Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Knižné recenzie  Miešanci: Život uprostred smrti

Miešanci: Život uprostred smrti

Miešanci: Život uprostred smrti 1
Miešanci: Život uprostred smrti 2
Miešanci: Život uprostred smrti 3

Media vita in morte sumus. „Uprostred života sme obklopení smrťou.“ Touto sentenciou môžeme začať krátke zamyslenie sa nad prvým dielom trilógie Alexandry Pavelkovej a Štefana Konkola „Miešanci“, ktorú možno zaradiť medzi ešte stále vzácne knihy zo žánru slovenskej fantasy. A je to naozaj tak. Cesty oboch hrdinov – Orysa a Verbasky – sa rozídu v čase, kedy sa okolitý svet ocitá vo víre vojnového besnenia, požiaru a smrti. Ich kroky vedú za nekonečnej anabázy do srdca niekdajšieho impéria, zničeného a vypáleného Cárgradu, aby sa pokúsili zvrátiť plány Šajdána, Temného pána, ktorý chce prostredníctvom tajomného kryštálu ovládnuť celý svet a zmeniť ho na peklo.

Tak pred sebou uvidíme žalostný obraz niekdajšej slávy – vojnou zničenú metropolu, zúbožené bytosti živoriace v jej troskách, ponuré orgie kanibalizmu, červeno planúce oči neľudí v krvou a špinou páchnucom podzemí, hrdzavé, poprehýbané a prederavené zvyšky zbroje a predovšetkým obrovské množstvo kostí belejúcich sa všade navôkol – motív, ktorý sa opakuje a zohráva priam symbolickú úlohu. Mnohé staré kultúry považovali kosti v rituálnom význame za rozhodujúce stopy mŕtvych potom, čo sa ich telá dávno rozpadli na prach. Keďže za určitých podmienok kosti vydržia po celé stáročia bez podstatných zmien, často ich pokladali za „semeno zmŕtvychvstania“. Rumoviská nie sú teda len symbolom zániku, ale aj predzvesťou nového sveta, ktorý vzniká z trosiek a popola toho starého, miestom odkiaľ Orys podľa proroctva jasnozrivej elfky rozšíri odpor proti ničivej a nenávistnej mágii, ktorá sa snaží podrobiť si všetko a každého.

Symbolom takto „spustošenej krajiny“ (Wastenland) nie nepodobnej pochmúrnej vízii mocnárstva Chromého kráľa z cyklu artušovských legiend, ktoré tvoria akúsi prehistóriu fantasy sa stáva ďalšia významná súčasť topografie fantastickej krajiny – Les hrôzy rozprestierajúci sa na dolnom toku Otrávenej rieky. Tento viac ako pochmúrny les je nieleln „miestom hrôz, zloby a temných kúziel, ktoré žijú ďalej svojím životom“, ako sa dočítame v knihe, ale aj temným územím v časti nášho vnútra pozorovaným akoby cez horúčkou deformovanú prizmu vedomia počas nočnej mory. Podľa skúseností psychoanalytikov panuje v tomto pomyselnom lese „zelený, chvíľami sa rozjasňujúci, chvíľami sa stmievajúci súmrak podvedomého, zvonku neviditeľného života“. Takto funguje aj vízia Lesa hrôzy ako akéhosi predpeklia zatratencov s temným a dramatickým akcentom smrti, strachu a všadeprítomného rozkladu v doslovnom i prenesenom význame.

„Miešanci“ sú knihou vytvárajúcou mnohé emocionálne silné obrazy, ku ktorým autori neváhali v adekvátnej miere použiť nielen spontánne, priamočiare, ale dokonca až brutálne jazykové a štylistické prostriedky. Pozitívom sú aj rozmanité nárečové prvky použité k odlíšeniu reči rozmanitých nie-ľudských postáv, ale aj ako organické súčasti dialógov a celého kontextu. O akceptovaní tejto formy jazykového ozvláštnenia sa u niektorých recenzentov rozpútala diskusia – námietka proti jej adekvátnosti je však iba vecou (obávam sa, že ťažko hájiteľného) názoru.

Úplne na záver ma úprimne rozosmiala noticka Daniela Heviera citovaná na zadnej strane obálky, podľa ktorej román nemôže akceptovať pre „drsnosť v opisoch, brutalitu a erotické pasáže.“ Odhliadnúc od žánrového prístupu možno pôvodcom podobných názorov odporučiť opätovné čítanie slovenských rozprávok. Brutálny sexus nie je síce v takej „Červenej čiapočke“ prvoplánový, ale napriek tomu ho tam možno vystopovať, čo len výrečne ilustruje fakt, že rozprávky v pôvodnej podobe neboli vôbec rozprávaním pre detské uši. A o tom, ako by to mohlo vyzerať, o tom sú práve „Miešanci“.

