Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Tajné projekty Tretej ríše III.

Tajné projekty Tretej ríše III.

Tajné projekty Tretej ríše III.

Neznámi votrelci v Antarktíde – Úderná operácia US Navy: polárne jednotky postupujú so stratami – Prekvapivé zistenia kapitána Richtera: Nórske mapy boli falšované – Svastika veje v metelici – Prízračné ponorky Kriegsmarine – Tajomné oblasti v Antarktíde

V roku 1946 sa uskutočnila rozsiahla invázia amerického vojenského námorníctva na južný polárny kontinent. V rámci „High Jump Operation“ zamierilo k antarktickému pobrežiu 4700 členná „armáda“ s do tých čias pre polárne končiny nebývalou technickou podporou: šiestimi bojovými vrtuľníkmi, šiestimi lietajúcimi člnmi Martin PBM, dvoma ďalšími typmi hydroplánov a pätnástimi inými lietadlami. Jednotky preplavilo a krylo štrnásť vojnových lodí včítane lietadlovej lode Phillipine Sea. Je takmer neuveriteľné, že necelý rok po vojne, ktorá zruinovala väčšinu globálnej ekonomiky sa práve do južných polárnych urýchlene vydala už v prvé antarktické leto vojensky organizovaná výprava, ktorá bola priam márnotratne vyzbrojená a vystrojená. Pravda, všetko môžeme vidieť v inom svetle v momente ak pripustíme, že z nejakého, zatiaľ nám neznámeho dôvodu bola misia nevyhnutná k udržaniu statusu „national security“.

Plavidlá hlavnej údernej skupiny vplávali v tesnom závese za ľadoborcom „Burton Island“ do ľadovej triešte Rossovho mora 31. decembra 1946 a narazili tu na nepriaznivé meteorologické podmienky. Napriek tomu počas jedného mesiaca nalietali piloti na prieskumných letoch celkovo 220 hodín na vzdialenosť 22 700 míľ a zhotovili 70 tisíc panoramatických snímkov povrchu. Potom dospela celá kampaň do rozpačitého a urýchleného finále. Chilské denníky citovali správu, podľa ktorej sa experdícia „dostala do obtiaží“ a že ju postretlo „množstvo nehôd“. Ďalej prenikla na verejnosť správa, že hlavné sily operácie „High Jump“ museli byť evakuované ľadoborcom Burton Island z Veľrybej zátoky dňa 22. Februára 1947 – muži na západnom krídle sa dostali domov 1. marca 1947, príslušníci východného o tri dni neskôr, teda necelé dva mesiace po priplávaní k brehom Antarktídy. To čo nasledovalo, podliehalo prísnemu spravodajskému embargu, dnes je však známe aspoň to, že veliteľ operácie, skúsený polárny bádateľ admirál Byrd bol vo Washingtone vypočúvaný tajnými službami hneď nato ako bol 14. Marca „privítaný naspäť“ ministrom vojny Jamesom Forrestalom.

5.marca 1947 priniesol denník „El Mercurio“ zo Santiaga de Chile článok pod titulkom „Na palube Mount Olympu v južných moriach“, ktorý sa odvolával na admirála Byrda v jednom z interview reportéra Lee van Atta: „Admirál Byrd dnes vyhlásil, že je potrebné naliehavo podniknúť okamžité defenzívne opatrenia proti nepriateľským regiónom. Admirál ďalej tvrdil, že nechce nikoho zbtočne ľakať, ale že je horkou realitou, že v prípade nového konfliktu by boli Spojené štáty mapadnuté lietajúcimi objektami, ktoré sú schopné doletieť od jedného pólu k druhému neuveriteľnou rýchlosťou.“

Admirál Byrd zopakoval svoje znepokojenie a zároveň výstrahu aj na tlačovej konferencii pre International News Service, ktorá mala zúročiť jeho bohaté polárne skúsenosti. Ak si uvedomíme, že sa to všetko odohralo sotva rok po ukončení vojny, záležitosť dostáva svoje širšie a naozaj zlovestné súvislosti.

