Dr. Miloš Jesenský

A. C. Doyle, známy - neznámy II.

V roku 1890 sa v rukách čitateľov ocitol druhý Sherlockov príbeh pod názvom „Znamenie štyroch“ (The Sign of Four). Tento viac ako ktorýkoľvek iný ovplyvnil indickými motívmi inšpirovaný román Michaela Collinsa „Mesačný kameň“ a dodnes predstavuje pôsobivú kompozíciu Holmesovej dokonalej práce s motívom prekliateho orientálneho pokladu, ktorý tak vzrušoval myseľ románopiscov na prelome 19. a 20. storočia.

Toto dielo je pozoruhodné, okrem iného, dôrazným odsúdením „prekliatej túžby po majetku“, privádzajúcej dovtedy normálnych ľudí na cestu zločinu. Exemplárne to môžeme doložiť na momente, kedy „indický poklad“ vytvorí neprekonateľnú priehradu medzi jeho úplne nevinnou spolumajiteľkou slečnou Morstanovou a sympatickým doktorom Watsonom, ktorý k nej chová hlboké city. Až keď v epilógu skončí celý poklad z Agry v kalnej vode Temže, zavládne v dvojici pocit oslobodenia. „Strata prekliateho pokladu vedie k objaveniu pravého pokladu, ktorým je milujúci a milovaný človek“ – sentencia prekvapujúca práve v detektívnom príbehu, kde by to možno človek s takou úprimnosťou ani nečakal.

Po úspechu „Znamenia štyroch“ sa Doyle pohrával s myšlienkou definitívne zavesiť lekársky plášť na klinec a začal sa naplno venovať písaniu. „Bielu kompániu“ začal The Cornhill Magazine zverejňovať na pokračovanie v rokoch 1890–1891 a chvála nemala konca-kraja – v tlači sa dokonca objavili vyhlásenia o „najlepšom historickom románe od vydania Ivanhoea“. Doyle, ešte stále váhajúci medzi svetom múz a svetom Hippokratovým, medzitým odcestoval do Berlína, aby navštívil známeho doktora Kocha a strávil pol roka vo Viedni, aby sa zdokonalil v očnej chirurgii. Po návrate do Londýna si otvoril oftalmologickú ambulanciu, ale pacienti neprichádzali.

V tom čase vznikol nový časopis The Strand Magazine, ktorý na trhu vehementne presadzoval mladý, energický vydavateľ George Newnes. Doylovi ponúkol priestor na publikovanie novej série kratších poviedok o Sherlockovi Holmesovi. Spisovateľ za dva týždne koncipoval „Škandál v Čechách“ a „Spolok ryšavcov“, ktoré vyšli v júli a auguste 1891. Stalo sa niečo dovtedy nevídaného: Holmes zožal toľkú popularitu, že pred trafikami stáli dlhé rady ľudí čakajúcich na časopis s ďalšou epizódou jeho príbehu. Literárny detektív zdvihol náklad časopisu na neuveriteľného pol milióna výtlačkov, čo však ešte stále nedokázalo uspokojiť záujem dychtivej verejnosti. Doyle musel napísať jednu poviedku mesačne, a keď sa cítil byť vymýšľaním nových príbehov čoraz viac unavený, zapýtal si tisíc libier za kus, aby odradil vydavateľa. Možno s tým nepočítal, ale honorár v tejto cene predsa len dostal a tak pokračoval v písaní do tej doby, kým sa nerozhodol, že svojho literárneho detektíva definitívne neodprace zo sveta. Túto nevďačnú úlohu vložil do rúk „Napoleona zločinu“ – profesora Moriartyho, s ktorým sa počas potýčky Holmes zrúti do dravých perejí Reichenbašských vodopádov (autor bol krátko predtým v Švajčiarsku, kam sprevádzal na liečebný pobyt svoju manželku Louisu trpiacu pokročilou tuberkulózou pľúc).

Spisovateľ nebol v Londýne, keď v roku 1893 poviedka „Posledný prípad“ (The Final Problem) vyšla. Zástupy ľudí s čiernymi páskami kráčali po londýnskych uliciach, pred redakciou „The Strand Magazine“ sa kopili smútočné vence, tisíce predplatiteľov zrušili objednávky časopisu, svoju ľútosť dokonca vyjadrila aj samotná kráľovná Viktória.

