Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Publikácie na www.putnici.sk  Vlčice, diablice, čarodejnice

Vlčice, diablice, čarodejnice

Vlčice, diablice, čarodejnice

Čarodejníctvo vo svojej podstate predstavuje aj na území Slovenska veľmi starobylú tradíciu. Svojimi koreňmi siaha až do úsvitu prehistórie a ľudstvo bude sprevádzať až do chvíle, keď sa v slnečnom svite vedy definitívne nerozptýlia posledné hmly poverčivosti. Z čarodejníctva sa odštiepilo až nepochopiteľné bohatstvo foriem, živených legendami a európskym myslením už od raného stredoveku, až kým sa napokon v 15. storočí nezliali do démonologického prúdu, ktorý pretrval až do 18. storočia.

Kladivo na čarodejnice

Piateho decembra 1484 vydal pápež Innocent VIII. bulu ”Summis desiderantes affectibus”, ktorou rozšíril právomoci inkvizítorov Institorisa a Sprengera, pôsobiacich v hornom Nemecku. Tento dokument možno považovať za programovú listinu vyhladenia čarodejníctva v Európe. Dva roky po bule Innocenta VIII. Vyšla v Štrasburgu kniha ”Malleus Maleficarum”, v nemeckých krajinách smutne preslávená ako ”Hexenhammer – Kladivo na čarodejnice”. Táto príšerná inkunábula nebola jediná z literatúry svojho druhu. Od konca 9. Storočia do roku 1485 bolo napísaných vyše 40 pojednávaní a traktátov, týkajúcich sa nejakým spôsobom čarodejníctva. Nijakému z nich sa však nepodarilo dosiahnúť také obrovské rozšírenie a zhubný vplyv ako v prípade ”Kladiva na čarodejnice” a jeho autorov, spomínanéjo Heinricha Institorisa a Jakuba Sprengera, ktorým bola adresovaná pápežova bula v roku 1484.

Prvý z nich, Heinrich Institoris (1430–1505), dominikán zo Schlettstadtu mal za sebou dlhoročnú kariéru prenasledovania kacírov, keď v roku 1505 zmizol pri jednej zo svojich ”pracovných ciest” medzi Brnom a Olomoucom. Institoris rozhodne nepatril medzi mužov s ”čistými rukami”. Je známe, že už v roku 1482 ho stíhal pápež Sixtus IV pre spreneveru odpustkových peňazí a prostriedkov sčasti určených na vojnu proti Turkom. Trocha lepšími kvalitami sa vyznačoval dominikán Jakub Sprenger (1436–1496), rodák z Bazileja, ktorý zastával post profesora teologickej fakulty v Kolíne a dlhoročného priora kláštora dominikánov. Keďže zastával mnohé zodpovedné funkcie, jeho inkvizičná činnosť nebola rozsiahla (niektorí autori o jeho spoluautorstve ”Kladiva” pochybujú), avšak poskytol pre pripravenú knihu morálnu a teologickú záruku.

Nemecký autor Kurt Baschwitz popísal v roku 1963 ”Kladivo” ako ”najotrasnejšiu knihu svetovej literatúry”. Sám som sa mal možnosť s touto zlovestnou knihou zoznámiť, keď som v ktorýsi daždivý deň roku 1996 zasadol s jedným z jej vydaní k stolu v historickom fonde Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. Objemný, do kože viazaný zväzok bol zostavený s príslovečnou nemeckou dôkladnosťou a latinskom presnosťou pre vyjadrenie. Zaujímavosťou ostáva, že pre knihu autori sfalšovali aj aprobáciu teologickej fakulty v Kolíne. Rozhorčenie fakulty nad týmto činom išlo až tak ďaleko, že keď Sprenger v roku 1495 zomrel, kolínska univerzita nedala za neho slúžiť ani zádušnú omšu, hoci bol stálym a dlhoročným členom profesorského zbo­ru.

Prvý diel knihy pojednáva o troch komponentoch, ktoré vytvárajú obsah čarodejníctva: diablovi, čarodejníkovi a božom dopustení. Druhý diel hovorí o ochrane pred kúzlami a uvádza možnosti odstrániť ich následky. Tretí diel dopodrobna popisuje, ako viesť proces proti ”najhroznejšiemu, najťažšiemu a najohavnejšiemu” zločinu čarodejníctva. Požaduje, aby sa sudcovia pri jeho stíhaní riadili osobitnými procesnými procedúrami, vrátane mučenia. Tretia časť ”Kladiva” sa považuje za najosudnejšiu a najhroznejšiu časť celého diela. Poskytuje vysvetlenie, ktorého účelom je snaha ospravedlniť neľudský postup proti obžalovaným, ktorí mali len minimálnu šancu na prežitie. Kniha priamo vyzývala na udavačstvo, rafinované metódy vypočúvania a jej mottom sa stala obludne mutované zásada bdelosti a ostražitosti: ”Radšej nech zomrie desať nevinných, ako by mal ostať na slobode jeden škodca.“