Môžeme si položiť otázku, kto by mal vlastne byť oným neznámym nepriateľom používajúcim tieto vyspelé lietajúce zbrane? Tretia ríša bola vojenskou i politickou mŕtvolou, ZSSR zase natoľko sofistikované zbrane – podobne ako USA – nevlastnil.

Na mape sveta by sme teda sotva mohli ukázať prstom na krajinu, ktorej mocenské ambície by dokázali provokovať americkú inváziu do Antarktídy, či nebodaj takú vlastniacu lietadlo schopné „preletieť od pólu ku pólu neuveriteľnou rýchlosťou“. V médiách sa začali pretriasať rozmanité chýry o elite nacistických vojenských a vedeckých odborníkov, ktorá koncom vojny opustila Ríšu, aby na tajnej základni v Antarktíde pokračovala vo vývoji diskovitých lietadiel založených na ukoristených mimozemských artefaktoch. Iní, ako napríklad americký spisovateľ William Lyne modifikujú tuto hypotézu tvrdením, že sa jednalo o odcudzenú technológiu geniálneho konštruktéra Nicola Teslu.

Zatiaľ najzávažnejšou indíciou pre toto odvážne presvedčenie sa javí množstvo údajov vzťahujúcich sa k existencii nacistickej základne na šiestom kontinente ako výsledku intenzívnej explorácie južných polárnych oblastí nemeckými armádnymi výpravami v období tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny.

Prvý historicky doložený pokus o prieskum tohto regiónu uskutočnil v roku 1873 Eduard Dallman (1830–1896) hľadajúci s parníkom „Gronland“ nové lodné trasy pre Polárnu navigačnú spoločnosť sídliacu v Hamburgu.

Po výprave lode „Gauss“ počiatko minulého storočia, ktorá bola viac ako rok uväznená uprostred ľadu, nasledovala v roku 1911 ďalšia expedícia pod vedením kapitána Wilhelma Fichtnera na palube plavidla „Deutschland“. Po prvej svetovej vojne podnikli Nemci ďalšiu plavbu v roku 1925 s loďou výnimočnej konštrukcie „Meteor“ pod velením doktora Alberta Merza.

Úsile o „dobytie nemeckého priestoru“ v Antarktíde kulminovalo krátko pred vojnou do horúčkovitých príprav expedície kapitána Alfreda Richtera. Ten dostal k dispozícii špeciálnu lietadlovú loď „Schwabenland“, z ktorej mohla pomocou unikátnych katapultov vyštartovať dvojica desaťtonových hydroplánov typu Dornier. Na konci letu stroje pristáli na hladine a boli prostredníctvom lodného žeriavu opäť vyzdvihnuté na palubu. Na prostriedkoch sa skutočne nešetrilo – celkový rozpočet výpravy prekročil viac ako tri milióny ríšskych mariek. Posádka bola vybratá a cvičená pod prísnym dohľadom expertov nemeckej „Spoločnosti pre polárny výskum“. Tesne pred zahájením vystúpil pred jej členmi aj samotný admirál Byrd, ktorého nemeckí polárnici nezabudli pozvať, aby sa poučili z jeho bohatých skúseností prežívania v nehostinnom polárnom prostredí.

„Schwabenland“ pompézne vyplávala na more z hamburského prístavu 17. decembra 1938. Zhruba o mesiac neskôr loď dorazila do antarktiktyckých pobrežných vôd, aby 20. januára 1939 spustila kotvy na 4 stupňoch a 30 min. východnej dĺžky a 69 stupni 14 min. južnej šírky.

