Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Tajné projekty Tretej ríše I.

Tajné projekty Tretej ríše I.

Tajné projekty Tretej ríše I.

Geheime Reichsache „Chronos“

Technológia o polstoročia popredu – Supertajné zariadenie „Glocke“ – Životu nebezpečné žiarenie – Na čom pracoval profesor Gerlach? – Alternatíva k teórii relativity – Kozmický trenažér v hradných pivniciach – „Der Riese“: Gigantický podzemný labyrint – Lietajúce disky nad Ksiažom – Katastrofy UFO v Hitlerovej III ríši?

O skutočnej úrovni tajného nemeckého výskumu nad technológiou odvetných zbraní svedčia azda najlepšie slová z listu amerického generála Hugha Knerra, ktorý adresoval svojmu kolegovi – generálovi Carlovi Spatzovi v marci 1945:

„Zaistenie nemeckého vedeckého a priemyselného establishmentu poukázalo na fakt, že sme alarmujúco pozadu v mnohých oblastiach výskumu a pokiaľ nevyužijeme príležitosť k využitiu aparátu i mozgov, ktoré ho vyvíjali, ostaneme niekde na konci pri realizácii práce, aká už bola uskutočnená.“

Okrem nespochybniteľného rozvoja raketových technológií, ktoré sa mali stať chrbtovou kosťou nemeckého vojenského a priemyselného komplexu sa v súčasnosti dostávajú do pozornosti odborných kruhov zatiaľ kusé informácie o supertajných projektoch, ktoré mali už v polovici štyridsiatych rokov 20. storočia predbehnúť aktuálny výskum o viac ako pol storočia. Jedným z týchto programov nesúci krycí názov „Chronos“ a neskôr „Laternenträger“ bol jedným z priam exemplárnych príkladov.

Už jeho priebežný produkt – „Die Glocke“ (Zvon) zariadenie práve tak mechanicky prosté, ako technologicky komplikované je sám osebe nesmiernym rébusom. Zo skromných opisov svedkov vieme, že išlo o masívny objekt v tvare zvonu zhotovený z ťažkého kovu, pravdepodobne z olova s dvojmetrovým priemerom základne . Na jeho vrchnej časti sa nachádzal kovový výčnelok do ktorého zhora viedol mimoriadne hrubý elektrický kábel pre prívod pravdepodobne jednosmerného prú­du.

Vo vnútri objektu sa mal nachádzať zvláštny druh masívneho rotora, ktorého hlavnú časť tvorila dvojica dutých kovových diskov naplnených ortuťou a rotujúcich veľkou rýchlosťou v opačných smeroch vôkol spoločnej osi.

Počas práce zariadenia bola ortuť v diskoch schladená pod bod teplotu tuhnutia a káblom bol privádzaný elektrický prúd s vysokým napätím. Zaujímavá je aj konštrukcia ložiska okolo ktorého dvojica diskov rotovala. Malo priemer dvadsať centimetrov a bolo zhotovené z ťažkého, tvrdého kovu Pred každou skúškou sa do jeho vnútra vložila akási meter dlhá keramická nádržka so stenami chránenými viac ako trojcentimetrovou vrstvou olova vyplnená zvláštnou, zlatisto sa lesknúcou kovovou substanciou s fialovým odtieňom, ktorá si za priemernej teploty udržiavala konzistenciu „mierne roztopeného rôsolu“ Z doteraz známych prameňov niesla táto neznáma látka krycí názov IRR SERUM-525 a analogicky má vlastnosťami najbližšie k niektorému z amalgamátov ortuti.

Počas činnosti si zariadenie vyžadovalo dlhodobé a nepretržité napájanie elektrickým prúdom. Po uvedení diskov do potrebného počtu otáčok, čo si vyžiadalo istý čas, nastupoval vlastný test s emisiou špecifického žiarenia, trvajúci približne minútu . Pokusy sa prevádzali v priestore vyloženom keramickými kachličkami a špeciálnymi gumovými rohožkami. Rohožky sa po experimente spaľovali a kachličky umývali akýmsi soľným roztokom. V prípade testov prebiehajúcich v podzemnej komore, bol priestor po viac dvoch-troch pokusoch zavalený ženistami.

