo čoraz väčšiu hodnotu.

„A potom mu Mar Samuel urobil veľkú láskavosť“, dočítame sa v románe „Stratený“. „Zverejnením inzerátu vo Wall Street Journal spôsobil, že všetci ľudia so záujmom o kúpu zvitku od Mŕtveho mora vyšli na verejnosť. Gahiji nezabudol povedať o inzeráte každému, koho v nasledujúce dni stretol: každému zákazníkovi, čo prišiel do obchodu, každému predajcovi ovocia, od ktorého si kupoval granátové jablká, cudzincom, čo cestovali vedľa neho v mestskom autobuse. Podnikol prieskumné výlety do všetkých newyorských múzeí a celý čas táral o inzeráte a zvitkoch.“

Takýmto spôsobom získal viaceré významné kontakty, pokým Samuel nepredal svoje zvitky za štvrť milióna dolárov, šesťdesiattisíc za každý. Teraz prišiel aj čas pre Gahíju Oba, čakalo sa už len na to, kto za rukopisy utratí peniaze. Kupec prišiel do obchodu jeho strýka 2. júla 1954 s pôvodným zámerom zakúpiť si rímsku mincu z prvého storočia do svojej zbierky. Denár nedostal, avšak už o niekoľko dní zmenili zvitky majiteľa za stodvadsaťpäťtisíc dolárov a dostali sa do vlastníctva finančníka a realitného investora talianskeho pôvodu Alda Cecilia, ktorý po svojej smrti v roku 2004 odkázal svojej jedinej dcére.

Čo navzájom prekrížilo cesty Pie Ceciliovej a Guya „Coffeeho“ Danielsa bol možno aj osud, ale celkom určite zaujímavá objednávka, ktorú dedička milionára zadala talentovanému študentovi Kolumbijskej univerzity. A tá ho napokon priviedla na okraj spoločnosti, kde sa pokúsil v anonymite bezdomoveckého spôsobu života ukryť hrozivé tajomstvo, aké rozlúštil v starovekom apokryfe a to ho priviedlo až na dno najhlbšieho zúfalstva, k útrapám „temnoty ducha“, o ktorej sa tak často zmieňoval Novalis.

Credo quia absurdum
Dodnes sa búria rozčerenej hladiny emócií, ktoré vniesol medzi svetovú čitateľskú verejnosť román i film „Da Vinciho kód“, kontroverzný predovšetkým svojim konfesným dopadom, aký by sa mal (a možno sa aj stal) predmetom špecializovaných sociologických štúdií. Michelle Hancocková v žánrovom rámci thrilleru namixovaného podľa tejto osvedčenej receptúry však pracuje ešte s explozívnejšou témou, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. „Teologickú“ rovinu diskusie, ktorú prináša variáciou na známe „Verím, pretože je to absurdné“ (Credo quia absurdum) reprezentuje fiktívny (aj keď z citátov gnostických a iných, mimokanonických diel zostavený) manuskript popisujúci udalosti Ježišovho verejného účinkovania vytvárajúci súvislý text v kapitolách 12, 15 a 18.

Skúsme si ho priblížiť v najdôležitejšom momente, v tridsiatom treťom roku Ježišovho života, kedy odchádza do púšte, kde bol podľa kanonických evanjelií pokúšaný Satanom, zatiaľčo na tomto mieste nachádzame čosi úplne iného:

„Slová Ježiša Nazorejského, syna Jozefovho, ktorému bolo zoslané Slovo Pánovo v časoch Heroda Antipasa, tetrarchu galilejského, syna Heroda Veľkého, kráľa židovského. Nuž, Slovo Pánovo sa ku mne dostalo v tridsiatom šiestom roku vlády Antipasa a mal som videnie Boha. Videl som Pána sedieť na tróne a všetci synovia Boží, ktorí sú anjelmi sa postavili po Jeho pravej a ľavej ruke. A medzi synmi božími boli anjeli Michael, Gabriel, Lucifer a Uriáš. A Pán riekol: „Koho pošlem k svojmu ľudu, Izraelu, ktorý ma nepočúva a ide proti mne? Lebo pošlem medzi nich posledného proroka, nech spoznajú svoju hriešnosť a odvrátia sa od nej.“

Doslovne vzaté aj biblický text naznačuje, že Boh stvoril anjelov ešte predtým, ako stvoril svet. V Jóbovi sa dočítame, že kričali od radosti, keď položil základný kameň zeme. Anjeli, alebo synovia Boží, sú nesmrteľní, keďže boli stvorení z Božieho dychu. Ježiš teda nebol jediným Božím, ale jediným „splodeným“ synom, jedinečný tým, že iba on nadobudol ľudskú podobu. To však nie je nič proti možnosti, že by sa Boh napríklad rozhodol uväzniť ducha v hmotnom tele proroka za trest, aby bol prinútený cítiť muky, ktorými trpia ľudia, ale nie anjeli, ako sa dočítame v nasledujúcich riadkoch:

