„Nemôžete povedať, že Bjork niekoho kopíruje. Jej osobnosť je jedinečná. Vášnivosť, vyspelý postoj k životu, ale srdce dieťaťa a islandský spôsob bytia.“ Tieto slová, ktorých autorkou je Vigdis Finnbogadóttir, žena, ktorá šestnásť rokov zastávala funkciu prezidenta islandského štátu budú pre naše úvahy kľúčové a preto sa pri nich na chvíľu pristavíme. „Islandský spôsob bytia“ je totiž to, čo tvorbu Bjork bytostne poznačilo viac ako čokoľvek iné, aj keď si to pri počúvaní jej pesničiek možno nie vždy uvedomujeme.
„Pochádzam z Islandu“, hovorí Bjork na reykjavíckej pobrežnej hrádzi s prehľadom ženy, ktorá sa vie zorientovať vo svojom vnútri. „A tento prístav, to sú asi moje korene. Takéto podnebie a hory. Pre mňa je toto srdce Reykjavíku. Nikdy sa nesnažím robiť islandské veci, ale nedokážem to zmiesť z cesty. Celá moja rodina, tisíc rokov do minulosti je islandská. A ja som sa tu narodila . so všetkým tým, čo mám v sebe. S touto tvárou, s telom, s týmito vplyvmi. Je to podvedome natoľko vo mne, že sa na to vedome vôbec nemusím sústrediť. Ale je tam toho poriadne veľa.“
Po tomto vyznaní nám musí byť jasné, že cesta za posolstvom Bjork nie je uskutočniteľná bez úsilia dobrať sa ozveny jej hlasu rozliehajúceho sa nad hlbokými a spletitými fjordami islandskej duše: „O Islanďanoch sa hovorí, že sú v umení smelí, že si nepremyslia kroky: Ak toto neurobím dnes, toto sa stane zajtra.“, hovorí Vigdis Finnbogadóttir. „Dnes robia to, čo musia urobiť. Je to veľmi islandské, pretože žijeme s prírodou a živlami, ktorým musíme stále vzdorovať. Nerozmýšľame o tom každý deň, ale formuje to náš charakter.“ Zdá sa, že aj táto téma do diskusie je pre Bjork blízka: „Pre Island bolo posledné storočie šialené. Asi pred sto rokmi vyrastala generácia mojich starých rodičov v hlinených domoch a ich životný štýl pripomínal stredovek. Potom sme v roku 1944 získali nezávislosť a po druhej svetovej vojne sme sa stali asi piatou najbohatšou krajinou na svete. Teda veľmi rýchlo. Island sa rozvíjal asi osemdesiat rokov, kým povedzme Anglicko štyristo rokov. Je to také rýchle, až je to násilné.“
Nemáme dôvod týmto slovám neveriť. S hrubým národným produktom nad 20 tisíc amerických dolárov na osobu sa Islanďania skutočne radia medzi najbohatšie štáty sveta. Za svoje dane si vytvárajú špičkové vzdelanie a lekársku starostlivosť. Na Islande je najmenšia kojenecká úmrtnosť na svete a takmer najvyššia dlhovekosť.
