Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Polmesiac, meč a kríž III.

Polmesiac, meč a kríž III.

Polmesiac, meč a kríž III.

Kurdský vodca Saladin, tvorca moslimskej jednoty siahajúcej od územia Jemenu až po Egypt si po porážke križiakov pri Hattíne mohol dovoliť vstúpiť v piatok 2. októbra 1187 do svätého mesta kresťanstva obklopený gloriolou milosrdného muža, bez prelievania krvi svojich nepriateľov. Očistil posvätné miesta islamu, pokropil ich ružovou vodou a rozhodol sa ušetriť chrám Svätého hrobu, ktorý zveril do opatery istej moslimskej rodiny. Jeden z jej členov Wai Nusseibe ešte aj dnes vlastní kľúče od kostola a dozerá nad pobytom pútnikov. Ako už vieme, úplne inak sa zachovali vojaci prvej krížovej výpravy masakrujúci v roku 1099 všetkých inoverných obyvateľov mesta – aby sme však príliš nepodľahli ilúzii o Saladinovej bezvýhradnej ušľachtilosti, musíme rovnako pripomenúť, že sultán si vyrovnal účty so sokmi vo svätej vojne už v Hattíne medzi elitou kresťanskej armády.

Odovzdajme slovo Saladinovmu sekretárovi Imádovi ad-Dínovi, očitému svedkovi vládcovho triumfálneho finále po víťaznom boji:

„V pondelok ráno, dva dni po víťazstve, dal sultán vyhľadať zajatých templárov a johanitov a povedal: „Chcem vyčistiť krajinu od oboch týchto rodov.“ Ponúkol päťdesiat dinárov každému, kto privedie jedného zajatca, a vojsko mu ihneď priviedlo stovky z nich. Prikázal, aby ich sťali, pretože pred zotročením dával prednosť ich zabitiu. Celý zástup učencov a určitý počet zbožných i askétov sa nachádzali v jeho okolí: každý prosil, či by nemohol zabiť niektorého z nich, vytiahol meč a vyhrnul si rukávy. Sultán sedel, prizeral sa s pobaveným výrazom v tvári, zatiaľčo neveriaci vrhali ponuré pohľady, oddiely stáli zoradené, emirovia v dvojitom rade.“

Ďalšie udalosti podáva arabský kronikár s desivým zmyslom pre detail vo svojom rozprávaní:

„Boli takí, ktorí sekali ostro a čisto a získali potlesk, takí, ktorí váhali a netrafili a bolo im to prepáčené, takí, ktorí vyvolali smiech – iní nastúpili na ich miesto. Videl som aj tých, ktorí zabíjali a hlasne sa smiali, ktorí hovorili a konali. Koľko sľubov splnili ? Koľko chvály získali ? Akú večnú odplatu si zaistili preliatou krvou ? Koľko zbožných diel naplnili hrdlami, ktoré presekli ? Koľko čepelí sa sfarbilo krvou za jediné víťazstvo ! Koľko kopijí bolo vrhnutých proti niektorému zo zajatých levov, koľko slabosti uzdravili, keď oslabili jedného templára, koľko sily dali vodcom … Koľko neveriacich zabili, aby dali život islamu, koľko mnohobožstva strhli, aby budovali vieru v jediného Boha, koľko nepriateľov zabili, aby bránili priateľov !“

Masová poprava rádových rytierov bola ukrutná, ale jatky rozpútané v uliciach Jeruzalema 15. júla 1099 sa nedali vo svojom rozsahu a hrôze k ničomu prirovnať.