Ako odhaľovať bosorky

Kladivo na čarodejnice formou inštruktážnych pokynov vysvetľuje proces stíhania bosoriek alebo čarodejníkov. Z neho sa tiež dozvedáme, že svetský sudca mohol vyniesť rozsudok smrti iba vtedy, ak cirkevný tribunál vopred celú záležitosť prejednal a uznal vinu obžalovaného. Každý obvinený musel byť vydaný cirkevnému súdu ihneď, keď si ho vyžiadal. Pokiaľ cirkevný tribunál uznal vinu, odovzdal odsúdeného svetskej vrchnosti, aby vykonala trest. Inkvizítor bol akýmsi ”lietajúcim” sudcom, ktorý sa presúval od mesta k mestu, aby vykonával svoje obávané remeslo k rešpektu ”samopašných” veriacich. Všade, kde sa objavil, vyvesili na dverách kostolov, úradných a verejných budov vyhlášky, v ktorých mešťanov vyzval, aby ”konali svoju bohumilú povinnosť”, dokázali, že sú ”pravými dcérami a synmi cirkvi”, teda, aby udali všetkých podozrivých z čarodejníctva. Kto tak urobil, bol zahrnutý požehnaním i peniazmi. ”Kto však úmyselne zamlčí, že niekoho podozrieva z čarodejníctva”, stálo vo vyhláške, ”bude potrestaný cirkevnými a inými trestami.” V chrámoch boli umiestnené osobitné schránky, kam mohli udavači vhadzovať svoje oznámenia so zachovaním anonymity. O tom, do akej miery bola táto neblahá stratégia prepracovaná svedčí aj to, že čarodejnícke procesy zachvátili väčšinu Európy rýchlejšie ako morová nákaza. Podozrenie z čarodejníctva mohlo vzniknúť takpovediac z hocičoho: nápadná krása i zjavné nedostatky fyzického vzhľadu, duševná obmedzenosť i jasnozrivý úsudok, chudoba, či bohatstvo, zdravie alebo choroba, zlá povesť alebo všeobecná obľúbenosť. Pokiaľ žena málokedy pristupovala k stolu Pánovmu, bola bosorkou. Keď zase chodila príliš často, stala sa podozrivou, či tým niečo nezakrýva alebo neprofanuje sviatosť oltárnu. Pokiaľ škúlila, uhýbala pohľadom, alebo mala červené oči, bola vždy považovaná za bosorku. Ak cez deň spala, bola podozrivá zo snemovania bosoriek v noci.

Kladivo na čarodejnice podrobne uvádzalo vzorový výsluch obvinenej osoby a svedkov. Poradie a presné znenie otázok bolo aktom priam diabolskej rafinovanosti, ako sa môžeme aj po stáročiach z inkvizičných spisov na vlastné oči presvedčiť. Výsluch sa spravidla začínal tým, že obžalovaná osoba dostala otázku, či verí, že existujú bosorky a čarodejníci podľa základnej poučky Sprengerovho a Institorisovho spisu: Haeresis est maxima, opera maleficarum non credere – neveriť v existenciu čarodejníctva je najväčšie kacírstvo. Ak vypočúvaná na túto otázku nerozumne prisvedčila, išlo o tú najhoršiu možnú odpoveď, keďže sa tým vlastne priznal ku kacírstvu.. Ďalšie otázky boli formulované tak, že sa nešťastná žena za výdatného prispenia kata a jeho nástrojov skôr alebo neskôr priznala a vtedy inkvizítor bez milosti v demagogickom výsluchu pokračoval a pýtal sa, kto ju priučil čarodejníctvu, či to bol samotný diabol, alebo jeho komplici, či pozná ďalšie bosorky. Keď bola žena priamo obvinená z bosoráctva, musela čeliť zvrátenej obrazotvornosti vyšetrovateľov: kedy a kde mala s diablom svatbu a ako sa menoval, či zaprela vieru v Boha a svätých, či vzývala diabla a čo potom s ňou robil, či ju diabol neprekrstil a kto bol pri tom prítomný, kde a ako často s diablom obcovala, či bol pri týchto nemravnostiach diabol podobný nejakému inému mužovi a ako sa k nej správal, či pekelný milenec k nej nepozorovane vchádzal do postele aj za prítomnosti jej spiaceho manžela, či mala z tohto hriešneho styku potomkov, ako často vyletovala z domu na metle alebo vidlách, ako to robí, že môže lietať, či sa dostavila trikrát za rok na tanec bosoriek v odľahlých a opustených končinách, či vzala na seba podobu zvieraťa, aby ju ľudia nepoznali, či azda obetovala niektoré zo svojich detí, koľko ich zmárnila, či jedla ich mäso, pila krv a ich kosti používala k ohavným obradom, ako často vyhrabávala mŕtve telá nemluvniat, koľkokrát spôsobila búrku, víchor, krupobitie, atď.