Rešpektovanie nezávislosti má v ostrovanoch hlboké korene. Už v desiatom storočí tvoril Island slobodné spoločenstvo . a jeho obyvatelia pripisujú slobode veľký význam dodnes. „Island bol šesťsto alebo sedemsto rokov kolóniou a Dáni s ním zaobchádzali veľmi zle“, pokračuje ďalej Bjork. „Nemohli sme hrať hudbu, ani tancovať . pokladali to za vec diabla. Tak sme si rozprávali príbehy a ságy. Celá naša kultúra je založená predovšetkým na literatúre. Najdôležitejšou hudbou na Islande bolo polovičné hovorenie a polovičné spievanie . niečo ako zariekavanie.“
Tieto postupy, ako dôvodí hudobný folklórny historik Njáll Sigurdson, určujú príznačné dimenzie speváčkinho hlasu: „Bjork používa svoj hlas veľmi špecifickým spôsobom. Je v ňom osobitný zvuk. To isté môžeme povedať o hlase mužského islandského zboru, ktorý recituje v rýmoch. Nie je to spievajúci hlas . nie celkom, ale nie je to ani hovorený hlas. Je to niekde medzi tým.“
„Keď pochádzate z miesta, kde dokáže príroda zabíjať, pokorí vás to“, pokračuje Bjork vo svojej umeleckej výpovedi . „Myslím si, že je to správne, nájdete si tak svoje miesto. Ak existuje nejaká charakteristika Islandu, tak je to individualita. Individualita, ktorá je divoko nezávislá, sebestačná, arogantná, je ako anarchia, je ako ľudia, ktorí vymysleli anarchiu pred sto . dvesto rokmi.“
Zdá sa, že to bude naozaj pravda: Islanďania sú rovnako ako napríklad Američania veľkí individualisti. Ako však podotýka publicista Richard Morais, oba národy sa však líšia svojím zmyslom pre pospolitosť. Na Islande, ktorý je krajinou „ohňa a ľadu“ sa život odohráva medzi dvoma protichodnými živlami. Magma a ľad, horúčava a chlad tu existujú vedľa seba, hoci vzájomne so sebou už tisícročia zápasia o nadvládu na ostrove. Niet preto divu, ak islandská spoločnosť dokáže uviesť do súladu aj iný pár protichodných síl: individualizmus a potrebu pospolitosti.
Umeleckou esenciou tvorby Bjork je úprimné vyjadrenie radostného postoja k životu a jej schopnosť ho vo svojom prejave odovzdávať poslucháčom: „Vyjadriť radosť je zo všetkého najťažšie“, tvrdí spevák írskej skupiny U2 Bono, ktorý počul Bjork prvýkrát spievať počas európskeho turné so „Sugarcubes“. „Je jedno, či si maliar, alebo filmár, nech robíš čokoľvek, je ľahké maľovať čiernou, je ľahké byť nahnevaný, ale extáza v jej hlase je nezvyčajná.“
Sociológ Thorolfur Thorlindsson z Islandskej univerzity sa domnieva, že tajomstvo pozitívneho postoja k životu nespočíva vo vymoženostiach, ktoré jeho krajina ponúka, ale paradoxne v jej stáročnom nepohodlí. Extrémne životné podmienky totiž Islanďanov naučili, aby sa radovali z toho mála, čo majú. Osudom ťažko skúšaný národ, obklopený studeným hlbokým oceánom, odsúdený každú zimu ku dvadsiatim hodinám tmy denne, prežíval po stáročia iba vďaka vrtkavému šťastiu v rybolove. „Do našej kultúry sa odtlačila drsná príroda“, mieni Thorlindsson. „Preto majú Islanďania tolerantný postoj k životným problémom. Očakávanie životných istôt u nich nie je tak veľké, ako je to u ostatných národov.“
Vinylový odtlačok duše
„Pracujem v miestnosti. Vyzerá to tak, akoby som začala pracovať na nejakej piesni, ale v skutočnosti na nej robím už rok“, odpovedá Bjork na otázku o genéze svojej hudby: „Najviac mojich skladieb mi vzniklo v hlave, keď som robila niečo iné. Neviem, možno je to preto, že to už robím tak dlho, alebo preto, že som si veľa rokov nenahrávala svoje piesne. Nenahrávala som si ich až do dvadsiatichsiedmych rokov. Začalo sa mi to v hlave samé organizovať, vydelili sa mi rôzne časti, malé skrinky a zásuvky, dostala som nápad a vložila som ho do zásuvky. Môžem sa k nemu vrátiť o rok, a stále tam bude.“
Nech už je to akokoľvek, isté zostáva, že hviezda Bjork zažiarila na anglickom nebi suverénne a naplno: „Dokáže si zachovať vlastnú identitu, vlastný štýl bez ohľadu na to, s kým pracuje. A to množstvo hudobných kombinácií s ktorými vždy príde, pred ňou ešte nikto nepoužil“, hovorí Evelyn Glenniová, ktorá sa na nahrávaní „Debutu“ podieľala. A tento štýl si Bjork zachovala aj pre ďalšie projekty, ktoré na seba nenechali dlho čakať.
