Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Tajomstvo starého pergamenu

Tajomstvo starého pergamenu

Tajomstvo starého pergamenu

Za súmracnými tajomstvami Tretej ríše na území Polska a Ciech sa v nasledujúcom clánku prenesieme do Královca vo východnom Prusku /Konigsberg, dnešný Kaliningrad/, kde 6. apríla 1945 podnikol 3. bieloruský front po niekolkých dnoch znicujúcej delostreleckej a bombardovacej prípravy posledný útok na mesto. Na 35 000 mužov, ktorí sa pripravili k obrane v pevnostnom systéme mesta, vybudovanom v druhej polovici minulého storocia zaútocilo delostrelectvo, štyri armády a 2500 lietadiel. V záplave leteckým bômb a delostreleckých granátov padajúcich z oblohy sa mesto zmenilo na horiacu pochoden.

Trezor v zámku Wildenhof

„Nemecké pozície boli rozdrvené, zákopy zasypané, strielne zbúrané a celé roty zaživa pochované. Celý spojovací systém bol znicený, podobne aj municné sklady. Mraky dymu zahalili tých, ktorí prežili. Ulice boli zatarasené troskami, zhorenými autami, mrtvolami koní a ludských bytostí“, spomína ocitý svedok tragických udalostí.

Zvyšok obrancov, ktorý ostal nažive a dav zúfalých civilistov, mužov, žien a detí sa pokúsil uniknút na západ, ale ich pokus sa skoncil strašným masakrom po príkaze sovietskych velitelov strielat na utekajúci dav z tankov, gulometov a raketometov. 9. apríla 1945 podpísal generál Lasch protokol o kapitulácii, viac ako 30 000 vojakov wehrmachtu padlo do zajatia a ruská soldateska zacala rabovat v horiacom meste, akoby sa utrhla z retaze:

„Vojaci vyhadzovali z okien hudobné nástroje, kuchynský riad, obrazy a cínsky porcelán … Opití vojaci sa tackali po uliciach a len tak naverímboha strielali. Pokúšali sa jazdit na bicykloch a s rozbitými tvárami padali napoly v bezvedomí do priekopy. Placúce ženy a dievcatá boli odvliekané do domov, zatial co po uliciach behali stratené deti a hladkali rodicov.“

Naše dalšie hladanie sa zacína v okamihu, kedy po masakri nemeckých vojakov a dôstojníkov v starobylom zámku Wldenhof patriacemu velitelovi motorizovanej divízie Windhund generálovi von Schwerinovi objavila skupina ruských prieskumníkov trezor v podzemí. Ten okrem tajných spisov a dokumentov rozmanitého charakteru obsahoval ešte pancierovú skrinku, ktorú ihned zabavili dôstojníci NKVD.

Ked ju technici opatrne otvorili, vypadli z nej velmi cudné veci: podivná kamenná tabulka vyzdobená zvláštnymi znakmi, dva kusy nahusto popísaného pergamenu takmer úplne znicené vlhkostou a ohnom a ich fotokópie, ktorých kvalita daleko prevyšovala citatelnost originálov.

Úplne na dne schránky sa nachádzal písomný rozkaz podpísaný Hitlerovým nástupcom velkoadmirálom Karlom Donitzom, vrchným velitelom vojnového námorníctva z 1. mája 1945. Rozkaz, ktorý nariadoval prevoz obsahu schránky do akejsi tajuplnej „Bobrej hrádze“ bol signovaný razítkom Geheime Reichsache a klauzulou – „Najprísnejšie strážené ríšske tajomstvo zvláštnej dôležitosti“. Podrobnejšia analýza predmetov nepriniesla žiadne podstatné odhalenia. Tabulka, ako preukázala expertíza, bola vyrobená z obsidiánu a pokrytá zvláštnymi znakmi zoradenými do riadkov kolmých na jej dlhšiu stranu. V hornej casti bola rytina s trojuholníkmi umiestnenými základnami po obvode kružnice.

