Publikácie

Veľký mág Mozart

Velky mag mozart

Hral na klavíri a hudbu komponoval skôr, ako vedel čítať. Zázračné dieťa Wolfgang Amadeus Mozart. Pápež Klement XIV. ho povýšil do rytierskeho stavu, jeho virtuozitu obdivovala cisárovná Mária Terézia i vysokopostavená šľachta na najvýznamnejších dvoroch Európy. Málokto však tušil, že po každom koncertnom turné sa Mozart spolu s so svojou rodinou musel vrátiť do arcibiskupských služieb v Salzburgu. Synova vyčerpanosť, choroba a obavy zo straty úspechu trápili hlavne Wolfgangovho otca Leopolda.

Mozartov nový príbeh
Mozartov životný príbeh je v hlavných rysoch všeobecne známy predovšetkým vďaka dnes už kultovému filmu Miloša Formana „Amadeus“ a množstve knižných životopisných diel, včítane výberu zo skladateľovej súkromnej korešpondencie. Dá sa vôbec po viac ako štvrť tisícročí vniesť do mozartovskej látky niečo nové okrem toho, že za svoj krátky, tridsaťpäť rokov trvajúci život vytvoril viac ako šesť stoviek kompozícií včítane opier, symfónií, inštrumentálnych koncertov a omší zahŕňajúcich v sebe rozmanité európske smery 18. storočia – tradíciu taliansku, juhonemeckú, severonemeckú, viedenskú, francúzsku, či najlepšie maniere mannheimskej školy? Čo by znamenalo znova a znova opakovať, že sotva kedy spoznáme tajomstvo Mozartovej geniality, počítať koľkokrát použil „frygický akord v podobe neapolského sextakordu“, kedy a prečo vo svojich skladbách vytváral reťazové sledy „mimotonálnych zmenšených štvorzvukov“, aby hudobný svet užasol a opätovne lapal od nadšenia po dychu.

Ambiciózny zámer iného uhla pohľadu na Mozartovu biografiu sa stal nedávno výzvou pre známeho francúzskeho spisovateľa beletrie i literatúry faktu Christiana Jacqua, ktorého aj naši čitatelia majú už možnosť poznať predovšetkým podľa románov z prostredia starovekého Egypta, medzi ktoré patrí napríklad „Egypťan Champollion“, „Usirove tajomstvá“, „Egypt veľkých faraónov“, či trilógia „Egyptský sudca“. Vznikla tak neobyčajná tetralógia venovaná Mozartovi: „Veľký mág“, „Syn svetla“, „Brat ohňa“ a „Esetin miláčik“, v ktorej autor poodhaľuje tajný život rakúskeho skladateľa a jeho úzke spojenie so slobodomurárstvom.

Dedič egyptských mystérií
„Odkedy som začal vo veku trinásť rokov písať, sprevádzal ma Mozart“, píše v predslove svojej knihy Christian Jacq. „Počúval som jeho skladby a pritom objavoval civilizáciu starého Egypta. Najprv som si vôbec neuvedomil, do akej miery boli spojení. O niekoľko rokov som náhodou otvoril spis s názvom Egypťan Mozart, ktorý sa stal základom pre môj štvordielny román, odhaľujúci duchovné dobrodružstvo a tajomný život jedného z najväčších géniov v dejinách ľudstva.“

V rámci tohto konceptu sa už v prvej časti Jacquovho románu objavuje okrem jeho vlastného otca Leopolda tajomná postava Thamosa, grófa z Théb, ktorý do Európy pricestoval z Egypta, aby na malého Wolfganga, s ktorým je spojený mystickým putom dohliadal a chránil ho pred všemožným nebezpečenstvom. Hoci gróf Mozarta spoznáva ešte ako šesťročné dieťa, verí, že má pred sebou budúceho Veľkého mága, muža, ktorého pozoruhodné dielo uchráni ľudstvo pred upadnutím do všeobjímajúceho chaosu a temnoty: „V roku 1756, keď sa Mozart narodil, rozličné slobodomurárske hnutia prežívali krízu. Najvýznamnejšie aspekty tradície iniciácie boli prekrútené, zanedbané a upadli do zabudnutia. A práve pri práci na projekte nazvanom Thamos, kráľ Egypta, hudobník, ktorý už ako veľmi mladý mal blízko k slobodomurárstvu, vstúpil do kontaktu s iniciačným svetom, ktorý sa odvtedy stal podstatou jeho života.“

