Publikácie

Kde ležal raj?

Kde ležal raj?

História, akú prežívajú na tejto planéte nespočetné ľudské pokolenia zaznamenala aj túžbu človeka hľadajúceho Eden, raj v ktorom bol stvorený… a z ktorého bol napokon aj vyhnaný. Do dnešných čias však nie sú bádatelia v odpovedi na túto otázku jednoznační a celkom určite možno povedať, že hoci bolo po celé stáročia situovanie biblického stvorenia jednou z ústredných tém teologických a zemepisných diskusií, ostáva geografická lokalizácia biblického Edenu iba hrou so slovíčkami.

Onen príslovečný a neutíchajúci záujem o problematiku spôsobili vlastne oné vzrušujúce riadky v Genesis, kde sa v Prvej knihe Mojžišovej (2,8–14) doslova píše:

„Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril…Z Edenu vytekala rieka, ktorá mala zavlažovať raj, a rozdeľovala sa odtiaľ a tvorila štyri toky. Meno prvého je Pišon. To je ten, čo obteká celú krajinu Havilah, kde sa vyskytuje zlato, a zlato tej zeme je rýdze…Meno druhej rieky je Gihon. Tá obteká celú zem Kuš. Meno tretej je Hidekel. Tá tečie naproti Asýrii. A štvrtá rieka je Perát.“

Jeden z prvých ranokresťanských vykladačov písma, Efrém, tvrdil, že sa raj nachádzal vo vysokom pohorí, takže ho potopa nezaplavila a podobne tak i Ján z Damašku vyvýšil rajskú záhradu vysoko nad zem. Raj sa mal podľa svedectva ďalších nachádzať v oblasti, kde pramenili štyri v Biblii spomínané veľrieky, ktorých tok údajne videl stredoveký cestovateľ a kronikár Karla IV. Jan Marignolla. Podľa jeho svedectva sa mala rajská záhrada rozkladať „40 talianskych míľ“ od Cejlónu na sever a bola situovaná omnoho vyššie ako ostatné krajiny.

Podľa hebrejských textov bol raj umiestnený na východe, otázne však je na východe, ale čoho? Veď predsa na zemeguli je pojem „na východ“ predovšetkým záležitosťou miesta, odkiaľ určujeme svetové strany.

Preto sa stretávame aj s javom, kedy sa niektorí z komentátorov, ako naznačuje Marignolla, nerozpakovali posunúť Eden ďalej na sever. Efrém a Kosmas Indicopleustes v diele „Kresťanská topografia“ z rokov 535 – 547 sa domnievali, že obklopoval celú Zem ako prstenec. Konrad Kretschmer sa zase pokúsil o syntézu starej antickej predstavy a vyvýšenej severnej krajine a severným pohorím s nesprávnym výkladom Ezechielových textov „…a postavil som ťa na svätej Božej hore“ (správne Sione) a citátu z Izaiáša „Na nebo vystúpim, nad hviezdy Božie vysoko postavím svoj trón, posadím sa na Hore zhromaždenia na najvzdialenejšom severe, vystúpim nad výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu.“

Tak mala pravdepodobne vzniknúť predstava raja na hore a na severe, tradovaná starými autormi a vykladačmi biblických textov. Podľa Isidora do úvahy pripadalo aj pohorie Rhipaia na severnej hranici Germánie. Hoci studená klíma odporovala predstave o príjemnom raji, predsa len neodporovala zásadne, keďže za ním bola „štastná krajina Hyperborejcov“, kde slnko len raz vychádza a len raz za rok zapadá. Hyperborejcov koniec – koncov spomína i Plinius, Klement Alexandrijský a stredoveký Roger Bacon. To bolo niektorých autorov východiskom pre úvahu, že rieku Pišon možno stotožniť s Dunajom.

Oproti všetkým týmto výkladom sa snažil Honorius M. Czechura v pražskom vydaní svojho spisu „Mare philosophorum“ z roku 1724 odhaliť prijateľné riešenie problému, keďže predpokladal, že sa starí autori v určení rajských riek zásadne mýlili. Domnievali sa totiž, že všetky vychádzali z jedného prameňa a až po potope sveta, keď sa tento prameň v podzemí rozdelil, začali tiecť na rozličné strany. Najpodivnejšie bolo v tomto ohľade rozprávanie vulturnského biskupa, ktorý napísal: „Tieto rieky zavlažujú raj a odtekajú do sveta. Čo je však na nich najpodivnejšie, je ich pôvod, prameň o ktorom doteraz nikto nielen nevie, ale nie je ani vľudských silách ho vôbec nájsť. Tieto rieky sú Eufrat, Tigris, Gehon a Physon.“

Czechura teda logickou dedukciou dospel k záveru, že Gihon a Pišon boli asi ramenami spojeného odtoku Eufratu a Tigrisu, a že teda raj bol niekde v Mezopotámii.