Výprava strávila dvadsať dní v regióne Krajiny kráľovnej Maud. Počas tejto doby lietadlá „Passat“ a „Borea“ štartujúce z paluby expedičného plavidla vykonali pätnásť letov nad plochou väčšou ako pol milióna kilometrov štvorcových a celkovo zhotovili jedenásť tisíc fotografií. Tie bez pochybností preukázali značne trápnu skutočnosť – že totiž nórske „mapy“ regiónu vôbec nezodpovedajú skutočnosti, keďže sa dovtedajšie výpravy nedostali tak ďaleko do vnútrozemia, ako proklamovali a miestopisné pomery si kartografi v Oslo jednoducho vycucali z prsta. Tak bola modernou snímacou technikou podchytená asi pätina antarktického kontinentu a došlo tiež k zaujímavému zisteniu, že na ňom existujú aj oblasti bez ľadu a so známkami vegetácie. Väčšina regiónu bola tiež prehlásená za územie pod nemeckou správou, premenovaná na „Neu Schwabenland“ a do snehu sa zabodli stovky vlajočiek s hákovým krížom zhodené z paluby lietadiel, aby označili nové ríšske vlastníctvo.

Ritscher vydal povel k návratu v polovici februára 1939 a o dva mesiace priviezol do Hamburgu aj kompletné a na svoju dobu mimoriadne kvalitné fotografické mapy novej nemeckej dŕžavy. Skutočný zmysel výpravy nebol nikdy uspokojivo objasnený, môžeme však pokladať za takmer istý výrok, že Nemci v priebehu piatich rokov, ktoré predchádzali rozpútanie svetového konfliktu neurobili nič, čo by nejakým spôsobom nesúviselo s prípravou na budúcu vojnu. Keďže k záboru Krajiny kráľovnej Maud došlo osem mesiacov pred útokom wehrmachtu na Poľsko, nezdá sa bzť nezmzselnou predstava, že polárne „ťaženie“ kapitána Richtera malo kľúčový význam pre budovanie tisícročnej Tretej ríše.

To však ešte nie stále všetko – aktivita Nemcov v antarktickej oblasti neutíchla ani počas vojnových rokov, ako o tom informujú príslušné záznamy.

V rokoch 1939–1941 podnikol kapitán Bernhard Rogge s bojovou loďou „Atlantis“ plavbu do južných oblastí Atlantiku, Pacifiku a Indického oceánu, pričom na prelome decembra a januára 1941 navštívil aj Kerguelenove ostrovy. „Atlantis“ bola známa aj pod značením Hilfkreuzer 16, či „Tamesis“, ktoré prijala predtým ako bola 22. novembra 1941 zničená britským plavidlom „Devonshire“ pri ostrove Ascension. V roku 1940 vykonal bojovú plavbu pozdĺž antarktických brehov z Cap Adare k ľadovému šelfu Shackleton pomocný krížnik 45 „Komet“ pod velením kapitána Roberta Eyssena. Táto loď taktiež kotvila na Kerguelenách, pri ostrove Marion a v roku 1942 bola potopená pri Cherbourghu.

Kergueleny zaujímali v nacistických plánoch ako sa zdá, naozaj významné miesto. Už v závere predošlej kapitoly sme spomínali úsilie vedúce k vybudovaniu nemeckej rádiovej a meteorologickej stanice. V máji 1942 nastúpil meteorológ a dvaja radisti s plným vybavením na zásobovaciu loď „Charlotte Schliemann“ plávajúcu ku Kerguelenám, ale príkaz k budovaniu stanice bol neskôr odvolaný.

Podozrivé sú aj niektoré aktivity nemeckých ponoriek v južných moriach. Napríklad ponorka U-859 potopená 23. septembra 1944 britskou podmorskou loďou „Trenchant“ v Malakkskej úžine viezla na palube 33 ton ortuti v sklenených fľašiach uzavretých do pocínovaných kontajnerov. Prečo viezla nemecká ponorka takýto druh nákladu tak ďaleko od svojej materskej základne? Nie je bez zaujímavosti v tejto súvislosti podotknúť, že ortuť sa dá použiť pre pohon niektorých typov pohonných jednotiek kozmických lodí…

Ponorky však brázdili vody južných morí aj po oficiálnom skončení vojny. Dva mesiace po skončení nepriateľských akcií, sa 10. Júla 1945 napríklad vzdala argentínskym úradom posádka plavidla U-530, pričom scenár jej bojovej misie je sám osebe rébusom. Oficiálne zaznamy totiž hovoria, že po období od októbra 1944 do mája, kedy bola táto ponorka súčasťou 33. Flotily, boli jej plavby ukončené. Napriek tomu posádka kapitána Wermutha o dva mesiace neskôr doplávala do argentínskeho Rio de la Plata, aby sa 10. Júla 1945 formálne vzdala argentínskym úradom.

