Publikácie
A. C. Doyle, známy - neznámy I.
Možno iba súhlasiť s názorom istého literárneho kritika, podľa ktorého by bolo určite smiešne predstavovať Sherlocka Holmesa – toho predsa pozná takmer každý – aj ten, ktorý túto známosť popiera so slovami, že detektívky predsa nečíta. Od roku 1887, kedy sa geniálny knižný detektív predstavil čitateľom v Doylovom románe „Štúdia v šarlátovom“ spolu s neodmysliteľným doktorom Watsonom ubehlo už neuveriteľných 115 rokov, počas ktorých sa Holmesova postava s ostro rezaným profilom tváre a vysokým čelom, v cestovnom plášti, čiapkou a fajkou v ústach stala jednou z najpopulárnejších literárnych charakterov pre čitateľov celého sveta.
Čo však platí o postave žijúcej na stránkach ohmataných kníh a antológií, nemožno vztiahnuť aj na samotného tvorcu sveta, vystavaného okolo jeho pomysleného stredu na londýnskej Baker Street – ako inak si tiež možno vysvetliť fakt, že významného autora viac ako šiestich desiatok literárnych diel prechádzajú u nás dostupné lexikóny a slovníky heslom, ktorého rozsah nepresahuje desať riadkov v stĺpci – a to je naozaj veľmi málo.
Arthur Conan Doyle sa narodil 22. mája 1859 v Edinburghu v rodine, ktorá sa hrdo hlásila ku svojim írskym koreňom. Jeho päťdesiatročný otec obdarený výtvarným nadaním sa živil ako kreslič a ilustrátor kníh, pričom výška jeho príjmov len s ťažkosťami vykrývala výdavky rodiny – manželky, troch dcér a syna Arthura. Chlapec sa začal vzdelávať na stonyhurstskej internátnej škole vedenej jezuitami, kde strávil v laviciach takmer deväť rokov. Keď dovŕšil pätnásť rokov, krátko pobudol v dome svojho strýka v Londýne, čo silne zapôsobilo na jeho obrazotvornosť. Čítanie historických románov Waltera Scotta (1771–1832) či populárnych historických rozpráv typu „História Anglicka“ od T. B. Macaulayho posilnené návštevou takmer štvormiliónovej imperiálnej metropoly – tieto zážitky mu museli poskytnúť naozaj intenzívnu inšpiráciu. Posledný rok školy strávil v rakúskom Feldkirchen, krátky čas pobudol aj v Paríži, kde sa zoznámil s dielami priekopníkov detektívneho žánru v literatúre – Emile Gaborieaua (1835–1873) a Edgara Allana Poea (1809–1849), ktoré ho doslova „ohromili“, ako spomína vo svojich „Pamätiach“.
Ako dvadsaťročný slávil Arthur svoj prvý literárny úspech, keď mu časopis Chambers´Journal uverejnil prvú poviedku. Počas štúdia na Edinburghskej univerzite tvoril aj ďalšie kratšie prózy s ktorých publikovaním však veľa šťastia nemal. Život rodiny skomplikovala aj vážna choroba otca liečeného v sanatóriu a starosť o živobytie tak ostala po ukončení medicínskeho štúdia na Arthurovi. Nechal sa najať ako lodný lekár na veľrybársky škuner „Hope“ a za skromný plat (strava, desať šilingov mesačne plus malý podiel na úlovku ) strávil na jeho palube sedem mesiacov. Po návrate prestúpil v tej istej, ale lepšie platenej funkcii na parník plávajúci do Nigérie. Mladý lekár na palube paradoxne sám ochorel na týfus, ale vrátil sa zdravý do Edinburghu v januári 1882. Výsledok plavby do Afriky nenechal na seba dlho čakať: v časopise The Cornhill Magazine zverejnil svoju verziu podivuhodnej udalosti, ktorá vtedy intenzívne rezonovala na stránkach tlače a v mysli značnej časti verejnosti – ide o aféru Mary Celeste dodnes zamestnávajúcej mysle dobrodružnejšie založených historikov a publicistov. Táto brigantína sa postupom času stala skutočne stelesnením všetkého záhadného, čo je na vlnách a pod hladinou oceánu – keď ju objavili v decembri 1872 plávať pod napnutými plachtami asi 800 kilometrov od Gibraltáru, bola úplne pustá. Plavidlo bolo nepoškodené, náklad v poriadku a záchranné člny na palube. Hoci záhadu zmiznutej posádky sa dodnes nepodarilo uspokojivo vysvetliť, Doyle v nesmierne zaujímavom rozprávaní pod názvom „Výpoveď J. Habakuka Jephona“ zveril hlavnú úlohu zlovestnému členovi posádky mulatovi Goringovi, vlastniacom magický čierny amulet v podobe ľudského ucha. V príbehu tragicky zomiera dcérka kapitána Briggsa a loď pristáva pri brehoch Afriky, kde je rozprávač zajatý tajomným černošským kmeňom. Pre úplnosť možno dodať, že so záhadou Mary Celeste sa pokúsil sir Arthur vyrovnať ešte raz, keď v roku 1913 zhrnul v Strand Magazine všetky dostupné fakty o nešťastnej posádke a vyzval známych spisovateľov, aby napísali vlastné riešenie tejto záhady formou krátkej poviedky. Túto výzvu okrem iných prijali H. G. Wells, E. W. Morley, K. L. Roberts a – prirodzene – aj samotný Arthur Conan Doyle.