Protesty prichádzali zo všetkých strán, ale Doyle, ktorého ambície smerovali inam, nemienil ustúpiť. Napísal niekoľko diel „vážnej literatúry“, ako vojnový lekár pôsobil pri anglických jednotkách v búrskej vojne, prekonal ťažkú chorobu škvrnitého týfu, aby mu v roku 1902 priznali za zásluhy šľachtický titul sir. Vzápätí nasledovala ťažká rana osudu – zomrel mu otec a potom po dlhej chorobe aj manželka. V tom istom roku sa nechal nahovoriť aj na „objavenie“ starších zápiskov doktora Watsona – takto vznikol tretí holmesovský román „Pes baskervillský“ (The Hound of the Baskervilles, 1912).

Hoci je uvedené dielo najčítanejším dobrodružstvom Sherlocka Holmesa, spopularizovaným mnohými filmovými a televíznymi adaptáciami, nie je čistou detektívkou, ale pôsobivou mozaikou postupov kriminalistického románu s gotickým. Brilantná logika storočia zasväteného filozofii pozitivizmu tu stojí v dramatickej konfrontácii s temnou tradíciou o strašidelnom ohnivom psovi vraždiacom príslušníkov starobylého rodu Baskervillov. Spisovateľ dej situoval do ponurého sveta zahaleného kúdolmi hmly stúpajúcimi z bezodných dartmoorských močiarov ako zo dna pekelných priepastí, uprostred ktorých sa týči tajuplný zámok v juhozápadnom Anglicku.

Dej knihy je rovnako pozoruhodný ako samotný námet: V pochmúrnom rodinnom sídle očakávajú nového dediča rozsiahleho panstva – sira Henryho Baskervilla. Keďže jeho priamy predok – sir Charles – zomrel v záhrade za podivných okolností a pri mŕtvole sa našli stopy abnormálne veľkého psa, vyzve dávny priateľ nebohého, dr. Mortimer, Sherlocka Holmesa, aby sa pokúsil objasniť túto záhadu. Detektív vyšle do zámku doktora Watsona a sám sa zdržuje inkognito v slatinách, kde žije prírodovedec Stapleton so sestrou Beryl, do ktorej sa sir Henry zaľúbi. To ešte nikto netuší, že v skutočnosti je Stapleton priamym potomkom baskervillského rodu a Beryl jeho manželkou. Ak by teda odstránil doterajších dedičov panstva, získal by celý majetok. Rozhodne sa preto využiť starobylú legendu, natrie fosforeskujúcou farbou cvičeného psa prenasledujúceho svoju obeť v slatinách. Už len desivý pohľad na tohto domnelého netvora usmrtil sira Charlesa, baronetovej smrti však Holmes úspešne zabráni a Stapleton končí svoj život na úteku zradnými močiarmi.

V októbri 1903 uverejnil The Strand Magazine poviedku „Prázdny dom“ (The Empty House), ktorá predstavovala počiatok nového cyklu Holmesových dobrodružstiev. Stalo sa tak po zdráhavom prísľube, predstavujúcom zrejme najstručnejšiu odpoveď autora vydavateľovi v dejinách literatúry: „Tak dobre. A.C.D.“ (Very well. A.C.D.)

O dychtivosti s akou boli očakávané nové epizódy a o záujme, ktorému sa románový detektív tešil aj u vydavateľov, svedčí aj fakt, že Doyle dostával honorár sto libier za tisíc slov a v americkom vydaní pre časopis „Collier“ mu za „Prázdny dom“ ponúkli rovných päťtisíc dolárov. Vďaka tejto motivácii vyriešil ešte Holmes redivivus množstvo spletitých prípadov, než definitívne zmizol, tentoraz nenápadne ako anglický gentleman – uchýlil sa na sussexský vidiek, aby sa tu venoval hre na husle, záhrade a chovu včiel. Krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny dal o sebe ešte nakrátko vedieť v románe „Údolie strachu“ (The Valley of Fear, 1915), ale potom v súkromí viedol už len pokojný a ničím nerušený život až do svojej smrti.

Miloš Jesenský