Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Archeológia kontra etika

Archeológia kontra etika

Archeológia kontra etika

Sir Mortimer Wheeler sa okrem iného preslávil aj ako autor najúprimnejšej úvodu do archeológie, keď ako odpoveď na otázku „Čo je to v podstate archeológia?“ napísal: „Vlastne to neviem ani sám.“ Naproti tomu učebnicová definícia archeológie vysvetľuje, že ide o vedný odbor, ktorý sa zapodieva predovšetkým „najstaršími úsekmi ľudských dejín, z ktorých sa nezachovali písomné pramene alebo nedokresľujú celú plnosť života jednotlivca, či spoločnosti.“

Archeológia, to sú predovšetkým vykopávky, zbieranie a vysvetľovanie zaniknutých kultúr, i keď sa mnohí z nás asi nikdy nerozlúčia s populárnou predstavy „vedy o črepoch“. Ak však tvrdíme, že archeológ nie je iba zberačom črepín, mali by sme sa zamyslieť v čom spočíva tento rozdiel. Z pohľadu odborníka akiste v hľadaní a interpretácii faktov, z pohľadu romantika – v túžbe odkryť dávnu minulosť, porovnávať sa s ňou a podľa nej určovať vlastnú veľkosť. Toto odkrývanie však nemôže byť nikdy úplné, pokiaľ si nepriznáme, že sa neporovnávame s akousi abstraktnou minulosťou, ale so svetom našich predkov, ktorí túto minulosť nielen tvorili, ale zasluhujú si aj úctu.

A tu sa dostávame ku konfrontácii archeológie a etiky. O potrebe uchovania starobylých cintorínov na ktoré si prichádzame uctiť pamiatku ľudí, ktorí významným spôsobom zasiahli do našich dejín sa toho doteraz povedalo veľmi veľa. V otázke starobylosti však zatiaľ posledné slovo nepadlo , ale ako sa zdá, považujeme za ne miesta posledného odpočinku založené pred dvesto až tristo rokmi. Približne taká istá hranica oddeľuje úctu historikov, konzervátorov i širokej verejnosti od ľahostajnosti, ktorá sa prejavuje pri cintorínoch starších ako pol tisícročia. Čas odstránil akékoľvek stopy po náhrobkoch, nevedno, kto v týchto anonymných hroboch leží a koho kosti to vlastne zavadzajú pri výstavbe cesty, domu alebo hotela. Na miesto teda prichádzajú archeológovia, ktorí v záchrannom prieskume vykonajú svoju prácu. Kosti zabalené do papiera a kartónových krabíc zmiznú kdesi v depozitároch, predmety objavené v hroboch odchádzajú do múzeí a prítomní bádatelia postupujú na ďalšiu priečku na rebríčku svojej vedeckej kariéry.

Prednedávnom zorganizovali ortodoxní Židia v Izraeli masové protesty proti vykopávkam prevádzaných na pohrebisku starom viac ako tisícročie. Argumentovali tým, že hrob má človeku poslúžiť na večnosť a nie iba na niekoľko desiatok storočí. Zarážajúca je predovšetkým logika tejto úvahy, keďže v našich podmienkach sme si „večnosť“ skrátili na sotva tri storočia. Po uplynutí tejto doby neznámy človek s prázdnym hrobom jednoducho nikoho nezaujíma. Ba čo viac, akoby nikdy ani nejestvoval!

V žiadnom prípade by ale na tomto mieste nebolo správne napadať reputáciu archeológie v systéme spoločenských vied. Predmetom jej výskumu nie sú totiž len samotné nálezy, ale predovšetkým ich účasť v živote, ktorému slúžili a v ktorom im patrilo nezastupiteľné miesto. A ak to platí pre veci mŕtve, zbrane, keramiku, šperky a ďalšie predmety každodennej potreby, dvojnásobne sa to vzťahuje i na telesné ostatky tých, ktorí tu prebývali, žili, bojovali a milovali sa dávno pred nami.

Keďže to nie je cieľom vedy, z rozkopaných a vyprázdnených hrobov sa vytráca i niečo viac ako materiálne artefakty, keďže pohrebiská okrem toho, že slúžia ako hmotný doklad tej, či onej kultúry, predstavujú predovšetkým silné zdroje duchovných síl, miesto, kde zotrváva aura, energetický obal do zeme pochovaných ľudí. Práve tu a nie v depozitároch archeologických ústavov zapratanými kartónovými krabicami so signatúrou môžeme vnímať silné, mystické puto k ľudom, ktorí existovali pred nami a precítiť pocit jednoty s vesmírom.

Naozaj sa nemožno zbaviť neodbytného pocitu, že sa na mieste rozkopaného a zlikvidovaného pohrebiska objavuje na tvári krajiny prázdnota. Jeden z biskupov na úsvite kresťanstva, hipponský filozof Augustín (354–430) vyjadril svoj názor k astronómii: „Aká zaujímavá veda, ale aká prázdna!“ Nepochybujem, že ak by Augustín žil do dnešných čias, to isté by povedal aj na adresu archeológie.

„Archeológia je nádherná hra, ktorá sa hrá v odľahlých kútoch sveta a poskytuje všetky vzrušenia z hľadania pokladov, pričom sa decentne prikrýva plášťom vedy“, píše americká bádateľka Ann Morrisonová. Súhlasím s jej názorom, keďže po veľkých objavoch hrobov faraónov, mayských zrúcanín v Strednej Amerike, legendárnej Homérovej Tróje, Mínoovho paláca na Kréte so všetkými ich nesmiernymi pokladmi možno iba veľmi ťažko uprieť archeológii príchuť romantiky a dobrodružstva.

Táto vec má však i druhú stránku. Oslnení výtvormi dávnych kultúr pomaly, ale isto zabúdame na ľudí, ktorí ich vytvorili. Z dôvodu prostého faktu, že pôda v ktorej hroby spočívajú nie je priezračnou, miznú na celom svete v mene hľadania vedeckej pravdy cintoríny zo svojho pôvodného prostredia. Nie je vylúčené, že ignorovaním etických aspektov takéhoto bádania nás pokrok vedy v budúcnosti privedie k poznaniu, že súčasnými metódami výskumu sme si zablokovali cestu k významným objavom.

V budúcnosti tak môže dôjsť k paradoxnej situácii, kedy pre ďalšie pokolenia ostanú v krajine už iba hroby súčasných archeológov a naplnia sa slová anglického archeológa Stuarta Piggota o „človeku, ktorého budúcnosť leží v troskách“.

Miloš Jesenský

aktualizácia: 10.12.2023 | počet zobrazení: 1985

počet prístupov od 10.02.2007: 706495
počet prístupov dnes: 64