Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie  Kliatba modrej krvi

Kliatba modrej krvi

Kliatba modrej krvi 1
Kliatba modrej krvi 2
Kliatba modrej krvi 3

„Alžbeta Báthoryová zavraždila hrozným spôsobom dcéru Štefana Szolthaya a dve dcéry Gabriela Szitkeya. Počul som aj to, že jej kočiš menom Peter, keď prichádzali z Ečedu, umučil na jej rozkaz dcéru vysokopostavenej osoby, ktorú pochovali pri ceste. Aj to vie, že keď sa vracali z poslednej korunovácie, utýrala jedno dievča bodaním nožmi a pálením rozžeraveným železom tak, že toto dievča priniesli už z Bratislavy vo veľmi zlom stave, ledva stálo na nohách a niekoľko dní v Kerestúri aj zomrelo“

Tento úryvok z knihy významného slovenského historika Jozefa Kočiša zachytáva časť jednej z výpovedí svedkov, ktorí našli odvahu hovoriť o zločinoch zlorečenej grófky s modrou krvou. O tom, ako to naozaj mohlo vyzerať, hovorí historický román „Modrá krv“ autorov Ladislava Vargu a Mariany Komorovej, ktorý čitateľa prenesie do Uhorska na prelome 16. a 17. storočia a poodhalí doteraz neznáme a nikde nepublikované skutočnosti o živote Alžbety Báthoryovej.

Skôr, ako sa však pustíme do úvah okolo najaktuálnejšieho diela na túto tému, neuškodí krátky exkurz do histórie spracovania temnej báthoryovskej legendy, v ktorej však realita výrazne prevažuje nad fikciou. Najznámejším spracovaním je bezpochyby román Joža Nižňánskeho „Čachtická pani“ z roku 1932, nad ktorého filmovým spracovaním uvažuje režisér Zdeněk Troška. Pozoruhodný historický náhľad na zločin a trest Alžbety Báthoryovej priniesol na základe autentických archívnych dokladov Jozef Kočiš v štúdii „Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo“ (1981) – v podobnom duchu sa niesla i výpravná publikácia „Krvavá grófka“ Pavla Dvořáka a Karola Kállaya vydaná o osemnásť rokov neskôr. Slovenský čitateľ mohol v ostatných rokoch siahnúť aj po publikáciách vydaným u našich západných susedov: v českom jazyku totiž vyšiel dvojzväzkový román „Čachtická pani“ maďarského autora Andrásza Bartoldyho, čo je nepochybne pseudonym literárne ambiciózneho archivára, „Krvavá grófka“ Tomáša Bednaříka, či „Grófka Drakula“ od britského historika Tony Thorneho, kniha elegantne balansujúca na rozhraní beletrie a literatúry faktu. Predposledným príspevkom do strašidelnej ságy krutosti, sprisahaní a vrážd je román Andreja Štiavnického " V podzemí Čachtického hradu", ktorý začína tam, kde dovtedajší autori skončili – uväznením grófky v podzemnej kobke, kde strávila štyri roky bez súdu, až do svojej smrti v roku 1614.

Zatiaľ čo si kniha Andreja Štiavnického ponecháva otvorené dvierka k pokračovaniu – zachytáva totiž iba rok 1611, v ktorom sa jednu z najmocnejších žien Uhorského kráľovstva pokúsili oslobodiť jej verní, je publikácia Ladislava Vargu a Mariany Komorovej rozprávačsky gradovaným, ale celkom určite uzavretým, kompaktným dielom. Nepochybne najambicióznejší projekt autorskej dvojice – otca a dcéry po historických románoch „Kľúč od raja“ (1997) a „Najmladší veľkňaz“ (1999) je potvrdením nevšednej invencie, skúsenosti a citlivého narábania s dobovými reáliami. Nesmierne zaujímavé perspektívy na dramatický krvavý príbeh kombinovanou optikou rozprávača i znalca kľúčových momentov uhorských dejín prinášajú znepokojivé, miestami ponuré obrazy, „fragmenty historickej hrôzy“. Tento román je ako ozvena po výkrikoch do čachtických katakomb, je ako chodenie bosými nohami po črepinách rozbitej sklomaľby s portrétom Alžbety Báthoryovej – tu vidíme uprený pohľad Alžbetiných uhrančivých očí, tam detail ruky držiacej čipkovanú vreckovku, hoci ide nepochybne o tú istú ruku, ktorá nepredstaviteľne ukrutným spôsobom mučila a vraždila, a do toho vnímame bodavú a rezavú bolesť v momentoch, kedy nám úlomky historických svedectiev nastavujú svoje ostré a časom stále nezahladené hrany. „Modrá krv“ je pozoruhodným pokusom o psychoportrét Alžbety Báthoryovej, ktorý sa snaží predovšetkým odpovedať na otázku kedy a ako to všetko začalo. V prvej časti venovanej Alžbetinej mladosti stretávame sotva trinásťročnú, bledú dievčinu žijúcu na ečedskom hrade uprostred akoby prekliatej krajiny rozsiahlych barín, ktorá je úplne pod vplyvom svojej pestúnky Anny Darvolyovej, ženy s mocou oveľa zhubnejšou ako sú výpary prevaľujúce sa nad hnijúcim ečedským močiarom navôkol. Očami jej strýka Štefana Báthoryho sa stávame svedkami jej symbolického paktu s temnými silami, ktoré jej majú v zlovestnej úlohe v budúcnosti pomáhať. V tejto časti Alžbetinho života je množstvo nezodpovedaných otázok umožňujúcich prekvapujúce kombinácie zaznamenanej pravdy s desivou legendou: Kto je tajomný neznámy, ktorý sa jej násilím zmocnil po páde zo zdivočeného koňa pri Váhu ? Hoci autori v závere knihy identifikujú ako otca nemanželskej dcéry neskoršieho Thurzovho sekretára Juraja Závodského (tomu – pre zaujímavosť – prisúdil Andrász Bartoldy vo svojom románe omnoho tragickejšiu úlohu), neubránime sa dojmu, že na počiatku osudných udalostí zohrali svoju úlohu práve osudové pomätenie mysle, temné vášne a intrigy vykreslené v kontraste s imidžom vzdelanej a bontónovej mladej šľachtičnej od ktorej sa neskôr vyžaduje aj postoj manželky a matky.

