Dr. Miloš Jesenský

Prekliata prísaha

„Dážď ustal. Vysokou trávou okolo jazera sa prediera vraník, s jazdkyňou v sedle. Spolu sa vynárajú. Spolu sa vynárajú a zase strácajú v opare, unavení, no vytrvalí. Pred nimi uteká územčistá postava, špinavá a pokrytá vredmi. Kríva. Čochvíľa stočí hlavu a kalnými očami sleduje ženu na koni. Smeje sa … obludným, mazľavým smiechom. Meno príšery je Bolesť a krásku v sedle matka pomenovala Vimkou. Je to vedma, liečiteľka a netvora prenasleduje už dlho. Dni, týždne, roky … celý život. Neľútostne, tak ako jej to velí prísaha. Prekliata prísaha…“

Tento citát uvádza recenziu najnovšej, piatej knihy Alexandry Pavelkovej pod titulom Prekliata prísaha, ktorá slovenskej autorke vyšla prvýkrát v českom jazyku. Kniha nie je románom, ale antológiou šiestich poviedok odohrávajúcich sa vo svete autorkinho ženského pendanta – krásnej liečiteľky Vimky. Tá je postavou, vo svojej charakteristike porovnateľnou k Zaklínačovi Geraltovi Andrzeja Sapkowského, Rokhormovi Piotra Witolda Lecha ak by sme prirovnávali v subžánri slovanskej fantasy, či Stvoriteľovi Alvinovi Orsona Scott Carda vo fantasy anglosaskej.

Napriek tomu, že bližšia charakteristika hrdinky v texte zatiaľ chýba (aj keď je Vimka vizuálne spodobnená na vydarenej obálke knihy od Martiny Pilcerovej) vieme, že je vedmou – liečiteľkou, zaviazaná prísahou, že bude za každých okolností pomáhať, nikdy neškodiť a dokonca sama aktívne vyhľadávať strádajúce bytosti, ktoré sú od jej umenia závislé. Slovo „bytosti“ je tu naozaj namieste, pretože Vimka lieči nielen ľudí, ale aj magické bytosti všemožného druhu.

Zdá sa, že autorke učaroval archetyp ženy- liečiteľky, podobnú postavu – charizmatickú Filen – vytvorila už vo svojom románe „Piesok vo vetre“ a k svojej predstave o hlavnej hrdinke sa vracia i v tejto knihe. K výkonu povolania používa neobyčajná žena okrem znalostí prírodných liekov i magické schopnosti – kúzlom odoberá trpiacemu bolesť a pokiaľ je príliš veľká, preberá ju napriek svojej krehkej konštitúcii na seba, čo ju stojí mnoho síl a energie.

Miestopis Vimkiných dobrodružstiev je naozaj rozmanitý, i keď zatiaľ nie príliš konzistentný, čo je možno výsledkom skutočnosti, že máme pred sebou súbor poviedok a nie uzavreté dielo. Nie je však vylúčené, že sa v budúcnosti, možno viac blízkej, ako vzdialenej dočkáme i románu uvedeného mapkou Vimkinho sveta, tak ako je zvykom u heroickej fantasy, i keď jej mantinely Alexandra Pavelková tvorivým spôsobom veľkoryso prekračuje.

Súbor poviedok je zostavený do podoby vyváženej zbierky oscilujúcej medzi akčnou a lyrickou polohou, miestami ponurého, melancholického, inokedy láskou a nádejou naplneného príbehu. Osnova je väčšinou založená na Vimkinom stretnutí s niekým, kto sa odlišuje spôsobom svojho bytia, či je to už rozdvojený Fénix prinášajúci iným šťastie, ale sám s hlbokým smútkom v duši v Rozprávke o šťastí, osamelý drak, prichádzajúci nedorozumením o život rukami drakobijcu Žilicu (Trvalé riziko), príbeh upíra Nemora a jeho premožiteľa Heralda ukazujúci, že tak, ako niektorí mŕtvi túžia zúfalo žiť, živí rovnako vášnivo prahnú po smrti (Trochu sa pochopiť). Spomedzi poviedok, aké utkvejú azda najdlhšie v pamäti patria predovšetkým Jazdci z Kamenca a S morskými si nezačínaj. Prvá z nich akoby svojskou obmenou štvrtého dielu Gulliverových ciest Jonathana Swifta popisuje konflikt kentaurov, divožienok a ľudí vedený v mene pýchy, závisti a chamtivosti, zatiaľ čo druhá (jediná, kde sa Vimka nevyskytuje) privádza na scénu Odklínača v prekvapivo humornej a nesmierne invenčnej variácii na Malú morskú vílu.

Prekliata prísaha je pre Alexandru Pavelkovú ďalším skvelým dekrétom pre obhajobu titulu „Lady Fantasy“ nepostrádajúcim pútavosť, pôvodnosť a nápaditosť, navyše s prísľubom ďalšieho pokračovania, aký nenechá ľahostajným žiadneho z milovníkov literatúry fantasy.

Alexandra Pavelková: Prokletá přísaha, Fantom Print, Ostrava 2001, 148 s.