V záverečnej etape projektu sa experimenty preniesli spod zeme do terénu – nacistickí vedci využili k tomuto účelu tri železničné vagóny označené červeným krížom – v jednom z nich sa nachádzal „Zvon“ a ďalších napájacie zdroje, transformátory a ďalšie zariadenia, ktoré sa pripájali k stožiarom blízkej siete vysokého napätia. Železničná súprava bola dodatočne vymazaná z registrov železničného riaditeľstva v Opole a v závere experimentov zdevastovaná plameňometmi a následne rozrezaná acetylénovými horákmi.

Začiatok testu sprevádzali charakteristické prejavy: výrazná, modrasto sfarbená žiara v bezprostrednej blízkosti zvonu ako aj výboje prejavujúce sa na okolitých elektrických inštaláciách (prepálené káblové vodiče a žiarovky) až do vzdialenosti stovky metrov.

Najzáhadnejším efektom bola emisia intenzívneho žiarenia, o ktorého povahe sa však môžeme iba dohadovať. Z dochovaných informácií vyplýva, že to bol hlavný dôvod pre rozpustenie prvej výskumnej skupiny v dôsledku tragickej smrti piatich zo sedmičky zainteresovaných vedcov. Neskôr bol počas testov evakuovaný celý výskumný personál na vzdialenosť 150 metrov za súčasného použitia individuálnych ochranných pomôcok – gumových skafandrov s veľkými červenými priezormi na masívnych helmách. Technické práce vykonávalo väzenské komando z tábora Gross-Rosen pod označením RWS-1.

Už spomínané žiarenie predstavovalo pre Nemcov nepríjemné prekvapenie, ktoré zdržalo výskumné práce. Vykazovalo deštrukčný účinok na štruktúru biologických tkanív prejavujúci sa u personálu širokým spektrom patologických účinkov od vredovitých ochorení, cez poškodenie centrálneho nervového systému, problémy s pamäťou, spánkom a rovnováhou až po zápaly svalovej hmoty. Počas experimentov boli v blízkosti Zvonu umiestnené do zorného poľa kamery súbory pokusných organizmov a to práve tak rastlín (machy, papradie, huby, plesne), ako aj živočíchov (jašterice, myši, hady, žaby, hmyz, mäkkýše), prípadne vzorky organickej hmoty: bielok slepačieho vajca, krv, svalovina, či mlieko. Podliehali poškodeniam rôzneho stupňa, pričom prevažovala deštrukcia samotnej štruktúry tkaniva, separácia jednotlivých zložiek telesných tekutín (krvi) a iné. Existujú správy, podľa ktorých väčšina vzoriek podľahla pod vplyvom emisie Zvonu úplnému zničeniu prostredníctvom vytvárania bližšie neohraničených kryštalických štruktúr (majme na pamäti, že tieto informácie nepochádzajú od špecialistov).

Detailne boli zmeny študované na zelených rastlinách, ktoré počas piatich hodín od ukončenia testu vybledli, prípadne zosiveli v dôsledku zmeny chemického zloženia chlorofylu. Zvláštnosťou ostáva, že takto postihnutá rastlina prežívala ešte asi týždeň, načo došlo k jej extrémne rýchlemu rozkladu do mazľavej konzistencie, bez zápachu a bez zrejmej účasti bakteriálnych procesov .

Tieto fenomény sa pre nemeckých vedcov stali predmetom najväčšej pozornosti a to predovšetkým za účelom ich eliminácie, čo predovšetkým svedčí proti myšlienke o priamom využití zvonu ako zbrane. V období od 10. januára 1945 sa podarilo vďaka technickým úpravám znížiť počet poškodených vzoriek na 12–15% a od 25. marca až na úroveń 2–3%. O tom, že uvedený aspekt patril k tým najvýznamnejším svedčí aj samotná organizácia výskumov.

Známy poľský bádateľ súmračných tajomstiev Tretej ríše Igor Witkowski pred časom previedol rozsiahlu technickú analýzu zariadenia „Die Glocke“, ktorej podrobnosťami však v tejto chvíli nechceme zaťažovať text a preto čitateľa odkazujeme na literatúru. Výsledkom jeho vyhodnotenia sa stalo konštatovanie, podľa ktorého bol Zvon zvláštnym prototypom elektrogravitačného generátora, pričom však pri súčasnom stave informácií nemožno preukázať či malo tvoriť pohonnú jednotku , a pokiaľ áno, do akého lietajúceho objektu .

