Publikácie

Posledný Inkov odkaz II.

alt: Posledný Inkov odkaz II. 1
alt: Posledný Inkov odkaz II. 2
alt: Posledný Inkov odkaz II. 3

Čítanie z mojho denníka

Aj keď som tú prazvláštnu históriu nepočul po prvýkrát, isté je, že sa mi nezmazateľne zapísala do pamäti až počas môjho pobytu v Červenom Kláštore na brehu rieky Dunajec, ktorá rozdeľuje územie Poľskej a Slovenskej republiky. Onoho neskorého aprílového večera 1999, keď som skončil s inventarizáciou zbierok v priestore bývalého alchymistického laboratória v pôvodnej budove kláštorného lekárnika, sadol som si na lavicu vo vstupnej miestnosti, z ktorej sa otvárali dvere i ústia chodieb vedúcich do konventu, refektára ako aj do ďalších priestorov. Čas, kedy som čakal na svojich kolegov, pracujúcich na rôznych miestach rozľahlého kláštorného areálu som si krátil tým, že som sa venoval poznámkam, ktoré som si pripravil ešte pred mojou cestou na Spiš.

Jediný pohľad na rytinu hradu Niedzeca ležiaceho neďaleko odtiaľ, už na poľskej strane Dunajca, ma opäť prinútil nalistovať si v ohmatanom zápisníku konspekt zdanlivo fantastickej legendy o poklade Inkov, ktorá sa začína v roku 1698 narodením poľského šľachtica Sebastiana Berzeviczeho. Aj keď sa dožil takmer sto rokov, nebol tento dlhý život práve požehnaním – už v čase jeho detstva ľahol rodný dom popolom pri nájazde akejsi lupičskej bandy. Jeho matka zahynula pri obrane kúrie a otec v tú dobu vzdialený mimo domu zmizol o niekoľko rokov bez stopy. Sebastian, ktorého vychovala babka, čoskoro prejavil svoju dobrodružnú povahu a vydal sa do sveta hľadať šťastie na cestách a bojových poliach, kde si popri vlastnom mene Sebastian Benesz de Berzeviczy vydobyl aj titul baróna de Dondangen. Pri hľadaní svojej šťasteny sa dostal až na španielske koloniálne územie v Peru, kde sa aj oženil. Ako neskôr ukáže priebeh ďalších udalostí, musela jeho domorodá manželka pochádzať z dynastie Inkov. Jediná dcéra tohto miešaného manželstva, ktoré nebolo v Južnej Amerike ničím výnimočným – Umina sa stala zase manželkou synovca José Gabriela Condorcanquiho, ktorý bol z matkinej strany priamym potomkom kráľovskej dynastie. Po prijatí titulu Tupaca Amarua II. sa prehlásil vodcom povstania proti kolonizátorom. Sebastian Berzeviczy sa do neho zapojil tiež. Po jeho krvavom potlačení sa Španieli rozhodli úplne zlikvidovať všetkých príbuzných Tupaca Amarua II, ako aj tých, ktorí by sa v budúcnosti mohli legitimovať príslušnosťou ku inkskej šľachte. Sebastian preto nemeškal, zobral Uminu, svojho zaťa spolu s niekoľkými indiánskymi hodnostármi a utiekol s nimi z Peru do Talianska. Španielski zvedovia však po niekoľkých rokov odhalili utečencov v Benátkach a neznámy vrah dýkou prebodol Uminho muža. Jeho mŕtvolu neskôr vylovili v jednom z kanálov. Utečenci rýchlo menia miesto pobytu, odchádzajú z Benátok a zastavujú sa až za hradbami zámku v Niedzecy. Hrad vybudovaný v 14. storočí príslušníkmi rodu Berzeviczovcov plánuje Sebastián odkúpiť od jeho vtedajšieho majiteľa grófa Palocsaya, aby poskytol bezpečný azyl predovšetkým dcére a niekoľkomesačnému vnukovi – Antoniovi, ktorý je posledným nástupcom trónu a vlády Inkov.

Nájomní vrahovia sa však vytrvalo držia utečencom v pätách. Na Niedzicy sa odohráva ďalšie dejstvo tragédie – Umina je zavraždená, Antonio ako zázrakom prežíva. Deväťdesiat deväť ročný Sebastián, ktorého dni budú čoskoro zrátané, povoláva príbuzných z Moravy – Benešovcov, aby dieťa prijali za svoje. Stane sa tak v najväčší inkský sviatok, v deň Slávnosti Slnka 21. júna 1797. O niekoľko mesiacov Sebastian Benesz de Bereviczy zomiera v augustiniánskom kláštore v Krakove.

Václav Beneš, adoptívny otec Antonia ho medzičasom zoberie do Moravského Krumlova a nechá zapísať do matriky ako syna. Zvyšní utečenci z Peru sa rozutekajú do sveta.

Tam, kde sa končia moje zápisky, tam sa začína ďalšie hľadanie odpovedí, na ktoré sa pred časom podobral známy poľský publicista Aleksander Rowinski. Svoje závery publikoval minulého roku v knihe „Pod kliatbou kňazov", ktorá si – hoci vyšla v poľskom jazyku – vydobyla v kruhu znalcov zaslúžený medzinárodný ohlas.

