Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Liečiteľ z jesene stredoveku

Liečiteľ z jesene stredoveku

Liečiteľ z jesene stredoveku

V roku 1831, v čase, kedy leto vrcholilo a sucho morilo krajinu, rozšírila sa ako požiar v Európe správa o smrtiacej epidémii, ktorá si cez Rusko a Poľsko prebíjala cestu z vnútra Ázie, aby sa prevalila na náš kontinent. Lekárske umenie sa tak, ako mnohokrát predtým, ukázalo byť takmer bezmocné. Po zlyhaní medicíny ostávala ľuďom už iba nádej a čakanie na zázrak. Z mnohých miest vyrazili skupiny pútnikov do prachu vyšliapaných ciest, aby zamierili do Salzburgu. Cieľom ich putovania nebol tentoraz divotvorný obraz, či relikvie svätca, ale prostý hrob muža, ktorý bol už tristo rokov mŕtvy. Lekár, ktorý sa dal pochovať na cintoríne chudobných v Salzburgu bol podľa tradície tým, ktorý sa neváhal počas svojho života potýkať s morom, syfilisom, či leprou. Pútnici spoliehali na jeho lásku k postihnutým, ktorú pokladali za silnejšiu ako bola samotná Smrť. A keď teda v ono desivé leto putovali k jeho hrobu, modlili sa, aby tá strašná choroba pominula napriek tomu, že ostatky človeka, ktorý v ňom ležal, nepatrili žiadnemu svätému v kalendári. Podľa legendy boli ich prosby vyslyšané.

LIEČITEĽ Z JESENE STREDOVEKU

Philippa Aureola Paracelsa /1493–1541/, vlastným menom Theophrastus Bombastus von Hohenheim poznajú dejiny lekárstva ako prvého z exaktných farmaceutov,ktorý sa objavil za súmraku stredoveku. Pravda je však taká, že hoci bol zázračný doktor, často nazývaný vajčiarskym Hermom Trismegistom známy hlavne svojím pôsobením na poli medicíny a propagáciou prírodnej liečby, udivoval svojich súčasníkov vďaka svojím impozantným znalostiam astrológie, alchýmie a prírodnej mágie. Jeho naozaj komplexná terapia bola založená na téze, že sa myseľ a telo vzájomne podmieňujú. Výsledkom tohto poznania bola i ním vyvinutá raná forma homeopatie, keď nemocným postihnutým morom podával zriedené výťažky z ich vlastných sekrétov. Predstavivosť podmieňovala podľa neho cestu k sebapoznaniu, ktoré pokladal za kľúč k plnohodnotnému a zdravému životu. Odtiaľ bol už len krok k jeho zisteniu, že aura, energetický obal živého tela má zásadný vplyv na zdravie a nastavuje mu zrkadlo. Paracelsus sa narodil v roku 1493 v rodine Wilhelma von Hohenheim v Einsiedeln vo Švajčiarsku. O jeho matke toho veľa nevieme, keďže zomrela osem rokov po narodení dieťaťa /1501/. Rok po matkinej smrti chlapec nasledoval svojho otca do okolia Villachu, kde sa mu popri otcovej odbornej výchove dostalo i vzdelanie v kláštornej škole sv. Pavla v údolí Lavantu. V roku 1510 získal titul magistra vo Viedni a doktorský titul o päťrokov nato na univerzite vo Ferrare.

Zlom v jeho živote môžeme datovať celkom presne. Písal sa rok 1516, keď sa mladý, vitalitou sršiaci doktor rozhodol vydať do sveta. Išlo o naozajstnú skúšku odvahy, ale mladému lekárovi sa na cestách napodiv páčilo a tak na nich strávil celé desaťročie, pričom ho osud zavial do mnohých krajín, počínajúc Portugalskom, Anglickom, cez Švédsko, Taliansko s jeho univerzitnými mestami až po pobyt v Turecku a Rusku, vyznačujúcom sa mnohými dobrodružnými udalosťami. Hoci to zatiaľ nie je dokázané, tradícia uvádza, že sa dostal aj do Konštantínopolu, kde spoznal prostredníctvom arabských mudrcov mnohé alchymistické a magické tajomstvá, zatiaľčo indickí brahmani ho poučili o kontaktoch s bytosťami mimo nášho sveta. Nech je tak, či onak, na cestách do vzdialených končín sveta ho dlhé roky poháňali jeho vlastné slová o tom, že ”univerzity nenaučia všetko a tak doktor musí vyhľadávať skúsené stareny, cigánov, čarodejov, kočovné kmene, starých lupičov a iných vydedencov spoločnosti a učiť sa od nich”. Inými slovami: ”Doktor musí byť pútnik”.

