Publikácie

[ späť ]
Publikácie  Články  Barbari pred Bagdadom

Barbari pred Bagdadom

Barbari pred Bagdadom

Keď 9. apríla 2003 prenikla americká pechota za podpory tankov, obrnených vozidiel a útočných vrtuľníkov do centra Bagdadu, padol aj režim Saddáma Husajna. Zatiaľ čo na centrálnom námestí Firdus padla monumentálna socha irackého lídra, začalo v metropole všeobecné rabovanie, počas ktorého zmizla z budovy jedného z najvýznamnejších múzeí sveta veľká časť exponátov zo zlata, drahocenné pohrebné masky, šperky, drahokamami zdobená z tepaného zlata zhotovená sumerská harfa z druhej štvrtiny 3. tisícročia pred n.l., nespočetné množstvo hlinených, klinopisných tabuliek, pečatných valčekov, figúrok zo slonoviny a bronzových plastík. Všetko, čím sa dalo zo 170 tisíc inventarizovaných starožitností pohnúť bez pomoci žeriavu zmizlo do neznáma. Bagdad bol vyplienený ako za čias mongolských hord chána Hulegu v roku 1258, či vojska osmanského sultána Sulejmana po dobytí roku 1534. Doterajšie odhady hovoria, že v múzeálnych priestoroch ostala asi tretina fondov, aj keď existuje názor o deväťdesiat­percentnej strate. Riaditeľ vykopávok múzea, archeológ doktor Donny George pre vysielanie BBC mohol iba s horkosťou v hlase konštatovať: „Bola to najväčšia zbierka súvislých dejín ľudstva. Je preč, je stratená. Keby sa o to mariňáci starali o niečo skôr, nemuselo sa to vôbec prihodiť.“

Skazu Irackého múzea zo zbierkami všetkých mezopotámskych kultúr nespôsobil letecký útok zápalnými, či trieštivými bombami, ale zlodeji archeologických pamiatok. Rovnako tragicky dopadli múzeá v Tikríte a Mosuli, o ktoré sa veľmi tvrdo bojovalo, či bagdadská islamská knižnica, odkiaľ zmizol jeden z najstarších rukopisných exemplárov koránu. Priam zázrakom ostalo múzeum v Chorsabáde pri Mosúle (asýrsky Dúr-Šarrukén) nedotknuté kurdskými bojovníkmi, ktorí ale na iných miestach neprejavili toľko súdnosti a rozvahy.

Pre niekoho je osud historických pamiatok v porovnaní s inými hrôzami vojny, ako je pustošenie, genocída, či všeobecný teror, nie až taký dôležitý. Napriek tomu existujú ľudia, ktorí vedia, že diktátori, práve tak ako okupačné vojská prichádzajú i odchádzajú, zatiaľ čo si pamiatky v kolíske civilizácie podržia svoj nemenný a symbolický význam. A preto sú ochotní pre ich záchranu riskovať i život.

Pár dní pred inváziou do Iraku citovala agentúra AFP prezidenta Národného úradu pre archeologické pamiatky Iraku, že tamojší archeológovia a múzeálni pracovníci budú „brániť dedičstvo národa hoci aj so zbraňami v ruke“ proti zlodejom, či nepriateľským vojakom.

Nevedno, do akej miery sa tento zámer vydaril, ale z pohľadu historika urobili lupiči pamiatok počas niekoľko hodín trvajúceho plienenia oveľa viac škôd ako boli následky dvadsaťšesť dní trvajúcej ofenzívy. Zatiaľ čo dav plienil vitríny a odnášal päť až šesť tisíc rokov staré umelecké skvosty, americkí vojaci na svojich palebných postaveniach za vrecami s pieskom iba neďaleko odtiaľ sa všeobecnému rabovaniu viac – menej iba ľahostajne prizerali.

Tento postoj spojeneckých ozbrojených síl je ešte menej pochopiteľný vo svetle informácie, podľa ktorej „Americký archeologický inštitút“ (AIA) vyzval ešte pred inváziou do Iraku Pentagon, aby počas kampane zaistil náleziská i zbierky. Medzinárodné dohody – napríklad haagská zmluva – ukladajú totiž okupačným silám, aby patričným spôsobom zabezpečila historické zbierky a chránila personál, ktorý sa o ne stará.