Tabulka bola pravdepodobne kedysi rozbitá na dva fragmenty a potom opät zlepená. Texty na oboch pergamenoch boli paralelné, jeden z nich – ovela viac poškodený – bol napísaný v starej anglictine, ako sa dalo dedukovat z namáhavo rekonštruovaného zaciatku „Thys relike ys a ryghte …“ a druhý v stredovekej latincine:

„Ista reliquia est valde mysticum et myrificum opus, quod majores mei ex Armorica, scilitet Brittania Minore, secum convehebant, et quidam sanctus clericus semper patri meo in manu ferebat quod penitus illud destrueret, affirmans quod esset ab ipso Sathana conflatum prestigiosa et diabolica arte, quare pater meus cenfregit illud in duas partes, quas quidam ego Johannes de Vinceto salvas servavi et adaptavi sicut apparet die Lune proximo post festum beate Marie Virginis anni gratie MCCCCXLV.“

V preklade to znamená asi toto:

„Táto pamiatka je velmi tajomné a obdivuhodné dielo, ktoré moji predkovia svojho casu priniesli z Armoriky, to znamená z Malej Británie, a istý /svätý/ knaz môjmu otcovi pripomínal, aby ju úplne znicil, tvrdiac, že ju vytvoril sám Satan carovným a diabolským spôsobom, na co ju môj otec vzal a rozbil na dvoje, ale ja, John de Vincey, zachoval som casti neporušené a pripevnil ich k sebe, ako vidiet. V pondelok po sviatku panny Márie v roku spásy 1445.“

Hladá sa Hitlerov úkryt

Ruské velenie považovalo obsidiánovú tabulku za jednu z ukradnutých pamiatok /presnejšie povedané: jednu z viac ako stotisíc umeleckých diel ulúpených nacistami na území okupovanom Ríšou/ a preto ju prikázalo odovzdat komisii, zhromaždujúcej po porážke Nemecka rozkradnuté múzeálie. Rovnako tak clenom komisie odovzdali opis Donitzovho rozkazu, v ktorom tentoraz nevelmi dôvtipní dôstojníci NKVD videli iba ak doklad historickej hodnoty predmetu. Tým sa celá záležitost na dlhé roky uzavrela. Nie však pre dr. Ludvíka Soucka, známeho ceského spisovatela a publicistu /1926 – 1978/, ktorý si vo svojej knihe „Prípad Jantárovej komnaty“ položil zásadnú a provokujúcu otázku: „Co to vlastne bola oná tajomná Bobria hrádza /“Der biberdamm"/ a kam sa mala schránka s kamennou tabulkou previezt ?".

Souckova kniha vyšla v roku 1970 len v obmedzenom náklade a to zrejme preto, že ponúkla netradicné odpovede na túto otázku, ktorým predchádzal impozantný historický výskum. Pri ponore do minulosti sa dr. Souckovi dostal do rúk výtlacok nacistického „Sturmera“ zo 17. júna 1938, ktorý v plnom znení uverejnil Donitzov prejav k absolventom námornej školy v Bremerhavene. V jeho reci sa objavili dve zaujímavé vety mimoriadneho významu: „Die deutsche Kriegsmarine ist stoltz. Sie baute fur ihren Fuhrer und Reichskanzler Adolf Hitler einen absolut uneinnehmbaren Versteck, wo er vor allen seinen Feinden scher sein wird“. / „Nemecké vojnové námorníctvo môže byt právom hrdé. Vybudovalo pre vodcu a ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera úplne nedobytnú skrýšu, kde bude bezpecný pred všetkými nepriatelmi.“/

Výnatky z kontraadmirálovej reci publikovali všetky nemecké denníky, vcítane oficiálneho listu NSDAP „Volkischer Beobachter“, ale jeho slová o skrýši iba „Sturmer“. Týžden nato dostalo periodikum nového šéfredaktora a po starom akoby sa zem prepadla …

Pokúsme si teraz predstavit, akú skrýšu mohlo postavit pre Hitlera vojnové námorníctvo? Bolo to azda nieco na spôsob pirátskeho brlohu Back Cup z románu Julesa Verna „vynález skazy“, úkryt, zhotovený podla vzoru dobrodruha Ker Karrajeho v podmorskej jaskyni krátera vyhasnutej sopky ? Alebo sa jednalo o nieco iného ?

