Publikácie
Magické chvenie a zázračné zaklínadlá
V každom kúte a jazyku sveta existujú carovné slová, ktoré nemožno vyslovit bez toho, aby sme medzi ludmi nevzbudili stav vrcholnej pozornosti a casto i búrlivé prejavy nadšenia. Stací len povedat slovo „nafta“ na Strednom východe, „diamanty“ v Južnej Afrike, „voda“ na Sahare a v momente nájdeme pozorných posluchácov. V dávnej minulosti mali takúto priam magickú silu slová „grál“, „zlaté rúno“, ci „jablká Hesperidiek“, ale oné zvláštne vibrácie, ktoré rozochvievali ludské vnútro, stratili v prúde casu svoju impulzívnu silu, vybledli, zašli a upadli do zabudnutia, ako sa to jedného dna stane aj s naftou.
Avšak v každom období a v hociktorej krajine si dodnes zachovalo svoju magickú prítažlivost slovo „poklad“ a neexistuje ani jeden dôvod, aby sme uverili, že táto príležitost coskoro opadne. Sám patrím k tej skupine nadšencov, ktorí sa rozhodli zasvätit podstatnú cast svojho života odkrývaniu tajomstiev starých zrúcanín, prachom zapadnutých chodieb a dávno zabudnutých, rafinovane skrytých úkrytov. Presvedcenie, ktoré umožnuje dúfat v nové a nové dobrodružstvá sa skrýva vo viere, že všetky miesta pokladov nie sú ešte, naštastie, zapísané, zamerané, ci objavené, a že aj dnes prechádzame popri nich, pozeráme sa na ich úkryty bez toho, aby sme vedeli, aký drahocenný obsah skrývajú.
Okrem neodolatelnej prítažlivosti si však poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároven hladaca vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v pocetných legendách stretávame s necistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými ciernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Môžeme sa opýtat, ci tie obrovské poklady cenností, drahého kovu a ušlachtilých kamenov existujú naozaj. Dodnes nie je vôbec známe, kedy ludia vlastne prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, pravda je však taká, že objavy pokladov sprevádzali ludstvo už od jeho pociatku. Pocas tohto dlhého obdobia milióny ludí ukrývali drahocennosti a väcšina z nich zomierala skôr, ako si mohli svoj poklad vybrat, alebo prezradit miesto jeho úkrytu. Zemegula je priam prešpikovaná pokladmi, ktoré sa teraz dostávajú na svetlo, dávno po tom, ako ludia ukryli, zakopali alebo zamurovali poklady, ktoré nebolo radno v búrlivých casoch prenášat: tažké predmety z drahých kovov, drahokamy, starožitnosti, mince, umelecké diela, výrobky z bronzu, cínu, striebra, zbrane, dokumenty, peniaze a všelico iné.
Slovensko v tomto ohlade teda nepredstavovalo výnimku, a preto by som rád citatela pozval na krátku cestu za slovenskými pokladmi, na ktorú sa môže vydat aj sám, ak aspon trocha túži po dobrodružstve, a môže sa tak priblížit k onej carovnej zvedavosti, ktorá tak krásne usmernila naše záujmy v detstve.
POKLADY HRADOV
Naša prvá výprava bude smerovat do lesnatého pohoria Malých Karpát, kde sa strmom a vysokom kopci rozkladajú ruiny malebného hradu Ostrý Kamen. Kedysi chránil, podobne ako susedné pevnosti Smolenice a Korlátka cestu vedúcu cez Karpaty na Moravu. Nie je známe, kedy ho vlastne postavili, isté je len to, že v druhej polovici 14. storocia patril ku královským majetkom. V podzemných sienach, ukrytých pod hradom, je vraj uložených sedem drevených sudov plných zlatých dukátov. Mnoho ludí v minulosti tento poklad hladalo, ale medzitým sa klenby prepadli a tá cast podzemia, kde sa mal nachádzat, zmizla aj s hladacmi pod troskami. Dnes sa na povest len málokto pamätá a v obci pod hradom už nenájdete nikoho, kto by nieco vedel o mieste, kde sa poklad nachádza. Zdá sa, že nenávratne zmizol pod sutinami, korenmi kríkov a stromov, prerastajúcich do hlbokého podzemia. (Janota, L.: Slovenské hrady, T.II, Slovenská liga, Bratislava 1938, s.262–263)
V susedstve hradu Ostrý Kamen sa v pohorí Malých Karpát nachádzajú na vyvýšenom skalisku zrúcaniny hradu Korlátka, ktorý tu podla záznamov stál už v roku 1041 a patril do majetku rodu Abovcov spolu s nedalekým Brancom. Istý cas bol v držaní nemeckého rytierskeho rádu, ktorému ho v roku 1485 prepustil uhorský král Matej I. Korvín (1440–1490) za 6000 zlatých. Pod hradom sa údajne klukatí podzemná chodba, ktorá sa koncí zasypanou kolmou šachtou, v ktorej je ukrytý obrovský poklad. Ten však podla tradície objaví na den sv. Jána ten, kto vlastní kvet papradia a na pravé poludnie Bielej soboty. (Janota, L., op. cit., T.II, s.45)
Nedaleko Ružomberka sa zase na skalnatom výbežku Malého Choca vypínajú ruiny kedysi impozantného hradu Likava. Jeho vznik sa stráca v šere dávnoveku, hovorí sa však, že ho postavili templári (nazývaní aj cervení mnísi). V každom prípade sa hrad spomína v listinách roku 1312, ked bol jeho držitelom Radmír, velitel templárov. Víchrice, dažde i vojnové pustošenie premenili hrad na zrúcaniny, ktoré podla tradície obchádza za temných nocí prízrak v tmavej kutni s cakanom, rýlom a motykou. Povest o tajuplnej postave nadprirodzeného strážcu Likavy, ktorý sa na hrade objavuje v predzvesti búrky, má byt jediným odkazom na poklad, ktorý pod hradnou vežou zakopal likavský hradný pán za pomoci verného sluhu, aby ho neskôr zavraždil a na jeho krv zaklal nedobytnost pokladu. (Janota, L., op. cit., T.II, s.118–120)
Mohutná a dominujúca silueta hradu, vypínajúceho sa nad mestom Trencín predstavuje tajný úkryt doteraz neobjaveného bohatstva jedného z najmocnejších mužov, akí kedy písali slovenskú históriu. Je ním Matúš Cák Trenciansky, ktorý sa v roku 1296 stal palatínom a postupne sa zmocnil obrovských majetkov. Patrila mu velká cast Slovenska a preto bol známy aj ako „pán Váhu a Tatier.“ Kdesi v tajomnom podzemnom komplexe vytesanom do trencianskej hradnej skaly údajne odpocíva Matúšovo telo spolu s jeho pokladom, z ktorého vyplácal žold pre vojakov 32 hradov. Uložili ho tu jeho verní druhovia a spolubojovníci – rytieri Felicián Zach, Dežoch, Ladislav Omodejovský v sprievode hradného kapitána. Vstup do hrobky a miestnosti s pokladom bol podla legendy rafinovane ukrytý. V jednom z okrúhlych západných výklenkov na prízemí „vysokom šest a pol, širokom pät a hlbokom jednu piad“ bolo potrebné udriet na dva štvorhranné hladké kamene oznacené sotva viditelným krížikom. Nato sa cast múru zvrtla prostredníctvom otácavého mechanizmu a ukázalo sa ústie chodby s úrovnou na dve piade nižšej, ako podlaha predchádzajúcej miestnosti. Za nou nasledovalo 25 železných schodov tocitého schodišta, ktoré sa stácalo o 25 stupnov a umožnovalo prístup do nižšie položenej chodby dlhej 5 krokov, vytesanej do tvrdej skaly. Na jej stene sa vraj nachádzala freska, znázornujúca útek Svätej rodiny s Ježišom do Egypta. Po zatlacení ocí na namalovanej tvári dietata sa otvorilo ústie dalšieho otvoru, ktorý však nebol štvorhranný, ale sa tiahol pozdlž tmavých crt obrazu. Od ohlávky, visiacej z krku osla, na ktorom sedela Mária s dietatom, sa táto ciara tiahla chrbtom, zadnými nohami zvierata až po zelenou lemovanú cestu na obraze. Línia, vedúca od ohlávky po chrbát osliatka, spájala pravú a lavú ruku Márie, držiacej dietatko vo svojom lone. Tu bol najvyšší bod pohyblivej skaly, aby sa mohla otácat okolo osi a jej obrysy boli pred pátravým zrakom ukryté.