V Iraku sa nič také nestalo aj keď malo americké velenie k dispozícii podrobné informácie, čo strážiť a tak sa stalo, že v Bagdade po zuby ozbrojení vojaci hliadkovali pri budovách ministerstva ropného priemyslu, vnútra a zahraničia a pritom niekoľko stoviek metrov odtiaľ zlodeji ozbrojení železnými tyčami a sekerami odnášali z múzea lup nevyčísliteľnej historickej hodnoty. „Vojaci nemali v tejto veci žiadne rozkazy“, lakonicky konštatoval hovorca velenia v Katare. Na protest proti tomuto postoju spojeneckých síl k ochrane irackého kultúrneho dedičstva podala zakrátko svoju demisiu trojica expertov z jedenásťčlennej komisie poradného kultúrneho výboru prezidenta USA. Pritom ešte pred inváziou do Iraku vypracovali v jeseni 2002 štyri desiatky vedcov mapy historických lokalít na území, stotožňovanom tradíciou s príslovečnou rajskou záhradou Eden doslova posiatou pamiatkami. Tím profesora islamistiky Charlesa Butterwortha z Marylandskej univerzity v spolupráci s expertnou skupinou profesora archeológie MacGuinera Gibsona z Marylandskej univerzity porovnával mapy starej Mezopotámie s dnešnými podkladmi, pričom sa opierali o poznatky archeologického výskumu. Úloha neľahká, ak zvážime že vedecké podklady staršieho dáta, či súčasné iracké zdroje môžu byť pomerne nepresné, či dokonca zavádzajúce.

Babylončania, Asýrčania, Chaldejci, Sumeri a Semiti si odovzdávali žezlo nadvlády nad týmto regiónom a vytvárali ríše väčšinou krátkeho trvania. Trosky ich historických miest ako boli Ur, Uruk, Babylon., Kiš, Larsa, Ninive, či Nippur sa vďaka klíme zachovali v dobrom stave, aj keď od čias svojho zániku po polovicu 19. storočia upadli do temného zabudnutia. Odvážni bádatelia ako boli Paul Emile Botta, Austen H. Layard, Henry C. Rawlinson, George Smith, Robert Koldewey, či Bedřich Hrozný venovali podstatnú časť svojho úsilia objaveniu starých palácov spod nánosu vyprahnutej zeme, rozlúšteniu najstarších písomných pamiatok sveta ako aj ich odkazu na hlinených tabuľkách. V ich práci pokračovali potom desiatky archeológov a umeleckých historikov, až kým sa v tejto krajine neobjavili vojaci nepriateľských armád v najväčšom konflikte od pádu ríše bagdadských kalifov.

Jeden príklad za všetky: Tell el- Muggayar, mesto ležiace troskách biblického Uru, hlavného strediska Sumerov, asi 15 kilometrov západne od En-Nasirije v južnom Iraku preslávil objav stupňovitého chrámu kráľa Urnammu, starý asi 4500 rokov. Už počas prieskumu pri operácii „Púštna búrka“ ukázali satelitné snímky, že priamo vedľa zikkuratu sú v maskovanom hangáre ukryté dve stíhačky typu Mig-21. Americkí piloti odpálili počas bojového letu na tento cieľ riadené strely, ktoré však ťažko poškodili starovekú pamiatku.

Počas prvej vojny v Zálive boli bombami zasiahnuté aj pamiatky v starovekom Ninive, poslednom hlavnom meste starovekej Asýrie na ľavom brehu Tigrisu oproti Mausilu, preslávenom predovšetkým veľkolepou architektúrou kráľa Sinacheriba, Aššurbanipala, ako aj pozoruhodnými kamennými reliéfmi uloženými dnes v popredných európskych a amerických múzeách. Rakety zasiahli i kráľovský hrob v rezidencii asýrskych panovníkov v Nimrúde (ant. Kalchu), najrozsiahlejšej pevnosti Asýrskej ríše (Ekal Mašarti) z čias Salmanasara III., na ruiny sa zmenila i mešite v starobylej Basre, o ktorú sa aj prednedávnom zvádzali urputné boje medzi irackou a spojeneckou armádou.