PARACELSUS NA MORAVE

Je nepochybné, že Paracelsa na jeho putovaní neustále sprevádzala šťastena a chýrečné meno žiadaného liečiteľa. Po krátkom usadení v Bazileji ho však dobrodružná povaha opäť zlákala na cesty, ktoré ako míľniky zaznamenávali názvy miest, v ktorých pôsobil – Kalmar, Esslingen, Norimberk, St. Gallen a ďalšie vtedajšie európske metropoly. Na jar 1537 si Paracelsa povolali na zámok v Moravskom Krumlove, k posteli najvyššieho maršala Českého kráľovstva Jana z Lipé, ktorého našiel s vážnymi zdravotnými problémami. Ján z Lipé totiž následkom neusporiadaného života trpel celou radou chorôb – postihnutá bola slezina, tráviaci trakt a navyše sa k tomu pridala pakostnica,lámka v kĺboch a ochrnutie jednej strany tela. Pacientovi na zdraví nepridala ani kontroverzná liečba viacerých lekárov, z ktorých ani jeden pri posteli pacienta neuspel. Napriek nepriaznivej prognóze sa Paracelsovi podarilo vďaka správnej diagnóze, obozretnej terapii a veľkej trpezlivosti maršala vyliečiť. Pre prevenciu mu súčasne doporučil včasne spávať, skoro vstávať, prechádzať sa, jazdiť na koni, vykonávať telesné cvičenia, pravidelne a zdravo jesť a po obdobie roka sa zdržať pohlavného styku.

Naproti tomu nebol nemecký lekár úspešný u dvoch ďalších pacientov, keďže ani komplikovaná očná operácia nenavrátila zrak napoly slepého maršalovho syna Pertolda z Lipé a liečba neznámeho brušného ochorenia pri manželke Jana zo Žerotína rovnako zlyhala, čím sa jeho pôsobenie na Morave skončilo. Napriek tomu nebol tunajší pobyt pre Paracelsa strateným časom. Práve na tomto mieste napísal tretí zväzok svojho najvýznamnejšieho diela ”Die grosse Wumdesarznei”, počiatok diela ”Astrologia magna”, ”Labyrinthus” a traktát o chorobách žlčových a obličkových kameňov. Zatiaľčo on sám býval v hlavnej veži, v pivnici pod severným rohom zámku si zariadil pracovňu, kde sa do dnešných čias ukazuje výklenok, v ktorom bolo jeho laboratórium.

PARACELSUS NA SLOVENSKU

Pri ceste do Viedne v jeseni 1537 navštívil Paracelsus aj územie Slovenska. O jeho pobyte v Bratislave svedčí i záznamy mestskej účtovnej knihy, keďže ho hostili na útraty mesta. Z dobových prameňov sa dozvedáme, že slávny lekár bol v predvečer sv. Michala /29. september/ privítaný pred mestskou bránou delegátmi mestskej rady a ubytovaný v dome najvážnejšieho mešťana Blasiusa Beheima na radničnom námestí. Táto pocta azda ani tak nepatrila Paracelsovi lekárovi, ako Paracelsovi alchymistovi, od ktorého po bohatsve bažiaci radní páni očakávali, že im vyrobí zlato alebo prezradí tajomstvo transmutácie. Záznam z účtovnej knihy v preklade znie: ”V piatok pred Michalom roku 1537 mali sme za hosťa pána doktora Theophrasta. Dva stoly stáli vedľa seba prikryté Komorník kúpil ryby na varenie, pečenie a praženie za 2 toliare 2 šilingy, žemle, víno krupicu, mlieko, vajíčka, krúpy, kapustu, petržlen pre ženy a reďkovku 10 kusov, 3 holby sadla, ovocie, syr, kuchárska pláca 24 dinárov, čo činí dovedna 4 toliare, 7 šilingov a 18 dinárov.