Ked sa skalná tabula, na piad široká, skrútila o 90 stupnov, bolo možné preniknút do miestnosti. V nej boli uložené v medených kotloch a železných debnách mince, podla revízie spomenutých rytierov, z dôb panovania Ondreja II., Belu IV., Ondreja III. a ceských králov Václava II. a Premysla Otakara I. i II. Na tomto mieste sa podzemné miestnosti, vytesané v skalnom brale koncili. Práca na ich stavbe údajne trvala štyri roky a Matúš Cák sa osobne staral o to, aby sa o jeho tajomstve nik nedozvedel. Vytesaný materiál potom použili k stavbe veže. (Jesenský, M.: Krajina zázrakov. Lexikon magických miest na Slovensku, Agentúra K, Košice 1998, s.189 – 190)
O Pustom Hrade v Sklených Tepliciach takisto kolujú rozmanité legendy. Podla jednej z nich sú na hrade obrovské poklady, ktoré stráži tajomný mních. Ten môže na seba prijat rozmanitú podobu a tak vraj strašieva ludí, ktorí sa zatúlali k zrúcaninám. Fantázia? Rozprávky ? 10.augusta 1899 priviedli zakladatela „Slovenskej muzeálnej spolocnosti“ Andreja Kmeta k cloveku, ktorý kedysi objavil pri oraní na poli pod Pustým Hradom hlinený kalich, podobajúci sa omšovému, ale nebol až taký vysoký. Nálezcom bol úbohý starec, ktorý ležal na lôžku tažko chorý na rakovinu a na otázky Dr. Gašparca, sprevádzajúceho Andreja Kmeta odpovedal len velmi neochotne. Rozprával nesúvislo o akomsi mužovi, ktorý na Pustom Hrade kopal, objavil drahocenné náradie v podzemí za mrežou, ale vo chvíli, ked vytahoval striebornú misu, objavil sa tajuplný cervený mních a na smrt ho vystrašil. Další muzeológ Peter Petic si zasa 19.5.1926 vypocul rozprávanie o zázracnej soche Vykupitela, ktorá sa kedysi dávno nachádzala na Pustom Hrade a z jej boku vždy kvapkala krv. (Petic, P.: Povesti o skleno-teplickom hrade, Cas. MSS 19, 1927, c.4, s.65–67)
Dnes, ked si v obrázkových magazínoch môžeme pozriet plnofarebné reprodukcie krvácajúcich, ci placúcich sôch Krista a Madony, nepôsobí táto správa až tak šokujúco, ako výsledky moderných bádaní nad týmto zvláštnym fenoménom, ktoré preukázali, že pramienky vytekajúce z ocí, sú naozaj ludské slzy a krv, ktorá sa na nich objavuje, je ludskou krvou.
Petic si vypocul od miestneho podrichtára ešte aj dalšie malebné povesti. Niekedy v dvadsiatych rokoch 19. storocia išla istá žena zo susednej obce Repište nazbierat na Pustý Hrad hríby. Ako vyšla na kopec, zbadala asi pätdesiat metrov pred opevnením otvor do podzemia, kde boli uložené poklady – bolo to práve na Velký piatok. Žena vošla do podzemia a nabrala si tolko drahocenností, kolko len vládala uniest. Ked vyšla z pivníc, zbadala, že za nou beží psík, ktorý ju sprevádzal až domov. Zo svojho majetku sa však dlho netešila. Hned, ako prekrocila prah izby, padla na zem mrtva. (Jesenský, M.: Magické slovo poklad, Nový den, roc.2, c.185 (11.8.2000) s.10)
Samotný podrichtár mal s tajnými chodbami a podzemím Pustého Hradu vlastné skúsenosti. Pod prísahou potvrdil, že ked bol malý chlapec (v case rozprávania mal 55–60 rokov) pásaval dobytok na okolí zrúcanín a casto ich s ostatnými rovesníkmi navštevoval. Ako sa raz nahánali medzi múrmi, objavili kolmú šachtu, v ktorej nevideli dno a kamienky, ktoré do nej hádzali, vôbec nepoculi dopadnút. Ako áno, ako nie, poklad sa na Pustom Hrade predsa len podarilo objavit. Nestalo sa to však v Sklených Tepliciach, ale na hrade rovnakého mena pri Zvolene. Na základe predchádzajúcich hlásení vykopal v roku 1946 Dr. Balaša bronzový poklad, pozostávajúci z niekolkých desiatok predmetov na severozápadnom svahu Pustého Hradu, na sútoku Hrona so Slatinou, ktorý okrem iného dokázal, že Pustý Hrad bol nielen rozsiahlym stredovekým opevnením a staroslovanským hradiskom, ale nepochybne aj útociskom cloveka v dobe bronzovej.
Zvolenský Pustý Hrad už teda vydal jedno zo svojich tajomstiev, sklenoteplické poklady však na objavenie ešte stále cakajú.
RÁDOVÉ POKLADY
Poklady sa za búrlivých cias neukrývali iba v hradoch, opevneniach, ci meštianskych domoch, ale casto aj v skrytých komorách, kryptách a múroch kostolov, ci kláštorov. Jeden z mnohých príkladov predstavuje napríklad poklad ženského rádu klarisiek v Bratislave. V roku 1901 bol vraj náhodne objavený kryptogram, vyrytý do cínovej tabulky, ktorý by mal ukrývat klúc k pokladu zaniknutého rádu bratislavských klarisiek. Ten rozkvital predovšetkým v druhej polovici 17. storocia. V rokoch 1637 – 1649 bol z podnetu ostrihomského arcibiskupa Petra Pázmana (1570–1637) prestavaný neskororenesancný kostol klarisiek v Bratislave.
Kláštor pôvodne obývali cisterciánky, ale po ich úteku pred cisárskym vojskom sa tu usídlili klarisky. V roku 1782 nechal cisár Jozef II. (1741–1790) rozpustit rády na území celej monarchie a preto bolo potrebné umiestnit nadobudnuté poklady a relikvie do bezpecného úkrytu. Podla tradície predstavená kláštora poverila murára Norberta Danka, ktorý vyhlbil otvor do hrubých múrov kláštora, kam zamurovali kovovú nádobu so vzácnymi klenotmi a relikviami klarisiek. Odviezt sa podarilo len najvzácnejšiu monštranciu, ktorá bola ukrytá v kostole v Jarovciach a dalšia vzácnost – Jezuliatko – bolo dopravené do kostola na Malej Strane v Prahe.
Jediné vodidlo, ktoré nás môže priviest k lokácii skrytého bohatstva je už predtým zmienená cínová tabulka, ktorej text bol údajne objavený v pozostalosti archivára a knihovníka bratislavskej kapituly Dr. Ovidia Fausta (1896–1972). Ten bol údajne blízko jej rozriešeniu, ale zomrel skôr ako stihol odhalit miesto úkrytu. (Kucerík, T.: Kdo vyluští místo úkrytu vzácného pokladu ?, Mystery, roc. 2, c.6 (1992), s.25)
Na kovovej došticke, ktorá dnes odpocíva v niektorom zabudnutom regáli muzeálnych depozitov bol znázornený kryptogram. Postupom casu sa objavilo viacero interpretácií, ktoré sú síce zdanlivo jasné, ale priamo na mieste chýbajú pre ne akékolvek identifikátory a navyše k žiadnej z nich sa nikto nenamáhal uviest patricný postup dedukcie:
„Hladaj poklad klarisiek v konzole krížovej chodby, nad hlavou sv. Štefana, v strede medzi levom a rakom (?).“ (Kucerík, T.: Akce Kryptogram, aneb cesta k pokladu je složitá, Mystery, roc.3, c. 10 (1993), s.16–17, 30–31
Alebo:
„Poklad sestier klarisiek sa nachádza na povale za obrazom mesiaca“ (správnejšie snád „Mesiáša“.) (Kucerík, T.: Pátrání po pokladu klarisek pokracuje, Mystery, roc.3, c.1 (1993), str.14–15)
Dalšie riešenie tejto záhady, stálo jej autorovi už aj za popis postupného lúštenia tabulky, kedy boli písmená v záhlaví kryptogramu použité ako klúc, pricom poradie týchto písmen bolo opacné /D.O.M. – M.O.D./. Tieto znaky boli prevedené na císelnú kombináciu urcenej podla poctu písmen, vyskytujúcich sa v kryptograme: M-4×, O-3×, D-2×. Ich normálny pocet zoradený za sebou bude D.O.M. – 4,3,2 a v opacnom slede M.O.D. – 2,3,4. Další postup vychádza z predpokladu, že ak kombinácia 4, 3, 2/2, 3,4 predstavuje klúc, vznikne kombinatorická matica
4 3 2
2 3 4
Spojením týchto bodov vznikne obrazec, údajne pripomínajúci pôdorys. Dvakrát sa opakuje slovo MEA, co môže byt rozkazovací spôsob od slova MEATUS, t.j. íst alebo chôdza. Dalej ITS a INT. Samé osebe môžu znamenat INTROITUS – vstúpenie, vstup. Dodnes sa používa skratka INT v zmysle „dovnútra“. Prípadne si ho možno vysvetlit každé zvlášt a opacne: TNI – držat (TENEO-ERE-UT). Išlo by o tretiu osobu TENUT. Z druhej strany STI – snád od slova STINGUE – bodat, pichat, prípadne STILUS – bodec, ostrý kolík. Prenesme teraz „pôdorys“ do novej matice bez prázdnych stlpcov, ktoré v kryptograme slúžili zrejme tomuto úcelu. Ak sa použije kombinácia
4 3 2
2 3 4
dostaneme písmená, ktoré protilahlým spojením a kombináciou vytvoria slová: SATANE, ASATEN a pod, co vôbec nedáva zmysel.