Americká vláda pred operáciou „Iracká sloboda“ deklarovala, že nechce byť porovnávaná s afganským fundamentalistickým hnutím Taliban, ktoré dalo zničiť známe sochy Buddhu v Bamijáne a preto sú v mapách spojeneckých pilotov archeologicky cenné lokality údajne vyznačené červenou farbou. Bomby a rakety by tam teda nemali dopadať. Nestalo sa tak, keďže úmerne s tým,ako sa situácia na fronte komplikovala išli všetky ohľady bokom. Niet divu, pretože vojna – nech je vedená z akýchkoľvek pohnútok – je vo svojej podstate bezohľadná.

V tejto súvislosti sa v tlači objavila reminiscencia pozitívneho príkladu, ako sa k úlohe ochrániť pamiatky vo vojne postaviť. Bývalý americký generál, neskorší americký prezident Dwight D. Eisenhower vyzval svojich vojakov tesne pred vylodením v Normandii v júni 1944, aby neničili kultúrne pamiatky, pretože sú „symbolom sveta, za ktorý bojujeme.“

Aplikovať túto sentenciu, ktorá aj vo svojej dobe bola iba zbožným (a asi aj neúprimným) želaním na nedávne udalosti ťaženia v Iraku je však naozaj problematické:

Na rozdiel od Iraku síce Spojené štáty konvenciu o ochrane kultúrneho vlastníctva v priebehu vojnových operácií v roku 1954 podpísali, ale nikdy neratifikovali a tentoraz musí Bushova vláda čeliť naozaj medzinárodnej blamáži podčiarknutej výrokom ministra zahraničia Colina Powella, ktorý krátko po lúpeži storočia uviedol Iracké múzeum ako príklad, „kde by mohli Spojené štáty zohrať vedúcu úlohu pri obnove jeho fondov.“

Powell prisľúbil pomoc pri pátraní po ukradnutých exponátoch a reštaurácii poškodených, zatiaľ čo do Bagdadu odletela špeciálna skupina FBI, aby započala hľadanie. To síce vyznieva nádejne, ale faktom ostáva, že zo štyroch tisícov múzeálnych predmetov stratených počas vojny v Zálive roku 1991 sa doposiaľ našli iba 3 (slovom tri) kusy. Ostatné nepochybne skončili v súkromných zbierkach bohatých zberateľov na celom svet a šanca, že opätovne vrátia do múzeálnych vitrín je prakticky nulová. Pokiaľ sa opäť objavia v rukách odborníkov, obvykle to sprevádzajú škandalózne udalosti. Keď sa napríklad jedna z ukradnutých asýrskych plastík z Kirkuku objavila znenazdajky medzi exponátmi Metropolitného múzea v New Yorku, spôsobilo to pobúrenie. Podobného názoru bol aj profesor massachusettskej univerzity Malcolm Russel: keď na jednej aukcii zazrel celú sériu predmetov z asýrskeho obdobia nerozpakoval sa prehlásiť, že ide o „moderné vyplienenie Ninive“.

Do akcie sa zapojil aj Interpol, ale so zatiaľ skromných výsledkom, hoci už v prvé dni akcie slávil skromný úspech. Na londýnskom letisku Heathrow policajti zabavili pozlátený kalašnikov, šesť bajonetov, odstreľovaciu pušku a granátomet z Husajnovho vlastníctva. Ako vojnovú trofej pašoval tieto zbrane americký vojak v leteckom balíku deklarovanom ako výpočtová technika. Na iracko – jordánskych hraniciach zase zabavili skupine novinárov colníci 42 obrazov, zjavne pochádzajúcich z múzealnych rabovačiek. Ďalší bližšie neurčený múzeálny lup objavili agenti FBI už priamo v USA.