A kde sa vlastne mala táto skrýša nachádzat ? Dr.Soucek už na pociatku sedemdesiatych rokov ponúkol riešenie, ktoré na prvý pohlad vyzerá znacne nepravdepodobne, ak navrhuje hladat „Bobriu hrádzu“ na … východnom pobreží Grónska!

Polárna stanica v Krkonošiach

Prelúdiom k takémuto, pre mnohých možno bizarnému vysvetleniu boli podla dr. Soucka podivné udalosti na Zlatom návrší. Do našich vedomostí potom už len logicky zapadnú výpovede starousadlíkov o tom, ako sa na ceskej strane Krkonôš objavila v roku 1939 skupina nacistických expertov.

Ich vedúcemu – cloveku s tažko vyslovitelným menom – dr.Herdemertenovi sa tam tak zapácilo, že zabral pre svoj tím vysokohorský chatový komplex „Jestrábí boudy“ a celé okolie uzavrelo vojsko pred vstupom cudzích osôb.

Podla spomienok ludí z okolia sa dr. Herdemerten na Zlatom návrší dlho nezdržal, pretože ho coskoro vo funkcii vystriedal dr. Hans Knoespel. Ten mal vraj zvláštne záluby v ornitológii, kedže miestni obyvatelia s údivom pozorovali, ako Nemci vlácia v klietkach do kopcov akýchsi vtákov, ktorí vyzerali ako biele sokoly, podobne tak aj mohutných dlhosrstých psov, ktorých vojaci zapriahali do saní a ucili ich tahat. V „jestrábích boudách“ sa ubytovali dôstojníci, radoví vojaci však aj v tých najsilnejších mrazoch a snehových búrkach prebývali v stanoch a niekedy spávali v spacích vakoch priamo na snehu.

Na jar 1940 jar 1940 vojaci odišli, ale s návratom zimných mesiacov sa opät objavili so stanmi, psami a sanami. To isté sa opakovalo každý rok až do jari 1945. Vojna sa pomaly chýlila k záveru a po odchode nacistickej jednotky ostal na Zlatom návrší už iba akýsi Anton Pohoschaly, ktorý základnu odovzdal malej skupine ceskoslovenských vojakov, ktorí sem prenikli na ukoristenom obrnenom vozidle.

Ešte aj po niekolkých desatrociach po vojne sa na Zlatom návrší mohol clovek stretnút s pozostatkami podivnej nemeckej aktivity. Dr. Soucek napríklad pri návšteve Krkonôš koncom šestdesiatych rokov identifikoval v opotrebovanej kožušinovej ciapke jedného zo starousadlíkov súcast nemeckej vojenskej výstroje. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, pri prehliadke ciapky našiel vo vnútri zvyšky celuloidového štítku s drobným nápisom, z ktorého sa dali ešte vylúštit slabiky PO-LA-RE VER-SUCHS-STA…„. Chýbalo ešte niekolko písmen, nápis však vcelku mohol zniet "Polare Verschustation Goldhohe“, ciže

Polárna výskumná stanica Zlaté návršie!

Zdá sa, že sa tým vela vysvetlilo, predovšetkým v súvislosti s úmrtím dr. Herdemertena, na ktorého si ceskí usadlíci predsa len matne spomínali. Ten totiž nebol až takou neznámou osobou medzi nacistickými expertmi. Už v roku 1938 z poverenia ríšskeho maršala Hermanna Goringa zorganizoval nemeckú expedíciu do západného Grónska. Tu potom Herdemerten študoval pri Umanaku rastliny, zvieratá a eskimácke obyvatelstvo, zhromaždoval prírodopisné zbierky a po návrate do Nemecka obdržal od ríšskeho maršala novú úlohu: zriadit na území Ríše výcvikový tábor pre nasledujúce polárne výpravy. Tam mal za úlohu preskúmat možnosti a spôsobilost adaptácie ludí na drsné klimatické podmienky a možnosti aklimatizácie fauny a flóry. Dr. Herdemerten postupne zvážil možnosti, ktoré mu poskytovali pohoria rakúskych a bavorských Alp, ale po okupácii Ceskoslovenska mu do oka padlo práve Zlaté návršie v Krkonošiach.