Dalej sú nápadné tri císlovky po troch
M M M
C C C
I I I
teda 3303. S najväcšou pravdepodobnostou by sa skôr jednalo o rok 1301, kedy zacali klarisky stavat jednolodový kostol.
Pokial vraj vyjdeme zo správnosti letopoctu 1301 a prepojíme príslušné znaky, dostaneme základný tvar hviezdy, resp. kríža. Ak ho doplníme z druhej strany a ak použijeme rovnaký postup ako u letopoctu, vytiahneme slovo SACTA, od slova SACRATA, t.j. kliatbový zákon, za ktorého porušenie je stanovené PREKLIATIE. „Text kryptogramu je rozložený na deviatich rovnakých tabulkách“, píše další z lúštitelov. „Zakrytím troch písmen v stlpci pod sebou v rôznych císelných kombináciách od 1 do 9 nám zostáva 6 písmen, z ktorých tvoríme slová tak, aby sa každé písmeno muselo použit aspon raz (výnimku tvoria zdvojené písmená AE, CH, GZ, kde stací použit jedno z nich). Text tabulky sa cíta zvisle po stlpcoch v poradí D.O.M.P.S.V, je vo veršoch a rýmuje.“ Tento nepochybne vynaliezavý postup má však jednu chybu – jeho výsledkom nie je text ani za mak zrozumitelnejší ako samotný kryptogram. Posúdte sami:
"Delte dielce denne, nevinte iné
osoby, v sebe ostáva váha
maštal stelte manne
inšia pastva vás pást sa v sebe
vecne v hanbe necháva."
Nasledujúcim fragmentom, ktoré dalšiemu lúštitelovi vyšli v stlpcoch zvisle dolu chýba síce absurdita predošlých veršov podobných slávnej poéme „Žvahlav“ zo VI. kapitoly „Alenky v krajine zázrakov“, majú však napriek istej dramaticnosti iba minimálnu výpovednú hodnotu. Ide o nasledovné varianty:
…pastor /páter/ Vincent … hrot meca v tele pátra … cenné listiny, bohatstvo, zlaté, strieborné, medené mince …na dne v hrobe pastora, tam mince liate v mene Satana … liatina s menom sa otocí …Bohatstvo trestá Boh …Obraz, na nom bosý Mesiáš, sníme sa a tam v stene otvor … Stará stavba, na sever hore /v rohu/ na stene visí obraz …
Presvedcivejším dojmom pôsobí úsilie tých interpretátorov, ktorí vyšli priamo z architektonickej analýzy kostola podla nasledovného návodu: Vo vzdialenosti osem metrov od oltára (smerom k východu) si vyznacíme bod, ktorý môže byt posunutý od vodorovnej osi kostola zhruba jeden meter na sever. Pod týmto bodom sa má nachádzat maskovaný vstup na schodište, vedúce do prvej podzemnej krypty. Tento vstup /rovnako ako dva dalšie/ má byt zamaskovaný formou dvojitej podlahy. Poklopy sú zhotovené z vápenca. Táto krypta má rozmery 10×5 m a má sa v nej nachádzat 14 rakiev. Na obrázku je znázornená podlaha krypty, rozdelená do štvorcov o strane jedného metra v poradí od 1 do 50. Na štvorec císlo 50 vedú schody z kostola. Pod štvorcom 45 sa nachádza druhé maskované schodište, vedúce do druhej, ešte hlbšie umiestnenej krypty, ktorej základna má rozmery asi 4×2 metre a tiež si ju môžeme rozdelit na štvorce. Schody vedúce z hornej väcšej krypty koncia na štvorci c.1. Pod štvorcom c.3 sa nachádza v hlbke 1 metra (9m pod podlahou kostola) hladaný poklad. V tejto krypte sú telá dalších dvoch nebožtíkov. Nad štvorcom 3 (co nie je nic iné ako posledná maskovaná podlaha ) ležia kostrové pozostatky staré asi štyristo rokov.
Popis obr.: 1.- Obvodové múry kostola 2.- Oltár, 3– Bod X – vstup do prvej /väcšej/ podzemnej krypty 4.- Prvá podzemná krypta 5.- Druhá (menšia) podzemná krypta, 6.- Dvojitá podlaha 7.- Poklad, 8.- Štvorec, v ktorom koncia schody z kostola, 9.- Štvorec – maskovaný vstup do druhej (nižšej) podzemnej krypty, 10.- Štvorec – maskovaný vstup k pokladu, 11.- Štvorec, na ktorom koncí schodište z prvej krypty /obr. C.4/
Podarí sa nájst na základe tohto návodu stárocia ukrytý poklad ženského rádu klarisiek ? Podobne ako v prípade dalších rádových pokladov si na odpoved, ako sa zdá, budeme musiet ešte nejaký cas pockat…
POKLADY ZBOJNÍKOV
Právne a etické otázky, spojené s nálezom pokladov, opisoval už v staroveku slávny filozof Platón vo svojom spise „Zákony“. Aristoteles zase v „Politike“ vyrozprával príbeh dvoch bratov, ktorí objavili poklad, ten obcania zakopali v obave pred inváziou perzskej armády, a je to práve on, kto považuje poklad za akýsi dar Štasteny, dôkazy priazne bohov a nazdáva sa, že celý nález by mal patrit objavitelovi. S týmto názorom nemožno po etickej stránke úplne súhlasit. Vieme predsa, že poklady bývajú najrozmanitejšieho pôvodu, casto sú to koristi, ktoré si uchovávali rôzni rebelovia a zbojníci a v tomto prípade vlastne nálezcovia pokladov nutne tažia zo zlocinov, ktoré boli spáchané pred mnohými rokmi. Na takom malom mieste nemôžeme ani pri najlepšej vôli vymenovat všetky správy, ktoré sa viažu na poklady zbojníkov na Slovensku. Existuje napríklad zbojnícky poklad z Liptovského Jamníka, poklad hôrnych chlapcov na Veterníku pri Pukanci, Jánošíkov poklad na Lachovom Laze pri Zvolene a mnohé dalšie. (Križko,P.: Družina Jánošikova, Cas.MSS 13, 1910, c.2, s.47–55, c.3, s.77–82,c.4, s.106–110, Longauer, J.: Zachovalé povesti o hôrnych chlapcoch v Polhore, Cas. MSS 20, 1928, c.4, s.111–114, Páricka, J.: Poklad Jánošíkov, Cas. MSS 5, 1902, c.1, s.4 – 5, Reuss, L.A.: Ešte slovo o klenovskom Oltárnom, Cas. MSS 3, 1900, s.33–34, Zamboj, D.: Povest o Veterníku pri Pukanci, Cas. MSS 15, 1912, c.2, s.56)
Jánošík pritom držal prím v pocte nazhromaždených pokladov – aj ked casto len v ludskej predstavivosti. Tvrdilo sa, že zlaté i strieborné mince ukryl v nádobách, ktoré zakopal pod Priecnym bralom, skalou vysokou sedem metrov v leštianskom chotári, odkial sa otvára krásny výhlad na Pohronie a do dolín nad Iplom, spomínalo sa, ako porazil vlkolakov, obývajúcich jaskyne pod vrchom Oltárno asi 15 km od Klenovca a zmocnil sa ich obrovského pokladu, ktorý tam je dodnes uložený. Tento poklad sa vraj vždy na Velký piatok presúša, ale ked ho ludia skúšajú vykopat, dvíha sa nad vrchom víchrica a pod zemou sa ozýva mrmlanie zlých duchov a strážcov pokladu, s ktorými si neslobodno zahrávat …
Ovela tažšie ako hociktoré iné je vraj podla tradície objavit zbojnícke poklady, aj to len v urcitom case: tak sa na vrchu Viepor nachádza jaskyna s pokladmi hôrnych chlapcov, nad ktorými by zbledol závistou aj legendárny Ali Baba, problém však spocíva v tom, že sa vraj otvára len na Vianoce a o polnoci, ked sa v kostole spieva Glória, inak nijaký Sezam nepomôže. V inom prípade sa zase chamtivý nálezca stával obetou kliatby, ktorá ukrytie pokladu sprevádzala. Na ilustráciu si môžeme uviest rozprávanie o stretnutí istého Michala Veverku s Jánošíkovým druhom Ilcíkom v roku 1779, ked mal kedysi statný zbojnícky kapitán vyše 90 rokov. Odohralo sa v hustom smrekovom lese, ktorým viedla hradská cesta z Brezna do Tisovca, tvoriaca priesmyk medzi Gemerskou a Zvolenskou župou. Kedže tento kraj bol opustený a nebezpecný, cestujúc casto hladali útulok v opevnenom prícestnom hostinci „Haláš“ v Húšti. A práve tu si k Veverkovmu stolu prisadol starec, ktorý mu po pohostení prezradil, že patril k Jánošíkovej družine a za odmenu i miesto úkrytu pokladu. Ten ležal na polane Volocinec na Polhore, zakopaný pod korenmi dvoch mohutných jasenov, stojacich vedla seba. Vyzval ho, aby si z kotlíka plného dukátov nabral podla uváženia, ale zároven ho poprosil, aby nenápadne vrátil do nejakého kostola omšový kalich, ktorý kedysi ulúpili v niektorom gemerskom chráme a zakopali spolu s dukátmi. Po návrate domov hladal Veverka vhodného spolocníka na výpravu za pokladom. Zdôveril sa miestnemu bacovi, ktorý požíval znacnú úctu medzi usadlíkmi, avšak skôr, ako sa tam spolocne vybrali, prefíkaný baca miesto vyhladal a vylúpil. Neskôr sa s Michalom vrátil k vykopanej jame a nahovoril mu, že ich niekto musel predbehnút. Ked sa neskôr Veverka o bacovom podvode dozvedel, nemohol mu nic dokázat, hoci bolo nápadné, ako niekdajší chudobný pastier zacal na okolí skupovat velký majetok. Zasiahla však ruka osudu. Baca, ktorý nedbal na Ilcíkovu výstrahu, predal kalich polským židovským kupcom na prstene, coskoro zomrel na následky mrtvice a ani jeho rodine sa viac nedarilo. Aj tentoraz bol zbojnícky poklad prekliaty. Jesenský, M.: Poklady na Slovensku (2), roc. 12(16), c.23 (30.10.2001), s.5