Niet žiadnych pochybností o tom, že nemeckí špecialisti pracujúci v sektore SS disponovali rozsiahlymi vedomosťami v ešte aj dnes tak extravagantnom odbore akým fyzika antigravitácie nepochybne je. Aj keď to znie neuveriteľne teoretické práce na túto tému sa v Nemecku objavili dávno pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Už v roku 1931 vyšla mimoriadne zaujímavá štúdia „O gravitácii, víroch a vlnách v pohybujúcich sa médiách“ pojednávajúca o generovaní gravitácie vo vzťahu k fenoménom vznikajúcich vo víriacich tekutinách – koncepcia, ktorá sa neskôr objavuje vo všetkých správach týkajúcich sa konštrukčného princípu samotného Zvonu.

Je to o to zvláštnejšie, že všetky podobné analýzy v súčasnosti používajú vedecký aparát prevzatý z Einsteinovej teórie relativity. Nemci v tom čase hádzali Einsteinove diela do plameňov hraníc horiacich na námestiach a ich fyzici preferovali kvantovú koncepciu fyziky ako spôsob nahliadania, aj ako základný postulát výskumov. Ak to bolo naozaj tak, podaril sa nacistickým vedcom prielom do oblasti kam ešte aj dnes iba s rešpektom kráčajú súčasní fyzici vyzbrojení relativistickým pojmovým aparátom.

Projekt prebiehal v dvoch fázach: ako bádanie základných fyzikálnych problémov „Chronos“ a následný výskum pod kryptonymom „Laternenträger“, týkajúci sa emisie neznámeho žiarenia a spôsobov ochrany pred jeho smrtiacimi účinkami. Prvej šéfoval popredný nemecký fyzik profesor Walther Gerlach, druhej vedúci lekár a šéf medicínskej služby SS doktor Ernst Grawitz v spolupráci z vybranou skupinou expertov VII Úradu RSHA a Inštitútu leteckej medicíny Luftwaffe.

Z inštitúcií a firiem sa na projekte „Chronos“ podieľali predovšetkým nasledovné inštitúcie:

  • Schlesische Werkstätten dr Furstanau und Co Gmbh (Schlewerk) – ak tento názov nie je azda korektný, je známe, že v prípade závodov v Lubiaži bol pod touto hlavičkou kamuflovaný koncern AEG – Telefunken.
  • Heeres Versuchtanstalt č.10 – čo v skutočnosti bolo – napriek svojmu názvu vyjadrujúcu príslušnosť objektom wehrmachtu – špeciálne laboratórium SS
  • podzemná základňa pod vojenským letiskom Breslau – Stablowitz (Wroclaw)
  • závody zapojené do programu vývoja a výroby komponentov nukleárnych technológií v Torgau, Dessau a Joachimstale.
  • vývojové pracoviská firiem Siemens, Bosch a AEG-Telefunken.

O tom, že projekt Chronos veľmi úzko súvisel s vývojom nemeckej atómovej bomby podáva svedectvo i jeden z respondentov Witkowského, ktorý ho informoval o aktivitách sovietskej rozviedky v komplexe Der Riese, z ktorého názvom sa v tejto knihe nestretávame posledný krát. Koordinátorom ruskej obdoby spojeneckej misie „Paperclip“ a „Alsos“ totiž nebol nikto iný ako akademik Lev Andrejevič Arcimovič, expert v odbore jadrovej fyziky.

