Dr. Miloš Jesenský

Jazvy na tvári Zeme

Existuje teória, ktorá vysvetľuje genézu jedného z najväčších afrických jazier – Viktóriinho, nazývaného aj Ukerewe a to následkom katastrofy porovnateľnou s tou, ktorá zmietla z povrchu Zeme dinosaurov a definitívne ukončila obdobie ich nadvlády. Najprv krátka exhibícia faktov: Viktóriino jazero s plochou 68 800 km2, maximálnou hĺbkou 125 m a šírkou 350 km sa nachádza vo výške 1025 metrov nad morom. Jeho tvar je približne kruhový, čo predstavuje svetlú výnimku v porovnaní s inými jazerami Východoafrickej priekopovej prepadliny: Malawi /Niasa/, Ruwa, Moero /Mweru/, Tanganika, Kiwu, Rutanzige /Edwardovo j./, Alberta, Kyonga, nakuwa, Turkana /Rudolfovo j./, Natron a Eyasi. Tvar týchto vodných nádrží nie je prekvapujúci – nachádzajú sa v priekopovej prepadline, ktorá oddeľuje od seba časti kontinentálneho bloku. Sú úzke, pretiahle, ale hlboké: Tanganika má hĺbku až 1435 metrov a po Bajkale /1620 m/ je druhým najhlbším jazerom na svete. Je to pochopiteľné, keďže riftové trhliny zasahujú hlboko do zemskej kôry. Príkladom môže byť aj Červené more, ktoré je v podstate trhlinou oddeľujúcou Afriku od Arábie, ktoré pri šírke 300 – 500 km dosahuje hĺbku až 2604 metrov. Východoafrická priekopová prepadlina je jeho južným pokračovaním od Afarského trojuholníka až do Mozambiku, pričom jej dĺžka dosahuje zhruba päťtisíc kilometrov. Približne o päťdesiat miliónov rokov sa značná časť kontinentu odtrhne od Afriky a začne sa presúvať za Madagaskarom na východ. Po odtrhnutí sa od Afriky bude časť zahŕňajúca dnešné Somálsko, Keňu, Tanzániu a kúsok Mozambiku plávať ako gigantická plť v smere Arábie a more vtrhne dovnútra africkej pevniny, aby vytvorilo úzky prieliv. To vieme už teraz. Ale ešte stále nikto neodpovedal na otázku, čo spôsobilo zlom afrického bloku a vytvorenie mohutných riftových trhlín?

Podľa nášho skromného názoru leží odpoveď pod dnom Viktóriinho jazera. Na nasledovných stránkach sa pokúsime obhájiť tézu, podľa ktorej sa pred sto miliónmi rokmi rozkladala na mieste dnešného Viktóriinho jazera step, po ktorej sa preháňali vtedajšie dolnokriedové dinosaury. V tom čase zrejme dopadol na zem asteroid, ktorý radikálne zmenil celkový tektonický systém Afriky. Úder nebol príliš zničujúci, ale na druhej strane predsa len dostatočný na to, aby spôsobil prasknutie afrického bloku už beztak oslabeného intenzívnymi geologickými procesmi. Z tohto dôvody bol impaktný kráter vyplnený neskôr vodou Viktóriinho jazera a pnutím roztiahnutý až na dnešnú veľkosť.

Aké máme pre svoje tvrdenia dôkazy ? Predovšetkým si všimnime geomorfologický charakter okolia jazera. Táto prirodzená vodná nádrž sa nachádza v nadmorskej výške Západných tatier a ťažko pripustiť, že jej obsahom by mala byť iná voda ako sladká, na rozdiel od iných jazier Východoafrickej priekopovej prepadliny, ktoré sú všetky slané. Jazero je obklopené vysokými horami vulkanického pôvodu. Obrami vyvrhujúcimi zo svojich útrob oheň boli okrem iného Kilimandžáro /5895 m.n.m./, Mt. Elgon /4321 m.n.m./, Ruwenzori /5119 m.n.m./, Karisimbi /4507 m.n.m./, či Niragongo /3470 m.n.m/. Ich existencia je úzko zviazaná s udalosťami, ktoré – ako veríme – zapríčinili vznik Viktóriinho jazera. Konfigurácia horstiev umožňuje vysloviť domnienku, že asteroid narazil do zeme letiac zo severozápadu na juhovýchod. Dopad spôsobil vyzdvihnutie náhornej planiny Serengeti a trhliny riftového systému. Na juhovýchode sa na predĺžení dráhy padajúceho asteroidu vytvoril Mozambický prieliv a Madagaskar bol oddelený od materskej pevniny. V tomto prípade by bolo vhodné priblížiť tieto udalosti v čase o nejakých päťdesiat miliónov rokov, či až na hranicu e – f treťohôr. Bude to ešte viac pravdepodobné, ak si uvedomíme, že práve vtedy vznikli nielen lávové príkrovy Etiópskej vysočiny, ale odohrala sa aj jedna z neobjasnených hekatomb dávnovekého života. Týmto letálnym činiteľom by mohol byť aj úder asteroidu, ktorý utvoril Viktóriino jazero.