„Čo ešte rozprávať ?“, pýta sa Fulcher z Chartres. „Videli by ste niečo neuveriteľné, keď naši panoši a chudobnejší pešiaci prehliadli úskok Saracénov a mŕtvych ich párali, aby im z vnútorností vybrali peniaze, byzantíny, ktoré zaživa prehltli ohavnými pažerákmi. Z tohto dôvodu po niekoľkých dňoch zniesli mŕtvoly na veľkú hromadu a na popol ich spálili, aby takto v pahrebe ľahšie objavili zlato. Po tej hroznej porážke vtrhávali do domov občanov, brali všetko, čo tam len našli …a tým sa stalo, že mnoho chudobných ľudí zbohatlo. Potom sa vypravili ku Hrobu Pána a k slávnemu jeho chrámu duchovní i laici a radostným zvučným hlasom spievali Hospodinovi pieseň.“

„Pokiaľ bude bežný čitateľ vydesený brutalitou týchto časov a veriaci čitateľ zase pobúrený tým, čo niektorí kresťania v mene Krista napáchali“, píše vynikajúci historik križiackych výprav Antony C. Bridge, „možno, že zdesenie jedného a ohromenie druhého bude príznakom toho, že navzdory vojnám a barbarstvu nášho vlastného, pochmúrneho veku kresťanská viera a učenie ľudí v priebehu stáročí ľudí predsa len trochu zmenili. Síce nie dosť, ale v niečom aspoň trochu“

Vyhlásenie krížového ťaženia na koncile v Clermonte v roku 1095 započalo skutočnú vojnu svetov. Západný svet, iba postupne sa vynárajúci z tmy barbarstva na troskách rímskeho impéria, s niekoľko storočí trvajúcim zatmením slnka nad niekdajšou via triumphialis Večného mesta, začal hraničiť s vyspelým svetom byzantskej kultúry, ktorá už dávno prekročila svoj zenit. A proti týmto dvom stál islamský svet, v ktorom boli Arabi znesvárení s Turkami z ázijských stepí, čo len dokresľovalo fakt, že sa moslimská, práve tak ako aj kresťanská strana rozpadla na nábožensky nezmieriteľné tábory. Katolíci hlboko pohŕdali grécky hovoriacimi bratmi a sestrami v Kristu, zatiaľčo im byzantskí veriaci oplácali nenávisť rovnakou mierou, práve tak ako sa do konfliktu dostali summiti uznávajúci bagdadského kalifa so šiítmi poslušnými rozkazov kalifa v Káhire.

Západné kresťanstvo zjednotené pod erbom pápežskej kúrie sa tak postupne menilo na nepriateľskú alianciu proti národom Stredomoria s abecedou odlišnou od latinskej – cyrilskou, gréckou, arabskou, perzskou, či hebrejskou – a jeho vlastné smerovanie od Wormsu po Belehrad, od Albánska do Malej Ázie vyznačovalo hranice nepriateľstva, ktoré tu pretrvali cez stáročia až dodnes.

Viac ako po tri stáročia bol Stredný Východ súčasťou kresťanského sveta pod nadvládou byzantských cisárov – od Konštantína Veľkého po Herakleia. Keď sa muži a ženy prvej križiackej výpravy vydali dobyť Svätú zem v roku 1096 považovali veriacich východnej cirkvi za nevercov, neschopných zdieľať ich víziu pre vybudovanie nebeského Jeruzalema tu, na tejto zemi. Ich byzantskí spolubratia totiž napriek (alebo možno i kvôli) hĺbke a rýdzosti vlastnej kresťanskej viery, vo vedomí osamotenosti ich kultúry v mori barbarstva nazerali na svetské udalosti i do vlastnej budúcnosti melancholickým pohľadom. Obyvatelia krajiny s perlou východného stredomoria, uzavretej v lastúre najmohutnejšími hradbami vtedajších čias -Konštantínopolom boli totiž bytostne presvedčení o tom, že až sa naplní čas zmizne aj ich Bohom chránená metropola v tme, ktorá ju obklopuje. Na rozdiel od križiakov neverili tomu, že k Božiemu plánu patrí chrániť na večné časy kráľovstvá tohto sveta, aj keď v ich vlastnom sedel na tróne zástupca Krista na zemi, cisár a hlava cirkvi i štátu.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 229

počet prístupov od 10.02.2007: 433012
počet prístupov dnes: 69