Zhubná premena pokračuje odhalením magickej moci krvi, ktorá bola už oddávna zdrojom okultnej fascinácie. Dráma tejto malformácie sa odohráva v dvoch podobách: v modrej, dračej, čiže báthoryovskej krvi, ktorá ticho a zlovestne buble v urodzených žilách a v tej červenej, ľudskej krvi, ktorá je prelievaná v temných chodbách pre potešenie zvrhlej šľachtičnej. S krvou je dramaticky zviazaný aj démonická príťažlivosť grófkinho príbehu: raz je to dusivá erotika Báthoryčkiných nocí počas svadobnej cesty v náručí jej manžela Františka Nádašdyho, inokedy desivé objavenie ukrutnosti ako zdroja zvrhlej rozkoše, tajomstvo starostlivo skrývaného pod maskou nevinnosti a ochoty.

Dielo Ladislava Vargu a Mariany Komorovej prináša množstvo prekvapujúcich momentov v portréte, opise i okolnostiach: okrem náhľadov do prúdu dejín a udalostí poznačených neblahými osudovými znameniami, je to pobyt na Fuzeri, „najtajuplnejšom hrade v Uhorsku“, tajomstvo Alžbetinho nemanželského dieťaťa, „dedičný hriech“ báthoryovského rodu s vlčími zubami v erbe, zdôvodnenie navonok rozporuplného konania palatína Juraja Thurzu pri vyšetrovaní zločinov, či bremeno kliatby, ktorá postihla jednotlivých členov súdneho tribunálu. Fantázia v mnohom pomáha rekonštruovať nedostatočné svedectvá minulosti, keď nastavuje zrkadlo vyčínaniu Alžbety Báthoryovej, pripomína historické príčiny a následky udalostí, starých viac ako štyri stáročia, ktorých opisy nenechajú aj dnes čitateľa bez vnútorného rozochvenia. K pozitívam patrí nepochybne navodenie hrôzy prostredníctvom atmosféry celého diela, mučivá, pozvoľna sa zakrádajúca hrôza, silnejúca stránku za stránkou až na hranicu znesiteľnosti, striedaná s krátkymi výjavmi Báthoryčkiných ukrutností. Tam kde iné diela skĺzli do popisnosti, prináša „Modrá krv“ trýznivé momenty, náhle, rozochvené a úsečné, práve tak ako hociktorá strohá veta ľubovoľne vybratá z oficiálnych protokolov procesu.

Ak sa teda rozhodnete vstúpiť do sveta za popraskaným zrkadlom histórie Alžbety Báthoryovej, Shakespearovej súčasníčky, pochádzajúcej z krvnej línie princov a tyranov, jednej z najukrutnejších, ale aj najžiadúcejších a najcharizmatic­kejších žien svojej doby, bude pre vás kniha Ladislava Vargu a Mariany Komorovej jedna z tých najlepších volieb, ktorú môžete uskutočniť.

 

(Ladislav Varga, Mariana Komorová: Modrá krv, Vyd. Kristína Rybárová – Agentúra K, Košice 2001, 161 s.)

aktualizácia: 19.01.2017 | počet zobrazení: 330

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37