Inú indíciu o previazaní programu vývoja nemeckej atómovej bomby v Durínsku a projektu „Chronos“ v Sliezsku s priam „kozmickými implikáciami“ poskytuje dokument o skupine nemeckých odborníkov, ktorí dorazili z Prahy, cestou sa zastavili vo Wroclawi, Lubiaži (3 dni) a potom odcestovali do Torgau. Počas desiatich dní (15. – 25. Novembra 1944) sa tejto inšpekčnej cesty zúčastnili: nemecký raketový odborník – profesor Hermann Julius Oberth, dr. Edward Tohlen, Herbert Johansen, dr. Elisabeth Adlerová a ďalší dvaja ľudia, ktorých mená neboli na papieri čitateľné. Ak zoberieme do úvahy mimoriadne podivný fakt, že profesor Oberth, autor teoretických pojednaní o lete rakiet v medziplanetárnom priestore „Die Rakete in den Planetenräumen“ (1922), či „Wege zur Raumschiffahrt“ (1929) nebol oficiálne angažovaný do vývoja na základni Peenemunde a k tomu si na misku váh pridáme absenciu jeho monografií z vojnovej doby, nemôžeme sa zbaviť dojmu, že tento vedec pracoval na alternatívnom, možno ešte zásadnejšom projekte, ktorým by mohol byť napríklad „Chronos“. Možno práve k tomuto obdobiu sa viažu dve jeho tvrdenia, ktoré si tu dovolíme odcitovať:

„UFO skonštruovali a riadia inteligentné bytosti stojace na veľmi vysokom stupni vývoja. Sú poháňané prostredníctvom zakrivenia gravitačného poľa, vďaka čomu sa gravitácia mení na užitočnú energiu. Moja intuícia mi našepkáva, že sú to bezpochyby prostriedky medziplanetárneho dosahu. Ja, a práve tak aj moji kolegovia, sme presvedčení, že nepochádzajú z našej Slnečnej sústavy, môžu však využívať Mars, či inú v nej sa nachádzajúcu planétu ako priestupnú stanicu. Domnievam sa, že nepochádzajú zo systému Slnka, ale možno z našej galaxie.“

O mnoho rokov neskôr zase prehlásil: „Nemôžme si pripisovať všetky zásluhy vo vývoji, ktorý sa uskutočnil v určitých oblastiach. Dostalo sa nám pomoci.“

Čiastkový výskum projektu „Chronos“ prebiehal v supertajnom zariadení v Ksiaži vybudovanom pod hradom Furstein situovaným pri rieke Pelcznica. Dnes prieskum týchto podzemných priestorov sotva prinesie nejaké výsledky, keďže bol zavalený mínermi Červenej armády hneď po skončení vojny. Okrem projektu „Chronos“ a „Laternenträger“, tu boli riešené aj ďalšie kľúčové úlohy nacistických vedeckých projektov – okrem iného tu Nemci vybudovali najmodernejšie laboratóriá pre vývoj biologických zbraní. Ďalšou informáciou, ktorá by mohla odkazovať na testy zvonu pod zámkom v Ksiaži je existencia veľkého, betónového bazénu, v ktorom voda aj počas zimy bola mimoriadne teplá – to, že bazén nebol určený k relaxácii členov strážnej jednotky, či personálu je v tomto prípade viac ako isté.

Podľa toho, čo vieme, bol Zvon testovaný na plattforme, ktorá mala podobu bazénu. Z nie príliš jasných dôvodov bolo pokusné miesto po každom experimente dôkladne vyplachované.

23, júna 1999 poľská televízna stanica TVN prezentovala dokumentárny film obsahujúci svedectvo istej vdovy, ktorej muž internovaný po varšavskom povstaní pracoval v Ksiaži do posledných dní vojny. Masovú popravu väzňov na konci apríla 1945 prežil iba vďaka oceľovému korzetu, chrániacemu poškodenú chrbticu, na ktorom sa smrtiaca guľka zastavila. Muž sa jej zdôveril, že v blízkosti zámku videl akési diskovité, experimentálne lietadlá a neskôr ho prišli vypočuť aj dôstojníci z poverenia poľského ministerstva vnútra. O pozorovaniach diskovitých lietadiel v regióne Ksiaža rozprával aj Tadeusz Slowikowski z Walbrzycha.

Krátko po ukončení vojny dorazil do Ksiaža istý dr. Hubertus Strughold, ktorý sa medzitým etabloval v USA ako expert kozmickej medicíny. V roku 1944 pracoval práve na tomto mieste v rámci projektu „Latrenenträger“, pričom kvalifikáciu získal na výskumnom pracovisku Inštitútu leteckej medicíny v Berlíne a ešte predtým pri pokusoch na väzňoch v Dachau. Strughold, ktorý napriek svojej nacistickej minulosti urobil kariéru v americkom kozmickom priemysle, sa už na sklonku vojny vážne zamýšľal nad prípravou ľudských posádok do vesmíru. Tvrdil, že už v tom čase práve v podzemí Ksiaža skúšal „let“ v simulátore kozmickej lode a že pod zemou využívali aj služby nadzvukového aerodynamického tunela.