Neskôr ho vo funkcii vystriedal dr. Knoespel, ktorý sa ako zoológ zúcastnil už výpravy do Umanaku. Takto sa teda nejako zrodila kolíska nemeckých pokusov o založenie meteorologických staníc v Grónsku, ktoré mali velitelstvu Luftwaffe pravidelne hlásit správy o poveternostnej situácii v severnom Atlantiku.

Prvý pokus predstavovala plavba kutra Sachsen, ktorý niekolko mesiacov križoval medzi ladovcami v Grónskom mori a trikrát denne vysielal meteorologické spravodajstvo. Po jeho úspešnej plavbe rozhodlo nemecké velenie o zriadení stanice na pevnine, cím poverila práve dr. Knoespela. Ten sa v rámci tajnej akcie „Knospe“ vylodil v roku 1941 spolu so štyrmi mužmi z paluby nemeckého U-bootu v malej zátoke Liliehoského fjordu na Špicbergoch asi 600 míl od severného pólu. Aj tentokrát bola práca absolventov výcviku v Krkonošiach úspešná, keby ju nebola završila tragická smrt dr. Knoespela v júni 1944, kedy po jeho skupinu opät priplával U-boot. Doktor zahynul neštastnou náhodou pri odmínovaní terénu v okolí základne, ktoré sa prevádzalo, aby nezanechali stopy po svojej cinnosti.

O vojnových operáciách v Antarktíde sa všeobecne toho vela nevie s výnimkou menej známej vynikajúcej monografie britského autora Liversidgeho „The Third Front“ /Tretí front/. Takýchto meteorologických skupín mali Nemci viac, jednu z nich znicili Americania práve v Grónsku.

Mohlo by sa zdat, že na tom to mieste sa história PVG, polare Versuchstation Goldhohe koncí. Ostáva však zodpovedat jednu znepokojivú otázku, ktorá predlžia naše pátranie ad fontes:

O akej skrýši pre Hitlera to Donitz hovoril, a co to všetko má – doparoma – spolocné s akýmsi latinským pergamenom, Krkonošami, Grónskom a nacistickým diskoplánom ?

Nacisti na stope Vikingov

Vrátme sa pre zaciatok k zneniu Donitzovho rozkazu z 1.5.1945 ob­javenom v podzemnom trezore zámku Wildenhof v Královci. Návod k rozlúšteniu tajomstva nepochybne predstavuje názov „Bobria hrádza“, ktorý sme už spomínali v súvislosti s úkrytom pre ríšskeho vodcu Adolfa Hitlera v kontraadmirálovom prejave v roku 1938. Pokial sa názov aspon trochu vztahuje k obsahu, mohli by sme predpokladat, že išlo o akúsi skrýšu so vstupom na úrovni vodnej hladiny, zrejme na morskom pobreží, kedže ju vybudovalo vojnové námorníctvo.

Dalšie klúcové slovo predstavuje názov „Armorika“ z textu latinského pergamenu. Z analýzy zachovaných historických máp možno usúdit, že ide o Grónsko, o ktorom sa v kontexte casto hovorí ako o „Malej Británii“. Pomenovanie vychádza z tradície najväcšej postavy diecézy Godthab a Julianehab grónskej cirkvi Armora, ktorý pôsobil medzi pôvodným obyvatelstvom ako misionár. V rímskych archívoch sa v cirkevných listinách Grónsko casto spomína ako Armorika.

Na dôvažok nájdeme tento termín v tajnej korešpondencii královnej Alžbety s lordom z Essexu – išlo o popis zámeru dobytia Grónska po odchode väcšej casti islandských osadníkov, ktorí sa odtial zacali stahovat už v roku 1410.

Grónska kolónia pretrvala po viac ako štyri storocia. Od roku 1261 odkedy sa Grónsko stalo predsunutou baštou Nórska sa nórske lode plavili každorocne s tovarom medzi oboma krajinami. Privážali pre ostrovanov mimoriadne dôležité obilie a vymienali ho za medvedie a tulenie kožušiny a mrožie kly. V 14. storocí sa však škandinávsky obchod zacal orientovat hlavne smerom na juh, spojenie so starou vlastou bolo prerušené a na juhozápadné pobrežie obcas zablúdili iba lovci velrýb. Okrem toho královná Margaréta priamo vydala zákaz plavit sa do kolónií v Grónsku. Ked na zaciatku 15. storocia prestali lode do Grónska úplne prichádzat, kolonisti zacali odchádzat a tí co zostali už len živorili. Kolónia ako celok zahynula následkom nejakej epidémie alebo pri útoku Eskimákov, ako i pre zhoršenie už aj tak dost drsného podnebia.