POKLADY V TATRÁCH
V roku 1946 objavil znalec tatranskej prírody Ivan Bohuš spolu s Rudolfom Mašlonkom, vtedajším správcom Téryho chaty, vo vedlajšom úvale Javorovej doliny povyše Žabieho plesa starobylý znak, vytesaný do brala v podobe luku s napnutou tetivou a nasadeným šípom. Šípka ukazovala, tak ako v dobrodružných románoch, k tmavému otvoru, ktorý sa cernel v stene protilahlého skalnatého zrázu. Hoci znak bol nepochybne velmi starý, cudné bolo to, že ho niekto nedávno obnovoval, aby ho z urcitého miesta bolo lepšie vidiet a že plnil funkciu zvláštneho ukazovatela ešte i dobe nie celkom minulej. Ked sa však nálezcovia o niekolko týždnov vrátili s fotoaparátom, bolo už skalisko s obrazcom zavalené sutou, ktorá sa zrútila zo zvetranej steny Javorových veží. Hoci sa tajomný obrazec nepodarilo dokumentovat, istá ostáva jeho spojitost s textami tzv. zemských klúcov, ktoré kolovali na území Slovenska už od 15. storocia napísané slovenským, polským alebo nemeckým jazykom, popretkávané nárecím, latinskými vsuvkami, tajnými kabalistickými šiframi a magickými znakmi. Niektoré z nich zaplnili ledva jeden hárok, iné, podrobnejšie, tvorili celé zväzky, knihy, ci objemné folianty, všetky však spolocne hovorili o úkrytoch neslýchaných pokladov a náleziskách zlata. Tie odjakživa lákali dobrodruhov prechádzajúcich vtedy nehostinnou pustatinou medzi tatranskými štítmi. Zažltnuté, cervotocom prelezené stránky, popísané nezrozumitelnými znakmi, s mapkami a návodmi, predstavovali v tom case nemalú hodnotu v ociach svojich majitelov, ktorí si ich kupovali alebo odovzdávali za neúmerne vysoké ceny. Inokedy boli tieto rukopisné skvosty predmetom dedicského konania, ktoré sa odohrávalo v prísne konšpiracnej atmosfére a ich hladanie bolo rovnako tažké, ako cesta za pokladmi, ktorú mali vyznacovat. (Jesenský, M.: Záhady Dr. Jesenského. Poklady v Tatrách, Slov. Republika Víkend, roc.4, c.47 (22.11.1996), s.13)
Tak napríklad beliansky richtár Adam Kaltstein po svojej smrti zanechal na Bujacom vrchu svoj zemský klúc synovi, ten však na hladanie pokladov rezignoval. Nikto už dnes nezráta, kolko odvážlivcov vo svojich torbách skrývalo zemské klúce, potkýnalo sa s nimi po zladovatených skalnatých chodníkoch, hlbokých stržiach, v mraze i v temnotách rôznych dier a tunelov, ktoré objavili medzi rozoklanými balvanmi a skalami. Ohmatané stránky svedcia o tom, kolko casu museli venovat ich majitelia lúšteniu rozlicných kryptogramov, ktorými texty len tak hmýrili, a ako si lámali hlavu nad cudnou geografiou, ktorou oplývali. Keby sme tak nazreli ponad plece odvážneho cestovatela, ktorý si prezerá svoju ohmatanú knižocku v mihotavom svetle ohníka, skrytý v provizórnom úkryte pred snehovou búrkou kdesi vysoko v Tatrách, zistili by sme už zo samotného úvodu, že za ich pisatelov pokladali úspešných hladacov pokladov, ktorí samotní nestacili vycerpat až do dna objavenú skrýšu a chceli sa krátko pred smrtou podelit o svoje bohatstvo. Text väcšinou vyznieval ako testament, ktorý mal dedicovi odovzdat tajomstvo jeho bezstarostnej budúcnosti. Necudo, že mnohí ludia uverili správam, ktorých úprimnost a presvedcivost museli zapôsobit na každého, kto sa tažko potýkal so svojim životom. Tažko rekonštruovat pôvodný úmysel autorov týchto diel, isté je, že postupom casu sa geografia zemských klúcov stávala coraz nejasnejšia a to hlavne zásluhou nedostatocných znalostí alebo nedbalosti kopistov. To však hladacom pokladov vôbec neprekážalo a svoje neúspechy pripisovali vlastnej osobe, morálnym a orientacným nedostatkom, eventuálne zlomyselným duchom, ktorí poklad strážili. K coraz zamotanejším textom prispievali aj svojrázne skratky, ktoré sa autor nepokúšal vysvetlit alebo boli predmetom osobného zasvätenia. Podla dochovaných rukopisov zo sedemnásteho storocia, bolo možné miesto zakopaného pokladu odhalit na základe nasledujúcich znakov:
Na mieste uloženia pokladov nerastie vysoká tráva.
Objavujú sa tam svetlá, iskry alebo plamene, a to vecer alebo ešte pred svitaním.
Sneh sa tam topí skôr, ako na iných miestach.
Nevyskytuje sa tam srien, ani rosa.
Nie je tam zelen, alebo je akoby vypálená od slnka, prípadne úplne chýba.
Cloveka, ktorý takým miestom prechádza, sa zmocnuje strach a telo mu meravie.
Zhasínajú tam svetlá bez príciny.
Vo dne i v noci tam blcí plamen, z ktorého ide strach.
Ak sa na takom mieste vyskytujú kríky, sú zakrpatené a ich lístie býva sivé, modré alebo inej zvláštnej farby, co najlepšie vidno pocas jesene.
Podla tvrdenia väcšiny zemských klúcov boli najbohatšie skrýše pokladov umiestnené v blízkosti Žabieho jazierka. Podla opisov však možno usúdit, že nešlo o niektoré z terajších Žabích plies v Tatrách, a ak naozaj existovalo a zaniklo, mohlo ležat niekde nad Suchou dolinou pod ladovým štítom. Dnes sa však toto, rozlohou malé, ale hlboké pleso, údajne obývané zlatými žabami, nachádza len v legendách, ktoré hovoria o tom, ako pricinením nebeských mocností zaniklo, ked už nemohli zniest pohlad na to, kolko neštastia a biedy sa medzi ludmi v honbe za pokladmi napáchalo.
Povesti o tatranských pokladoch sú však ešte stále živé.(pozri napr. Cižmár,J.: Povesti o zlatých pokladoch tatranských, Sb. MSS 10, 1905, sv.I, s.66–74) Ivan Bohuš sa v roku 1988 podelil o prekvapenie nad súcasnými hladacmi pokladov nasledovne: „Bolo to kedysi na jesen roku 1955. Horskej službe v Starom Smokovci dorucila pošta cudný návrh, podpísaný dvoma mládencami z Jindrichovho Hradca. List plný tajnostkárskych zvratov v podtexte prezrádzal, že pisatelia mali správy o nejakých miestach, ktoré by sa vyplatilo navštívit a prezriet, no svoj zámer boli schopní uskutocnit len za pomoci vodcu, ktorého by za diskrétnost tiež štedro odškodnili. Najskôr som si myslel, že sa prezradili ilegálni držitelia zemského klúca, ktorý pár dní predtým ukradol neznámy páchatel z výstavy starej tatranskej literatúry v popradskom múzeu. V tom som sa však mýlil. Pisatelia mali po sedemnást rokov a svoj nový odpis "Spisu do Tatier ku Trom Turnam“ získali za flašu ovocného vína od cloveka, ktorý ho prepísal z rocníka XII/1907 Zborníka Slovenskej muzeálnej spolocnosti. Velmi lahko sme ich presvedcili o nereálnosti ich úmyslu, ale podciarkujem: o to cielavedomejšie a nadšenejšie objavujú teraz so svojimi rodinami skutocné poklady nádhernej tatranskej prírody." (Krásy Slovenska c.8/1988)
Isteže, môžeme s citovaným autorom súhlasit, že v Tatrách poklady takéhoto druhu existujú. Nezodpovedaná ostáva však otázka, kto a za akým úcelom vytesal tajomné znaky v Belanskej jaskyni, v Javorovej doline, ci v severných rozsadlinách Kominárskeho vrchu. Preco vlastne vyludnené, divé a nedostupné Tatry pritahovali hladacov pokladov ? V com spocíva oná tajomná moc, ktorá tu pritahuje ludí od najdávnejších cias ? Vedeli azda dávni hladaci pokladov o niecom, o com už dnes nevieme?