Iróniou osudu zostáva, že spomedzi záznamov o Paracelsovom účinkovaní ako lekára a alchymistu v iných európskych mestách, nám bratislaveské archívy odkázali iba dokument svedčiaci skôr o chamtivosti mestských pánov, ako o pôsobení hermetického filozofa. Správanie držgrošov z ”krásavice na Dunaji” výstižne charakterizuje i povesť o tom, ako Paracelsus predviedol v slávnostnej sieni radného domu iluzórny experiment s palingenézou kvetov. Údajne pri ňom spálil ružu červenej farby, ktorá sa zmenila na popol, na ktorý pôsobil rozmanitými tinktúrami, až kým sa v pokusnej nádobe opäť neobjavila ruža. Tá povstala z popola predtým spálenej rastliny. Svoju alchymistickú exhibíciu efektne zakončil svojím vlastným zmiznutím, pri ktorom sa jeho postava údajne rozplynula vo vzduchu. Urobil tak údajne preto, aby sa vyhol naliehaniu lakomých bratislavských mešťanov, ktorí ho žiadali o výrobu zlata. Paracelsus však nebol na Slovensku prvýkrát.

Inú, menej známu cestu uskutočnil Paracelsus v roku 1521 do oblasti Spiša a stredoslovenských a východoslovenských banských miest, kedy sa o transmutačnej schopnosti smolníckej vody zmienil v krátkej rozprave ”De Tinctura Physicorum”, o čom píše slovami ” … a sú v Uhorsku roľníci, ktorí premieňajú železo v tamojších vodách, ktoré sa spišskými studňami volajú Okolnosti Paracelsovho pobytu na strednom Slovensku ozrejmil vo svojom cestopise Angličan John Merin. Vo svojom diele zaznamenal, že v ”Banskej Bystrici určitý čas strávil aj slávny Paracelsus”, kde sa zastavil na svojej ceste do Sedmohradska. V meste si zriadil laboratórium, v ktorom robil pokusy s kyselinou sírovou, antimónom, ortuťou, meďou, striebrom a zlatom a býval u istého zlatníka.

O alchymistovom putovaní do Transylvánie a Valašska, na ktoré sa vydal po zastávke na Slovensku nie je toho veľa známe, hoci sa motívy jeho konania predsa len môžeme pokúsiť odhadnúť. Súmračná krajina plná hlbokých lesov, vlkov, bájnych upírov a prízrakov, kde ešte prednedávnom vládol démonický kráľ ohňa a krvi Vlad IV. Dracula – bola totiž miestom, kde sa dali nazbierať cenné skúsenosti. A tak si môžeme celkom pokojne Paracelsa predstaviť, ako zbiera liečivé byliny na úbočiach divej krajiny alebo sa prediera cez karpatské priesmyky zahalené v hmlách do horských osád, aby sa tu dozvedel pravdu, ktorú by nenašiel v učených traktátoch svojich kolegov. Poznával spôsob života, svet predstáv a reč tamojších ľudí, a ako mal vo zvyku, učil sa, pričom neopovrhol poznaním čarodejníc, katov, kočovných cigánov, tulákov a rozmanitých dobrodruhov