Podobným spôsobom sa strácajú unikátne predmety z vykopávok starovekých miest Uru, Uruku, Ninive, Babylonu,Aššuru, či Nimrúdu. Z nálezov známych z lexikónov dejín umenia sa stratila napr. hlava „dámy z Varky“, alabastrová plastika v životnej veľkosti z prelomu 4. a 3. tisícročia pred n.l. A súčasne i jeden z najskorších i vrcholných prejavov sumerského sochárstva, bronzová maska akkadského kráľa Sargona z konca 3. tisícročia pred n.l. nájdená v Ninive, poklad z Uru, čiže pohrebná výbava kráľovnej Šubady z druhej štvrtiny 3. tisícročia pred n.l., votívne plastiky z Ešnunny, predmety z Inanninho chrámového komplexu v Nippure, tisíce klinopisných textov a zlaté šperky v celkovej váhe viac ako dvesto kilogramov rýdzeho zlata.

V snahe vysvetliť, alebo skôr kamuflovať sa objavila v oficiálnych kruhoch hypotéza, že k rozkradnutiu bagdadských zbierok došlo ešte pred inváziou Spojencov, čo však nie je príliš pravdepodobnou variantou. Podľa nej vraj zamestnanci múzea najcennejšie exponáty zbalili a ukryli do bezpečia. Kam, to nikto nevie. Rovnako nie je nič známe o určení cieľa kolóny vojenských vozidiel irackej armády, ktorá údajne 16. marca odviezla veľké množstvo bední z múzea nevedno kam, ako uviedli spravodajcovia novín Le Figaro.

V trezoroch irackej národnej banky našla úkryt zlatá výbava troch novoasýrskych kráľovien z Nimrúdu (asýrske sídelné mesto Kalchu) objavená až v roku 1989, odhadom takmer 50 kg zlata v šperkoch a umeleckých predmetoch, aké Iracké múzeum po znovuotvorení roku 2000 ani nesprístupnilo. Americké velenie sa do dnešných dní v uspokojivej miere k pokladu kráľovien Jaby, Baníty a Atalie z 8. storočia, ako aj k obsahu trezoru múzea a banky nevyjadrilo.

Pozostatky mezopotámskej kultúry nie sú až natoľko v povedomí verejnosti, ako pamiatky egyptskej civilizácie. Nie sú natoľko nápadné ako monumentálne diela faraónskej architektúry predovšetkým vďaka stavebnému materiálu – hlineným tehlám oveľa viac podliehajúcim skaze dobyvateľov i zubu času ako kameň. Zarážajúce však je, že s výnimkou náleziska predislámskej, arabskej Hatry, nie je ani jediná z pamiatok najstaršej kultúry na našej planéte citovaná v zozname chránených pamiatok UNESCO, i keď v návrhu sú od roku 2000 Ur, Ninive, Aššur, či abbásovský palácový komplex Uchajdir. Ako napísal jeden z komentátorov Husajnovo medzinárodné embargo bolo tiež embargom Medziriečia:

Teraz nebude čo embargovať, ani ukazovať. Bude trvať roky, až sa archeologické výskumy obnovia a v dejepisných publikáciách o Mezopotámie bude k väčšine vyobrazení pripájaná poznámka: od roku 2003 nezvestné.“

Ako je známe, napriek – alebo práve z dôvodu – technického pokroku si vojnové konflikty žiadajú aj v súčasnosti čoraz väčšie obete, pričom samotný akt ničenia naberá v súvislosti s rozvojom „civilizačného“ progresu čoraz väčšie rozmery. Pre kultiváciu atavistickej vášne pre ničenie a zabíjanie ľudstvo neurobilo takmer žiadne pokroky bez ohľadu, či bojuje pästnými klinmi alebo futuristickými zbraňovými systémami z arzenálu hviezdnych vojen.

Inter arma silent musae. Na zoznamoch súčasných alebo budúcich ťažení moderných armád sa tak okrem vojenských základní a inštalácií nachádzajú aj civilné objekty, práve tak ako aj symboly identity a hodnoty, aké vyznáva strana prehlásená v konflikte za nepriateľskú. Preto boli za druhej svetovej vojny ničené synagógy, preto bolo vypálená sarajevská národná knižnica a preto sa všeobecne terčom útoku stávajú samotné kultúrne pamiatky a to nielen ako sprievodný fenomén vojnových akcií ale ako priamy zámer likvidovať korene nepriateľovej dejinnej identity.

