Z času, kedy som bol ešte malým chlapcom (a to nemohlo byť až tak dávno, pretože mnoho z toho chlapca ešte vo mne zostalo) mám veľmi živé spomienky na rieku. Ležím na jej brehu, hlava vystrčená z lopúchov ponad korene pokrútenej vŕby a pozerám do pomaly tečúcej vody. Jej dno tvorí mozaika z piesku a okruhliakov, ktoré sa v prúde menia, akoby sa neustále hýbali a presúvali. Vo vode sa mihajú svetlá a tiene, ako aj desiatky drobučkých rybičiek plávajúcich v húfoch akoby trhanými pohybmi.
Uprostred noci som sa náhle zobudil. Zdalo sa mi, že sa niečo stalo s Luciou, ale určite to bol iba zlý sen. Mohli by ste povedať, že sa naozaj nemusím obávať o mladú dámu, bývajúcu napríklad v dome oproti, vo vedľajšej ulici alebo dokonca v susednom meste. Možno ma budete chcieť upokojiť vysvetlením, že všetko je v najlepšom poriadku. V tom máte síce úplnú pravdu, ale moja Lucia žije so mnou a málokedy mi dáva dôvod na obavy.