V súkromí sa Arthur rozhodol pre riskantný krok – vystúpil z cirkvi, čo jeho príbuzní niesli iba veľmi ťažko a spolu s kolegom z lekárskej fakulty si otvorili ordináciu. V tandeme nevydržali dlho, a preto sa Doyle usadil v prístavnom meste Portsmouth, kde si v štvrti Southsea prenajal dom a začal praktizovať svoje povolanie. Príliš sa mu nedarilo: jeho klientela nebola početná a chudobní pacienti, ktorých prijímal, mu nemali ako zaplatiť za poskytnuté, nezriedka nezištne vykonávané služby. Našťastie existovala pre neho záchrana a to v podobe ľahkého pera, schopného písať napínavé a dômyselne pointované príbehy. V čase, kedy čakával na pacientov, zakomponoval svoje teoretické a praktické medicínske znalosti do svojich literárnych postáv, najviac však do charakteru sympatického doktora Watsona, vojenského lekára na invalidnom dôchodku „s mizerne pochrámanou nohou a ešte mizernejším bankovým kontom.“
Tak nejako sa zrodil aj slávny detektív – v prvopise známy ako Sherrinford Holmes, sprevádzaný priateľom dr. Ormondom Sackerom. Doyle však onedlho oboch protagonistov premenoval – zo Sherrinforda sa stal Sherlock a zo Sackera John H. Watson na počesť svojho kolegu z branže dr. Jamesa H. Watsona. Holmesova postava, o ktorej sa udáva, že pôvodne prevzala mnohé charakterové vlastnosti Doylovho pedagóga z Edinburghskej lekárskej fakulty dr. Josepha Bella, prešla ešte raz metamorfózou, keď spisovateľ meno svojho hrdinu pripodobnil k americkému lekárovi a spisovateľovi Oliverovi Wendellovi Holmesovi (1809–1894). „Štúdiu v šarlátovom“ (A Study in Scarlet, 1887) Doyle údajne napísal jedným dychom za dvadsaťjeden dní, ale časopis The Cornhill magazine novelu odmietol, keďže sa vydavateľovi zdala príliš rozsiahla. Odmietol ju aj ďalší vydavateľ a všetko vyšlo až do tretice, keď ju prijal nakladateľ Ward – Lock. Spisovateľ dostal 24 libier s prísľubom, že text bude do roka publikovaný. A tak sa stalo, že sa Sherlock Holmes so svojím priateľom objavil prvýkrát v decembrovom vydaní Beeton´s Christmas Annual. Začiatok ich spoločných dobrodružstiev je viac ako prozaický: vojenský chirurg doktor Watson sa po zranení vracia z Indie do Anglicka, jeho kolega ho zoznámi s Holmesom, často sa zdržujúcim v laboratóriu nemocnice a hľadajúcom uplatnenie svojho výnimočného intelektu:
„Pozrite sa z okna“, nabáda Holmes Watsona v jednom z nezabudnuteľných dialógov s melanchóliou v hlase. „Existoval niekedy pochmúrnejší, nevľúdnejší, neužitočnejší svet? Pozrite sa, ako sa žltá hmla prevaľuje v uliciach a zalieva šedivé hnedé domy. Čo môže byť beznádejne prozaickejšie a materialistickejšie? Aký má zmysel mať schopnosti, doktor, keď človek nemá, na čom by ich uplatnil?“
V roku 1888 vyšla „Štúdia v šarlátovom“ v knižnej podobe. Vydanie sa stretlo s nebývalým ohlasom, keďže v tej dobe vyčíňal v Londýne zlovestne známy Jack Rozparovač, ktorého identita je dodnes predmetom špekulácií celej plejády publicistov a historikov. Rozhorčená a obavami zmietaná verejnosť sa dožadovala detektíva, ktorý by podobne ako Sherlock Holmes dokázal tento spletitý prípad vyriešiť. A keďže v Scotland Yarde nikto taký nebol, hľadali ho čitatelia aspoň na stránkach časopisov a kníh.
Doyle medzičasom uzavrel manželstvo a počet jeho klientov sa aj vďaka popularite literáta zvýšil natoľko, že mu vystačil na síce skromné, ale predsa isté živobytie. Inšpirovaný svojou dávnou láskou k dielu Waltera Scotta usilovne pracoval na historickom románe „Micah Clarke“, dejovo zasadeného do prostredia škótskej vysočiny sedemnásteho storočia. Opäť ho najskôr odmietli dvaja vydavatelia, ale keď kniha v roku 1889 uzrela svetlo sveta, bola kritikou veľmi dobre prijatá. To dodalo Doylovi na entuziazme, a preto sa s vervou pustil do ďalšieho historického románu „Biela kompánia“ (The White Company) dejovo situovaného do 14. storočia. Keďže sa práca neustále zdržiavala a autor sa medzitým dostal aj do finančne ťažkej situácie, vďačne prijal ponuku vydavateľa Lippincot´s Monthly Magazine na napísanie ďalšieho príbehu Sherlocka Holmesa. Dohoda sa uskutočnila na pracovnej večeri za prítomnosti Oscara Wildeho (1854–1900), ktorý tým istým spôsobom uzavrel zmluvu na jedno zo svojich najlepších diel „Obraz Doriana Graya“.
Miloš Jesenský
počet prístupov dnes: 45