Podobné osudy mala aj ponorka U-977, ktorá sa 2. mája 1945 vydala z nórskeho Kristiansandu na bojovú hliadku v Lamanšskom prielive. Po kapitulácii sa kapitán Heinz Schaffer rozhodol, že zamieri do vôd južného Atlantiku, načo sa U-977 vynorila 17. Augusta y vĺn Mare del Plata, aby sa o tri mesiaci neskôr 13. Októbra vzdala USA. Netreba azda podotýkať, že aktivity tohto plavidla počas cesty na americký kontinent nie sú vôbec známe.

Francúzska tlačová kancelária „Agence France Press“ priniesla ešte 25. Septembra 1946 informácie, podľa ktorých sú „neustále kolujúce chýry o aktivite nemeckých ponoriek v oblasti Ohňovej zeme medzi najjužnejším cípom Južnej Ameriky a Antarktídou založené na skutočných udalostiach.“ Noviny „France Soir“ vzápätí priniesli nasledujúcu správu o stretnutí s jedným z takýchto prízračných plavidiel Kriegsmarine:

„Takmer rok po skončení nepriateľstva v Európe bola islandská veľrybárska loď "Jullianne“ zastavená veľkou nemeckou ponorkou. Loď „Jullianne“ sa pohybovala v antarktickej oblasti pri Malvínskzch ostrovoch, keď sa nemecká ponorka vynorila na hladinu a vztýčila oficiálnu smútočnú vlajku – červenú s čiernym okrajom. Veliteľ ponorky vyslal na palubu veľrybárskej lode niekoľko mužov, ktorí na „Jullianne“ prišli v obnosených uniformách a od kapitána Hekla žiadali časť jeho čerstvých zásob potravín. Žiadosť bola prednesená rozhodným tónom príkazu, ktorému by nebolo múdre odporovať. Nemecký dôstojník hovoril správnou angličtinou, za potraviny zaplatil americkými dolármi a dal kapitánovi prídavok desiatich dolárov pre každého člena posádky. Zatiaľ čo sa zásoby nkladali do ponorky, jej veliteľ informoval kapitána Hekla o presnej polohe veľkého stáda veľrýb. Neskôr „Jullianne“ našla stádo veľrýb presne tam, kde im to bolo označené."

Je možné, aby sa okrem U-530 a U-977 plavili po antarktických moriach ešte aj ´dalšie ponorky po skončení vojny? Dnes o tom sotva nájdeme oficiálne záznamy, ale je známe, že počas vojny „zmizlo“ 54 nemeckých ponoriek, z ktorých je len u jedenástich pravdepodobné, že boli zničené pri náraze s hlbinnými mínami. Už blízka budúcnosť však bude možné – ako veríme – preukázať, že sa aspoň poniektoré z týchto plavidiel, nech už si myslíme o zmienených citátoch dobovej tlače čokoľvek, presunuli do vôd južných polárnych oblastí.

Historické pramene podľa nášho názoru poskytujú dostatočné množstvo indícií o spojitosti nacistických plánov na dobytie sveta a obsadením Antarktídy. Je známe, že vysoký dôstojník Luftwaffe Hans Ulrich Rudel tešiaci sa osobitnej obľube u Adolfa Hitlera podnikal časté cesty do oblasti Ohňovej zeme (Tierra del Fuego) a tejto juhoamerickej lokácie sa mala týkať aj jedna z posledných správ v Berlíne, ktorú mal z fuhrerovho bunkra zaslať Martin Bormann veľkoadmirálovi Donitzovi.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 237

počet prístupov od 10.02.2007: 432925
počet prístupov dnes: 37