ALCHYMISTOVA PRÍRODNÁ LEKÁREŇ

Počas svojej lekárskej praxe si chýrny doktor našiel aj dostatok času na písanie kníh a učených traktátov, ktoré koncipoval počas svojho života intelektuála – nomáda na svojich nekonečných cestách. Z Paracelsovho obsiahleho diela, z ktorého len lekárske spisy zapĺňajú štrnásť hrubých zväzkov siahneme tentoraz po jeho traktáte”Para­granum” z roku 1530, diela, ktoré je najmenej viazané na dobu vzniku a hovorí k nám zrozumiteľnou rečou aj vo veku antibiotík, počítačovej tomografie a klonovania. Zaujímavou myšlienkou je predovšetkým Paracelsova predstava o umení lekára stať sa filozofom, ktorý sa snaží poznávať divy a taje prírody: ”Kto môže chváliť lekára, ktorý nepozná povahu prírody a nevie si s ňou rady, alebo kto mu môže dôverovať?”, pýta sa. ”Lekár predsa nemá byť nikým iným ako znalcom prírody a človek, ktorý vie o jej vlastnostiach, podstate a povahe. Preto musí lekár vychádzať z prírody dokonalým rozumom”. Filozofiu považuje vzdelaný lekár za stavebný kameň medicíny, jedinú bránu, ktorá vedie k naozajstnému poznaniu a všetky iné prístupy nazýva ”tajnými cestičkami pre zlodejov, ktorí svojim chorým spoluobčanom vyťahujú peniaze z mešca za bezcenné lieky”. Predmetom medicíny je potom podľa Paracelsa človek, ktorý predstavuje malý svet a v sebe obsahuje veľký: ”To čo obsahuje všetky veci potrebné k vedeniu lekára je veľký svet, všetko ostatné nie je nič len podvod. Kto môže poznať malý svet bez veľkého? Nikto. Keby teda nemal vedomosti o veľkom svete, čím by bol lekár? Nikto než človek, ktorý nevie s čím sa stretol.”

Významnú úlohu správne pripisuje prírode: ”Príroda je lekár a nie ty. Od prírody sa musíš učiť a nie od seba. Snaž sa, aby si vedel, kde sa nachádzajú jej lekárne”. A ďalej: ”Príroda dáva svetu lekáreň. Tak ako sú v lekárni hromadené byliny, tak aj v prírode je celý rad prirodzených lekární, keďže sú nimi všetky lúky a pastviny, všetky hory a pahorky. Tieto lekárne zriaďuje a dáva príroda, z ktorej máme naše lekárne plniť. V prírode je celý svet lekárňou, ktorá je zakrytá jedinou strechou.” V súčasnosti, keď sa vraciame k niektorým tradičným postupom fytoterapie, skrývajú Paracelsove slová pre smerovanie modernej medicíny nanajvýš aktuálne posolstvo.

BOJOVNÍK SO SMRŤOU

Paracelsova odveká nepriateľka – Smrť si našla svojho zarputilého protivníka v Salzburgu, kde vykonával lekársku činnosť na pozvanie vojvodu Ernesta Bavorského. Muž, ktorý s ňou po dlhé roky bojoval o životy svojich pacientov, musel napokon svoj zápas prehrať podľa odvekého údelu človeka. Každá stránka jeho diela je pritom dokladom toho, že úsilie vynakladané na tento nezmieriteľný súboj nepokladal nikdy za márne, keďže si bol vedomý strachu zo zániku: ”Keď má človek zomrieť, nedeje sa to bez veľkej biedy. Smrť je taká hrozná, že sa pred ňou trasie a chveje všetko, čo ju pozná a vidí”. Podľa Paracelsa je smrť síce strašná, ale je tiež zákonitou nutnosťou, pred ktorou niet úniku: ”Všetko je usporiadané takým spôsobom, že sa musí zlomiť a nakoniec je smrťou obklopené, ktorá všetky veci pohlcuje. Všetky veci sú teda najprv privádzané k rozkladu a potom k smrti. Nič prirodzené nie je večné, všetko je vydané smrti a smrťou obsiahnuté. Len to, čo je večné, to z večného prichádza”. S narodením človeka sa zároveň rodí i smrť: ”Všetko je smrťou obklopené rovnako ako dieťa, ktoré smrť zo sebou do života prináša. Keď sme zrodení a položení do plienok, sme tým predurčení smrti, smrťou obklopení a preniknutí.”