V snahe uchovať najvýznamnejšie pamiatky a míľniky na ceste ľudskej civilizácie vznikla spoločne s Organizáciou spojených národov v roku 1946 aj Svetová organizácia pre ochranu kultúrneho dedičstva UNESCO zastrešujúca dnes 188 členských štátov a 6 pridružených členov, spomedzi ktorých v roku 1984 vystúpili USA a o rok neskôr aj Veľká Británia (tá sa stala opätovne členom v roku 1997).

Ak pre túto chvíľu ponecháme bokom skutočnosť, že od prelomu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa UNESCO podieľalo na takmer všetkých výskumných a záchranárskych prácach v príslovečnej „kolíske ľudstva“ medzi Eufratom a Tigrisom, nemôžeme pripomenúť akú úlohu zohrala táto inštitúcia v roku 1991 pri záchrane predmetov nevyčísliteľnej hodnoty zmiznutých pri vyplienení náleziska v Hatre. Prebiehajúce vojnové udalosti v Iraku a ľahostajnosť spojeneckých okupačných úradov po páde Saddámovho režimu však postavili UNESCO do nesmierne problematickej situácie. Už 11. apríla minulého roku varoval generálny tajomník Kodchiro Matsuura inváznu armádu pred krízovou situáciou irackých pamiatok. Bohužiaľ v apeli na predstaviteľov štátov koalície sa nemohol odvolať na záväzné ustanovenia Haagskej konferencie o ochrane kultúrneho dedičstva v dobe ozbrojeného konfliktu z 14. mája 1954, keďže Spojené štáty a Veľká Británia nie sú jej členmi (Irak sa k nej pripojil v roku 1967, bývalá Československá republika – pre zaujímavosť – o desať rokov predtým).

17. apríla 2003 sa v Paríži konalo zasadanie odbornej komisie tridsiatich medzinárodných expertov pre kultúrnu históriu so zámerom zhodnotenia škôd na irackých pamiatkach a navrhnutia spôsobu nápravy. Už zmienený generálny tajomník Matsuura vyslovil koncepciu „pamiatkovej polície“, pôsobiacej v Iraku za účelom zabránenia ilegálneho vývozu pamiatok za hranice tejto krajiny. Ako ďalší krok doporučil vytvorenie databázy stratených pamiatok, ktorá by kompetentným inštitúciám napomohla identifikovať a zadržať ukradnuté artefakty. UNESCO rovnako vyzvalo všetky štáty, aby zabránili importu irackých pamiatok na svoje územie, pričom požiadal múzeá, obchodníkov s umeleckými predmetmi i súkromných zberateľov, aby „vylúčili iracké pamiatky zo svojich obchodných transakcií“. Parížska komisia vydala 17.4. 2003 vo večerných hodinách nasledujúce doporučenie:

  1. Iracké múzeá, knižnice, archívy a ďalšie inštitúcie musia byť chránené spojeneckými jednotkami.
  2. Neodkladne musí byť zavedený zákaz vývozu irackých pamiatok z krajiny.
  3. Musí dôjsť k medzinárodnému zákazu obchodu s irackým kultúrnym dedičstvom.
  4. Všetci, ktorí prišli do styku s irackými pamiatkami musia byť vyzvaní k ich navráteniu.
  5. Je potrebné okamžite zostaviť misiu k posúdeniu pamiatkových strát .
  6. UNESCO žiada o medzinárodnú pomoc pre iracké kultúrne inštitúcie.

Kodchiro Matsuura rovnako požiadal generálneho tajomníka Organizácie spojených národov, aby v bezpečnostnej rade inicioval prijatie rezolúcie o dočasnom embargu na obchod s irackými pamiatkami pre všetkých 191 členských krajín OSN.