POKLADY NA SITNE
Príbehy, ktoré sa podobajú na dramatické rozprávania o hladaní pokladov v Tatrách sa viažu aj k impozantnej prírodnej pevnosti s baštami brál v horách uzavretých medzi stredným Hronom a Iplom – k Sitnu. Jeho meno ostáva aj pre dnešok rébusom s trochu zlovestným akcentom. Ocovský rodák a polyhistor Matej Bel (1684–1749)vo svojom monumentálnom diele „Historické a zemepisné poznatky o novom Uhorsku“ udáva, že jeho slovenský názov zodpovedá významu dnešného slova „peklo“. Dokladá to aj preklínaním „Do Sitna s tebou!“ a odvodzuje ho od mena „Satan“, „Satanová“, alebo od akéhosi strašného väzenia na tamojšom hrade, ktoré sa naozaj podobá na pochmúrne miesto ludského súženia. Už od pradávna slúžilo Sitno ako obetište a pohrebisko, útocisko pred nepriatelom a ešte aj pred výstavbou hradu, ktorý zanikol v protihabsburgských vojnách v roku 1710, ako pozorovací bod s výstražnými vatrami. Sitno, podobne ako tatranské konciare, prehladávali pocetní hladaci pokladov vystrojení v prípade potreby virgulou a zemskými klúcmi, starobylými rukopismi s modlitbami a strašnými formulami, ktoré – ako verili – im mali byt nápomocné pri hladaní pokladov. (Kmet, A.: Veleba Sitna, Ružomberok 1893, Sitno a co z neho vidiet, Ružomberok 1901)
Niektorí z nich prejavovali priam zázracnú vytrvalost hraniciacu až s posadnutostou, ako napríklad istý muž s Pešti, ktorého Andrej Kmet každorocne stretával na Sitne, kde hladal poklad, co mu v testamente odkázal nebohý otec. Velké množstvo pokladohladacov si však vytváralo tento atraktívny image iba pri rozhovoroch v hostinci, kde upútavali pozornost ludí, ktorí ich za to z vdacnosti a nezištne castovali pálenkou – v skutocnosti však na Sitne zbierali kôru a lyko z líp…
Okrem presvedcených a pomyslených hladacov pokladov sa aj pod Sitnom /tak ako všade inde/ našla ešte aj tretia skupina v podobe rozmanitých vitúzov a figliarov. Tí v rozprávkové bohatstvo hory vôbec neverili, ale zato boli vždy ochotní pohotovo odprisahat, že o takých pokladoch vedia, poznajú vraj zlaté nápisy, ktoré k nim vedú, slubovali zaviest k mrežiam zamknutým na zlatú zámku, za ktorými videli schody do pivnice, tam zase druhé dvere vedúce k pokladu atd., ale zatial co iných vodili za nos peknými recami, sami k slúbeným pokladom nemohli.
Povest o mrežiach, za ktorými sa skrýva na Sitne chodba vedúca k pokladu, sa vyskytuje vo viacerých variáciách. Tak napríklad Krnišovania kosili trávu na hornej lúke. Muži brúsili kosy, ženy sa ponáhlali na horný koniec s hrablami. Zrazu sa jednej z nich, ktorá sa pri chôdzi opierala o násadec, hrable prepadli až po rázsošku do akejsi mreže. Prelaknutá vykríkla a všetky okolo stojace ženy sa pozerali na hrable, a mreže do ktorých boli vrazené. Ked zavolali mužov, a chceli im mreže ukázat, viac ich nenašli. Istý postarší kovác zo Štiavnice zase šiel so svojimi spolocníkmi popod zrúcaniny hradu k Šostalovej studnicke, a vtedy mu uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil, neskôr sa k mreži vrátil, aby ju sám preskúmal, ale nic nenašiel.
Istý postarší kovác zo Štiavnice šiel zase so svojimi spolocníkmi popod zrúcaniny Sitnianskeho hradu a vtedy mu vraj uviazla palica v mreži ukrytej vo vysokej tráve. V nádeji na bohatstvo svoj objav zatajil a neskôr sa k mreži vrátil, aby ju preskúmal sám, ale už nic nenašiel …
„Ja sám už pekných pár rokov mám íst s jedným vedomcom obzriet si zlatú zámku, mreže a schody, ale nemohli sme sa tam doteraz vybrat, vlastne len on, pretože ja každý rok Sitno aj desat – dvadsatkrát pochodím“, píše Andrej Kmet a jeho slová naozaj nepotrebujú komentár.
Niekdajší sitniansky horár Alojz Skala rozprával, že akýsi dedincania z Detvy, ktorí každorocne zbierali korienky a byliny na Sitne, ho raz volali, aby šiel s nimi a pozrel si zlatý nápis. Na horárovo neštastie prišli za ním turisti, a on nemohol s nimi odíst. Možno išlo o objav súvisiaci s rozprávaním o bratoch Benovických, ktorí podla povesti pracovali pod Sitnom, a natrafili na kamen so zlatým nápisom: „Kto ma na druhý bok obráti, nieco sa dozvie“. V nádeji na poklad bratia nelutovali vynaloženú námahu, ked po celodennom lopotení obrovský balvan prevrátili na druhú stranu, mohli si na nom sklamaní precítat: „Ležal som dost na tomto boku, môžem si poležat aj na druhom“. Benovickí boli sotva spokojní s takýmto nálezom, ja by som sa podla vzoru Andreja Kmeta uspokojil aj takým, len keby som ho našiel. (Jesenský, M.: Zobudia sa nesmrtelní ?, Slov. Republika Víkend, roc.4, c.16 (18.4.1997), s.13)
K výskytu pokladov tohto druhu sa viažu i rôzne indície o pobyte hôrnych chlapcov na Sitne, ako o tom svedcia názvy „Zbojnícka skala“ na temene vrchu, „Zbojnícka studnicka“ v stráni od severovýchodu pod hradnými zrúcaninami a podobne. Jeden z týchto pokladov bol v minulom storocí systematicky hladaný na južnej strane „Zbojníckeho brala“, kde vidiet v jednom brale akoby ludskou rukou vytesaný otvor. Hladaci sa na zaciatku domnievali, že našli ústie do legendárnej podzemnej chodby, ale kedže sa k nemu po stene nemohli dostat, spustili jedného muža na dlhom lane z vrcholu. Tento po rozkolísaní lana prekonal skalnatý previs, a vklzol do výklenku. Sotva však urobil pár krokov, ocitol sa na druhej strane nad priepastou medzi bralami. Neúspešne sa i kopalo v zrúcaninách hradu, kde do hlbokej pivnice spustili na povraze odvážlivca, ktorý odtial vyniesol starý mec, železné úlomky a „hnáty obra“, pravdepodobne kosti z mamuta. Další z pokladov by mal byt ukrytý pri Ciernej studnicke, na mieste, kde nad bahnitou dolinkou pod košatými dubmi poculi vraj polovníci silné hucanie pod zemou. Ked podla návodu od studnicky odmeriate niekolko metrov k jednému dubu a zacnete kopat, prídete k murovanému vchodu do pivnice. Do tmavého otvoru treba vhodit pen z toho duba, pretože v ústí chodby stále kmitá cepel meca, ktorý rozpolí každú neopatrnú hlavu. Zakliaty poklad i tak nemožno vyzdvihnút, pretože ako hovorí povest „boli traja co sa zaprisahali, že ho jeden bez druhého nevezmú“. Nuž, kto neverí, nech tam beží … Hladanie a kopanie ukrytých pokladov casto sprevádzali – akože inác – tragikomické historky, z ktorých si uvedieme aspon jednu: Niekedy okolo leta 1863 pracovali dedincania z Prencova den pred sviatkom sv. Jána na širokej lúke na temene Sitna, ked odrazu zbadali troch mužov, ako idú po lese a pritom sa ukrývajú v poraste. Vtedajší horár Oparený sa velmi skoro dovtípil, aký bude zajtra den, a preto sa rozhodol, že sa na úcet cudzincov pobaví: Tajne si vypocul ich rozhovor na lesnej cistine, kde ako dúfajú, uvidia v noci tajné belasé plamienky, urcujúce miesto uloženia pokladu, ktorý vyhára. Na to miesto potom pod rúškom tmy priniesol a ukryl kovovú misku s liehom, ktorý bol v tom case ešte málo známy, a polnoci ho podpálil. Plamen okamžite vzblkol, a on mal o zábavu postarané. Bohatstva chtiví hladaci sa z vážnymi tvárami a s prstami na perách priblížili k miestu, modlili sa a potom mrmlali cosi nezrozumitelné podla akejsi starej knihy. Nakoniec urobili posvätenou kriedou kruh, na misku napísali „Toto je svetlo sveta“, a noci so soboty na nedelu kopali a ryli v zemi, až kým nad ránom neodišli s dlhým nosom domov. Pre úplnost však možno dodat, že v obrovskej jame, ktorú ešte aj po rokoch našiel Andrej Kmet, neskôr dedincania vykopali kosti a kovové fragmenty, ktoré mohli byt cenným archeologickým nálezom …
MAGICKÁ MOC POKLADOV
Pomaly sme sa priblížili k záveru nášho krátkeho exkurzu za legendárnymi i skutocnými pokladmi, ktoré dodnes odpocívajú v zrúcaninách slovenských hradov, lesov i miest, a majú už tú zvláštnu výsadu, že rovnakým dielom patria k histórii, ako aj k legendám. Tradícia hovorí, že všetky tieto poklady sú prekliate, strážené za pomoci rozmanitých kúziel a tajuplných síl, ktoré môžu nálezcu úplne znicit a zahubit. Môžeme to považovat za skutocnost, kedže farbisté príbehy o pokladoch zviedli mnoho dôvercivých, aby na krivolakej ceste za vidinou fantastického bohatstva premárnili do koruny svoj majetok a na konci svojho úsilia ich cakalo len sklamanie, zúfalstvo, ba dokonca aj smrt. V tomto prípade môže teda naozaj visiet nad pokladmi prekliatie: tak sa v Bratislave do dnešných cias zachoval návod, ktorý v 17.storocí spísal páter Erhartus z Bavorska, v ktorom podrobne píše o spôsobe, akým možno prinútit duchov, aby vydali poklad. Tento návod priviezol do metropoly na Dunaji akýsi Hellwig, ktorý pochádzal zo saského Marienburgu a do Bratislavy sa priženil. Nejaký cas býval u svojich svokrovcov na Schöndorfskej ulici, pracoval ako stolár a vo volnom case sa pripravoval na vyzdvihnutie pokladu, ktorý mal byt vraj zakopaný na krížnych cestách za Cerveným krížom. Na zaciatku navrhol vyhladat poklad svojmu ucnovi Gabenauerovi, ale ked sa nedohodli, našiel spolocníka v osobe Jána Hamelíka, ktorý s ním neskôr býval v dome c. 404 na vysokej ulici.
