Publikácie
Čo sa deje s ponorkami?
Pravdepodobne nie je potrebné bližšie zdôvodňovať, prečo zo všetkých druhov námorného transportu sú ponorky najnebezpečnejšie. Aj keď za posledných dvadsať rokov urobil vývoj techniky mnohé pre zníženie rizika plavby pod vodou na minimum, zostáva nebezpečenstvo naďalej faktorom s ktorým by sa malo vážne počitať. Dokazuje to aj prípad plavidla, o ktorom sa minulý rok mnoho napísalo a zrejme aj mnoho napíše s postupom ďalšieho vyšetrovania a prípravami na vyzdvihnutie z morského dna – áno, reč je o katastrofe ruskej útočnej ponorky K-141 „Kursk“.
KATASTROFA PONORKY KURSK
Pripomeňme si niekoľko faktov. Počas veľkých manévrov ruského vojenského námorníctva 12. augusta 2000 došlo ku zvláštnej a nepochopiteľnej katastrofe ponorky K-141 postavenej v roku 1994 podľa supertajného projektu 949 A, označeného šifrou pre neutajenú komunikáciu Antej.
Bola to naozaj zrážka s iným hladinovým, či podhladinovým plavidlom, výbuch míny z druhej svetovej vojny, chybný manéver podmorského plavidla vedúci k zrážke s dnom, výbuch torpéda v torpédomete, zásah z ruského plavidla počas cvičenia, torpédo z cudzieho plavidla alebo nedodržanie zásad zaobchádzania so zbraňami?
Napriek problémom Ruskej federácie s financovaním ozbrojených síl ani podľa z padných odborníkov nič nenasvedčuje tomu, že by príčinou tragédie najmodernejšej ponorky Severného loďstva bol zlý výcvik posádky alebo prevádzková chyba.
V ostatnom období sa väčšina odborníkov, najm v Rusku, prikláňa k názoru, že prvotnou príčinou bola zrážka s neznámou ponorkou, ktorú by mohol predstavovať aj jeden z neznámych podmorských objektov známych pod skratkou USO /Unknown Submarine Objects/. Hypotézu o kolízii ruského podmorského plavidla s neznámym podmorským objektom obhajoval v novembri minulého roku na IX. stredoeurópskom kongrese o UFO v Košiciach aj emeritný kapitán pohraničnej stráže, Ing. Robert Lesniakiewicz z Poľska. Svoje vysvetlenie odvíjal od explózie z 12. augusta:
„V tento deň nórska seizmologická stanica v Hammerfeste zaznamenala krátko pred pol ôsmou ráno silný otras v sile 3,5 Richterovej stupnice. Otras bol sprevádzaný detonáciou vo vode, rovnajúcou sa približne výbuchu pol tony trinitrotoluénu. V prvej chvíli to vyzeralo tak, že došlo k explózii hlavice torpéda vo vnútri ponorky. O niekoľko minút neskôr zaznel ďalší otras, ešte mohutnejší, po ktorom klesla ruská ponorka na morské dno.“
Prirodzene, že sa u časti vysokých ruských dôstojníkov okamžite objavilo podozrenie o strete ruského plavidla s americkou ponorkou. To však nie je pravdepodobné a to nielen preto, že správu dementovala americká strana, ale aj z celého radu iných dôvodov. Pri manévroch v Barentsovom mori cvičil aj ťažký raketový krížnik „Peter Veľký“, čo predstavuje ďalšiu možnosť vysvetlenia katastrofy. Na jeho palube sa okrem torpéd nachádzal aj útočný systém IFF /Identity Friend or Foe/, ktorého riadenie mohlo zlyhať pri identifikácii vlastnej ponorky. Palubný počítač mohol vyhodnotiť „Kursk“ ako nepriateľa a zničiť ho pomocou torpéd. Táto verzia je však silne nepravdepodobná. Poľský bádateľ to dokladá okrem iného aj zistením, že ruské cvičenie monitorovala z poverenia NATO nórska ponorka HMS „Mariata“. Nič, čo by dokazovalo potopenie Rusov vlastnými spolubojovníkmi, sa nepotvrdilo.
„Teória o zrážke Kurska s iným podhladinovým plavidlom zatiaľ vyzerá najpravdepodobnejšie“, tvrdí Ing. Lesniakiewicz. „Ibaže s tým, že nešlo o loď pozemskej konštrukcie. Keby došlo ku kolízii s americkou ponorkou, teraz by na dne ležali dva vraky s mŕtvymi posádkami“.
Takže predsa len plavidlá neznámej podmorskej civilizácie ?
NEZNÁME PODMORSKE OBJEKTY
Ďalší príklad za mnohé: v januári 1960 bola pri pobreží Argentíny zistená prítomnosť neznámeho podmorského plavidla. Po neúspešných pokusoch o nadviazanie kontaktu a rozkazoch k vynoreniu začali argentínske torpédoborce bombardovať USO hlbinnými náložami. Útok nepriniesol očakávaný efekt, sonary dokonca zistili, že k zachytenému objektu sa rýchlo pripojil druhý. Preto bol vyhlásený poplach najvyššieho stupňa, priestor bol nepreniknuteľne uzavretý … a záhadné objekty zmizli. Po niekoľkých hodinách, keď už boli vydané rozkazy k ukončeniu akcie sa objekty objavili znova -tentoraz ich bolo šesť. V tom istom čase sa podobne neznáme objekty zjavili aj pod hladinou Karibského a Stredozemného mora.