Významu podzemnej základe najlepšie porozumieme, ak si uvedomíme nadštandardné bezpečnostné opatrenia v tejto oblasti, do januárovej ofenzívy Červenej armády rýdzo nemeckej a pod stopercentnou kontrolou straníckeho a vojenského aparátu. Samotné výskumné stredisko bolo maskované pred leteckým prieskumom, chránené troma bezpečnostnými vojenskými okruhmi, včítane hradných múrov a oplotením v celkovej dĺžke 28 kilometrov. Za akékoľvek nepovolené kontakty s inými osobami hrozil trest smrti , v služobnom styku sa používali operačné personálie – falošné priezviská a utajovali aj vojenské hodnosti. Od svojho informátora – pána Orlowského sa Igor Witkowski dozvedel, že vojaci strážnej služby SS sústredení vo vnútornom bezpečnostnom okruhu boli starostlivo vybratí z baltických krajín a nepoznali nemecký jazyk, čim sa rapídne znižovalo riziko úniku informácií. V perimetri dvoch kilometrov od hradu Ksiaž a teda aj komplexu „Riese“ bolo sústredených viac ako štyritisíc vojakov Waffen SS a pracovníkov Sicherheitdienstu. Unikát predstavovala aj lokálna centrála kontrarozviedky (III oddelenie Abwehru) s viac ako stovkou dôstojníkov mimo personálu. Na ľudí, ktorí sa dostali do zóny sa strieľalo bez varovania, okolité cesty boli pretkané kontrolnými stanovišťami, miestni obyvatelia nesmeli prijímať žiadne návštevy, listy boli cenzurované a pod.

V čase výstavby sa tu uskutočnila iba jedna doteraz známa výzvedná akcia Sovietov. Dostal sa tu oddiel ruských výsadkárov, ktorí pristáli neďaleko – všetci však boli pobití alebo zajatí a vzhľadom na bezpečnostné opatrenia osud výsadku mohol byť sotva iný.

Ako podotýka Igor Witkowski, už samotný názov „Riese“ (Obor) upozorňuje na stavebný zámer so skutočne obrovskými proporciami. Hoci sa ho nacistom nepodarilo dotiahnuť do konca, podarilo sa im vďaka otrockej práci väzňov vybudovať gigantický podzemný labyrint z ktorého väčšia časť bola dodnes neodkrytá. Samotný komplex pozostával zo 7 – 9 objektov, ktoré mali byť poväčšinou pospájané dostatočne priestrannými koridormi. Väčšina z nich sa nachádzala v hlavnej časti masívu Sovích hôr – medzi obcami Walim (predtým Wustewaltersdorf) a Gluszyca (Wustegiersdorf), patrilo k nim aj podzemie zámku Ksiaž, ako aj niekoľko kilometrov južnejšie od Walima vykopané štôlne pri dedinke Sokolec (Falkenberg). Ksiaž mal byť prepojený s centrálnou časťou (v blízkosti obce Jugowice) pätnásť kilometrov dlhou podzemnou dráhou, ktorú vystavali špeciálne stavebné čaty berlínskeho metra.

Nemecké dokumenty sa zachovali iba vo vzácnych prípadoch. Správa ministra Alberta Speera spracovaná 22. septembra 1944 pre Hitlerov hlavný stan vyčísľuje sumu 150 miliónov mariek dovtedy preinvestovaných na stavbe „Riese“. Je to ohromujúce číslo, ak si uvedomíme, že náklady na pracovnú silu z lágra Gross-Rosen boli naozaj mizivé a stavalo sa nie viac ako šesť mesiacov. Udivujúca je aj štatistika spotreby stavebných materiálov – podľa slov samotného Speera sa v „Riese“ použilo oveľa viac betónu, ako v roku 1944 k vybudovaniu protilietadlových krytov na území celej Ríše, t.j. 10% cementu z celkového množstva užitého v nemeckom hospodárstve. Súčasne Speer udáva, že v predposlednom roku vojny existovalo v Ríši viac ako 200 000 m3 podzemnej kubatúry (dnes je známych sotva 90 000) a minulo sa 257000 m3 železobetónu.