Časové obdobie od novoveku po súčasnosť prinieslo celé spektrum názorov, z ktorých sa objavili tieto varianty polohy raja, niekedy aj dosť bláznivé: medzi Eufratom a Tigrisom, pri rieke Ganga, pri Modrom Níle, pri západnom brehu Bieleho Nílu, pri Kaspickom zálive, na ľavom brehu rieky Araxes v Arménsku, pri Šatt-al-Arab, na pobreží východného Pruska, pri hornom Dunaji, na Cejlóne, na Kube, pri Jordáne v Palestíne, pri dnešnom Jeruzaleme, pri Damašku v Sýrii, na území dnešného Bahrajnu, na ostrove Kréta, v Gotthardskom pohorí v Švajčiarsku, na kašmírskej vysočine v Indii, v Atlantíde, v americkom štáte Maryland, pri Tiahuanacu v Bolívii, v pohoriach Mexika, na rôznych južných ostrovoch.

Čo bolo vlastne príčinou takejto názorovej nezhody, keď je v biblii reč o Eufrate a Tigrise, keď názvoslovie týchto veľtokov dovoľuje vysloviť myšlienku, že ide o známy zemepisný priestor v duchu Czechurovej hypotézy? Pokiaľ však vezmeme do úvahy súhlaskový charakter písma starovekých textov, potom prepis slova „Tigris“ zaznamenáme ako „tgrs“ a „Eufrat“ ako „phrt“. No, a s tým sa dá skutočne urobiť všeličo.

A ďalej: čiste z popisného hľadiska nie sú Eufrat a Tigris riekami čiastočne so spoločným tokom, keďže majú rôzne oblasti prameňov: Tigris na západe východného tauru a Eufta ako sútok Kara Su a Murad Su v anatólskej časti Turecka.

Pripusťme teraz situovanie rajskej záhrady v oblasti Mezopotámie, o ktorej inžinier Ján Hurník, dlhoročný pracovník geodézie a expert na najstaršie mapy Slovenska tvrdí, že ležala práve… na Slovensku !

Predovšetkým treba zdôrazniť, ako sa inžinier Hurník pustil do výskumu etnogenézy názvov starých slovenských obcí – odpovede na otázky o počiatkoch jednotlivých lokalít hľadal v rozmanitých jazykových knihách a atlasoch, ako aj v kartografických archívoch.

Vyšiel predovšetkým z toho, že sa slovo „Mezopotámia“ skladá z dvoch komponentov „mezo“ (medza, medzera, medzi) a „potamos“ (teda potok). Mezopotámia označuje „medziriečie“ a toto medziriečie by sme podľa slovenského bádateľa mali hľadať medzi Váhom a Hronom. V Biblii sa nachádzajú pomenovania až dodatočne do nej zaradené pod gréckym vplyvom. V origináli je Egypt spomínaný ako Mizraim, Patros, Ham… Noeho pravnuci mali mená Iz, Hul, geder, Más. Všetky tieto mená patria slovenským obciam a podobná situácia panuje aj v názvoch iných lokalít, k čomu Ing. Hurník zostavil aj špeciálny zoznam.

Mezopotámia by podľa tejto predstavy mala byť medziriečím Váhu a Hrona, kde archeologické nálezy skutočne dokumentujú osídlenia dávnych kultúr. Netradičný bádateľ sa okrem iného pokúša nájsť indície aj o tom, že Noeho archu nepostavili medzi Eufratom a Tigrisom, ale medzi spomínanými slovenskými riekami, na vtedajších rozvodnených poliach, odkiaľ mal koráb doplávať po Dunaji na Čierne more.

Ing. Hurník naďalej pokračuje vo výskume lokalizácií biblických sídiel, ktoré by mohli korešpondovať so Slovenskom. Na pomoc si berie nielen mapy, ale aj poznatky jazykovedcov a archeológov. A tak si môžeme skutočne predstaviť, že muž, ktorý sa roky venuje výskumu najstarších máp prinesie aspoň nejaké svetlo do otázky, kde ležala najstaršia ľudská domovina a teda aj biblická záhrada Eden.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 201

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9