Je príznačné, že niektorí politici využili situáciu k obvineniu vtedajšieho Sovietskeho zväzu, že provokuje vysielaním svojich ponoriek do výsostných vôd iných štátov. V tomto prípade však išlo o vyložený nezmysel, čo neskôr potvrdili i zástupcovia amerického rezortu obrany.
V podstate analogická situécia sa opakovala koncom roku 1972 pri nórskom pobrežÍ. Po dobu viac ako dvoch týždňov USO provokoval plavidlá nórskeho vojnového námorníctva a neustúpil ani potom, ako priplávala na pomoc časť flotily NATO dislokovaná na Baltskom mori. Neznámy objekt sa objavil v blízkosti Bergenu, neskôr bol hlásený z priestoru Sognadlu a Sognefjordu. Nórske úrady neskôr vydali vyhlásenie, podľa ktorého „išlo zrejme o veľkého delfína, či veľrybu“. O pravdepodobnosti tohto vysvetlenia môžeme vážne pochybovať. Ako možno totiž uveriť faktu, že najmodernejšie plavidlá NATO dva týždne stíhali v morských hlbinách mierumilovnú veľrybu ?
Americké vojnové námorníctvo však existenciu USO zobralo po tomto i ďalších incidentoch natoľko vážne, že zriadilo a modernizovalo celý reťazec pozorovacích stanovíšť na Bermudách, pri Azorských ostrovoch, v Calais a inde, ktoré mohli rovnako tak dobre detekovať prítomnosť sovietskych ponoriek, ako aj pohyb neznámych podmorských objektov.
NEPRIATEĽ POD HLADINOU ?
28. januára 1968 došlo k nepochopiteľnej dráme, ktorá sa odohrala pod hladinou Stredozemného mora. Tohto dňa zmizli bez stôp dve ponorky s kompletnými a dobre vycvičenými posádkami z francúzska „Minerva“ sa stratila pri Toulone, izraelská „Dawar“ zase medzi Cyprusom a Alexandriou. Podrobnejšie informácie o katastrofe „Dawaru“ nikdy neprenikli do tlače, zatiaľ čo tajomstvo zmiznutia „Minervy“ dlhý čas nezmizlo z prvých stránok francúzskej, ako aj svetovej tlače.
Pátranie po „Minerve“ sa rozbehlo takmer okamžite. Záchranných préc sa zúčastnila takmer polovica francúzskeho vojnového loďstva s použitím detekčnej techniky všemožného druhu.
Záchranným skupinám sa niekoľkokrát zdalo, že narazili na stopy zmiznutého plavidla, ale v každom prípade sa ukázalo, že išlo o vraky dávno potopených lodí alebo – a to je najzaujímavejšie – sonar detekoval neznámy objekt, pohybujúci sa pod vodou po trase záchranárov. Do pátrania sa zapojil i hĺbkový batyskaf Jacqua Costeaua. Všetko však bolo márne.
Zhrnutie veliteľa francúzskeho ponorkového loďstva kontraadmirála Strelliho v roku 1973 bolo výrazom bezradnosti pri ukončení päťročného pátrania:
„Francúzske námorníctvo nezistilo žiadne nové fakty v súvislosti s "Minervou“ a nemôže oznámiť nič, čo by mohlo vysvetliť udalosť, ktorá je o to nepochopiteľnejšia, ak zvážime stupeň prípravy posádky a kvalitu výzbroje."
Druhýkrát vyvesilo francúzske n morníctvo smútočné zástavy v roku 1970, keď v zálive Saint Tropez zmizla ponorka „Eurydice“ s päťdesiatčlennou posádkou na palube. Ani príčiny tohto zmiznutia sa nepodarilo do dnešných dní objasniť. Ide o priam nevysvetliteľnú záležitosť, keďže „Eurydice“ bola mimoriadne dobre vybavená na boj s ponorkami protivníka poháňaných nukleárnym pohonom a stratila sa bez predošlého hlásenia o prípadne hroziacom nebezpečí …
21. februára 1968 zmizla v Atlantickom oceáne pri Azorských ostrovoch nukleárna ponorka USS „Scorpion“ s 89 členmi posádky, krátko nato, ako po polnoci zaslala šifrovaná hlásenie o pozícii na základňu v Norfolku. Plávala do Stredozemného mora, kde sa mala pripojiť k americkej 6. flotile. Ani v tomto prípade nepriniesla pátracia akcia, ktorého sa zúčastnili špecializované plavidlá amerických námorných síl žiadane výsledky. Priebežné správy sa však niekoľkokrát zmieňovali, že asi tristo kilometrov od Azorských ostrovov sonary detekovali „pod vodu sa pohybujúci objekt neznámeho pôvodu.“
Dr. Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 91