Po starostlivých prípravách sa v pondelok vecer 13.3.1837 vydali na cestu traja pokladohladaci: 48-rocný Hellwig, jeho 14– rocný syn Ondrej a tridsiatnik Ján Hamelík. Manželkám povedali, že idú pracovat k jednému zo Suchých mlynov. V skutocnosti sa však odobrali na podla nich nádejné miesto oproti záhrade mestského sudcu Scharitzera. Na mieste, kde sa križovali cesty, kde vraj pochovali do masového hrobu obete morovej epidémie, hladali tri dni svoj vysnívaný poklad. Tieto nekonecné dni a noci plné cakania, nádeje a sklamaní vyvrcholili poslednú noc v tragické udalosti. 17.3.1837 hlásil presne napoludnie Scharitzer bratislavskému mestskému kapitánovi Krištofovi Pauerovi, že v pivnici svojej záhrady na Motzegrunde objavil tri zohavené mužské mrtvoly. Tieto pozostatky si samotný kapitán prezrel priamo na mieste okolo tretej hodiny. V pivnici bol ešte vždy ostrý zápach dymu a na schodoch a podlahe sa válali podivné predmety: formule na zariekavanie duchov, sviecky, tymián, niekolko kúskov kriedy, nemecké papierové meradlo, medené tabulky s podivnými hieroglyfmi a zabalená knazská štóla. Mrtvoly identifikovali až v mestskom lazarete na základe jednej z kníh, ktorú mali mrtvi pri sebe. Bolo v nej napísané meno Hellwig.
Ako uviedli v protokole „Visum et repertum“ hlavný bratislavský lekár dr. Endlicher, mestský lekár dr. Würzler a súdny felciar Ján Schmidt, boli mrtvoly skromne oblecené a na jednej nohe mali natiahnuté plátené papuce. Pod mrtvolami našli uhlie a popol a na tele velké a hlboké popáleniny, ktoré prenikali až ku kostiam a vnútornostiam. Silne vypúlené oci, vyplazené jazyky a krvácanie z nosa, uší a úst poukazovalo, že neštastní hladaci zomreli na následky udusenia. Nájdené predmety túto úvahu potvrdzovali – fajka, svieca, dym, uhlie a popol, spolu s flašou vypitej pálenky dokreslili obraz posledných udalostí.
CAROVNÁ MOC POKLADOV
Ako sme videli, okrem neodolatelnej prítažlivosti si poklady zachovávajú akúsi ochrannú silu, ktorá ich bráni, a zároven hladaca vyzýva, aby ich dobyl. Nie nadarmo sa v pocetných legendách stretávame s necistými silami, démonmi, obrami, drakmi, obrovskými ciernymi psami s plamenným jazykom, ktoré poklady strážia a kliatba zase postihne každého, kto objavil nejakú skrýšu. Clovek, ktorý sa vybral hladat dávno stratené a prekliate poklady preto používal ku svojej ochrane pred démonmi rozlicné posvätné predmety a amulety. Medzi ne patrila hromnicná sviecka, vetvicka palmy, posvätené uhlie na zapálenie svetla z kostola, loretánsky zvoncek, posvätená voda, krieda, myrha alebo kadidlo, podobne ako aj nôž, ktorým /pozor!/ dovtedy nikto chlieb nekrájal. Získat tieto predmety nebola až taká jednoduchá záležitost, ako by sa na prvý pohlad zdalo. Hladac pokladov, snažiaci si zadovážit súbor svätenín casto riskoval svoj život v dobe smutne preslávenej vycinaním inkvizície. Kedže sa sväteniny casto naozaj zneužívali k prevádzaniu ciernomagických obradov a blasfemickým rituálom, mohol ich majitel velmi lahko skoncit v plamenoch horiacej hranice. Aj ked bolo známe, že sväteniny slúžia hladacom pokladov na úcely nevinné, ba co viac bohabojné, kedže nimi bojovali proti silám temnoty, ktorým mali vyrvat vlastníctvo dávneho pokladu, oni samotní sa tým nemohli vôbec obhajovat, kedže prisahali, že svoje umenie budú udržiavat v tajnosti. Najlahšie bolo získanie loretánskeho zvonceka, ktorého svätenie sa konalo vo všetkých chrámoch mariánskeho kultu. Až do 19. storocia sa udržala predstava, že jeho zvuk dokáže zažehnat ohen, odohnat búrku, ci ukoncit dlhé obdobie dažda. Ešte jednoduchšie to bolo so svätenou hromnicnou svieckou, ktorá sa aj dnes v mnohých oblastiach vidieka zapaluje pocas búrky v okne príbytku ako ochrana pred úderom blesku. Naproti tomu bolo možné svätené uhlie, kadidlo a myrhu získat iba s rizikom, ktoré sa dalo obíst v prípade, ak sa hladac kontaktoval s knazom alebo mníchom, ktorý sám pátral po pokladoch.
Skôr ako mohol hladac pokladov svoje nácinie v boji so zlovestnými silami použit, bolo nutné, aby si pre svoje predsavzatie vybral správny den. Najskôr bolo potrebné vypracovat horoskop a z neho urcit najhodnejší cas ku kopaniu. V prípade, že okultné znalosti hladaca neboli na tej úrovni, poslúžil si niektorými zo zemských klúcov, zvláštnymi spismi, ktoré uvádzali zoznam dní, v ktorých možno hladat a vykopávat poklady bez vyhliadky na beznádejnost takého pocínania. Zlí duchovia v urcité dni z vlastnej vôle a bez donútenia odstupovali od pokladov, v iné zase nadprirodzené sily spôsobovali, že sa poklady dali kopat a brat – co však neznamená, že aj vtedy nebolo potrebné vložit úsilie do odhánania temných síl. Ideálna situácia nastala, ked sa tieto dni prekrývali, co sa však stávalo iba velmi zriedka. (Jesenský, M.: Ked démoni spia, Nový den, roc.2, c.197 (25.8.2000), s.10
Nazrime teraz do dvoch nasledovných tabuliek:
Dni, v ktorých zlí duchovia odstupujú od pokladov
Den Troch králov, od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny
Hromnicný den celý
Den zvestovania Panny Márie celý
Velký piatok celý
Velkonocný týžden celý
Den Nanebovstúpenia Pána celý
Den Najsvätejšej Trojice celý
Sviatok Božieho tela celú oktávu
Sviatok Sv. Jána Krstitela celá oktáva
Den Zvestovania Márie Panny, od polnoci do polnoci
Den Sv. Krištofa celý
Den Sv. Jakuba celý
Den Nanebovstúpenia Panny Márie celý
Den Ružencovej Márie Panny celý
Den Všechsvätých celý
Den Premenenia Pána celý
Den Nepoškvrneného pocatia Márie Panny celý
Den Narodenia Pána celý
Táto tabulka podliehala v dobových traktátoch modifikáciám, ktoré zahrnali aj iné cirkevné dni a sviatky. V uvedenom prehlade napr. nenájdeme den Sv. Vavrinca, ktorý mnohí hladaci pokladov považovali za mimoriadne priaznivý pre ich zámery. Záhadne znejúca formula „Den Troch králov od polnoci do polnoci, teda od hodiny do hodiny“ znamená, že v tento dátum temné sily odstupovali od pokladov na celú dobu, zatial co inokedy – ako napr. v „Den Premenenia Pána celý“ to robili len od východu do západu slnka.