Niekto by mohol namietnuť, že Etiópska vysočina predsa neleží priamo v smere letu predpokladaného asteroidu. To je síce pravda, ale len pod tou podmienkou, že išlo iba o jediný dopad telesa, toho ktoré vytvorilo Victoria Lake. Impakt mohol zapríčiniť mohutný výtok magmy v dôsledku narušenia geologických síl v oblasti dnešnej Etiópie, hoci oveľa pravdepodobnejšie je to, že v sa v totožnom čase odohral dopad v antipóde Etiópskej vysočiny o súradniciach 10os.š. a 140Oz.d., na mieste južne od súostrovia Markéz v Pacifiku. Na morskom dne však nebol objavený žiaden impaktný kráter, či stopy podobnej katastrofy a tak hypotéza o dvoch impaktoch nie je príliš vierohodná, hoci pre každý prípad by bolo potrebné zohľadniť kontinentálny drift počas päťdesiatich miliónov rokov, počas ktorých „jazva“ po zásahu mohla zmiznúť v hociktorej oblasti subdukcie …

Pred štyridsiatimi miliónmi rokmi došlo k drastickému ochladeniu klímy a v dôsledku toho aj ku premene flóry. Objavili sa trávnaté porasty. je možné, že to súviselo práve s katastrofou vo východnej Afrike, ale dôkazy /zatiaľ/ chýbajú. každý dopad asteroidu predstavoval hrozivé narušenie vzťahov v rámci atmo-, hydro- a lito- sféry. Následkom gigantickej katastrofy podľahlo zničeniu radenie geologických vrstiev, stratifikácia, čo predstavuje analógiu s knihou, z ktorej bolo vytrhnutých a prehádzaných niekoľko desiatok strán a z ktorých sa časť nenávratne stratila. Z tohto dôvodu sú teda všetky odhady veku hornín a datácia jednotlivých geologických období sotva len o niečo hodnotnejšie ako geologická science-fiction. Rozdiely v odhadoch môžu obnášať od niekoľko do desiatok miliónov rokov, čo predstavuje celú geologickú éru. To môže vysvetľovať všetky podivné artefakty, ktoré po vykopávkach vôbec nezapadajú do doterajších predstáv archeológov a paleontológov o histórii. To však ešte nie je všetko, keďže jedným zo zvláštnych aspektov tejto záležitosti je aj fenomén panspermie. Teória hlásaná viacerými nekonformnými biológmi operuje s tvrdením, že
niektoré choroby ako napríklad chrípka, majú kometárny pôvod. Vírusy, ako je známe, majú totiž schopnosť prežiť aj v takých extrémnych podmienkach ako je kozmický priestor. Týka sa to aj niektorých baktérií, čo sa potvrdilo nálezom živej baktérie Escherichia coli v časti mesačnej sondy Surveyor-3. Tento bežný a ničím nenápadný mikroorganizmus vyskytujúci sa v čreve prežil počas mnohých mesiacov nielen prudké teplotné zmeny až o 200oC, ale aj ultrafialové lúče a smrtonosné kozmické žiarenie. Kométy sú ideálnymi médiami na prenos života k iným hviezdnym sústavám, čoho príkladom je napríklad kométa Hayakutake. Kto vie, či všetky epidémie chrípky neboli v minulosti spôsobené týmito vesmírnymi tulákmi, či spŕškou meteoritov ako sú napríklad Leonidy zviazané s Temple-Tuttleovou kométou, ktoré nás zasiahli v noci zo 16. na 17. novembra 1998. je to naozaj iba vec náhody, že nás teraz napádajú vírusy austrálskej, či hongkongskej chrípky, teda pochádzajúce z oblastí, kde bolo meteoritické bombardovanie najsilnejšie a dosahovalo niekoľko tisíc zábleskov za hodinu ? Bolo by vhodné v tomto svetle preskúmať všetky historické záznamy z rokov 1965, 1932, 1899 a takisto dôsledne sledovať priebeh budúceho stretnutia Zeme s Leonidami na prelome rokov 2031/2032, aby sa táto hypotéza potvrdila alebo vyvrátila.