Príručka odporúčala sudcom, ako majú bosorku viesť ku pokániu a kajúcnosti, keby sa ani po mučení nepriznala. Dovolené boli rôzne nečestné triky: inkvizítor mohol obvinenej sľúbiť milosť, keď sa dobrovoľne prizná, pričom už sudca vopred neobjasnil, že má pod pojmom milosť na mysli uškrtenie pred upálením, alebo má ubezpečiť obvinenú, že bude väznená len určitý čas, a keď ten uplynie, dá ju upáliť, a tak svoj sľub neporuší. Inokedy sudca mohol bosorke odprisahať, že ju nedá upáliť, a keď sa potom priznala, odovzdal spisy inému sudcovi, ktorý vyniesol rozsudok smrti, a tak sa pôvodný sudca nestal krivoprísažníkom. Obžalovanej sa nikdy neumožnilo, aby si vybrala obhajcu podľa vlastného výberu, mohol byť ním iba advokát, s ktorým sudca súhlasil (vir zelosus). Okrem toho obhajcu vopred upozornili, aby nepripustil námietky a požiadavky diabla.

Čarodejnícke skúšky

Obvinenú osobu mali usvedčiť najskôr svedecké výpovede. Keď sa to nepodarilo, nariadil predsedajúci tribunálu mučenie. Jedným z jeho druhov bol čarodejnícky kúpeľ (iudicium aquae frigidae). Tento postup sa zakladal na predstave, že skutočnú čarodejnicu voda neprijme. Takmer vyzlečenú obvinenú preto poviazali do kozla a vhodili do rieky alebo jazera. Ak ostala na hladine, bola označená za bosorku a upálili ju. Ak sa však ponorila, svedčilo to o jej nevine, ale vo väčšine prípadov sa nešťastnica aj tak rýchlo utopila. Pokiaľ nejaká osoba šťastnou zhodou okolností túto skúšku prestála, podrobili ju skúške ihlicou. Bola oholená na celom tele, na ktorom sa hľadali znaky bosorky (stigma diabolicum). Vyšetrovateľ ostrou ihlou nabodával materské znamienka alebo kožné eflorescencie. Ak bolo skúmané miesto necitlivé, prípadne nekrvácalo jednalo sa o zjavný príznak bosoráctva, ak však nabodnuté miesto bolelo a krvácalo, bola dotyčná iba podmienečne nevinná, keďže ju vraj ”diabol nechal krvácať”, aby ”zachránil svoju služobnicu.”

Pokiaľ to k priznaniu nestačilo, pristúpilo sa k ďalším spôsobom mučenia. Prvým z nich bol ”zverák na palec”, ktorým sa palec zvieral dovtedy, pokiaľ spoza nechta nevystrekla krv. Nasledovala ”španielska čižma”, v ktorej tak dlho stláčali nohu v oblasti lýtka, kým nepomliaždili svaly a nerozdrvili kosti. Tretím spôsobom bolo napínanie na škripec, pri ktorom pomocou zmieneného zariadenia vyťahovali bosorku k povale, pričom zviazané ruky vyvrátené v ramennom kĺbe mala napnuté nad hlavou, až kým s praskajúci mi šľachami a svalmi neostala bezvládne visieť. Aby sa ukrutné bolesti ešte stupňovali, niekoľkokrát ju rýchle spustili k zemi a opäť vytiahli, prípadne jej nohy zaťažili závažím. Napnutú osobu bičovali alebo poliali horiacou sírou, či liehom, prípadne pálili na citlivých miestach (iudicium ignis)

A úplne na záver : aký bol proces, taký bol aj rozsudok a jeho vykonanie – poväčšinou upálením zaživa, niekedy však až po zvláštnej ”milosti” v podobe sťatia, či upálenia. Majetok odsúdenej osoby skonfiškovali a rozdelili zemepánom (obvykle dve tretiny), zvyšok sudcom, prokurátorom, pátračom, drábom a katovi s pomocníkmi.

Dokončenie a vydanie ”Kladiva na čarodejnice” bolo Sprengerovým a Institorisovým temným triumfom, pokiaľ sa tak dá vôbec nazvať zneužitie kníhtlače na rozpútanie masového šialenstva inkvizičných procesov v celej Európe. O nezvyčajne veľkom rozšírení tejto knihy svedčí skutočnosť, že do roku 1520 vyšla v trinástich vydaniach. V rokoch 1574–1669 nasledovalo ďalších šestnásť, teda v rokoch 1487–1669 vyšlo celkom 29 vydaní najhroznejšej zo všetkých kníh staršej doby. Mučenie výnimočne krutými spôsobmi, vynútené priznania nezmyselných ”zločinov” popravy upálením, prebodnutie kolom – to všetko tvorí len desivú kulisu hororu honu na čarodejnice, osvetlenej blčaním hraníc, ktoré horeli v stovkách dedín a mestečiek.

Dr. Miloš Jesenský

aktualizácia: 06.02.2017 | počet zobrazení: 221

počet prístupov od 10.02.2007: 433012
počet prístupov dnes: 69