Človek sa skladá z pominuteľných prvkov a odkiaľ prišiel, tam sa musí aj vrátiť, podobný vode, ktorá takisto ”zomiera” v mori, kde prijala a získala svoj ”život”. Smrť robí zo všetkého to, čím to bolo predtým: ”Ničota bola skôr, ničota bude potom, všetky veci končia v ničote, pretože ničotou bývali už predtým”. Paracelsovi nezostal blížiaci sa koniec jeho pozemskej púte skrytý. Bol až príliš skúseným lekárom, aby klamal samého seba. Skúsenosti získané za dlhé roky pri lôžkach pacientov ho priviedli k poznaniu, ”že ak má zomrieť človek, ktorý leží chorý, potom prichádzajú v tele znamenia smrti jedno po druhom”. Tieto znamenia veštia blízku smrť, o čom Paracelsus napísal v ”Astrologia Magna”:

”Niet človeka, ktorého smrť by nebola predpovedaná. Boh sa stará o to, aby človeku boli dané znamenia jeho smrti, jeho premeny a konca. Blažený človek, ktorý pozná predpovede, ktoré sú mu dávané”. Na jednej zo svojich lekárskych pochôdzok v Salzburgu bol Paracelsus postihnutý slabosťou, v ktorej poznal ”znamenie smrti” tentoraz určené pre neho. Okolo poludnia 21.septembra 1541 sa slávny lekár utiahol do malej izbičky hostinca ”U bieleho koňa”, aby v prítomnosti notára a siedmych svedkov zaznamenal svoju poslednú vôľu, v ktorom venoval svoj majetok chudobným. O tri dni, kedy do miestnosti umierajúceho doktora vstúpila smrť, jej bázlivo podal svoju ruku a spolu vykročili na cestu dlhšiu ako boli všetky ostatné, ktorou zakončil strastiplné dni svojej pozemskej púte

PARACELSOV LEKÁRSKY TESTAMENT

Paracelsus patril medzi prvých lekárov a alchymistov, ktorí sa pokúšali vysvetliť fyziológiu ľudského organizmu a jej poruchy na základe chemických pochodov. Pre budúce pokolenia tak zanechal omnoho viac ako predstavoval súpis jeho, inak skromného, majetku. Rozhodol sa tak zboriť zvetralé pomníky slávnych lekárskych autorít minulosti a verejne vystúpiť s revolučnou koncepciou, založenou na pozorovaniach, empírii, ako aj na filozofii, vychádzajúcej z poznania prírodných javov. Oboznámil sa a overil mnohé súvislosti medzi chemickými látkami, rastlinnými výťažkami a kovmi, čo ho priviedlo k výrobe anorganických liečiv. To bol na tú dobu prekvapujúci pokrok, ak zvážime, že k tradične používaným prípravkom pridával úplne nový druh umelo vyrábaných, vysoko účinných látok. Arcana, teda účinné liečivé prípravky, ktoré vedel vyhotoviť z rozmanitých kovov, solí a minerálov boli podľa zasvätených historikov skutočne účinné a preto mu aj pripisujú prvenstvo pri formovaní základov lekárskej chémie a farmakológie. Je napríklad zaujímavé, že ako remedium cardinale používal rôzne prípravky s obsahom ortute, ktorú neskôr skutočne začali používať ako liek proti syfilisu.

Dnes by sa asi Paracelsus potešil, keby sa dozvedel, že jedna zo zlúčenín ortuti – sublimát, zabraňuje baktérii Bacillus anthracis, pôvodcovi veľmi nebezpečnej slezinnej sneti, rast už pri zriedení s vodou v pomere 1:30 a zabíja ich už jeden diel sublimátu rozpustený v 1000 dieloch vody. Principiálne bol potvrdený aj terapeutický účinok Paracelsových elixírov s obsahom striebra, v podobe experimentov zaoberajúcich sa tzv. oligodynamickým účinkom kovov rozpustených vo vode v nepatrnej koncentrácii. Tak napríklad ionizovaný roztok kovového striebra vykazuje už v pomere 1:206 silne baktericídny účinok, čo sa využíva aj pri dezinfekcii pitnej vody. Môžeme sa zmieniť ešte aj o Paracelsovej myšlienke aplikácie magnetu v lekárskej praxi, pretože je to myšlienka viac ako revolučná, ak si uvedomíme, že magnetoterapia sa začala používať pri liečbe zlomenín iba v posledných rokoch, pričom sa preukázalo, že pooperačné opuchy miznú dva a pol krát rýchlejšie a priaznivé účinky sa pozorovali aj po obrne, polyartritíde i Parkinsonovej chorobe.

