Dr. Miloš Jesenský

[03x08] Hladomorňa (Oubliette)

V tejto časti odhaľujú obaja agenti zločinného fotografa Carla Wadeho, ktorý uniesol školáčku Amy Jacobsovú. Mladá čašníčka Lucy Householderová, ktorá bola pred rokmi unesená tým istým mužom, má schopnosť reálne sa vcítiť do situácie obeti. Vo chvíli, kedy padne otázka, ako sa mohla krv Amy dostať na šaty Lucy, bez toho, aby s ňou prišla do kontaktu, Mulder váhavo obhajuje úvahu o možnom empatickom prenose. Ide o mimoriadne zvláštny úkaz, kedy sa psychosomatický stav jedinca prenáša na iný subjekt.

Fenomén „empatického prenosu“, ako sa zdá, veľmi dobre vysvetľuje tzv. „syndróm smrti v detskej postieľke“, ktorý už spôsobil nejednu tragédiu v domácnosti mladých rodičov práve narodených dvojčiat. Za typický možno označiť napríklad súčasnú smrť štvormesačných jednovaječných dvojčiat samanthy a Gabrielle Connolyových 8. októbra 1983 v mestečku Rhyl v severnom Walese.

Krátko po uložení detí k spánku v rôznych častiach rodinného domu objavila zdesená pani Connollyová mŕtvu Gabrielle, ktorá ležala v posteli miestnosti na prvom poschodí. Spolu s manželom potom bežala do spálne na druhom poschodí, kde sa konala repríza hrozného zážitku. Pán Connolly o tom neskôr povedal: „Tá hrôza sa dá iba veľmi ťažko popísať. Keď sme našli jedno dieťa mŕtve, pomysleli sme si – Ach, Bože, nie! To druhé predsa nemôže byť takisto mŕtve! – Bohužiaľ bolo.“ A čo je ešte oveľa viac neobvkylé – obe dvojčatá zomreli presne v tú istú chvíľu.

Tento prípad nie je jediným. Ešte v tom istom roku zomrel pár dvojčiat – chlapcov vo veku 7 mesiacov súčasne počas spánku v oddelených postieľkach. Trojmesačné dvojčatá Kevin a Louise Croucheterovci zase zomreli na spoločnom lôžku v noci z 9. na 10. mája 1984 v anglickom Dentone v Manchesteri. Schopnosť empatického prenosu však dokážu využívať i médiá spolupracujúce s kriminalistami.

Táto dispozícia sa napríklad objavila u Holanďana Petra Hurkosa v roku 1943 po prekonaní ťažej fraktúry lebky. Hurkos už po prebratí z kómy predpovedal smrť svojho ošetrujúceho lekára pri autonehode a rozprával pacientom epizódy z ich života, ktoré nemohol poznať. V nasledujúcich rokoch nejedenkrát pomáhal Scotland Yardu pri pátraní a odhaľoval páchateľov vrážd a únosov tým, že si pritlačil ku hlave fotografiu obete.

Podobne pracoval i jeho ďalší krajan Gerard Croiset. V jednom prípade ho napríklad požiadali o pomoc pri hľadaní strateného dieťaťa. Už pri telefonickom rozhovore s vyšetrovateľom Croiset uviedol, že dieťa je mŕtve a popísal budovu, do ktorej vrah ukryl telo. Podobne tak opísal aj výzor páchateľa. Uspokojivé výsledky dosahoval prostredníctvom empatického prenosu a práce s fotografiami a odevom obetí.

Záverom je teda možné zhrnúť tieto skúsenosti do poznatku, že i keď metóda empatického prenosu nebola vždy pri popisoch kriminálnych činov a ich páchateľov dokonalá, blížila sa veľmi blízko k neskôr zistenej skutočnosti.