Zatiaľčo si odborníci na kultúrne dedičstvo pod záštitou UNESCO lámali hlavy nad ochranou irackých pamiatok americký reportér Liam Mc Dougall odhalil 10. apríla 2003 v novinách Sunday Herald šokujúce fakty o stretnutí predstaviteľov American Council for Cultural Policy (ACCP), organizácie zberateľov a obchodníkov so starožitnosťami s vysoko postavenými činiteľmi Pentagonu, ktorí ešte pred ťažením v Zálive ponúkli „asistenciu pri ochrane tamojších cenných archeologických zbierok“. ACCP sa snažila presvedčiť Bushovu administratívu, aby modifikovala iracké zákony, predovšetkým v oblasti reštrikcií exportu pamiatok z krajiny. William Pearlstein, hospodár ACCP doslova nazval iracké právo „väzenským“ s ohľadom na zákaz vývozu starobylých umeleckých diel a zdôraznil, že nová iracká vláda by mala dovtedajšie zákonodarstvo v tomto smere radikálne prehodnotiť. S obavami z nemiestnej liberalizácie exportu irackého kultúrneho dedičstva sa už v tom čase v médiách podelilo viacero nezávislých odborníkov. Jeden z nich, lord Renfrew de Kaimsthorn, profesor archeológie na Univerzite v Cambridge doslova vyhlásil: „Iracké zákony o pamiatkach chránia samotný Irak. Naozaj poslednou vecou, akú by sme potrebovali je príchod ziskuchtivej skupiny nejakých amerických obchodníkov. Každá zmena týchto zákonov by bola učinenou katastrofou.“

Riaditeľ Amerického archeologického inštitútu Patty Gerstenblith zdôraznil, že program ACCP spočíva „v obohacovaní starožitných kolekcií prostredníctvom liberalizácie zákonodarstva štátov oplývajúcich archeologickými pamiatkami a likvidácie tamojších štátnych zbierok.“ ACCP bolo podľa jeho názoru možné spoznať ako apologéta „vojnových zbierok“ – táto organizácia napríklad pred tromi rokmi spôsobila u odbornej verejnosti vlnu rozhorčenia výstavou diel ukoristených nemeckou armádou počas druhej svetovej vojny.

Tí, ktorí videli rabujúcich Iračanov so širokými úsmevmi vynášajúcich na chrbtoch ukradnutý tovar z obchodov a vládnych budov, prezentovaných na televíznych kanáloch ako občania radujúci sa z pádu diktatúry Saddáma Husajna, či inscenované scény s ničením symbolov a skulptúr bývalého režimu sa sotva ubránia pocitu účelového a nie celkom úprimného aranžmá. Práve z tohto uhla pohľadu treba aj posudzovať konanie davu, ktorý vtrhol do budovy Bagdadského múzea, zatiaľčo príslušníci elitných amerických jednotiek dislokovaných niekoľko desiatok metrov od jeho vchodu sa ľahostajne prizerali scénam bezudného plienenia spoza vriec naplnených pieskom a guľometov obrnených vozidiel. „Je úplne nepochopiteľné, ako sme vôbec mohli pripustiť, že k tomu došlo“, hovorí Elizabeth Stoweová, profesorka antropológie z Univerzity Stonyho Brooka. Zdanlivo nepochopiteľná ľahostajnosť, môže byť aj odpoveďou na zásadnú otázku, aký malo pustošenie zmysel.

„Zlodeji, ktorí vykradli iracké národné múzeum konali na objednávku medzinárodnej mafie obchodníkov s umeleckými dielami“, tvrdí Claus Peter Haase, riaditeľ Islamského múzea v Berlíne. Súčasne považuje za „nepochopiteľné“, ak sa čosi také udialo „pred očami amerických vojakov“. Aj keď podľa jeho názoru nebolo možné očakávať, že obe nepriateľské armády „preukážu mimoriadnu ostražitosť ku starožitnostiam a umeleckým dielam“, predsa len mali zobrať do úvahy predošlé varovania odborníkov na minulosť Iraku.