V druhej časti trilógie s podtitulom „Kláštor“ bojujú Orys a Verbaska o druhú polovicu čarovného kryštálu, aby zlomili desivú moc Temného pána – Šajdána. Dostávajú sa k severským pustovníkom, zachraňujú korunného princa dynastie čang a jeho sestru, získavajú pomoc od kráľa hrdého národa trpaslíkov, aby nakoniec vkročili do ruín kláštornej pevnosti, ktorú iba prednedávnom úskočne dobyla invázna armáda ghúlov a škratov. K spojeniu kryštálu nedochádza, boj o moc – tak ako v neradostnej realite – pokračuje ďalej.

Nový príbeh, nová kniha: hranice Verbaskinho sveta sa podstatne rozšírili – tundry s pustovňami askétov, či kláštor na prevýchovu trestancov pripomína reálie ruského krugozoru, ríša Čang zase imperiálnu Čínu zmietanú dynastickými bojmi za iluzórnym bezpečím Veľkého múru. Ak som si správne vyložil tradičnú mapku v prológu, môžeme sa v ďalšom pokračovaní nádejať dobrodružstiev v ďalších exotických končinách – Čiernych kráľovstvách, či Siedmzch mestách Axtlapanu, kde bude fantastický miestopis zrejme „šmrncnutý“ na štýl azteca.

Čo sa týka knihy samotnej, „dvojka“ je bezpochyby úspešným pokračovaním „jednotky“ so zvýraznením textových atribútov v duchu dobrej tradície žánru – z tohto hľadiska nie je hodnotenie „prvej slovenskej tolkienády“ vôbec nadnesené. Keďže sa však už pri vydaní predošlej časti objavili isté pripomienky k originalite spracovaných námetov, zdržíme sa pri téme konštatovaním, že tento druh kritiky v súčasnosti sotva obstojí. Asi za zhodneme na to, že v literatúre spriaznenej so škriatkami, drakmi, elfami a podobnými bytosťami existuje obdobie pred a po Tolkienovi. To znamená, že po prvom vydaní „Pána prsteňov“ sa svet fantázie ocitol pod triangulačnou sieťou tolkienády a napriek pokusom o inováciu k radikálnemu rozšíreniu obzoru fantasy čas ešte zrejme nedozrel. Ak teda niekto hľadá súvislosti medzi „Pánom prsteňov“ a „Miešancami“ nepochybne ich nachádza, pretože tam naoyaj sú, práve tak ako ďalšie iné mytologické odkazy. Len v krátkosti ako príklad: rozdelenie elfov na čiernych a bielych nájdeme v Snorreho Edde, rovnako ako ich príbuzenské vzťahy s trpaslíkmi. Do svetovej literatúry (teda nielen fantasy) prešli elfovia zo Shakespeara a z dánskych ľudových balád – Goetheho Erlkoenig je vlastne menom kráľa elfov. Ghúli sa do našich zemepisných končín dostali z arabskej mytológie, kde pôvodne zosobňovali démonov púšte zvádzajúcich pocestných z cesty, aby potom hodovali na ich telách.

Vráťme sa však k „Miešancom“ : aj tentoraz si autori udržali dramatický rozprávačský štýl so subtílnym sentimentom niektorých pasáží, či neobvyklými uhlami pohľadu (udalosti pozorované očami zvierat a pod.) osobne ma potešilo záhorácke nárečie ako írečitý jazyk trpaslíkov, ako aj vhodne dávkovaná expresivita výrazových prostriedkov. Ak už u Dobšinského čítame, že „ježibaba doškriabala dievku tak, že jej krv striekala na všetky strany“ (Pamodaj šťastia lavička), či "Nebojsa hľadal hľadal záhradu, kde je každý kvet človečou kosťou pritalčený (Nebojsa) nemôže trošku tej drsnosti vôbec uškodiť.

Záverom neostáva nič iné, ako popriať Verbaske a Orysovi toľko potrebné šťastie na ďalekú cestu ku koncu príbehu, ktorý by mal mať dve samostatné verzie finále v duchu múdrosti starých Rimanov: Nemo viam veterem vel amici spernat amorem. (Nikto nech nepohŕda starou cestou a priateľskou láskou)

 

(A. Pavelková, Š. Konkol: Miešanci. 1–2 diel: Kláštor, Epos, Ružomberok 2000/1)

aktualizácia: 19.01.2017 | počet zobrazení: 298

počet prístupov od 10.02.2007: 432924
počet prístupov dnes: 36