V Gluszyci bol hromadený pre stavbu „Der Riese“ materiál v obrovskom množstve – asi 10 miliónov vreciek cementu, z ktorých časť v podobe „skamenených balíkov“ leží v okolitých lesoch dodnes. Hlavná časť komplexu „Riese“ lokalizovaná v podzemí Gluszyce bola po vojne čiastočne sprístupnená a to v rámci operácie Odmínovanie línie Odry. Podľa správy istého poľského milicionára citovanej v knihe J. Ceru „Tajomstvá Sovích hôr“ sa tam nachádzali obrovská výrobné haly uzavreté silnými oceľovými dverami. Podobne ako na území Čiech, budovali aj v Sliezsku nacistickí inžinieri horúčkovito v období začiatku roku 1944 do konca mája 1945. Komplexné informácie však chýbajú – vie sa iba toľko, že laboratória a časť prevádzkových kapacít úzko súvisiacich s vývojom bola chvatne, ale dôsledne evakuovaná do priestorov bývalej banskej šachty „Wenceslaus“ (dnes „Waclaw“) v Ludwikowiciach Klodzkich, necelé tri kilometre juhovýchodne od najjužnejšie položenej odbočky „Riese“ – „Sokolca“. Tým získali podzemné priestory značných spôsobom na kubatúre – hlavná šachta bola vyhĺbená do hĺbky 610 metrov a jej ťažobné pole pokrývalo plochu asi 112 km2. Ak sa nemeckým inžinierom podarilo prepojiť tieto priestory s časťou komplexu „Riese“ pod zámkom Ksiaž, vzniklo bezpochyby celé podzemné mesto o dĺžke niekoľkých desiatok kilometrov.

Ďalšie elementy logickej skladačky ideálne pasujú do obrazu miesta supertajných výskumov – lokalita sa nachádza v tesnej blízkosti uhoľnej šachty v uzavretej doline, ktorá chráni miesto prác pred očami nežiadúcich svedkov, vlastní železničnú prípojku ako aj tepelnú elektráreň, disponujúcu zásobami uhlia na niekoľko desiatok rokov.

Podzemné priestory základne, práve tak ako aj samotná baňa „Wenceslaus“ boli pri odchode nemeckého osadenstva zaplavené vodou a to tak dôkladne, že sa aj skúšky o jej vypumpovanie v rokoch 1988–89 ukázali byť úplne márne nehľadiac na možné riziko vyplývajúce zo zamínovania, či skladovania zásob chemických zbraní .

K novým inštaláciám špeciálneho určenia, ktoré nemajú vôbec nič spoločné s pôvodnými baníckymi prácami stojí predovšetkým za pozornosť mohutný betónový prstenec o priemere tridsať metrov vztýčený do výšky desať metrov nad úroveň terénu na betónových pilieroch s plochou prierezu približne 2 m2. Z prstenca vyčnievajú v pravidelných rozstupoch konce oceľových rúrok zaliatych v betónovej mase, z väčšej časti ešte aj dnes pokrytej zelenou maskovacou farbou

Zo všetkých budov má táto bizarná stavba azda najbližšie k tzv. „mucholapke“, teda konštrukcii slúžiacej k testovaniu letúnov kolmo štartujúcich a pristávajúcich pri oboch menovaných manévroch. V hornej časti disponuje solídnymi úchytkami k napnutiu siete, vychytávajúcej sledovaný objekt pri možných nekoordinovaných pohyboch. To, že v Ludwikowiciach nachádzame pri základni tejto divnej konštrukcie betónový bazén môže znamenať, že v ňom zhromaždený objem vody mohol eventuálne stlmiť pád objektu zachyteného hornou sieťkou.