Dalšia tabulka by mala informovat o dnoch, v ktorých bolo hladanie a kopanie pokladov obzvlášt ulahcené:
Vybrané dni, v ktorých sa darí hladat, kopat a brat poklady
1., 2., 3., 4., 5., 15. a 16. januára
1., 2., 3. februára
1., 2., 3. marca
15. a 17. mája
V septembri až októbri 4.,15., 16.a 22 dna mesiaca
Ak sa na tieto tabulky pozrieme bližšie, konštatujeme, že dní, ktoré boli vhodné k hladaniu pokladov nebolo príliš mnoho. Ked totiž zlí duchovia od ukrytého bohatstva odstupovali, vtedy – ako naschvál – bolo poklad ovela tažšie nájst, pretože sa vtedy bránil vlastnou prapodivnou silou. Dokonca aj pocet tých niekolko dní, ktoré patrili k súbežným termínom oboch tabuliek, podliehali dalším obmedzeniam. V cirkevný sviatok sa hladac nemohol pustit do práce, ak malo ostat jeho svedomie cisté (co malo, ako dalej uvidíme význam naozaj zásadný), v inom prípade (napr. 2. januára) bol povrch zeme pokrytý hrubou vrstvou snehu, ktorá znemožnovala pátranie. Podmienkou hladania pokladu bolo cisté svedomie, ako aj oslobodenie mysle od hriešnej túžby po bohatstve. Magické spisy doporucovali, aby adept rozjímal nad tým, ako bude z nadobudnutého pokladu rozdávat chudobným almužny, podporovat misie, kostoly, ci kláštory a šírit na všetky strany dobrodenie.
Summa summarum: poklad vydobytý magickou cestou z „božskej pokladnice“ prírody mal slúžit nábožným cielom. K tomu, aby sa však hladac k cielu svojho snaženia dopracoval, musel patrit k zasvätencom metallognomickej vedy, hermetickej náuky o „plodnosti zeme“ ukrývajúcej poklady. Metallognómia však poskytovala iba všeobecné doporucenia k hladaniu pokladov. V dalšej fáze adeptovho pátrania musela pristúpit práca s virgulou, ktorej zásady formuloval už v 16. storocí nemecký mág a alchymista, doktor Theophrastus Paracelsus von Hohenheim. Paracelsus doporucoval, aby prút lieskového kríka, ktorý mal poslúžit k výrobe virgule, bol odrezaný pocas dna východu hviezdy Lucida Corona, t.j. 25. marca. O tom, že to nebola jednoduchá záležitost hovoria nasledujúce riadky samé za seba: „Ked chceš rezat tie virgule, dbaj aby si bol úcastný omše svätej a odriekal štyri žalmy pokánia a pri omši aby si opakoval s knazom Confiteor a Evanjelium sv. Jána – Inprincipiam erat Verbum … A ked už budeš mat rezat tie virgule, pristúp k tomu miestu, kde sú, a odriekaj znovu evanjelium sv. Jána celé, a ked už budeš rezat, hovor tieto slová: Vyrástol prút z korena Jasseho, a vyjde kvet z jeho korena. A berúc do ruky virgulu, žehnaj sa v mene Otca, i Syna, i Ducha Svätého. Amen.“
Nasledovalo dalšie zaklínadlo:
„Aby ste ma, prútky, skrze znamenie Svätého kríža viedli a povedali slová, a pravdu všetku bez rozlicného klamania, kde sa zlato, striebro, alebo nejaký poklad nachádzat môže. Zaklínam vás v mene Božích mien: Emmanuel, Sabaoth, Agia, Tetragrammaton, Agias, Athanatos, Jehova, Adonai, Sodai, Hemousion, Messias, Alpha et Omega, Zaciatok a Koniec, abyste ma viedli a na mieste ukázali, kde je zlato, striebro, alebo akýkolvek poklad ukrytý bez akéhokolvek oklamania. Po druhý krát vás zaklínam skrze Pána Boha, ktorý mna i zvyšok sveta stvoril, aby ste ma viedli na tie miesta, kde boli poklady schované. Po tretí raz vás zaklínam skrze Troch svätých králov, Gašpara, Melchiora, Baltazára, ako ich hviezda ku skutocnému a urcitému miestu Pravdy bez žiadneho oklamania priviedla, tak aby ste ma priviedli bez všetkého klamstva k urcitému miestu kde zlato, striebro, peniaze, alebo akýkolvek poklad leží. Amen.“
Okrem týchto citovaných formuliek existovali ich pocetné variácie, ktoré však spájali viaceré charakteristické vlastnosti: forma zaklínania, odvolávanie sa na tradíciu Troch králov, ako patrónov všetkých hladacov, ci použitie kabbalistických božských mien, ktoré by celkom urcite priviedli na hranicu každého, kto by sa o nich neopatrne zmienil pred nohsledmi Svätého ofícia.Predpokladajme, že hladac pokladov po dlhom pátraní konecne nadabil na miesto, kde by sa mali vyskytovat zakliate poklady. V tej chvíli sa dostával ku slovu predpis hovoriaci o tom, že:
„Ked chce niekto v zemi vidiet nejaké poklady alebo peniaze, nech vezme olejcek z bieleho maku, liadok, sol, sadlo z ježa a z toho má urobit mast a natriet si dlan. Ked ju má natretú nech vezme do druhej ruky pokrývku, a tak uvidí v zemi všetko ako v zrkadle.“
Ako svojrázny druh „geologického radaru“ malo to zvláštne nácinie ukázat to, co sa nachádzalo pod zemou, teda aj úkryty strašných dravcov, brlohy obývané démonmi, gigantické kosti obrov a drakov, v ktorých dnes poznávame skelety pravekých medvedov. Ale aj ked sa bolo coho obávat, hladac pokladov sa cítil viac-menej v bezpecí. Jeho pohnútky boli cisté a šlachetné a ochrana nebeských mocností mu pripadala natolko skutocná, že sa nemusel bát vycínania démonických síl.
Po pohlade do útrob zeme, kedy sa hladac presvedcil, že sa naozaj nachádza na mieste, ktoré sa pokúšal odhalit casto aj niekolko rokov, zacala dalšia etapa namáhavej magickej práce. V jej zaciatku vysypal vzrušený adept zo svojej torby všetko, co potreboval k príslušným obradom, ktoré viedli k vyzdvihnutiu zakliateho bohatstva. Najprv použil loretánsky zvoncek, ktorým zvonil na všetky strany, aby odohnal démonického strážcu pokladov a súcasne upozornil dobrých duchov – Zyron Sylphos – na svoj príchod. Zvuk posvätného zvonceka im mal dat najavo, že jeho úmysly sú cisté a šlachetné.
Potom zapálil posvätené uhlie, hodil nan posvätné kadidlo a okiadzal vyhliadnutý okrsok zeme, ktorý chcel vyrvat temným mocnostiam. Tento postup opakoval trikrát, pricom kreslil na zem tri kružnice, ktoré postupne okiadzal a priradoval k nim nápisy vyjadrujúce rôzne podoby božskej moci, ktoré mali vzdorovat silám zla. Ked kružnice s nápismi boli hotové, vykracoval adept za ich hranice a v smere štyroch svetových strán kreslil z dvoch trojuholníkov vytvorené šestramenné hviezdy, ktoré vyzdobené posvätnými symbolmi mali predstavovat dalšiu „magickú palisádu“ proti útokom mocností zla.