Testament Inkov

Alexander Rowinski sa s reportérskym nadšením sebe vlastným pustil podľa najlepších tradícií investigatívnej žurnalistiky ako aj odborných kritérií do bádania, ktoré malo rozriešiť otázku prítomnosti Inkov v Poľsku, na Slovensku a na Morave. Ešte pred tragickou smrťou priameho potomka tohto rodu, maršalka Sejmu Andrzeja Benesza /1918–1976/ zistil z rodinného archívu, že Antonio bol skutočne vychovaný na Morave, ponemčil sa a neskôr oženil s dcérou napoleonského vojaka väzneného v Špilberku, Barbarou Rubinovskou, s ktorou mal dve dcéry a dvoch synov, Ernesta a Wilhelma.

Zatiaľ čo Ernest, naftový inžinier, sa veľmi zaujímal o genealógiu svojho rodu a v rodine sa hovorilo o jeho ceste do Južnej Ameriky, jeho syn Jan tieto ambície nemal. Najvážnejší objav však uskutočnil Janov syn Andrzej, ktorý premenil napoly legendárne rozprávanie o Inkoch pri Dunajci na skutočnosť.

Dopátral sa informácie, podľa ktorej bola časť rodových dokumentov dovtedy uchovávaných v archíve augustinianského kláštora prevezená na faru Svätého Kríža v Krakove. A tu skutočne objavil vo väzbe starého misálu ukrytý dokument Antoniovej adopcie. Listina po takmer sto päťdesiatich rokoch prehovorila opäť týmito slovami:

„Ja, Václav Beneš de Berzeviczy, barón de Dondangen, prisahám pri Pánových mukách, Preslávnej rade emisárov Inkov a môjmu strýkovi Sebastianovi, na sľuby zložené teraz pred Slávnou radou byť kurátorom a poctivým vykonávateľom. Menovite sa zaväzujem:

Primo: Antonia Inkas legitímneho vnuka môjho strýka Sebastiána, sirotu jednu jar počítajúc, pre jeho uchovanie, ako i zodpovedajúce vzdelanie za svojho, spolu s manželkou prijať, ako aj do kníh zapísať, ako aj priezvisko naše, titul a splendor rodu mu dať, aby sa tým lepšie pôvod rečeného Antonia zakryť mohol, a od stíhania a prenasledovateľov uchrániť. Takisto sľubujem vydať rečeného Antonia na každé vyzvanie Preslávnej rady, alebo deda jeho Sebastiana…

Secundo: Za záväzok si beriem, že keby žiadne posolstvo rečeného Antonia Inkasa nevyzvalo, a ten do svojich plných rokov šťastne došiel, všetko o krvi a pôvode jeho objasniť, náleží mu testament bez meškania vydať, a vážnosť testimonium i starostlivosť o neho objasniť. Menovite sa zaväzujem podľa úmyslu a želania Preslávnej rady Antoniovi Inkasovi verne objasniť zverené mi jedine za tým účelom celé tajomstvo testamentu Inkov, ako z troch storočí a častí zloženého. A to ako manu propria pre pamäť a konfirmáciu pod diktátom zapisujem. Najprv od Inkasa Tupaca Amaru v Titicaca, ďalej vo veci jeho pradeda vo Vigo potopenej a ultimo Preslávnou radou emisárov Inkov zložených tu nepoužitých súm. A teda v čase plnoletosti rečeného Antonia sa zaväzujem toto predložiť, aby ho s časťou tajomstva, a veľkou a zodpovedajúcou časťou obsahu potrebného k úplnému prečítaniu závete a získaniu dedičstva do vlasti jeho zaviezť.

A keby mal vôľu cestovať, za záväzok si beriem spod vôle pestúnskej ho uvoľniť, k ceste dopomôcť, ako ju aj ukázať a zodpovedajúci expens dať, a ostražitosť o život a bezpečnosť

testamentu mu odporučiť.

Tertio: V prípade, Bože chráň, smrti Antonia testament neničiť, tajomstvo verne zachovať a na posolstvo vhodne čakať.

Quarto: Vôľu Preslávnej rady vážiť si, zverený testament ako najväčšiu relikviu uchovávať, a v prvom rade vhodným, bez žiadneho meškania, v mieste Preslávnou radou určenom, pod posledným stupňom prvej brány hlavného zámku, a nie niekde inde, manu propria ukryť, tajomstvo ako sviatosť strážiť a aj samému Inkasovi Antoniovi iba pri vyššie zmienenej príležitosti plnoletosti oznámiť, a hľadania žiadnych na vlastnú päsť nečiniť.

Quinto: Hrob Uminy, Sebastianovej dcéry a Antoniovej matky, pod baštou kaplnky v stálej mať opatere, vystavenie Epitaphium do príhodnejších dní zachovávať.