Takmer identická konštrukcia bola vybudovaná Nemcami aj v okolí obce Brzecze pri Oswienčime a pracovali na nej väzni tejto najväčšej fabriky na smrť. Piliere tunajšej „mucholapky“ sú takisto vztýčené nad okrajmi veľkého bazénu, čo nemôže byť náhodou. Celá záležitosť je o to zaujímavejšia, že existujú doklady o kooperácii laboratórneho komplexu v Lubiaži a táborom Auschwitz. V prvom prípade Nemci využívali prácu neveľkej skupiny osvienčimských väzňov, na ktorých neskôr robili akési experimenty.

Uvedené indície umožňujú aspoň hypoteticky rekonštruovať zámery nemeckých konštruktérov, aké mali s technologicky náročným zariadením „Zvon“ plánovaným ako súčasť pohonnej jednotky diskoplánov – V – 7. Teraz je azda čas vrátiť sa k našej pôvodnej otázke o skutočných možnostiach projektu „Chronos“ s ambicióznym cieľom ovládnutia gravitačnej sily k pohonu lietajúcich objektov. Odpoveď možno obsahujú materiály, ktoré sa objavili v Nemecku niekoľko rokov dozadu a napriek tomu, že sa im dostalo istého druhu popularity, ich skutočný význam nebol docenený dodnes. Z dochovaných záznamov vyplýva kľúčová úloha muža číslo jeden v nemeckej fyzike tamtých čias – profesora Walthera Gerlacha (1889–1979).

Väčšina kusých prameňov sa zhoduje v zásadnom význame, ktorý sa v projekte „Chronos“ pripisoval výskumu a testovaniu zariadení emitujúcich mimoriadne intenzívne elektromagnetické pole o vysokej frekvencii. Viacerí svedkovia sa zhodli v názore, že na tejto úlohe pracovali vývojoví pracovníci pobočky AEG-Telefunken v Lubiaži. Súvislosť so „Zvonom“ nevyzerá z tohto aspektu až tak nepravdepodobne – v opise efektov jeho testovania vystupujú aj zmienky o silnom elektromagnetickom poli. Podobne aj šéf projektu, profesor Gerlach bol expertom práve v oblasti generovania silných magnetických polí. Iné odkazy nachádzame na niektorých kópiách technických výkresov nacistických diskoplánov. Zariadenie označené ako „Zvon“ tu naozaj nájdeme, hoci jeho funkcia nie je z dochovaných schém príliš zrejmá. Spravidla sa nachádza v kruhovitom, pohyblivom zariadení, čo by mohlo sugerovať myšlienku o dodatočnej (smerovej) pohonnej jednotke .

Ak máme veriť správam krúžiacich v početných publikáciách a na webových stránkach niektorých autorov, práce na vývoji nacistického diskoplánu započal vývoj prvého zo série takýchto extravagantných leteckých modelov – Vril – 1 , projektovaný v tridsiatych rokoch bližšie neurčenou skupinou konštruktérov na okolí Augsburgu. Išlo o neveľký, pokusný prototyp s priemerom 5 metrov známy tiež pod kódovým označením RFZ-1 (Rundflugzeug-1). Letún bolo veľmi ťažké účinne ovládať a po dosiahnutí výšky 60 metrov sa pre technické potiaže zrútil, hoci sa jeho pilotovi – istému Lotharovi Waizovi podarilo bez vážnejších zranení opustiť kabínu .

O nejaký čas neskôr vznikol zdokonalený prototyp Rundflugzeug-2 (RFZ-2) s priemerom 20 metrov. Riadenie však naďalej ostávalo značným problémom, čo rozhodlo o jeho vylúčení z okruhu sľubných vojenských technológií.

V ďalšej fáze sa malo vývoja ujať špecializované pracovisko SS Entwicklungstelle IV, ktorého konštruktéri sa pokúšali o zdokonalenie letových vlastností diskoplánov poháňaných elektromagnetickým pohonom. Nasledovným úspešným prototypom sa mal stať diskoplán Haunebu – I s priemerom 25 metrov, charakteristický veľkými, protibežne rotujúcimi diskmi, či Haunebu-II s o päť metrov väčším priemerom s unikátnym systémom štyroch generátorov elektromagnetického poľa, jedným umiestneným centrálne a s troma menšími, stabilizujúcimi.

