Dr. Miloš Jesenský

Polmesiac, meč a kríž II.

Pahorok Hattínu poznám iba z digitálnych fotografií, stiahnutých z internetu, avšak napriek tomu, možno vnímať príslovečný genius loci tohto miesta. Niekoľko kaktusov, olivové stromy na strmých zrázoch, suchá tráva a vyprahnutá zem ostro kontrastujúca so zeleňou kraja v životodarnom dotyku s vodami Galilejského jazera. Predstavujem si, ako sedím na úbočí, v rannú hodinu, kedy sa slnečné lúče ešte nemenia z dotykov anjela milosrdenstva na drásanie ohnivého démona páľavy a vietor mi obracia stránky v antológii stredovekých kronikárov. Práve tu, presne osemdesiatosem rokov od jeho vzniku, došlo k pádu Jeruzalemského kráľovstva. Zanechalo však nezmazateľnú stopu v pomyselnom piesku európskej i orientálnej histórie, tak ako šľapaje odtlačené v skale údajne označujú dodnes miesto Ježišovho nanebevstúpenia.

Dobytie Dávidovho mesta 15. júla 1099 sa považovalo za najväčší úspech križiackeho ťaženia, v súvekej Európe priam za prejav sigillum Dei – posvätná metropola bola cieľom, za ktorý ozbrojení pútnici strádali, bojovali a umierali. Dovŕšenie ťaženia a triumfiálny sprievod mal byť odpoveďou na modlitby celého západného sveta, dôkazom, že ruka, ktorá zviera drevo kríža je dosť silná aj nato, aby držala rukoväť meča zasadzujúceho zdrvujúce rany všetkým nepriateľom kresťanstva. Pápežovi Urbanovi II, vyzývajúcemu pred štyrmi rokmi bojovníkov, aby pod zástavami kríža tiahli na Východ a vyslobodili posvätné miesta z rúk neveriacich však nebolo súdené, aby riadil oslavu víťazstva a celebroval ďakovné omše za tento veľkolepý triumf kresťanských zbraní, keďže zomrel dva týždne po páde mesta. Stalo sa tak ešte skôr, ako správa o víťazstve prenikla do Európy a navodila všeobecné vzrušenie neskalené ani smrťou najvyššieho pontifika. Zdalo sa, že Boh veriacim odpustil minulé hriechy a priviedol svoj ľud k veľkému víťazstvu.

Aby sme pochopili význam tejto udalosti musíme sa zamyslieť nad náboženskými aspektmi dotvárajúcich ucelený obraz histórie biblickej metropoly, popri Ríme jedného z najuctievanejších duchovných centier západného kresťanstva.

“Pre kresťanov Jeruzalem zostáva tak trochu Dávidovým mestom, o niečo viac svätým miestom posledných dní, kedy sa víťazný Mesiáš navráti na túto zem, aby porazil Satana a Antikrista, pokým nastolí svoje kráľovstvo spravodlivosti”, mieni známy francúzsky medievalista, profesor Jean Flori. “Predovšetkým je však mesto Ježiša Krista, mestom, kde prekvapil múdrosťou svojich výrokov učencov zhromaždených v chráme, kde po tri roky silne kázal a robil zázraky, aby priviedol svoj ľud opäť k Bohu, kde naposledy slávil večeru Baránkovu so svojimi dvanástimi učeníkmi, kým bol jedným z nich vydaný židovským a rímskym úradom, je miestom, kde bol zatknutý, odsúdený, bičovaný, vysmievaný, ukrižovaný na vrchu Kalvária nad mestom, kde zomrel na kríži pre blaho všetkých, ktorí v neho veria ako vo svojho Spasiteľa. Je tiež mestom, kde bolo jeho umučené telo uložené do hrobu vyhĺbeného do skaly a odkiaľ vyšiel živý, vzkriesený, na úsvite prvého dňa v týždni, v onú veľkonočnú nedeľu, ktorá je znamením jeho víťazstva nad smrťou, kedy všetci vyvolení veriaci budú vďaka nemu povolaní ku rovnako víťaznému vzkrieseniu v deń Posledného súdu.”

“V kresťanskej spiritualite nemá posvätnosť Jeruzalema nič seberovné, nekonečne presahuje posvätnosť iných svätyní." Pravdivé konštatovanie, ktoré však tragicky podtrhuje brutalitu s akou sa bojovníci prvej krížovej výpravy mesta zmocnili. Križiaci takmer dva roky kruto strádali, videli svojich druhov umierať na choroby, hlad, smäd, v rozmanitých bojoch i šarvátkach. Dobytím hradieb jednej z najlepšie bránenej pevnosti stredovekého sveta dosiahli slávne víťazstvo a po dvoch dňoch plných horúčavy, hrôzy a krviprelievania boli takmer šialení Zdá sa, že ani na chvíľu nezapochybovali o tom, že moslimskí obrancovia mesta sú Bohu natoľko odporní, že si ani nezasluhujú ani právo na život, vraždili preto každého na koho narazili, včítane ranených, žien a detí.

“Nebolo miesta, odkiaľ by mohli Saracéni uniknúť našim mečom”, píše vo svojej kronike Fulcher z Chartres. “Na Šalamúnovom chráme, kam sa utekajúci uchýlili boli postrieľaní šípmi, zmetení zo strechy dole a v chráme ich bolo sťatých asi desať tisíc. Keby ste tam boli , brodili by ste sa po kolená v krvi zavraždených. Čo ešte rozprávať ? Ani jediný neostal nažive.” Až na pár moslimských šľachticov, ktorí sa vyplatili vysokým výkupným boli takmer všetci obyvatelia zabití, včítane Židov, ktorí boli najskôr nahnaní do hlavnej synagógy a tu potom za živa upálení. Keď už nebolo koho zabíjať, vydali sa víťazi v triumfiálnom sprievode mestom, ulicami vystlanými telami mŕtvych a plných hnilobného pachu k chrámu Božieho hrobu, aby slávnostnou omšou vzdali vďaku za pochybné víťazstvo v mene kríža.

Tieto tragické udalosti sa vo Svätej zemi odohrali pred 906 rokmi a predstavovali zrodenie kráľovstva nie príliš dlhého trvania, ktoré sa tragicky rozišlo s myšlienkou vybudovania božej obce na zemi. Dnes na začiatku tretieho tisícročia je v Jeruzaleme síce veľké množstvo kostolov, ale takmer žiadnych kresťanov. Zo 600 000 obyvateľov je 450 000 židovského, 140 000 islamského vyznania, zvyšok tvoria kresťania frozdelení do tridsiatich rôznych vyznaní. Na celom strednom Východe tvoria katolíci sotva 1, 6 percent obyvateľstva. Existuje azda výrečnejšia odpoveď na otázku zmyslu krížových výprav, ako aj toho, prečo sme naše rozprávanie začali opisom porážky kresťanskej armády pri Hattíne ? Dr. Miloš Jesenský