Sexto: Počas absencie strýka môjho Sebastiana zaväzujem sa mať na ostražitej pozornosti, zjednaný a prisúdený panstvom Horváthov Palocsayovcov v zámenu za vydané im sumy, namiesto kedysi bezprávne rodine našej odobraného hniezda nášho, zámku Dunajecz, ktorý ten zámok my, Sebastian a Václav Berzeviczy, ako synov nemajúci, deklarujeme z krvi našej pochádzajúcemu Inkasovi Antoniovi na bezpečný azyl a akadémiu utečencom a vyhnancom z jeho krajiny a rodu zapísať.

Septimo: Takýto istý dokument, spísaný v lingua kečua podpísať a takisto dodržať, a zverený exemplár s najväčšou opaterou a ostražitosťou, a nie v dome, uchovávať.

Odprisahané podľa všetkých prítomných.

Anno Domini 1797 Die 21 Juny v kaplnke na zámku Dunajecz.

Václav Beneš de Berzewiczy, Barón de Dondangen. Manu propria."

Záhada quipu

Po objavení starého rodinného dokumentu požiadal Andrzej Benesz o umožnenie výkopových prác na mieste označenom listinou, ktorému úradné miesta po preskúmaní žiadosti a písomných podkladov bez prieťahov vyhoveli. O prieskume, ktorý prebehol 31. júla 1946 píše Benesz v správe potvrdenou úradnými svedkami:

„Práce začali o 11.45 hod. Prevádzali ich pod mojím vedením vojaci Vojsk ochrany pohraničia. Započali sme ich zistením, že posledný stupeň schodov prvej brány horného zámku (ako určuje spomínaný dokument adopcie), ktorý je vlastne prahom onej brány, je jednoliatym skalným blokom, v ktorom bol vyhĺbený prah s renesančným profilom, prechádzajúci vo svojej dolnej časti v dosku o hrubých obrysoch, predstavujúcu časť podlahy vnútra spomenutej brány. Tento blok osadený do malty medzi základy renesančných dverí brány bol prinajmenšom storočie nenarušený, súdiac podľa stavu vrstvy malty, ktorou bol na bokoch zaliaty. Po vykopaní zo zeme a sutiny sme pristúpili k jeho vypáčeniu v smere navonok od brány. Prah ležal na podloží z kameňa a trosiek. Prvý výkop tohto podložia od ľavej strany do hĺbky 30 centimetrov, nepriniesol žiadne výsledky. Druhý, oveľa hlbší, započatý z protiľahlej strany, odhalil v prvej chvíli nespozorovanú neveľkú časť tmavého predmetu, pripomínajúceho kúsok skameného konára. Napokon až vo chvíli tretieho výkopu nás zaujala údajná haluz, ktorá sa ukázala byť 18 cm dlhou a 3,5 cm širokou tubou z olova, na koncoch sploštenou, zvinutou a zaklepanou a neskôr – ako o tom svedčia stuhnuté kvapky kovu – ešte raz oblievanou roztopeným kovom. Tuba bola úplne sčernetá, miestami do červena presvitajúca. Po jej otvorení /jeden zo zaklepaných koncov bol

odrezaný nožom/ sa ukázal balíček práchnivých remencov, zviazaných rôznymi uzlami. Tieto remence boli na svojich dvanástich koncoch zaopatrené sčernetými plieškami. Neskoršia analýza preukázala, že ide o 13-karátové zlato. Celková váha týchto plieškov dosahuje okolo 8 gramov. Ide bezpochyby o písmo quipu. Tri výrazne odlišujúce sa skupiny plieškov sa pravdepodobne vzťahujú k trom častiam testamentu, o ktorých hovorí akt adopcie. Ďalšie hľadanie pod prahom bolo bezvýsledné. Práce boli zakončené položením prahu na jeho pôvodné miesto, zahladením stôp po práci, ako aj spísaním a podpísaním protokolu desiatimi svedkami, ktorí boli celý čas prítomní. Protokol bol doplnený pečiatkami obce a strážnice Vojsk ochrany pohraničia.

Práce skončili o 12.05 hod.

Andrej Benesz“

Nebudeme zatiaľ rozoberať okolnosti nálezu, ale spomenieme fakt, že po vykopaní nepriniesol nič dobrého. Ihneď po Beneszovom odjazde z Niedzecy sa rozšíril chýr, že na hrade bolo objavené zlato, ktoré je uložené v strážnici pohraničného vojska. Následky nenechali na seba dlho čakať – v domnení, že sa zmocnia veľkého bohatstva vojakov prepadli a postrieľali členovia jednej z ozbrojených bánd, o ktoré nebola v povojnové roky núdza. Kliatba, o ktorej sa začalo medzičasom hovoriť, postihla aj samotného objaviteľa, ktorý zahynul 26. februára 1976 za nie celkom vyjasnených okolností pri automobilovej nehode, deň predtým, ako mal odovzdať svojmu šestnásťročnému synovi tajomstvo, ktoré v rodine už štyri pokolenia prechádzalo z otca na syna.

Miloš Jesenský

« späť


počet prístupov od 10.02.2007 482812

Dr. Miloš Jesenský, e-mail: jesensky@jesensky.sk

Všetky práva vyhradené © 2003 - 2016