Vznikali aj plány, pri ktorých sa ambíciami nešetrilo – nezávisle od projektov inžinierov Mietheho, Schrievera, Habermohla a Belluzza, o ktorých sme písali už v našej predošlej knihe, mali vznikať ďalšie diskoplány radu „Haunebu“, omnoho väčšie a so schopnosťou vzlietnuť aj kozmického priestoru.

Zachoval sa aj plán obrovskej kozmickej stanice projektovanej v Zeppelinových továrňach pod kryptonymom „Andromeda – Gerät“. Zvažovalo sa bojové využitie nového letúňa. Prvým krokom k nemu mal byť let „stíhacej“ verzie diskoplánu „Vril-I“ vyzbrojeného 30 mm leteckým kanónom a guľometmi. Pohon „Vrilu-II“ prešiel údajne veľkými zmenami a mal byť neskôr využitý v diskopláne V-7. Najviac prepracovaným lietajúcim diskom mal byť však až „Haunebu-III“, dokončený v posledné mesiace vojny v jednom prototype, ktorý absolvoval 19 skúšobných le­tov.

V literatúre sa stretneme aj stvrdením, podľa ktorého dostali v marci 1945 závody Dornier prvé objednávky na sériovú výrobu, zatiaľ čo sa pri výstavbe predchádzajúcich prototypov angažovali zamestnanci firmy Arado. Z rozhodnutia Adolfa Hitlera dostal prioritu projekt Victora Schaubergera, o ktorom sa podrobnejšie zmienime neskôr.

Ako uvádza Igor Witkowski, vo Veľkej Británii bola v roku 1999 odtajnená zvláštna tridsaťdva stránková správa o zariadení „Magnetstromap­parat“, ktoré malo tvoriť pohonnú jednotku diskoplánov rady Haunebu. Z uvedeného dokumentu vyplýva, že na tomto projekte pracoval tím pod vedením istého inžiniera Hansa Colera, von Unruh, Franz Haid zo závodov Siemens-Schuckert, ako aj laboratórium AEG-Telefunken.

Najpodivnejším aspektom celého prípadu je samotná existencia výskumu a teoretického bádania nad problémom umelého generovania gravitácie rozpracovaného O.C. Hildenbergom a W. Gerlachom už na počiatku tridsiatych rokov. Na prvý pohľad by sme si mohli myslieť, že sa vedci v Tretej ríši mohli sotva dopracovať k nejakým reálnym výsledkom, pokiaľ nebola formulovaná teória o vzťahu tohto fenoménu k elektromagne­tizmu, navyše s ignoranciou Einsteinovej teórie relativity. A predsa – podaril sa im zásadný krok, ktorý predčil vtedajšiu úroveň poznania minimálne o päťdesiat rokov. Prekvapuje na tom predovšetkým fakt, že objavy prebehli za veľmi krátku dobu – Nemci bezpochyby udelili programom „Chronos“ a „Laternenträger“ jednu z najvyšších štátnych priorít, vynaložili na ne ohromujúce prostriedky, čo navodzuje dojem skalopevného presvedčenia v istotu tohto konania akoby podopreného rukolapnými dôkazmi.

Už v našej predošlej knihe sme upozornili na možný zdroj takýchto informácií – haváriu, či zostrelenie mimozemských kozmických lodí na území pod kontrolou Hitlerovej brannej moci . Jednou z nich mohla byť už predtým spomínaná katastrofa neznámeho lietajúceho objektu na prelome rokov 1937/1938 v blízkosti obce Czernica, len niekoľko kilometrov od Jelenej Góry. Stalo sa tak v blízkosti statku patriaceho príbuzným Hitlerovej milenky Evy Braunovej. Podľa toho, čo sme počuli od svojich informátorov mala po zaistení objektu miestnou jednotkou SS skúmať vrak trojica nukleárnych fyzikov.

Toto vysvetlenie, nech už znie akokoľvek fantasticky asi ako jediné bezo zvyšku vysvetľuje fakt, že iba zopár rokov potom ako sa k nebu vzniesli plátnom obtiahnuté dvojplošníky premýšľali nemeckí konštruktéri nad výkresom „elektrogravi­tačného generátora“.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 286

počet prístupov od 10.02.2007: 433013
počet prístupov dnes: 1