Mozart sa narodil do doby, ktorá bola obdobím búrlivého rozmachu slobodomurárstva. A hoci pápeži ako bol Klement XII, či Benedikt XIV od samého začiatku odsudzovali principiálne myšlienky slobodomurárstva, v zachovaných zoznamoch členov slobodomurárskych lóží možno nájsť okrem príslušníkov významných šľachtických rodov aj mená mnohých predstaviteľov vysokého kléru, rektorov, profesorov, členov rehoľných rádov, ba dokonca aj kardinálov. Do akej miery boli oboznámení s podstatou slobodomurárskej tradície alebo členstvo v lóžach považovali iba za príslušnosť ku „krúžkom intelektuálov“ s humanistickými ideálmi a dobročinnými cieľmi je však otázne. O Mozartovom hlbšom zasvätení však francúzsky autor nemá žiadnych pochýb: „Keď Mozart v decembri 1784 získal svetlo iniciácie, upol sa na jediný cieľ: odovzdať a šíriť to, čo získal. V skutočnosti zašiel omnoho ďalej ako sprostredkovateľ medzi Egyptom a symbolickým slobodomurárstvom. Vyvrcholenie jeho prístupu – Čarovná flauta – otvorila cestu kráľovskému umeniu, spojeniu Ohňa a Vody, Muža a Ženy. Táto rituálna opera odhaľuje Esetine a Usírove tajomstvá, ktoré sú kľúčom k tradícii zasvätenia. A Mozartovo dielo odoláva času ako chrám postavený z krásnych kameňov večnosti“.

S týmito slovami možno iba súhlasiť: naozajstné umenie skutočne prekonáva čas a pre jeho milovníkov je Mozartova nadčasová hudba natoľko inšpirujúca, akoby ani nevznikla pred necelými tromi stáročiami. Je možné, aby tajomstvo Mozartovho fenomenálneho úspechu tkvelo v jeho hudobnej jasnozrivosti prebudenej tajomnými zasvätencami z vnútorného kruhu lóží?

Brat Mozart
„Sic transit gloria mundi“, opakuje zborovo skupina ponurých postáv oblečená v tmavých hábitoch. Pri mihotavom svetle niekoľkých sviecí sedia mlčanliví muži za stolom pokrytým čiernym súknom, s lebkou a roztvorenou knihou, pričom sledujú mladého muža, ktorý bol pred toto tajné zhromaždenie privedený so šatkou zaviazanými očami. Týmto rituálom prekročil vo viedenskej lóži „Zur Wohltätigkeit“ dvadsaťosemročný Wolfgang Amadeus Mozart vysoký prah slobodomurárskych mystérií. V tom čase sa niekdajšie „zázračné dieťa“ o ktorého nadaní a rozvíjajúcej sa genialite v dospelom veku nebolo pochýb mohlo pochváliť úctyhodným radom skladateľských úspechov, ktoré lemujú jednotlivé roky jeho života.

Historický rámec Jacquovho príbehu sa odohráva v období rokov 1756 až 1779, teda od letopočtu Mozartovho narodenia po úmrtie matky, ktoré tak symbolicky ohraničuje jeden z najdôležitejších úsekov života a prípravu na iniciáciu. Už ako dieťa podnikal Wolfgang s celou rodinou dlhé a namáhavé cesty po veľkých európskych metropolách. Ako sedemročný videl Mníchov Viedeň, aby sa vzápätí vydal na trojročné turné po západnej Európe. Spolu s celou rodinou precestovali celé severné Nemecko, Nizozemsko až do Paríža, potom nasledoval Londýn, Haag a opätovne Paríž, južné Francúzsko a Švajčiarsko. Neskôr sa už len v sprievode svojho otca vydal na študijné cesty po Taliansku. Po návrate domov sa v roku 1775 konala vo Viedni a Mníchove premiéra jeho opery „La finta giardiniera“, skladá operu „Il re pastore“ a v roku 1777 odchádza tentoraz s matkou na ďalšie turné po Európe. Po príchode do Paríža však jeho matka ochorie a po dvoch týždňoch zomiera.