Dlhá história Mezopotámie je viditeľná aj v súčasnosti v tisíckach rozmanitých podôb – predovšetkým v južných oblastiach Iraku niet budovy, ktorá by nebolo možné považovať za archeologický objekt. Počet známych nálezísk odhaduje na viac ako 25 000, pritom boli výskumu podrobené sotva tri tisíce z nich, ale aj tak sa Bagdadské múzeum mohlo až donedávna bohatosťou svojich zbierok vyrovnať expozíciám i depozitárom francúzskeho Louvru, či Britského múzea.

„Práve na silách koalície spočíval záväzok záchrany kultúrneho dedičstva Iraku“, tvrdí Anthony Wilkinson z Orientálneho inštitútu Chicagskej univerzity. Dnes je možné rekapitulovať nedozierne škody, aké ľahostajnosť vrchného velenia inváznych jednotiek do Iraku spôsobila, aj keď sa údaje o počte stratených a prípadne objavených artefaktov navzájom líšia. Podľa Profesora archeológie Massachusettskej univerzity dr. Johna Russela zaoberajúceho sa pátraním po irackých pamiatkach sa okrem znovuobjavenej „sumerskej Mony Lisy“, hlavy dámy z Varky a tisícky pečatných valčekov na druhej strane nepodarilo nájsť viac ako dve desiatky unikátnych predmetov a okolo desaťtisíc menších prác. Aj keď v tomto ohľade kvalitatívne hľadisko prevyšuje otázku kvantity možno aktuálny stav irackých starožitností vyjadriť nasledujúcou štatistikou predstavujúcou ďalšiu smutnú bilanciu aktuálnej vojny v zálive

:

600 predmetov vystavených v expozíciách Bagdadského múzea (17% stratených, 42% zničených), 491 418 predmetov v depozitári múzea (3% stratených, 5% zničených), 616 predmetov umiestnených v trezore Irackej centrálnej banky (3% zničených), 8 366 predmetov uložených v tajných skrýšach (2% zničených). K polovici apríla 2004 bolo teda z 501 000 evi­dovaných irackých pamiatok 3% (15 502) stratených a 5% (24 068) zničených.

Je to prirodzene otázkou názoru, ale mňa osobne sa pocit bezmocnosti riaditeľa Bagdadského múzea zakrývajúceho si v zúfalstve tvár uprostred niekdajšej expozície pokrytej črepmi a troskami starovekých pamiatok na fotografiách, aké doslova obleteli celý svet bytostne dotýka. Na otázku, čie barbarstvo vyčíňalo v niekdajších záhradách kráľovnej Semiramis a kto je zaň zodpovedný si už každý musí odpovedať sám.

Nedá mi však na záver citovať českého archeológa a publicistu Jana Tureka, ktorý na aktuálnu tému archeológie v dobe modernej doby pred viac ako rokom napísal:

„Keď Napoleon vytiahol zo svojimi vojakmi do Egypta mal vo svojich radách niekoľko odborníkov na egyptské pamiatky spoločne s kresličmi dokumentaristami. Táto misia mala okrem vojensko – strategických, aj kultúrno-koloniálne ciele. Celý rad významných pamiatok, včítane trojjazyčnej Rosettskej dosky bol vtedy odvezený do Francúzska. Takýto postup koloniálnej armády odborne drancujúcej kultúrne dedičstvo okupovanej krajiny je iste pre dnešnú archeológiu a verejnú mienku podporovanú Haagskou konvenciou úplne neprijateľné. V prípade invázie americkej armády do Iraku sa ale stretávame s opačným excesom, teda prinajmenšom s nezáujmom o ochranu kultúrneho dedičstva okupovanej krajiny. Chybu spojeneckých vojsk dnes už ťažko napravia vyšetrovatelia FBI smerujúci do Iraku pátrať po stratených artefaktoch. Spojeným štátom v tejto súvislosti rovnako na cti nepridá fakt, že práve v ich krajine existuje jedno z najväčších odbytísk svetového ilegálneho obchodu s pamiatkami.“

Miloš Jesenský

aktualizácia: 07.12.2023 | počet zobrazení: 2135

počet prístupov od 10.02.2007: 706280
počet prístupov dnes: 102