Nasledoval další rituál. Najprv cítanie zo Sv. Jána, potom prvé zaklínanie:
„Ja N. zaklínam a prikazujem skrze na veky vítazného Boha, aby všetci duchovia a potvory, viditelné, alebo neviditelné, ustúpili od tohto pokladu a daru Božieho, aby ma žiaden z nich nezastavil, ani mi neuškodil, v mene Najsvätejšej Trojice: Boha Otca a Syna Boha a Ducha svätého, Amen.“
Toto zaklínadlo malo paralyzovat všetky necisté sily. Ak by sa však stalo, že na okolí predsa len krúžili pekelné bytosti, ktoré boli voci nemu ciastocne imúnne, pridávalo sa druhé zaklínanie:
„Ja N. zaklínam vás, duchov, ktorí máte moc pod nebom nad týmito darmi, striebrom, zlato, alebo inými, aby ste mi ich rácili odhalit. V mene Otca, atd.“ Po tomto rituáli neostávalo duchom temnôt nic iné iba utekat, žicliví zemskí duchovia boli zase pripravení splnit hladacovi každé želanie. V prípade, že poklad uložený pod povrchom zeme nebolo možné vykopat (velká hlbka, skalnaté podložie) bolo možné použit formulku k otvoreniu zeme, alebo skalnej steny. Po jej vyslovení bolo potrebné odriekat opät Evanjelium Sv. Jána, pätnástkrát Otcenáš a Zdravas Mária a trikrát Krédo. Text formulky nevybocoval z tradicne ponatej formy zaklínadla vztahujúcej sa rovnako tak k pokladu, ako aj k rudnému bohatstvu zlata, ci striebra: „Zažehnávam ta ty poklad, diera a ukrytá ruda, skrze Božskú silu a moc, zažehnávam ta, skrze toho, ktorý stvoril nebo a zem, aby si sa otvorila, žehnám ta skrze svätých Petra a Pavla, a Vtelenie Ježiša Krista, žehnám Ta skrze svätého Štefana. Žehnám ta ruda skrze Najsvätejšiu Trojicu, a skrze všetku moc, ktorú má Pán Boh na nebi i zemi, a prostredníctvom tejto moci ti rozkazujem, aj skrze Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Amen.“
Predstavme si teraz nepredstavitelné a to, že sa po vykonaní príslušného obradu pred užasnutým zrakom hladaca pokladov otvorila v noci ožiarenej iba svitom mesiaca a hviezd v zemi puklina. Vo chvíli, kedy zdvihol hlavu dovtedy hlboko sklonenú pri modlitbe, mohol zbadat ligotavú žilu vystupujúcu na povrch, ci tajomnú skrýšu do ktorej ktosi ukryl legendárny poklad, ako v rozprávke o Alibabovi. Pokial odkrytá trhlina viedla k ústiu podzemnej jaskyne, vyžadovalo si dalšie pátranie ostražitost a velkú morálnu silu. O tom ako mohlo vyzerat takéto štastie sa docítame v jednom z dobových traktátov zo sedemnásteho storocia: „Na južnej strane uvidíš taký otvor, pred ktorým naskutku poklakni a spamäti odriekaj Evanjelium Sv. Jána In principiam erat Verbum a po skoncení zaraz povstan. Sotva vojdeš, urob pred seba tri znamenia kríža, vlož na ohen myrhu, kadidlo a svätené bylinky, a chod asi na pätnást krokov, bude tam jedno tesné miesto, ale za ním vojdeš do priestranného miesta ako do velkej izby, tu budeš preniknutý hrôzou natolko, že sa nebudeš vládat ani pohnút, kedže tam uvidíš podivné a zázracné diela Božie, ktoré žiaden jazyk vyjadrit nemôže, aké tam Pán Boh Všemohúci diela svoje pre svojich verných stvorit rácil, ale neboj sa a nelakaj, iba ostražito sa chovaj. Nájdeš tam drahokamov každého druhu, diamanty, rubíny, smaragdy, zafíry a iné v množstve v tejto krajine nevídanom … Kamene, ktoré by boli vhodné k obeti zázracným svätým obrazom, pre chudobné kostoly, možno bez straty a vady brat, ak by si však volil brat okrem toho iné veci, zle sa ti povodí a všetko co domov prinesieš, stratíš. Dlho sa tu neobtažuj, ale udri sa v prsia a hovor: Bože, bud milostivý mne hriešnemu – prežehnajúc sa, padni na kolená, podakuj Pánu Bohu, vrát sa a chod nazad a ked vyjdeš z jaskyne, chod rovno a neobzeraj sa. Ked vyjdeš, ocitneš sa v takej hmle, že ani pred sebou, ani okolo nic neuvidíš, naskutku vyslov zaklínadlo uzatvárania a nakoniec hovor štyri evanjelia na štyri strany sveta, k východu, juhu, západu a severu. Po skoncení hmla okamžite zmizne, a všetky otvory budú zavreté a neviditelné. Ked teda vezmeš to, co ti Vecný Boh z Prozretelnosti svojej dožicit rácil, podakuj a urob silné predsavzatie, ako to užívat budeš, s báznou Božou k chudobným. Budeš pamätat na blížnych svojich aj na duše zosnulých, dovtedy, kým budeš žit budeš tiež mat z coho.“
Ked sa teda hladac tažko naložený cennostami a s hlavou naplnenou snom o štastí bohatého muža pomaly chystal k návratu, bolo potrebné uzavriet podivnou mocou otvorené podzemné priestory, aby poklady nepadli do rúk nepovolaným. Ku slovu sa dostala posledná magická formulka: „Zatváram ta a ukrývam poklad v naozajstnom Božstve, tak ako sa premenil na naozajstný chlieb Kristus, ked ho svojim milovaným uceníkom dával k pokrmu v svätý den Svojej prítomnosti, ked peklo premohol. Tak musia byt zavreté tieto jamy, ako kalich a víno, ked sa Boh premenil v nom. Tak ta zatváram, zaklínam skrze Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. Zaprisahávam ta záväzkom, ktorým Kristus peklo premohol a zvítazil.“ Ako ukazujú viaceré kronikárske záznamy, mnohí hladaci, nemali tolko štastia, aby vyhrali svoj boj so služobníkmi Pána temnôt – Satana.
Zaujímavé informácie tohto druhu nájdeme na prelome sedemnásteho a osemnásteho storocia u J.Pretoria, ktorý na túto tému zostavil dva pozoruhodné traktáty – „Daemonologia Rubinzalii Silesii“ (Lipsko 1668) a „Bekannte und unbekannte Historien von dem abentheurlichen und weltberuffenen Rieben-Zahl“ (Jelenia Góra 1736). U Pretoria nájdeme nasledovnú reminiscenciu:
„V roku 1572 sa zobralo niekolko povercivých horalov, aby na Flinsbergu v Obrích Horách (t.j. vo Vysokých Tatrách – pozn. M.J.) hladali poklad. Ked však vzdali úctu Hôrnemu duchovi, objavil sa strážca pokladu, ale s takým silným hrmením a blýskaním, ako aj prenikavým chladom, že títo zaklínaci diabla s velkou úzkostou a strachom museli ustúpit. Podobnej porážky a ocarovania sa dostalo i niekolkým opovážlivým Talianom, ktorí na tom istom mieste za použitia všetkého carodejného umenia a diabolských zaklínaní poklady hladali, pricom jednak, ak máme verit starým správam, niekolkokrát museli vziat nohy na plecia. Dozvedáme sa tiež, ako píše doktor Kasper Schwenckfeld, že títo poverciví horali majú málo štastia, ked si predstavovali, že získajú poklad, ak budú zaklínat Hôrneho ducha, k comu im však vela chýbalo a nakoniec museli za posmechu a hanby od mnohých ludí, ako aj so stratou odíst. Takisto na vecernom zámku v Obrích Horách sa pred rokmi stalo, že to postretlo niekolko z tých, ktorí sa nádejali získat údajné poklady. Ked prišli na horu a priamo na mieste kružnice kreslili, zjavil sa im Rubecal s najhroznejším víchrom, ktorý potom niekolko dní trval, s velkým snehom a strašnou zimou, takže postihnutí mrtvicou sotva s holým životom odtial ušli.“
Mnohí z nás sa pri myšlienke, že ešte aj dnes existujú prekliate poklady strážené za pomoci kúziel, ci tajuplných síl, ktoré môžu nálezcu úplne znicit a zahubit, akiste len útrpne pousmejú. Celkom pokojne to však môžeme považovat za skutocnost, kedže farbisté príbehy o pokladoch zviedli mnoho dôvercivých, aby na krivolakej ceste za vidinou fantastického bohatstva premárnili do koruny celý svoj majetok a na konci svojho úsilia ich cakalo len sklamanie alebo dokonca zúfalstvo. V tomto zmysle môže teda visiet nad pokladmi prekliatie.
Vrátme sa však do súcasnosti otázkou ako si možno ešte aj dnes vysvetlit nadšenie romantikov, ktorí sú ochotní zozbierat, skúpit a zhromaždit po celom svete desiatky, ci stovky popisov, máp, plánov pokladov, o ktorých existencii sú priam skalopevne presvedcení, zbúrat kilometre starých múrov a do zeme vykopat tisíce šácht a vrtov ?
Odpoved na túto otázku skrýva ono legendárne caro, ktoré poklad nielen chráni, ale aj vyzýva, aby sa ho zmocnil a prelomil pecat storocného tajomstva, ktoré ho obklopuje. S novodobými hladacmi pokladov sa teraz rozlúcime slovami Roberta Charrouxa, ktoré obsahujú úprimné vyznanie cloveka, ktorý sa nikdy nezmieril s tým, že poznávanie zemského glóbu už nie je tým pravým dobrodružstvom, o ktoré nás pripravili plavci, cestovatelia, geofyzici, letecké spolocnosti a kozmický výskum:
„Pre hladaca pokladov je život dobrodružstvom, na ktorého konci sa medzi inými preludmi trblietajú i rubíny, diamanty, smaragdy, topásy, ametysty, jemne cizelované šperky, tepané nácinie, prstene náramky, náhrdelníky, dukáty louisdory a piastre! Ako sa iní opájajú pohladom na nepozemsky prísnu a divú krásu mesacných kráterov, žije hladac pokladov pre radost z možného objavu, pre lásku k fantastickosti, pre vrcholné vzrušenie jediného okamihu, pre umenie ponorit ruky do živej vody drahokamov, preto, by muž mohol ozdobit milovanú ženu najnádhernejšími skvostami dejín. A pravda hladaca pokladov ? Nachádza bohatstvo ešte skôr, ako objaví jeho skrýšu …“
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 120