Magnetoterapia pomáha pri chronických bronchitídach a liečení infekčných zápalov pečene, pričom v najbližších desaťročiach nastúpizrejme na víťaznú cestu svetom, presne ako to predpovedal lekár Paracelsus, ktorý prekročil hranice svojej doby, a ktorému titul a prívlastok ”slávny” rovnako ako aj ”obdivovaný” naozaj právom náleží

TAJOMSTVO VEĽKÉHO ALCHYMISTU

Za tých niekoľko rokov, strávených štúdiom Paracelsovho životopisu a jeho diel som za jeho tajomstvo pokladal, tak ako mnohí jeho obdivovatelia dávno predtým, alchymistické mystérium výroby zlata, ktoré mal vykonávať prostredníctvom záhadného Kameňa mudrcov. Moju obrazotvornosť stále rozpaľovali Paracelsove dobové portréty, na ktorých zviera oboma rukami guľatú rukoväť meča v dutine ktorej vraj zázračný prostriedok schovával.

Stretnutie s Paracelsovým osobným tajomstvom však pre mňa vôbec nebolo také, aké som si vždy predstavoval. Keď som v septembri 1998 prenášal v Bratislave na sympóziu Slovenskej farmaceutickej spoločnosti o dejinách slovenskej alchýmie, zoznámil som sa docentom Jozefom Hegerom, popredným odborníkom skúmajúcim Paracelsovo dielo v oblasti spagyrickej medicíny. Krátko po našom stretnutí mi zaslal kópiu listu docenta Marčeka, ktorým reagoval na jeden z jeho článkov publikovaných na túto tému. Išlo o výťah z článku publikovanom rakúskou tlačou v januári 1993. Podľa vyšetrenia kostrových pozostatkov, ktoré uskutočnili profesori Herbert Kritscher, Georg Bauer a Johann Szilvassy bol Paracelsus iba podľa vonkajšieho vzhľadu zdanlivým mužom, pričom podľa morfologického a epigenetického nálezu ”ženou”. Najdôležitejši výsledky expertízy je možné sumarizovať do šiestich zistení :

  1. Fotografické porovnanie kostry a dobových vyobrazení potvrdzujú identitu Paracelsových pozostatkov
  2. Stanovenie veku kostí potvrdilo smrť vo veku okolo 50 rokov /podľa dobových záznamov Paracelsus zomrel ako štyridsaťosem­ročný/.
  3. Telesná výšky bola rekonštruovaná na 160 cm vzrastu.
  4. V osteologickom materiáli bola zistená vysoká koncentrácia ortuti / Paracelsus trpel Bezoldovým abscesom, hnisavou mastoiditídou so zbehnutým abscesom v svalovine na bočnej strane krku s bolestivou torticolis, ktorý si ošetroval ortuťovou masťou/.
  5. Poškodenia kostí /menovite lebky/ neboli spôsobené vraždou, ale neskoršou exhumáciou za pomoci rýľa.
  6. Na lebke boli pozorované charakteristické ženské znaky /slabo vytvorené kostné vruby nad očnicami a pod nosnou kosťou/, slabo vytvorené arcus superciliares, malé foramina parietalia, ďalej typické ženské znaky na panve, ktoré svedčia o vrodenom adreno-genitálnom syndróme.