V duchu náročnej tvorivej metódy totiž nasledovali ďalšie albumy . Post (1995) a Homogenic (1997) v ktorých potvrdila schopnosť preložiť do hudobného jazyka silné emócie, ako aj schopnosť neustále abstrahovať a pretvárať nové podnety v najpozoruhodnejšie projekty deväťdesiatych rokov. V nich na spôsob hudobnej arabesky vplietala do kľukatých melódií elektronických experimentátorov, starých jazzmanov s postupmi klasickej hudby . subtílne sláčikové motívy sa prelínajú s ťažkými priestorovými tónmi syntetizátorov. Vďaka tejto multižánrovej komplexnosti nie je pre hudobných kritikov vôbec jednoduché tvorbu invenčnej Islanďanky zaradiť do konvenčných šablón. Ona samotná však pristupuje ku svojej tvorbe s patričným rozhľadom, ktorý sa nenecháva spútať žiadnymi vymedzeniami, keď hovorí: „Som hudobníčka popu. Robím hudbu pre všetkých. Nie pre VIP alebo pre vzdelaných ľudí. Viete, chcem robiť niečo, čo sa dotýka každého. Musí to byť populárna hudba, je to výzva. Je to experiment a ja neviem, či to vyjde alebo nie, ale treba to skúsiť.“
Záväzok nerecyklovať zaužívané postupy a vášnivý zmysel pre experiment priniesol pozoruhodné výsledky: nijaké gitary, žiadna konvenčná rytmika a inšpirácia progresívnou tanečnou hudbou. Bjork sa vydala cestou spolupráce s celou plejádou industriálnych mágov ako je napríklad Tricky, Goldie, Howie B., či najnovšie s experimentálnym duom Matmos. Súčasne mnoho svojich piesní zverila k prepracovaniu v elektronických aranžmá . tak sa zrodili albumy Mixes (1994) a Telegraph (1996)
„Som posadnutá elektrinou. Môj otec je elektrikár, aj môj starý otec a ja som už ako malé dieťa bola posadnutá takými ľuďmi ako boli Stockhausen, či Kraftwerk. Elektrina existovala vždy a nie je fenoménom len tohto storočia. Vždy existovala búrka, blesky a na Islande kamenný mlat.“
V tomto vyznaní, ktoré je namiesto bodky ukončené pripomenutím Thorovho hromového kladiva, musíme tiež hľadať pôvod oných neprehliadnuteľných zábleskov sympatie, aká existuje medzi skladbami Bjork a tvorcov progresívnej elektronickej scény: „Vždy ma prekvapí, ak ľudia hovoria, že elektronická hudba nemá dušu a potom so zdvihnutým prstom hania počítače a hovoria: Sú celkom ako bez duše. Ako môžu z toho, že v hudbe nie je duša obviňovať počítač ? Ak tam duša nie je, je to preto, lebo ju tam nikto nevložil. To nie je chyba náradia.“
„Elektrina a jej vybavenie sú len a len náradím“, hovorí zase Bjork pri inej príležitosti. „Ibaže namiesto dreva, kovu, kože a všetkých tých vecí, ktoré sú hudbe tak vzdialené napíname struny, ktoré využívajú elektrinu a šíria ju do priestoru. Pre mňa je to pravdepodobne to, čomu hovorím techno.“
Napriek tomu vytyčuje Bjork medzi moderné trendy a svoju tvorbu určité hranice. Na územie okupované elektronickou hudbou vstupuje so ženskými zbormi, sláčikmi, či harfou. Skladbu, ktorú práve necháva remixovať, zajtra nahrá so sláčikovým kvartetom a pozajtra zoštuduje s chrámovým zborom. V hudobnej kultúre, ktorá pre svoje vyjadrenie presadzuje termín „track“, Bjork stále tvorí v dimenziách piesne s podmanivou mágiou hlasu. Odpovedať na otázku, v čom spočíva mimoriadnosť, ktorú je zo skladieb Bjork počuť, nie je vôbec jednoduché práve tak, ako nie je ľahké vnímať jej piesne komplexne, vo všetkých rovinách odrazu.
(pokračovanie)