Dátum všeobecnej emigrácie grónskych kolonistov sa naviac skvele zhoduje s termínom, kedy mohli priviezt kamennú tabulku predkovia Johna de Vincey do Anglicka. John tabulku zlepil v roku 1445, ale vlastnil ju /a rozbil/ už jeho otec !

Nie je úplne jasné, preco sa Anglicania chystali vpadnút na územie Grónska. Tvrdí sa, že na príprave tohto taženia malo podiel proroctvo slávneho alchymistu a mága dr. Johna Deeho /1527–1608/, ktorý patril medzi najoslavovanejšie a najvýznamnejšie osobnosti alžbetínskej doby. Dee lordovi z Essexu prorokoval, že ak sa zmocní Armoriky – Grónska, získa ruku královnej Alžbety a na dôvažok aj britský trón. Essex zacal robit starostlivé prípravy na námornú výpravu, zhromaždoval ludí, zbrane i proviant, ale skôr ako stihli jeho koráby zdvihnút kotvy, nechala ho královná popravit.

Ak sa teda Hitlerov nástupca Donitz usiloval odsunút do bezpecia „bobrej hrádze“ dokument obsahujúci miestopisné urcenie Armorika – Grónsko, znamená to, že by sme mali toto miesto hladat niekde v Grónsku.

Ak si k tomu pripocítame Herdemertenove a Knoespelove výskumy, záujem Hermanna Goringa a hlavného štábu Luftwaffe o Arktídu, ako i Donitzovo prehlásenie o vybudovaní skrýše pre Adolfa Hitlera, všetko ukazuje, že tajomná „Bobria hrádza“ musela existovat v blízkosti oceánu, pravdepodobne na grónskom pobreží.

Nemecké expedície mieria na sever

Pokial sa pozrieme na mapu Grónska zistíme, že v tejto ladom schovanej krajine nájdeme na severovýchodnom pobreží množstvo nemeckých mien, ktoré dokazujú dávny záujem nemecky hovoriacich vedcov o túto oblast. Mená ako Hans Egede, Moltke, Biering, Tauser a dalšie dodnes vyznacujú trasy, kadial prešli v minulosti nemecké expedície. Ich výskumné správy, nácrty, výsledky a meteorologické záznamy archivované vo vedeckých ústavoch poslúžili neskôr v tridsiatych rokoch nacistom ako podkladový materiál pre ich vlastné zámery.

Nemecké výpravy na prelome 19. a 20. storocia zistili i doklady normandského osídlenia v Pearyho zemi na severovýchode Grónska, co predstavovalo velmi zaujímavé zistenie, kedže vikingské osady sa budovali takmer výlucne iba na južnom a západnom pobreží. Nemci preskúmali stopy osídlenia v miestach, ktoré mali zrejme priaznivejšiu mikroklímu, ba co viac objavili i zásoby uhlia, ktoré však nie je uhlím v pravom zmysle slova ako skôr niecím medzi rašelinou a lignitom.

Objavy nemeckých expedícií upadli do zabudnutia a oprášili ich až experti Kriegsmarine, ked hladali miesto pre vybudovanie „Bobrej hrádze“. Urcite mali pripravené viaceré varianty, ale nakoniec si vybrali Pearyho zem pre jej ludoprázdnost a predovšetkým pre zásobu palív takých nevyhnutných pre vybudovanie a prevádzkovanie tajnej základne.

Položme si teraz otázku, ako to vlastne súvisí s onou záhadnou kamennou tabulkou a latinským pergamenom objavenými v podzemí von Schwerinovho zámku v Královci ?