Táto genetická porucha sa vyskytuje s pravdepodobnosťou 1: 50 000 a je pre ňu po tridsiatom roku života príznačná výrazná čelová plešina. Ide o jedincov s nadpriemernou inteligenciou, výbušnou povahou a silne konfliktné osobnosti, teda vlastnosti ktoré boli pre Paracelsa charakteristické. Tento fakt by vysvetľoval, prečo sa Paracelsus prakticky nikdy nekontaktoval so ženami – napriek tomu, že sa o ňom dochovalo tak mnoho historiek, žiadna z nich nehovorí o romantickom vzťahu k žene. Podľa názoru vyšetrovateľov by z pohľadu nových poznatkov bolo možné jeho zdržanlivosť voči ženám vysvetliť tým, že chromozomálne bol vlastne takisto ženou. Toto poznanie zároveň vysvetľuje záhadu obsiahnutú v jeho diele ”Opus Paramirum” /1530–31/, v ktorom hodnotil prislušníčky ”slabšieho pohlavia” vyššie ako ”pánov tvorstva”: ”Žena je ako strom nesúci ovocie. A muž je ako ovocie dávané týmto stromom. Týmto je tiež žena nadradená mužovi. Muž je vo vzťahu k nej ako hruška k stromu. Hruška dozreje a spadne, ale strom zostáva stáť. Strom sa stará o ďalšie plody počas svojho dlhého života, a preto musí viac trpieť, viac vydržať kvôli svojim plodom, aby sa týmto dobre darilo …” Do akej miery odkrývajú tieto riadky tajomstvo Paracelsovej podvojnej osobnosti ? Isté je, že ako človek zmietaný medzi výzorom muža a podstatou ženy vnímal Paracelsus aj problém alchýmie inými očami. V spisoch starých hermetikov sa totiž len tak hemžia zobrazenia hermafroditov a androgynov. Pre neho neboli obrazy bytosti napoly zloženej z postavy ženy a postavy muža pitoresknými grafikami na zažltnutých stránkach alchymistických traktátov, ale i kľúčom k pochopeniu vlastného tela, ktoré sa tak líšilo od ostatných. On sám predstavoval dôkaz Platónovej myšlienky rozobratej v jeho ”Symposiu”, kde uvádza že androgyn bol pôvodným stavom človeka a že až neskôr došlo k rozdeleniu na muža a ženu – v láske potom pozoruje večnú túžbu po opätovnom spojení.

Alchymisti symbolom androgyna vyjadrovali adepta, ktorý vystúpil na vyššiu vývojovú úroveň vnútornej jednoty, ktorú dosiahol zjednotením vnútorných protikladov. Je teda až také nepochopiteľné, že Paracelsus, ktorý na svojom organizme pozoroval reálnu platnosť na prvý pohľad iluzórnej alchymistickej teórie, zasvätil celý život jej bádaniu? Lekár, ktorému pre dvojakú podstatu jeho vlastného tela – na pohľad mužského, geneticky však ženského – nebolo potrebné vysvetľovať dualitu zdanlivo jednotného: mužského a ženského, pozemského a nebeského, svetla a tmy, dobra a či zla… Causarum cognitio cognitionem eventorum facit. Poznaniepríčin je poznaním výsledkov. Tvárou v tvár šokujúcim výsledkom výskumu rakúskych antropológov však ostaneme nepochybne zaskočený bolestnosťou tohto poznania. Treba si však uvedomiť, že antropologická veda ešte v tomto prípade nepovedala posledné slovo, práve tak ako to, že v hrobe nemuseli skutočne ležať Paracelsove ostatky. Dokonca i v prípade, ak budú tieto závery potvrdené, bude šok, ktorý ich sprevádza trvať iba do momentu, kedy si uvedomíme dosah Paracelsovho učenia o človeku. Ten sa podľa neho okrem duše skladá ešte z telesnej a siderickej osobnosti. Zatiaľčo sa duša navracia po smrti človeka k Bohu a fyzické telo pohlcuje zem, odpúta sa siderické telo od svojej nepotrebnej schránky a ticho stúpa k súhvezdiu, z ktorého prišlo. A tak, pokiaľ chceme počuť odkaz tohto neobyčajného človeka, musíme zdvihnúť pohľad na nočnú oblohu, kde hviezdy žiaria tak, ako svetlo poznania v temnotách nevedomosti a nemusíme skúmať úbohé zvyšky jeho ostatkov vyzdvihnutých z hrobu, keďže aj o mieste jeho posledného odpočinku platia slová, ktoré Paracelsus povedal o obrazoch svätcov: ”Kto ho tu hľadá, nenájde ho.”

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 263

počet prístupov od 10.02.2007: 433021
počet prístupov dnes: 9