Príznaky tejto chrípky sú v podstate všeobecné: bolesti hlavy, hrdla a kĺbov, kašeľ, vysoká teplota, následne prichádzajúce komplikácie s uzlinami, sluchom, či obehovou sústavou. Boli popísané dokonca aj prípady úmrtia. Ak by sme mali byť vo svojom slovníku nevyberaví, mohli by sme povedať, že kométy sú čertovsky vhodnými vektormi pre biologické zbrane. Ale týka sa to iba chrípky ? Okrem nej existuje celá skupina vírusových ochorení a niektoré sú výnimočne nebezpečné: HIV-1 /Sese/, HIV-2, Rift Valley Fever, Q-Fever, Ebola-Zair, Ebola-Sudan, Ebola-Mindanao, či Lassa-Fever. Ich spoločným menovateľom je v tomto prípade, že prvé výskyty ochorenia boli hlásené v oblasti Viktóriinho jazera. A to znamená, že sa rezervoár vírusov môže nachádzať práve tam – ma ostrovoch Sese, v džungliach a na savanách Serengeti, či v jaskyni Kitum na svahoch Mount Elgon. Čo – pri tragicky nízkej úrovni osobnej hygieny a nedostatku financií pre zdravotníctvo v štátoch, v ktorých sa väčšia časť národného dôchodku premárni na nezmyselné vyzbrojovanie – umožňuje bleskové šírenie akejkoľvek infekcie a jej preniknutie na iné kontinenty vďaka „dobrodeniu“ leteckej dopravy. Z doteraz uvedeného vyplýva, že vírusy sa mohli uvoľniť z miesta dopadu počas zemetrasenia v regióne dnešnej Východoafrickej priekopovej prepadliny a potom ich zvieratá rozšírili do okolia. Ostré africké slnko ich mohlo zahubiť, či ich virulentnosť oslabiť, ale mali by sme zvážiť, že niektoré zvieratá chodia aj do jaskýň, kde by vírusy našli priaznivé podmienky k životu. Do úvahy pripadá napríklad jaskynný systém Kitum na Mount Elgon, odkiaľ privliekol „nultý“ pacient infekciu Ebola – Keňa. jaskyňa Kitum je hojne navštevovaná v noci zvieratami, ktoré sa váľajú v blate predstavujúcom zdravý „koktail“ minerálnych solí, pozostatok po búrlivej geologickej minulosti Mt. Elgon.

Podobné nebezpečenstvo sa môže skrývať v džungli. Tá predstavuje akýsi mnohoetážový les, kde sú vrcholce stromov osvetlené priamym slnečným svitom. Čím nižšie, tým temnejšie, a pri zemi panuje hustnúce šero. Tu už lúče svetla sotva len preniknú, ochranný účinok slnečných lúčov klesá takmer na nulu a vírusy čakajú na svoje obete. Tak zaútočila Ebola-sudan, ktorej letalita dosahuje 90%, čo znamená že z desiatky pacientov ich deväť zomrie. A tu sa natíska zaujímavá poznámka o tom, že veľké vymieranie živočíšnych druhov nespôsobila v minulosti iba samotná katastrofa po dopade asteroidu, ale aj následná invázia mikróbov z vesmíru.

A ešte jedna dotieravá otázka: nespôsobil rozpad prapevniny Pangea a vytvorenie Atlantického oceánu dopad veľkého kozmického objektu ? Predstavme si, že niekedy pred 170 miliónmi rokmi narazil do zeme asteroid v mieste, kde sa dnes vlní hladina Mexického zálivu. Energia spôsobila prasknutie zemskej kôry a vznik riftu, ktorý sa zaplnil vodou všeoceánu – Panthalassy. Tak vznikol Atlantik. Stopou iného zdrvujúceho dopadu je Hudsonova zátoka, časť krátera o priemere 400 km vyplnený vodou oceánu.

Aké morové nákazy privliekli z čierňavy vesmíru tieto asteroidy ? Musíme si konečne uvedomiť, že kométy nie sú iba akýmisi špinavými guľami zo zmrznutých plynov a hornín, ale aj svojráznym druhom „biologických bômb“, ktoré môžu infikovať planétu životom … alebo ho aj zničiť. Bude azda ľudstvo očakávať osud dinosaurov ? Obvykle si koniec sveta predstavujeme za rachotu a plameňov padajúcich asteroidov nukleárnych zbraní, či vodíkových bômb, v zábleskoch anihilácie a predsa náš svet môže navždy skončiť „nie za rachotu, ale za vytia“, ako to napísal T.S. Elliot. Podobne, ako si to prečítame u Johna Wyndhama v knihe „Deň trifidov“, či „Smrti trávy“ od Johna Christophera. Kto obsadí túto planétu, až ľudstvo premárni svoju šancu a naozaj do posledného muža a ženy vyhynie ?

Dr. Miloš Jesenský