Ako je známe, Vikingovia podnikali svoje dobyvatelské výpravy pozdlž európskeho pobrežia v impozantnom akcnom rádiu. Tak napríklad niektoré dánske kmene napádali západné oblasti Európy a po prechode cez Gibraltár dokonca i pobrežie Španielska, Francúzska a Talianska. Vikingovia zo Švédska sa zase s oblubou plavili po Volge, Dnepri a Visle až sa napokon dostali až do východnej casti stredomoria, do Kaspického a Cierneho mora, dokonca až do údolia Tigrisu. Mnohí z nich neskôr vstúpili do služieb východných vládcov a dostali sa pri ich vojenských taženiach daleko na východ. Jeden z nich pritom ukoristil kamennú tabulku a potom si ju odniesol domov do Malej Británie, ciže do dnešného Grónska. Na tieto miesta mala potom smerovat i neuskutocnená vojenská výprava lorda z Essexu. Jej iniciátor a neštastný ctitel královnej Alžbety v jednej osobe pravdepodobne poznal správy o ceste, ktorú predtým vykonal niektorý z predkov Johna de Vincey. Tento muž zrejme plával okolo Islandu po obvyklej námornej trase, ale nepriazen pocasia a morské prúdy zavliekli jeho lod i s posádkou až ku pobrežiu Pearyho zeme.

Tu objavili stopy po starom normandskom osídlení a kamennú tabulku, ktorú, priviezli ako suvenír na pamiatku svojho neuveritelného severského dobrodružstva do Anglicka. John de Vincey potom o nej v polovici 15.stor. napísal už citovanú správu.

Hitlerov bunker za polárnym kruhom?

Je to naozaj zamotaná história a preto sa nad spôsobom, akým sa tieto predmety dostali do rúk nacistov, môžeme len domýšlat. Isté však je to, že nimi nemohli byt nadšení. Obidve relikvie totiž urcovali polohu miesta, na ktorom mali vybudovat „Bobriu hrádzu“ a o ktorého anonymite boli skalopevne presvedcení. Preto ihned tabulku napchali do obálky s razítkom „Geheime Reichsache“ a uzavreli do podzemného trezoru. Roky utajovaný obsah pancierovej schránky bol natolko dôležitý, že si ešte pár dní pred definitívnym koncom Ríše spomenul nan i Donitz napriek svojej zaneprázdnenosti vo funkcii Hitlerovho nástupcu. K evakuácii trezoru nedošlo a dokumenty sa dostali do rúk ruským vojakom a agentom NKVD.

Skrátka a dobre, pokial dr. Ludvík Soucek s nevšednou invenciou navrhuje hladat posledný úkryt nacistických Nibelungov, odkial chceli do poslednej chvíle zvrátit udalosti svetovej vojny, plne súhlasíme s jeho názorom, podla ktorého môžeme smelo ukázat prstom na Pearyho zem na podrobnej mape Grónska. Dr. Soucek zašiel dokonca i dalej a pokúsil sa dokonca rekonštruovat i etapy vývoja tajnej základne v Pearyho zemi, ktorá podla neho prešla rôznymi spôsobmi využitia:

V prvom období zacali Nemci budovat „Bobriu hrádzu“ ako nedobytnú pevnost pre svojho vodcu Adolfa Hitlera a strategickú základnu pre ponorky s tažnými kontajnermi pre rakety k útoku na americké pobrežie, kde sa budú vracat po splnení misie. Súcasne tu bola zriadená meteorologická stanica. Personál bol cvicený na Polare Versuchstation Goldhohe v ceských Krkonošiach.

V druhom období ktoré zacalo v roku 1944 personál „Bobrej hrádze“ nemohol vážne pocítat s tým, že po dramatických udalostiach na európskom bojisku dostane z Ríše rakety s velkým doletom a k nim atómové hlavice zo základne „Der Riese“ zo Sovích hôr v Polsku, s ktorými sa pocítalo pri atómovom údere na Ameriku. Skúsenosti s výcvikom v PVG v Krkonošiach boli preto využité iným spôsobom. S „Bobrou hrádzou“ sa pocítalo pri deponovaní nakradnutých umeleckých diel, zlata a financných zdrojov Ríšskej banky, ako i tajných spisov a dokumentácie odvetných zbraní, predovšetkým výkresov a prototypov diskpoplánu V-7. V posledných dnoch vojny sa pomocou ponoriek a vybraných posádok zacalo do severovýchodného Grónska stahovat všetko, co malo pre nacistov nejakú cenu.