A potom predstúpil duch a riekol: „Ja doručím Slovo Pánovo“, a potom ďalší a ďalší. Potom predstúpil pred Pána Lucifer a žiadal o dovolenie, aby bol on posledným poslom. A Pán mu riekol. „Ty si povstal, Satan, aby si obvinil staré ľudské pokolenie, toto nie je posolstvo pre teba.“ Lucifer však riekol: „Kráčal som po zemi tam aj späť, hore aj dolu medzi ľuďmi. Už sa mi unúva byť mimo priazne môjho Pána a chcem sa kajať, aby som opäť mohol stáť po pravej ruke svojho Otca.“ A Pán mu riekol: „Čo by si povedal môjmu ľudu Izraelu ústami môjho vyvoleného proroka?“ A Lucifer odvetil: „Iba to, čo vložíš do mojich úst, aby som povedal“. A Pán natiahol ruku k anjelovi a dotkol sa jeho úst so slovami: „Choď teda a prinavráť môj ľud ku mne.“ Potom mne, Ježišovi, ukázali seba samého, ako stojím v rieke Jordán, a stal som sa svedkom zostupu Ducha na mňa v podobe holubice a vedel som, že je to Satan.“

Teologická koncepcia, ktorá tvorí rámec Hancockovej knihy je naozaj šokujúca: ako premisa sa tu totiž ponúka možnosť, že moment Ježišovej iluminácie na púšti bol súčasne aj inkarnáciou Lucifera na zem.

Tajomstvo Syna úsvitu
Napriek kontroverznosti tejto úvahy, ktorú väčšina dnešných veriacich bezpochybne odsúdi ako neslýchanú blasfémiu nejde vôbec o novodobú predstavu – jej prvotnú podobu nájdeme aj v gnostických a heretických myšlienkových prúdoch prvotného kresťanstva. Napokon isté indície vypátrame aj prostredníctvom kanonických textov – napríklad na konci Zjavenia Jána Kristus, ktorý odovzdal proroctvo priamo Jánovi, odhaľuje svoju totožnosť, keď hovorí: „Ja som koreň a rod Dávidov, jasná hviezda ranná.“ A tu sme pri koreni veci – Lucifer, iné Satanovo meno, možno preložiť ako „Svetlonoš“. V niektorých prekladoch Izaiáša ho zase prorok nazýva „Denná hviezda“ a „Syn úsvitu“. Ranná hviezda, zornica – týmito slovami odhaľuje apoštolovi Jánovi svoju totožnosť ako človek a ako ranná hviezda, alebo Lucifer či Satan.

V tejto nanajvýš chúlostivej diskusii však musíme predovšetkým pamätať na etymológiu výrazu „satan“. V pôvodnej hebrečine totiž neoznačoval jednu bytosť, ktorá je úhlavným nepriateľom Boha, tento význam nadobudol až od kresťanskej doby, kedy sa ujala predstava Satana ako osoby. V starej judaistickej tradícii mohlo totiž slovo „satan“ znamenať „obviniť“, „brániť“ či „vzdorovať“. Konečne aj Ježiš povedal Petrovi „Strať sa, satan“, keď ten odporoval predurčeniu, že jeho majster musí zomrieť na kríži. Satan mohol byť teda akýkoľvek protivník, ľudský či božský, ktorý vzdoroval nejakej osobe alebo ju obvinil z nesprávneho konania. A v tomto kontexte treba chápať aj slová Apokalypsy „…lebo zvrhnutý bol žalobník na nich pred naším Bohom dňom a nocou“. Dokonca aj tu vystupuje Satan v úlohe žalobcu ľudstva, nie úhlavného nepriateľa Boha samého.

„Môžeme pre účel tejto debaty povedať, že Lucifer, anjel, je a vždy bol žalobca, či satan ľudstva?“, pýta sa v predposlednej kapitole románu otec Hart a jeho slová exponuje Michelle Hancocková akoby do záverečnej proklamácie ideového zámeru, ktorý sa ako nanajvýš znepokojujúci motív reťazí celou knihou. „Anjela sme rovnako nazvali na základe jeho funkcie – satan. Ako mäsiar či pekár. Jeho meno je Lucifer, no jeho povolanie žalobca. Budete so mnou súhlasiť, že sme ho tradične volali Satan namiesto mena, ktoré mu dal Boh?“

Odpoveď si každý musí udeliť sám, čo však už nie je žiadnou novinkou pri čítaní tejto knihy, ktorá svojim zámerom prekračuje žánrové mantinely znepokojivého thrilleru, spochybňujúceho nejednu dogmu mnohorakým položením odvekej otázky: „Čo je to zlo?“

Miloš Jesenský

(Hancocková, Michelle: Stratený. Z anglického originálu preložil Martin Štulrajter, IKAR, Bratislava, 240 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 186

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1