Zatiaľčo žiaľom zdrvený Wolfgang opúšťa v septembri 1778 Paríž a pokračuje domov s krátkymi prestávkami v Štrasburgu, Mannheime a Mníchove v dlhej epizóde smútku a bolesti, ktorá uzatvára aj prvú časť rozprávania Christiana Jacqua o „Veľkom mágovi“ pripomeňme, že predošlý náhľad do tejto časti Mozartovej biografie je potrebné doplniť paralelným rozprávaním o grófovi Thamosovi. Toho poznávame už v úvodnej kapitole ako zasvätenca, prichádzajúceho z osmanskou nadvládou gniaveného Egypta a proroctvom, ktoré si tu vypočul: „Po tisícpäťsto rokoch čakania Usir zrodí Veľkého mága, ktorý sa prevtelí do ľudského tela, ale nie tu. Jeho duša si vybrala chladné územie Severu.Tam, kde sa objaví, bude pozbavený nevyhnutnej energie našej Veľkej matky.“

A práve z tohto dôvodu sa Thamos vydáva na svoju náročnú a dlhé roky trvajúcu misiu vďaka ktorej malý, zázračný chlapec, ktorý sa narodí v rok jeho odchodu z krajiny faraónov nebude nikdy sám a neocitne sa v nebezpečenstve života.

Veľký mág prichádza
Práve paralelná línia rozprávania dotvára fascinujúcu mozaiku Mozartovho života počas rokov 1756 až 1779. V období, kedy bol mladý Wolfgang počas namáhavých ciest a až na hranice únosnosti zamestnaný rozvíjaním schopností skladateľa i interpreta, kedy musel publikum najskôr presviedčať o svojich schopnostiach a až potom sa uchádzať o uznanie hudobného sveta, vstupujeme do tajnej histórie slobodomurárstva a poznávame jeho dobových protagonistov, ako aj ich – často protirečivé – úsilie o dotvorenie jeho definitívnej podoby. Na stránkach románu postupne defilujú mysteriózne a kontroverzné postavy tajného bratstva ktoré od roku 1743 na území svojej ríše cisárovná Mária Terézia potláčala vo všetkých jeho prejavoch.

Takto budeme napríklad pri tom, ako barón Karl von Hund, dedičný pán Lipska v Hornej Lužici a svetobežník, ktorý sa pohybuje v najširších slobodomurárskych kruhoch založí v júni 1751 v Kittlitze materskú lóžu nového rítu, aby ostentatívne začal presadzovať nové formy slobodomurárstva spojené s odkazom templárskych rytierov. Do tohto nového rádu mali patriť ozajstné najvyššie stupne zakladajúce sa na ezototerickej tradície. Iniciácia sa podľa Hundovej predstavy zrodila v Egypte a eséni ju odovzdali prvým kresťanom, potom ju prijali Kanonici Božieho hrobu v Jeruzaleme. Chceli obnoviť starobylý rád a tak podnietili zrod templárskeho rádu, ktorého život chcel Karl von Hund obnoviť vytvorením systému vysokých hodností vzťahujúcich sa na celé slobodomurárstvo.

Zoznámime sa tiež s úlohou, akú v histórii Prísnej chrámovej rehole zohral jej rytier Johann Christoph Bode a o jeho pláne strhnúť hlasom samozvaného tribúna všetkých slobodomurárov k útoku na baštu pápežskej moci. Spoznáme tiež baróna Gottfrieda van Schwietena, ktorého znepokojovala budúcnosť Európy zmietanej mnohými rozbrojmi a ceniaceho si voľnomyšlienkárske ovzdušie niektorých slobodomurárskych lóži, kde sa zachovala sloboda slova, či ingolstadtského právika Adama Weishaupta, zakladateľa Bavorských iluminátov tvrdiaceho, že slobodomurárstvo sa musí stať hrotom kopije vyzdvihujúcej prvoradosť rozumu, nevyhnutnosť pokroku a vzdelávania pre všetkých.

Kulisy životného príbehu budúceho „Veľkého mága“ Mozarta v rokoch predchádzajúcich iniciácii teda tvorí nielen úsilie, ale aj vzájomná rivalita, nevraživosť skutočných, či domnelých zasvätencov, ktorí na jednej strane využívali slobodomurárstvo na politické ciele, na druhej strane ho v očiach verejnosti znova spojili s prvkami svojho dávneho dedičstva a myšlienkou vykonania pomsty za niekdajšie zničenie templárov.

Akú úlohu prisúdila história i Christian Jacq Mozartovi po návrate z Francúzska a vstupe medzi slobodomurárov je však už témou ďalšieho dielu, ktorý práve vyšiel vo vydavateľstve Ikar podnázvom „Mozart. Syn svetla“.

Miloš Jesenský

 

(Christian Jacq: Mozart. Veľký mág. Z francúzskeho originálu preložila Zora Sadloňová, IKAR, Bratislava 2007, 302 strán)

aktualizácia: 23.01.2017 | počet zobrazení: 1799

počet prístupov od 10.02.2007: 737282
počet prístupov dnes: 301