V tretom období tesne po vojne slúžila „Bobria hrádza“ ako úkryt pre prominentov bývalého hitlerovského režimu a toto obdobie je – ako sa domnieval dr. Soucek – spojené s tajomstvom diskoplánov, ktorých prototypy nacisti evakuovali do Grónska. Zázracné zbrane, oceánske typy ponoriek, vlecné raketové silá „Urzel“ a predovšetkým neobycajné lietadlá v tvare diskov boli tromfy, ktoré enkláva nacistov nachystala pre konecnú bitku v súmraku bohov. Pokladáme za možné, že práve tieto nemecké stroje okupovali koncom štyridsiatych rokov oblohu všade tam, kde sa bojovalo a súcasne hliadkovali nad strediskami atómového výskumu a raketovými strelnicami velmocí. „Es kommt der Tag“ – hitlerovci jednoducho cakali aj po vojne, až príde ich den a hladali spôsob ako sa zmocnit atómových zbraní, s ktorou by mohli uskutocnit svoju provokáciu. Tá by v podmienkach studenej vojny medzi Východom a Západom nepochybne znamenala zaciatok dalšieho svetového konfliktu, strašnejšieho ako bol ten predtým.

Dnes, ked od týchto udalostí uplynulo pol storocia vieme, že sa im to naštastie nepodarilo. Hitler, Bormann a další sú už dnes celkom urcite fyzicky mrtvi, aj keby sa im – v rozpore s tým, co sme sa ucili na hodinách dejepisu – podarilo na poslednú chvílu utiect z trosiek hlavného mesta ríše, ktorá bola v case svojho vrcholu väcšia ako ríša Karola Velkého a siahala od Pyrenejí po Kaukaz a od Narviku takmer k Nílu.

Podobne i „Bobria hrádza“, tento predpokladaný posledný donjon nacizmu, nesplnila svoju zlovestnú úlohu. Ponorky cakajúce v nejakej pobrežnej podmorskej jaskyni sa už museli dávno prepadnút na dno a trosky diskoplánov hrdzavejú rozmetané v ladových pustatinách ostrova, bicovaného mrazivými vetrami Severu. Ak raz budú naozaj objavené pozostatky poslednej nacistickej základne v Grónsku, nepochybujeme, že to bude dramatický obraz.

Kto aspon letmo videl fotografie interiérov Ríšskeho kancelárstva so stenami vykladanými ohromnými porfyrovými a mramorovými doskami, s tažkými dverami a bohato clenenými svietnikmi, bude si vediet spolu s doktorom Souckom predstavit i posledný úkryt nacizmu, ktorý sa stala i jeho hrobkou: steny obložené mramorom, železné tepané svietniky, orlicu roztahujúcu obrovské krídla na jednej zo stien s dubovým vencom a nacistickým emblémom v pazúroch, rozpadávajúce sa fresky, hákové kríže tiahnúce sa v nekonecných pásoch pozdlž stien, zdrapy spráchniveného koberca a gobelínov, vlhkostou rozožraté a rozsypané papiere, drobiacu sa omietku, chlad a prievan z ústiach ventilacných šácht.

A aby sme nezabudli na to najhroznejšie: na desiatky mrtvych tiel, ci skôr kostier so zvyškami kože, rozhádzaných v strašnom zmätku posledného boja po podlahe. Už iba ak zvyšky rozpadnutých uniforiem umožnia v budúcnosti zistit, že kedysi patrili vojakom – pešiakom, námorníkom, letcom a dôstojníkom wehrmachtu – SS – manom a straníckym funkcionárom, teda tým, ktorí sa na obrovských freskách zdobiacich toto betónové podsvetie na severe objavili v sprievode Siegfrieda, Lohengrina a dalších nordických hrdinov…

Akcia „Vinnetou“

Vieme, že sa pohybujeme len na tenkom lade historickej fikcie, ale napriek tomu predsa len existujú dôkazy o pláne evakuovat nacistických pohlavárov napríklad v dôvernej korešpondencii ríšskeho ministra pre zbrojnú výrobu Alberta Speera /krycie meno „Old Shatterhand“/ a velitela letky zvláštneho urcenia KG 200 podplukovníka Wernera Baumbacha /krycie meno „Vinnetou“/.

Ako uvádza nemecký historik Gunther W. Gellermann, dnes už nie je jasné, ktorý z týchto mužov navrhol utekat z Nemecka vzdušnou cestou, co bol nápad ktorý bol predmetom ich rozhovorov a výmeny dialkopisov v období od 11. apríla do zaciatku mája 1945.

Od polovice apríla sa dôstojníci štábu letky KG 200 nachádzali na letisku Travemunde, južne od ktorého leží malé jazero. Práve na jeho hladine k údivu personálu letiska pristál lietajúci cln Blohm und Voss BV 222. Podplukovník Baumbach na porade clenov štábu vysvetlil, že spolu s Albertom Speerom hodlajú odletiet ešte pred pádom Ríše do nejakého opusteného fjordu severného Nórska a potom dalej do Grónska ! Iné pramene uvádzajú Aljašku alebo Hudsonov záliv.

Podplukovník nechal, aby si jeho podriadení a spolupracovníci premysleli, ci sa chcú k nim pripojit a ako dôkaz o reálnosti jeho ponuky v dalších dnoch prichádzali na letisko v nekonecnom slede zásielky od Speerovho zbrojného poverenca Wolfa – výzbroj, potraviny, zimné oblecenie, lyže, stany, rádiovysielacky, lovecké a rybárske potreby, pohonné hmoty – ktoré boli ukladané do nákladného priestoru lietadla.

Podplukovník Baumbach následne vyslal majora Beegera k velitelovi župy Kaufmannovi do Hamburgu, aby s ním dohodol vypravenie rybárskeho kutra s dalším proviantom do severného Nórska. Kaufmann bol podrobne informovaný o týchto plánoch, prislúbil, že urobí co sa len dá a pravdepodobne sa i sám k obom mužom pripojí.

Prípravy boli velmi rýchlo dokoncené, ale Speer z neznámych dôvodov odlet stále oddaloval.

Vo vecerných hodinách 30. apríla preletela nad jazerom letka nepriatelských Lightningov a strelbou z palubných zbraní rozostrielala a zapálila BV 222. Baumbach preto nariadil podplukovníkovi Lenschowi z Travenmunde aby podla rozkazu velkoadmirála Donitza presunul posledný exemplár lietajúceho clna BV 22 do okolia Flensburgu s najvyšším stupnom naliehavosti.

Súcasne štartoval k letu na sever Junkers Ju 290 s kapitánom Meyerom – dôkaz toho, že s útekom sa stále pocítalo.

BV 222 sa však k miestu urcenia nedostal. Dr. Gellermann cituje jednu poznámku z kalendára termínov Alberta Speera z 3.5.1945, ked Speer napätý v ocakávaní píše: „Lietajúci cln mal už byt tu, Baubach je bez úspechu hladaný Storchom…“. Vyžiadaný Junkers 290 síce v Travenmunde pristál, ale opät bol znicený spojeneckými hlbkovými stíhacmi. Hoci tým bola " hra na Vinnetoua" prerušená, nemáme dôkazy o tom, že sa únik vzdušnou trasou Severné Nórsko – Grónsko dalším prominentným nacistom nepodaril …

Ak je teda hypotéza o povojnovom úkryte a tajnej základni nemeckých diskoplánov v severnom Grónsku správna, mali by sme sa poobzerat po ich pozorovaniach v krajine s ktorou hodlali Nemci dalej bojovat – s Amerikou. Situácia vyzerá asi tak, že máme nielen správ o pozorovaniach lietajúcich diskov zarážajúco podobných wunderwaffe V-7 nad územím USA, ale možno i hmotné dôkazy v podobe trosiek nemeckého lietajúceho taniera. Ide o udalost, ktorá je citatelom známa ako roswellská katastrofa z roku 1947. Tá, ako dalej uvidíme, skrýva do dnešných dní pre naše úvahy mimoriadne závažné zistenia…

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 212

počet prístupov od 10.02.2007: 432924
počet prístupov dnes: 36